Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 170/2013
PDF · 195.66 KB
No categories available
III. ÚS 170/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. S. Ltd., Švajčiarsko, zastúpeného advokátkou JUDr. K. P.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. Ltd. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2013 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť J. S. Ltd., Švajčiarsko (ďalej len
„sťažovateľ“), doplnená písomným podaním doručeným 17. januára 2013, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012 a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v pozícii žalobcu v konaní
o ochranu proti nekalej súťaži a ochranu označenia chráneného ochrannou známkou
sa žalobou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhal toho, aby súd
zakázal žalovanému používať označenie zhodné alebo zameniteľné s medzinárodne
zapísanou ochrannou známkou, aby žalovanému uložil povinnosť výrobky na vlastné
náklady stiahnuť z trhu a tiež žiadal priznať finančné zadosťučinenie z dôvodu
nemajetkovej ujmy. Krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 16 Cb 603/2000
z 20. novembra 2001 zamietol. Najvyšší súd na základe podaného odvolania rozhodnutie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Opätovne
rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 16 Cb 603/2000 zo 17. septembra 2004
žalobe sťažovateľa vyhovel (okrem požadovanej výšky finančného zadosťučinenia, pozn.),
a najvyšší súd na základe podaného odvolania potvrdil rozhodnutie súdu prvého
stupňa rozsudkom sp. zn. 6 Obo 284/2004 z 1. marca 2006. Proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu podal mimoriadne dovolanie
generálny prokurátor Slovenskej republiky, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007, ktorým napadnutý rozsudok krajského
súdu sp. zn. 16 Cb 603/2000 zo 17. septembra 2004 a rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obo 284/2004 z 1. marca 2006 zrušil a vec vrátil krajskému súd na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu opätovne rozhodol
rozsudkom sp. zn. 9 Cb 1/2008 z 25. novembra 2008, ktorým žalobu v celom
rozsahu zamietol. Na základe podaného odvolania rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti
uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie aj sťažovateľ, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012, ktorým dovolanie
odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že „dovolací senát Najvyššieho súdu
pri vydaní napadnutého Rozhodnutia 2007 postupoval nekonzistentne, nepredvídateľne
a v rozpore so svojimi povinnosťami podľa Ústavy a Dohovoru..., bezvýhradne a nekriticky
skopíroval tvrdenia Odporcu, z ktorých podstatná časť nemá žiadnu oporu vo vykonanom
dokazovaní ani v súdnom spise, odôvodnenia Napadnutých rozhodnutí nespĺňajú
kvalitatívne podmienky, ktoré sa vyžadujú od súdov v právnom štáte pri odôvodňovaní
súdnych rozhodnutí podľa Ústavy a dohovoru a preto sú arbitrárne ako celok“.
V týchto súvislostiach sťažovateľ poukazuje na to, že ak „sa dovolací
senát iba stotožnil s nedostatočnou a nelogickou argumentáciou Odporcu bez toho,
aby sa v odôvodnení napadnutého Rozhodnutia 2007 vysporiadal s jej slabinami
a protiargumentmi, porušil tým, právo sťažovateľa na spravodlivý proces“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom v takomto znení:
„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, bolo porušené právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 30. 6.
2010, č. k. 5 Obo/11/2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 12. 11. 2012
(správne má byť 27. septembra 2012, pozn.) č. k. 1 ObdoV 48/2010 a rozsudkom
Najvyššieho súdu zo dňa 28. 11. 2007 č. k. 1 M Obdo V 7/2007.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 30. 6. 2010, č. k. 5 Obo/11/2009 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 12. 11. 2012 (správne má byť 27. septembra 2012,
pozn.) č. k. 1 ObdoV 48/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 28. 11. 2007
č. k. 1 M Obdo V 7/2007 zrušuje a vec vracia Najvyššieho súdu na ďalšie konanie.
3. Zaväzuje Najvyšší súd uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným
súdom na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označenými napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie
spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
o mimoriadnom dovolaní sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007, rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu a uznesením
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012.
1. Vo vzťahu k námietkam proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007 ústavný súd
s poukazom na lehotu ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde konštatuje,
že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je prima facie podaná oneskorene. Ústavný súd preto
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene
podanú.
2. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012, ktorým bolo dovolanie
sťažovateľa odmietnuté.
Sťažnosť v časti napádajúcej uvedený rozsudok najvyššieho súdu bola tiež
ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, avšak ústavný súd ju v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou
(napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010) v nadväznosti na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54) nepovažoval v tejto časti
za oneskorenú, pretože dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012 odmietnuté z procesných dôvodov. Lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním
sa v takýchto prípadoch považuje za zachovanú a počíta sa od právoplatnosti rozhodnutia
o dovolaní.
Námietky sťažovateľa týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu je potrebné považovať
za zjavne neopodstatnené.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo sťažovateľovmu uplatnenému nároku
nevyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na funkciu ochrannej známky
(spôsobilosť rozlíšiť podobné tovary alebo služby súťažiteľov v rámci hospodárskej
súťaže), v tejto súvislosti na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru
o nezameniteľných rozdieloch na výrobkoch a obale žalovaného v porovnaní s výrobkami
sťažovateľa, a preto v konečnom dôsledku konštatoval, že v konaní nebolo preukázané
nekalosúťažné konanie žalovaného a ani skutočnosť, že by na svojich výrobkoch používal
ochranné známky sťažovateľa. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom
zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas
sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou
skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.
Takisto najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal postoj k „zásadnému“
dôkazu sťažovateľa. Išlo o rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad“), ktorým bol rozklad podaný žalovaným zamietnutý
a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdené. Predmetom rozhodnutia bol návrh
žalovaného na vyslovenie neúčinnosti medzinárodného zápisu ochrannej známky
sťažovateľa na území Slovenskej republiky. Úrad vo svojom rozhodnutí konštatoval,
že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na jej výmaz. Najvyšší súd v súvislosti
s predloženým dôkazom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „z odôvodnenia
rozhodnutia je zrejmé, že majiteľ známky nemá chránený všeobecne tvar stromčeka
na osvieženie vzduchu, nemá monopol na výrobu osviežovačov vzduchu vo forme
stromčekov ako takých, ale má ochrannú známku v takej podobe a forme, v akej je zapísaná
do registra ochranných známok, ktorá nestratila rozlišovaciu schopnosť. Okrem iného
je konštatované, že výrobky iných výrobcov – osviežovače vzduchu v tvare stromčeka,
možno považovať za dostatočne odlišné od napadnutej medzinárodnej ochrannej známky,
a rozlišovacia schopnosť výrobku žalovaným, bola jednoznačne konštatovaná aj dovolací
súdom i keď uviedol, že tvar stromčeka sa vžil pre vôňu do áut a do iných interiérov,
ako označenie druhu výrobkov, ktoré vyrábajú rôzny výrobcovia. To však neznamená,
že tvar – stromček je príznačný len pre žalobcov ako súťažiteľov. Predmetom konania ÚPV
SR bolo preskúmavanie straty rozlišovacej spôsobilosti napadnutej medzinárodnej známky.
Tým, že rozklad bol zamietnutý, žalobcovia nepreukázali porušovanie práv k ochrannej
známke žalovaným, ktorý na svojich výrobkoch nikdy ochrannú známku žalobcov
nepoužil.“.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery najvyššieho súdu
ani v súvislosti s posudzovaným dôkazom rozhodne nemožno považovať za arbitrárne alebo
zjavne neodôvodnené, a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 (ako súdu odvolacieho) považujúc
ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojich označených práv dovolacím
rozhodnutím najvyššieho súdu – uznesením sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012.
Sťažovateľ v tejto súvislosti len všeobecne namietal nedostatočnosť odôvodnenia
rozhodnutia nespĺňajúceho kvalitatívne podmienky odôvodňovania súdnych rozhodnutí.
Ústavný súd konštatuje, že aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne
neopodstatnená.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dôvodom
odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s názorom
sťažovateľa týkajúcim sa prípustnosti jej dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v dovolaní okrem
uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzal ďalej len dôvody dovolania
podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť dovolania,
najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci konštatoval nemožnosť
vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
preto dovolanie odmietol.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať
za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje
dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem
procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil,
že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý
by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2013