Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 170/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. S. Ltd., Švajčiarsko, zastúpeného advokátkou JUDr. K. P.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. Ltd. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2013 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť J. S. Ltd., Švajčiarsko (ďalej len

„sťažovateľ“), doplnená písomným podaním doručeným 17. januára 2013, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2010 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2012 a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v pozícii žalobcu v konaní

o ochranu proti nekalej súťaži a ochranu označenia chráneného ochrannou známkou

sa žalobou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhal toho, aby súd

zakázal žalovanému používať označenie zhodné alebo zameniteľné s medzinárodne

zapísanou ochrannou známkou, aby žalovanému uložil povinnosť výrobky na vlastné

náklady stiahnuť z trhu a tiež žiadal priznať finančné zadosťučinenie z dôvodu

nemajetkovej ujmy. Krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 20. novembra 2001 zamietol. Najvyšší súd na základe podaného odvolania rozhodnutie

súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Opätovne

rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2004

žalobe sťažovateľa vyhovel (okrem požadovanej výšky finančného zadosťučinenia, pozn.),

a najvyšší súd na základe podaného odvolania potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa rozsudkom sp. zn. z 1. marca 2006. Proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu podal mimoriadne dovolanie

generálny prokurátor Slovenskej republiky, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007, ktorým napadnutý rozsudok krajského

súdu sp. zn. zo 17. septembra 2004 a rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. marca 2006 zrušil a vec vrátil krajskému súd na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu opätovne rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2008, ktorým žalobu v celom

rozsahu zamietol. Na základe podaného odvolania rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 30. júna 2010, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti

uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie aj sťažovateľ, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2012, ktorým dovolanie

odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že „dovolací senát Najvyššieho súdu

pri vydaní napadnutého Rozhodnutia 2007 postupoval nekonzistentne, nepredvídateľne

a v rozpore so svojimi povinnosťami podľa a Dohovoru..., bezvýhradne a nekriticky

skopíroval tvrdenia Odporcu, z ktorých podstatná časť nemá žiadnu oporu vo vykonanom

dokazovaní ani v súdnom spise, odôvodnenia Napadnutých rozhodnutí nespĺňajú

kvalitatívne podmienky, ktoré sa vyžadujú od súdov v právnom štáte pri odôvodňovaní

súdnych rozhodnutí podľa a dohovoru a preto sú arbitrárne ako celok“.

V týchto súvislostiach sťažovateľ poukazuje na to, že ak „sa dovolací

senát iba stotožnil s nedostatočnou a nelogickou argumentáciou Odporcu bez toho,

aby sa v odôvodnení napadnutého Rozhodnutia 2007 vysporiadal s jej slabinami

a protiargumentmi, porušil tým, právo sťažovateľa na spravodlivý proces“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , a na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru, bolo porušené právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 30. 6.

2010, č. k. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 12. 11. 2012

(správne má byť 27. septembra 2012, pozn.) č. k. a rozsudkom

Najvyššieho súdu zo dňa 28. 11. 2007 č. k. 1 M Obdo V 7/2007.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 30. 6. 2010, č. k. v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 12. 11. 2012 (správne má byť 27. septembra 2012,

pozn.) č. k. a rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 28. 11. 2007

č. k. 1 M Obdo V 7/2007 zrušuje a vec vracia Najvyššieho súdu na ďalšie konanie.

3. Zaväzuje Najvyšší súd uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným

súdom na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

označenými napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie

spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

o mimoriadnom dovolaní sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007, rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu a uznesením

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. z 27. septembra 2012.

1. Vo vzťahu k námietkam proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007 ústavný súd

s poukazom na lehotu ustanovenú v konštatuje,

že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je prima facie podaná oneskorene. Ústavný súd preto

podľa sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene

podanú.

2. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2012, ktorým bolo dovolanie

sťažovateľa odmietnuté.

Sťažnosť v časti napádajúcej uvedený rozsudok najvyššieho súdu bola tiež

ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, avšak ústavný súd ju v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou

(napr. , ) v nadväznosti na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54) nepovažoval v tejto časti

za oneskorenú, pretože dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. septembra 2012 odmietnuté z procesných dôvodov. Lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním

sa v takýchto prípadoch považuje za zachovanú a počíta sa od právoplatnosti rozhodnutia

o dovolaní.

Námietky sťažovateľa týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu je potrebné považovať

za zjavne neopodstatnené.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo sťažovateľovmu uplatnenému nároku

nevyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na funkciu ochrannej známky

(spôsobilosť rozlíšiť podobné tovary alebo služby súťažiteľov v rámci hospodárskej

súťaže), v tejto súvislosti na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru

o nezameniteľných rozdieloch na výrobkoch a obale žalovaného v porovnaní s výrobkami

sťažovateľa, a preto v konečnom dôsledku konštatoval, že v konaní nebolo preukázané

nekalosúťažné konanie žalovaného a ani skutočnosť, že by na svojich výrobkoch používal

ochranné známky sťažovateľa. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom

zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas

sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou

skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.

Takisto najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal postoj k „zásadnému“

dôkazu sťažovateľa. Išlo o rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky (ďalej len „úrad“), ktorým bol rozklad podaný žalovaným zamietnutý

a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdené. Predmetom rozhodnutia bol návrh

žalovaného na vyslovenie neúčinnosti medzinárodného zápisu ochrannej známky

sťažovateľa na území Slovenskej republiky. Úrad vo svojom rozhodnutí konštatoval,

že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na jej výmaz. Najvyšší súd v súvislosti

s predloženým dôkazom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „z odôvodnenia

rozhodnutia je zrejmé, že majiteľ známky nemá chránený všeobecne tvar stromčeka

na osvieženie vzduchu, nemá monopol na výrobu osviežovačov vzduchu vo forme

stromčekov ako takých, ale má ochrannú známku v takej podobe a forme, v akej je zapísaná

do registra ochranných známok, ktorá nestratila rozlišovaciu schopnosť. Okrem iného

je konštatované, že výrobky iných výrobcov – osviežovače vzduchu v tvare stromčeka,

možno považovať za dostatočne odlišné od napadnutej medzinárodnej ochrannej známky,

a rozlišovacia schopnosť výrobku žalovaným, bola jednoznačne konštatovaná aj dovolací

súdom i keď uviedol, že tvar stromčeka sa vžil pre vôňu do áut a do iných interiérov,

ako označenie druhu výrobkov, ktoré vyrábajú rôzny výrobcovia. To však neznamená,

že tvar – stromček je príznačný len pre žalobcov ako súťažiteľov. Predmetom konania ÚPV

SR bolo preskúmavanie straty rozlišovacej spôsobilosti napadnutej medzinárodnej známky.

Tým, že rozklad bol zamietnutý, žalobcovia nepreukázali porušovanie práv k ochrannej

známke žalovaným, ktorý na svojich výrobkoch nikdy ochrannú známku žalobcov

nepoužil.“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery najvyššieho súdu

ani v súvislosti s posudzovaným dôkazom rozhodne nemožno považovať za arbitrárne alebo

zjavne neodôvodnené, a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2010 (ako súdu odvolacieho) považujúc

ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojich označených práv dovolacím

rozhodnutím najvyššieho súdu – uznesením sp. zn. z 27. septembra 2012.

Sťažovateľ v tejto súvislosti len všeobecne namietal nedostatočnosť odôvodnenia

rozhodnutia nespĺňajúceho kvalitatívne podmienky odôvodňovania súdnych rozhodnutí.

Ústavný súd konštatuje, že aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne

neopodstatnená.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dôvodom

odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s názorom

sťažovateľa týkajúcim sa prípustnosti jej dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v dovolaní okrem

uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzal ďalej len dôvody dovolania

podľa a , ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť dovolania,

najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci konštatoval nemožnosť

vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanovenia ,

preto dovolanie odmietol.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať

za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje

dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem

procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil,

že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý

by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013