Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 168/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp

13655/2012, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp.

zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Brezno v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 26. marca 2012, zo 16. apríla 2012, z 28. februára 2012, z 19. marca 2012

a z 28. februára 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami

z 13. augusta 2012, z 15. augusta 2012, z 2. augusta 2012, z 25. júla 2012 a z 31. júla 2012,

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. Rvp

13659/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp

13655/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v

citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.

1 a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er

269/2006, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. 6 Er

731/2006 a jeho uzneseniami z 26. marca 2012, zo 16. apríla 2012, z 28. februára 2012, z

19. marca 2012 a z 28. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako

aj porušenie svojich základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 14 CoE

253/2012, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp.

zn. a jeho uzneseniami z 13. augusta 2012, z 15. augusta 2012, z 2.

augusta 2012, z 25. júla 2012 a z 31. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského

súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc, ktoré

obsahovali právny záväzok dlžníkov a v ktorých bola označená oprávnená osoba

(sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas

povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu

rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),

rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na

omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne

deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkom

povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu

uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená

domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade

exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne

ex offo exekúcie uzneseniami sp. zn. z 26. marca 2012, sp. zn.

zo 16. apríla 2012, sp. zn. z 28. februára 2012, sp. zn.

z 19. marca 2012 a sp. zn. z 28. februára 2012 zastavil; na základe odvolaní

sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského

súdu sp. zn. z 15. augusta 2012, sp. zn. z 13. augusta

2012, sp. zn. z 2. augusta 2012, sp. zn. z 25. júla 2012

a sp. zn. z 31. júla 2012.

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom

vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za

nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň

podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne

veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že

o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým

prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa

(ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby

podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež

tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol k odvolacím

dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní... prakticky prevzal závery

a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia

nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu

preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym

spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia

krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , ,

a a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc označené právne normy tak,

že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru napadnutým postupom

a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd

exekúcie zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

napadnutým postupom a konaniami krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(obdobne napr. , , ). Nútený výkon súdnych

a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu (, , , )

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Za relevantné pochybenie v postupe krajského súdu sťažovateľka považuje

predovšetkým skutočnosť, že potvrdil rozhodnutia okresných súdov o zastavení uvedených

exekučných konaní bez toho, aby boli predtým prerušené konania, resp. bolo rozhodnuté

o jej návrhoch na prerušenie konaní podľa z dôvodu potreby

podania žiadosti Súdnemu dvoru o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, a ďalej tiež preto, že krajský súd nenariadil pojednávanie

na prerokovanie jej odvolaní. Sťažovateľka namieta, že krajský súd „neprihliadol

k odvolacím dôvodom“, ktoré uviedla vo svojich odvolaniach, pričom „v odôvodnení

uznesenia prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom

však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že

došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok“.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumentácia sťažovateľky

obsiahnutá v sťažnostiach je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade

jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu

k napadnutým uzneseniam krajského súdu, potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov

o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné

konania odvolacieho súdu, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými

uzneseniami malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej

argumentácie sťažovateľky uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť, že

odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo z hľadiska skutkových

zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom obdobné závery, ako vo veciach, ktoré

už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. ,

, ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu

opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických

veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán

vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.

uznesenia sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn.

z 15. januára 2013, sp. zn. z 22. augusta 2012) týkajúcich sa takmer

identických sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom v častiach týkajúcich sa

rozhodnutí odvolacieho súdu odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda bez

potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov] odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013