Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 167/2013
PDF · 200.1 KB
No categories available
IV. ÚS 167/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 13241/2012, Rvp 13360/2012, Rvp 13361/2012, Rvp 13362/2012, Rvp
13363/2012, Rvp 13364/2012, Rvp 13365/2012, Rvp 13754/2012 a Rvp 13755/2012,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov
nad Topľou v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er 628/2006, sp. zn. 9 Er 764/2006, sp. zn.
9 Er 22/2007, sp. zn. 9 Er 21/2007, sp. zn. 9 Er 19/2007, sp. zn. 8 Er 420/2006, sp. zn.
7 Er 852/2006, sp. zn. 9 Er 330/2007 a sp. zn. 9 Er 20/2007 a jeho uzneseniami
z 21. decembra 2011, z 8. decembra 2011, zo 6. decembra 2011, zo 7. decembra 2011,
z 22. novembra 2011, z 13. decembra 2011, z 9. decembra 2011 a zo 7. decembra 2011, ako
aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn.
1 CoE 28/2012, sp. zn. 19 CoE 47/2012, sp. zn. 18 CoE 60/2012, sp. zn. 6 CoE 70/2012,
sp. zn. 10 CoE 28/2012, sp. zn. 19 CoE 41/2012, sp. zn. 5 CoE 40/2012, sp. zn.
18 CoE 33/2012 a sp. zn. 4 CoE 33/2012 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012, z 31. mája
2012, z 24. mája 2012, z 22. mája 2012, z 15. mája 2012, z 30. apríla 2012 a z 13. júla 2012,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13241/2012,
sp. zn. Rvp 13360/2012, sp. zn. Rvp 13361/2012, sp. zn. Rvp 13362/2012, sp. zn. Rvp
13363/2012, sp. zn. Rvp 13364/2012, sp. zn. Rvp 13365/2012, sp. zn. Rvp 13754/2012 a sp.
zn. Rvp 13755/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
13241/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra
2012, 29. októbra 2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s.
r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Vranov nad
Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er 628/2006, sp. zn. 9
Er 764/2006, sp. zn. 9 Er 22/2007, sp. zn. 9 Er 21/2007, sp. zn. 9 Er 19/2007, sp. zn. 8 Er
420/2006, sp. zn. 7 Er 852/2006, sp. zn. 9 Er 330/2007 a 9 Er 20/2007 a jeho uzneseniami z
21. decembra 2011, z 8. decembra 2011, zo 6. decembra 2011, zo 7. decembra 2011, z 22.
novembra 2011, z 13. decembra 2011, z 9. decembra 2011 a zo 7. decembra 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 1 CoE 28/2012, sp. zn. 19 CoE 47/2012, sp. zn. 18 CoE 60/2012, sp.
zn. 6 CoE 70/2012, sp. zn. 10 CoE 28/2012, sp. zn. 19 CoE 41/2012, sp. zn. 5 CoE 40/2012,
sp. zn. 18 CoE 33/2012 a sp. zn. 4 CoE 33/2012 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012, z 31.
mája 2012, z 24. mája 2012, z 22. mája 2012, z 15. mája 2012, z 30. apríla 2012 a z 13. júla
2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky,
resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom
postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrhy
sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na
úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na
základe rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke
pohľadávky spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov
bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom
prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudkov Stáleho
rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií,
avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie uzneseniami sp. zn. 8 Er
628/2006, sp. zn. 9 Er 764/2006, sp. zn. 9 Er 22/2007, sp. zn. 9 Er 21/2007, sp. zn. 9 Er
19/2007, sp. zn. 8 Er 420/2006, sp. zn. 7 Er 852/2006, sp. zn. 9 Er 330/2007 a sp. zn. 9 Er
20/2007 z 21. decembra 2011, z 8. decembra 2011, zo 6. decembra 2011, zo 7. decembra
2011, z 22. novembra 2011, z 13. decembra 2011, z 9. decembra 2011 a zo 7. decembra
2011 zastavil; na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu
potvrdené uzneseniami krajského súdu sp. zn. 1 CoE 28/2012, sp. zn. 19 CoE 47/2012, sp.
zn. 18 CoE 60/2012, sp. zn. 6 CoE 70/2012, sp. zn. 10 CoE 28/2012, sp. zn. 19 CoE
41/2012, sp. zn. 5 CoE 40/2012, sp. zn. 18 CoE 33/2012 a sp. zn. 4 CoE 33/2012 z 28. júna
2012, z 31. mája 2012, z 24. mája 2012, z 22. mája 2012, z 15. mája 2012, z 30. apríla 2012
a z 13. júla 2012.
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom
vyplývajúcich z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, a zároveň
podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne
veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že
o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým
prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby
podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež
tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil
pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej
účasti sťažovateľa“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 13241/2012, Rvp 13360/2012, Rvp 13361/2012, Rvp 13362/2012,
Rvp 13363/2012, Rvp 13364/2012, Rvp 13365/2012, Rvp 13754/2012 a Rvp 13755/2012
a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť
v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti
smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc označené právne normy tak, že predmetné
sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom
a napadnutými uzneseniami okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd
exekúcie zastavil.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým postupom a konaniami krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych
a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej
judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04)
súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že zásadne nemá
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Za relevantné pochybenie v postupe krajského súdu sťažovateľka považuje
predovšetkým skutočnosť, že potvrdil rozhodnutia okresných súdov o zastavení uvedených
exekučných konaní bez toho, aby boli predtým prerušené konania, resp. bolo rozhodnuté
o jej návrhoch na prerušenie konaní podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby
podania žiadosti Súdnemu dvoru o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, a ďalej tiež preto, že krajský súd nenariadil pojednávanie
na prerokovanie jej odvolaní. Sťažovateľka namieta, že krajský súd „neprihliadol
k odvolacím dôvodom“, ktoré uviedla vo svojich odvolaniach, pričom „v odôvodnení
uznesenia prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom
však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že
došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok“.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumentácia sťažovateľky
obsiahnutá v sťažnostiach je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade
jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu
k napadnutým uzneseniam krajského súdu, potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov
o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné
konania odvolacieho súdu, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými
uzneseniami malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej
argumentácie sťažovateľky uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť, že
odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo z hľadiska skutkových
zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom obdobné závery, ako vo veciach, ktoré
už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012,
III. ÚS 7/2013, I. ÚS 409/2012).
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu
opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických
veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán
vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.
uznesenia sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013
z 15. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012) týkajúcich sa takmer
identických sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom v častiach týkajúcich sa
rozhodnutí odvolacieho súdu odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda bez
potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov] odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013