Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 222/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej JUDr. M. M., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. februára 2012, ako aj postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 5. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2013 doručená sťažnosť Č., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. februára 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5.

novembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že okresný súd uznesením č. k. -23

z 15. februára 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie sp. zn. Ex 905/11. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky z 8. marca 2012

uznesením č. k. -55 z 5. novembra 2012 potvrdil prvostupňové uznesenie.

3. Podľa názoru sťažovateľky postupom oboch všeobecných súdov konajúcich v jej

veci došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z týchto dôvodov:

„- Rozhodnutie Okresného súdu... a rozhodnutie Krajského súdu... nie je dostatočne

odôvodnené...

- Krajský súd... nevykonal dôkazy potrebné pre vydanie rozhodnutia v predmetnej

veci...

- súdy nesprávne interpretovali právne normy, ktoré aplikovali...“ (najmä

označených ustanovení o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov, ustanovení a

v znení neskorších predpisov, pozn.)

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa ...

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa

05. 11. 2012 a konaním vedeným pod sp. zn. , a rozhodnutím Okresného

súdu... zo dňa 15. 02. 2012 a konaním vedeným pod sp. zn. porušené.

II. Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 05. 11. 2012, č. k.: -55

a uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 15. 02. 2012, č. k.: -23

zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie.“

5. Ako dôkazný materiál sťažovateľka (okrem iných písomností) predložila návrh

súdneho exekútora zo 14. decembra 2011 na vykonanie exekúcie, uznesenie okresného súdu

č. k. -23 z 15. februára 2012, odvolanie sťažovateľky z 8. marca 2012

a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 5. novembra 2012.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

II.A

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

11. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

12. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na

uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného a iného práva postupom

okresného súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho práva na spravodlivý proces

zaručeného v a dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

15. Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky

uznesením č. k. -55 z 5. novembra 2012 sú zlučiteľné s označeným

článkom , resp. dohovoru.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tom základe

vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po

oboznámení podstaty skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej

argumentácie sťažovateľky svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z § 212

ods. 1, 3 , bez nariadenia pojednávania podľa , pretože nejde

o vec podľa , na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie

pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je

dôvodné.

Odvolací súd sa podľa stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza

nasledovné:

Podľa platného v čase uzavretia spotrebiteľskej

zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej

len neprijateľná podmienka).

Podľa neprijateľné podmienky upravené

v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa , zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov

(ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;

v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj

predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel

ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo

dňa 19. 12. 2011 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok StredoEurópskeho

Arbitrážneho Súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti A., s. r. o., sp.

zn. -05 zo dňa 11. 08. 2010 s právoplatnosťou dňa 28. 10. 2010 a

vykonateľnosťou dňa 03. 11. 2010, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť

oprávnenému sumu 3.250,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy

3.250,38 eur odo dňa 26. 10. 2009 až do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške

202,12 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 305,54 eur, všetko do troch dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Z predloženej zmluvy o spotrebnom úvere č. UZF/07/94380 zo dňa 09. 10. 2007

vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 120.206,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal

vrátiť oprávnenému v mesačných splátkach po 6.248,- Sk. Ročná percentuálna miera

nákladov bola určená 40,40 %.

V dôsledku platobnej nedisciplinovanosti zo strany povinného došlo dňa 06. 03. 2009

medzi oprávneným a povinným k uzavretiu dohody o splácaní dlhu v splátkach. Podľa čl. I

tejto dohody je jej predmetom záväzok dlžníka (povinného) vzniknutý zo zmluvy

o spotrebnom úvere č. UZF/07/94380 uzatvorenej medzi veriteľom a dlžníkom dňa 15. 10.

2007 (pozn. odvolacieho súdu - správne má byť dňa 09. 10. 2007). Táto dohoda je zároveň

uznaním dlhu čo do výšky a dôvodu. V zmysle čl. V bod 1. tejto dohody sa zmluvné strany

dohodli, že všetky spory vzniknuté z právnych vzťahov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo

súvisiacich s touto zmluvou, vrátane všetkých vedľajších právnych vzťahov, nárokov na

vydanie bezdôvodného obohatenia, nárokov na náhradu škody, sporov o platnosť, výklad,

zánik tejto zmluvy alebo tejto rozhodcovskej doložky, predložia na rozhodnutie výlučne

stálemu rozhodcovskému súdu Stredoeurópsky arbitrážny súd so sídlom v B. podľa

ustanovení jeho Rokovacieho poriadku a Štatútu. Rozhodcovské konanie bude vedené

v slovenskom jazyku. Zmluvné strany sa zaväzujú podrobiť sa rozhodnutiu, jeho rozhodnutie

bude pre strany konečné, záväzné a vykonateľné a bude vydané v slovenskom jazyku. Podľa

čl. V, bodu 2. dohody si zmluvné strany okrem iného dohodli, že vylučujú podanie žaloby

podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (dôvody na obnovu konania).

Odvolací súd poznamenáva, že uznaním dlhu nevzniká nový právny vzťah, len sa

modifikuje už existujúci. Námietka oprávneného, podľa ktorej došlo v zmysle čl. II

predmetnej dohody k novácii záväzku a k zániku starého záväzku, je preto nedôvodná.

V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej

vyplýva, že povinný uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z tohto

dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia

týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.

K odvolacej námietke oprávneného, že exekučný súd nie je pri rozhodovaní o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený posudzovať

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že síce exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, je však zo

zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú

vymedzené v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje

exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak

exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní, je ex offo povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to,

v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza.

Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 13. 10. 2011 sp. zn. , podľa ktorého ak oprávnený v návrhu na

vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,

nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať

rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, čí rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd.

Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde

najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia

neprípustný.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého dojednaná

rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4, 5

(v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy).

Ustanovenie len demonštratívnym výpočtom uvádza,

ktoré podmienky sú neprijateľné. Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladmý výpočet

neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj inú

zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj

tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy

riešili v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom.

Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do

novelizovaného znenia pod písm. r) účinného od 01. 01.

2008 novelou uskutočnenou K uzatvoreniu dohody o splácaní

dlhu v splátkach medzi oprávneným a povinným došlo dňa 06. 03. 2009, teda už za

účinnosti tejto novely.

Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je

alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa

v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom určeného rozhodcovského

súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná

sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto

doložkou viazaný.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle

(v znení platnom v čase uzavretia zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

24. 02. 2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „ak je zmluvná podmienka v hrubom

nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo

štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky

nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná

podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej

rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a

rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a

dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými

mravmi.“

Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere

oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu

zaručeným . Posúdenie rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s , v

zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je

pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V tejto časti nebolo odvolanie oprávneného

opodstatnené.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219

potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.»

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona

(a to predovšetkým Exekučného poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní, zákona

o spotrebiteľských úveroch, v aktuálnom znení, aktuálnej

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie), ako aj obsahu relevantných dôkazov je

napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje

postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne

korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci

porušenie základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na

súdnu ochranu v zmysle (resp. právo podľa dohovoru)

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013