Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 223/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o., T., zastúpenej

advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. decembra 2010

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k.

-21 z 30. januára 2012 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn.

-14 z 27. decembra 2010, ktorým okresný súd zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky ako

oprávnenej, a to na základe exekučného titulu – platobného rozkazu Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou č. k. -30 z 18. októbra 1999, ktorým tento súd

zaviazal Nemocnicu s poliklinikou Bánovce nad Bebravou, Námestie Ľ. Štúra (ďalej len

„pôvodná povinná“) do 15 dní zaplatiť sťažovateľke istinu v sume 54 301,08 Sk spolu

s 20 % úrokom z omeškania p. a. a nahradiť jej trovy konania v sume 2 172 Sk. Vzhľadom

na to, že pôvodná povinná záväzok v časti istiny uhradila, exekúcia bola navrhnutá

v rozsahu príslušenstva pohľadávky, teda zákonného úroku z omeškania, ako aj trov

súdneho a exekučného konania, spolu v sume 1 346,54 €.

Ako dôvod zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia okresný súd uviedol, že

označenie povinnej osoby v exekučnom titule (platobný rozkaz) a v samotnom návrhu

na výkon exekúcie nekorešpondujú a sťažovateľka ani po výzve vzniknutý rozpor

(nedostatok podania) neodstránila. Sťažovateľka podala proti uneseniu okresného súdu

č. k. -14 z 27. decembra 2010 odvolanie, v ktorom opäť poukázala na § 55d

ods. 6 o rozpočtových

pravidlách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“),

podľa ktorého záväzky štátu, ktoré pri prechode zriaďovateľských funkcií podľa osobitného

predpisu neprešli na obec alebo vyšší územný celok pri prechode majetku podľa osobitného

predpisu, sú záväzkami pôvodného zriaďovateľa alebo orgánu, ktorý plnil funkciu

zriaďovateľa. Na toto zákonné ustanovenie odkazovala sťažovateľka už v samotnom návrhu

na vykonanie exekúcie, v ktorom uvádza, že ho podporila „aj v priebehu konania

priloženými dokumentami – delimitačným protokolom v znení jeho príloh“.

Sťažovateľka v sťažnosti cituje viaceré ustanovenia zákonných predpisov

(§ 55d ods. 6 zákona o rozpočtových pravidlách a § 2c zákona Slovenskej národnej rady

č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov), ktoré podľa jej názoru

potvrdzujú, že „dochádza... k prechodu záväzkov pôvodného subjektu na SR – v zastúpení

Min. zdravotníctva ako zriaďovateľa priamo zo zákona“, a preto podľa jej názoru «nie je

potrebné predkladať ďalšie listiny či rozhodnutia št. orgánov, pokiaľ prechod záväzku

vyplýva zo zákona. Zákonné ustanovenia nie je potrebné preukazovať v zmysle zásady „súd

pozná právo“ a súd na ne musí prihliadať ex offo.».

Sťažovateľka sa odvoláva aj na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , podľa ktorého v prípade, že k prechodu práva alebo povinnosti

došlo pred začatím exekučného konania, je povinnosťou oprávneného už pri podaní návrhu

na vykonanie exekúcie preukázať, že naňho prešlo právo alebo na iného povinnosť

z exekučného titulu, pokiaľ prechod nenastal priamo na základe zákona.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že okresnému súdu predložila „tzv. Delimitačný

protokol zo dňa 9. 6. 2003 medzi MZ ako odovzdávajúcim a preberajúcim Mesto Bánovce

nad Bebravou, kde predmetom delimitácie bola Nemocnica Bánovce nad Bebravou.

Prílohou 5a je (úplný) súpis záväzkov, ktoré prechádzajú na Mesto Bánovce nad Bebravou.

Prílohou 5b je informatívny súpis záväzkov, ktoré neprechádzajú do vlastníctva Mesta

B. nad Bebravou. Z toho vyplýva, že ak naša pohľadávka nebola uvedená v úplnom

zázname prílohy 5a ani v zázname prílohy 5b, ide o pohľadávku podľa 5b – teda

neprechádzajúcu na Mesto B. nad Bebravou, kde ide o informatívny výpočet.“.

Podľa názoru sťažovateľky oboma napadnutými uzneseniami, postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, ako aj „neprimerane dlhou dobou trvania konania

až do rozhodnutia vo veci došlo k porušeniu nášho ústavného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd –

právo na prístup k súdu a súčasne k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

SR a Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a slobôd“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa ods. l sťažovateľka

uvádza, že k jeho porušeniu došlo tým, že „súdy použili nesprávny výklad právnej normy –

ust. § 37 ods. 3 Exekučného poriadku a zároveň sa nami aplikovaným ust. § 55d ods. 6

ani nezaoberali, nezaujali k nemu žiadne stanovisko. Súdy

nám tým zároveň odňali možnosť konať pred súdom/ exekučne vymôcť existujúcu a splatnú

pohľadávku, keď právne nesprávne vyhodnotili ust. § 37 ods. 3 Exek. por. tak, že nedošlo

k prechodu povinností zo zrušenej nemocnice na SR – Ministerstvo zdravotníctva SR, resp.

toto nebolo z našej strany dôkazmi preukázané, napriek tomu, že prechod záväzkov vyplýva

priamo zo zákona a bol podporený aj list. dôkazmi – delimitačným protokol z 9. 6. 2003

s prílohami 5a, 5b.

Zrušená Nemocnica s poliklinikou Bánovce nad Bebravou nemohla byť v roku 2006

už nositeľom práv a povinností a teda mal nastúpiť na miesto povinného v exekúcii jej

právny nástupca zo zákona: SR – Ministerstvo zdravotníctva SR.

Právo na spravodlivý proces bolo porušené aj neprimeranou dĺžkou trvania konania

od podania nášho návrhu na výkon rozhodnutia v marci 2006 až do posledného rozhodnutia

súdu vo veci v januári 2012, pričom konaniu vo veci súdom nebránili žiadne objektívne

prekážky a ani z našej strany ako účastníka konania nedochádzalo k neodôvodneným

prieťahom či neúčinnosti. Trvanie takmer 6 rokov bolo nepochybne zapríčinené prieťahmi.

Vzhľadom však na právoplatné ukončenie konania v čase podania tejto sťažnosti je tento

náš argument len podporným vo vzťahu k vyššie uvedeným okolnostiam.“.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa ods. l došlo

„nesprávnym výkladom o nedostatku pasívnej legitimácie na strane povinného

a konštatovaním údajného nášho nepreukázania prechodu práv a povinností na označený

povinný subjekt sme boli zbavení jediného právneho spôsobu vymoženia našej

právoplatným a vykonateľným exekučným titulom priznanej pohľadávky. Pokiaľ súd

zamietol žiadosť exekútora na výkon predmetnej exekúcie, súčasne tým odňal možnosť

domáhať sa výkonu rozhodnutia oprávnenému. Naše legitímne očakávania nadobudnutia

majetku v danom rozsahu tým neboli naplnené a súčasne aj ich naplnenie v inom konaní je

už v dôsledku zániku pôvodného dlžníka nemožné.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„V konaní pred Krajským súdom Bratislava vedenom pod číslom

a pred Okresným súdom v Bratislave III č. k. bolo porušené ústavné právo

sťažovateľa garantované v a .

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. -21

zo dňa 30. 1. 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu v Bratislave III

č. -14 zo dňa 27. 12. 2010 a vec vracia Okresnému súdu v Bratislave III

na nové konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

500 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Bratislava sťažovateľovi v lehote 1 mesiac

od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 314,72 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ). Preto namietané

porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré sa nepremietlo

do petitu sťažnosti, považoval ústavný súd za súčasť argumentácie sťažovateľky.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a základného práva na ochranu vlastníctva

podľa , ktoré má spočívať jednak v neprimeranosti dĺžky trvania konania

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako

aj v nesprávnom vyhodnotení § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým postupom okresného súdu a krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

V spojitosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka uvádza, že

v napadnutých konaniach došlo k zbytočným prieťahom v konaní, resp. že toto je

poznačené neprimeranou dĺžkou.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému reálny prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť

(m. m. , ). K porušeniu tohto základného práva by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. ).

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že ochranu základnému

právu účastníkov súdneho konania, aby bola ich vec prerokovaná bez zbytočných prieťahov,

poskytuje primárne prostredníctvom , a nie prostredníctvom

ods. 1 . Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa zbytočnými prieťahmi v konaní môže v zásade

dôjsť až v prípade, ak postup (napr. dlhodobá nečinnosť) všeobecného súdu v takomto

konaní vedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú

ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha. Taktiež podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto

poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená

v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. ,

, ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ). Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ktoré začalo 10. apríla 2007, keď bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo uznesením okresného súdu

sp. zn. z 19. novembra 2012 zastavené, a preto je toto exekučné konanie

už právoplatne skončené.

Zjavným skutkovým základom sťažnosti v tejto časti sú zbytočné prieťahy v konaní

okresného súdu a krajského súdu a argumentácia sťažovateľky vzťahujúca sa na ich

nečinnosť. Základom je právo na spravodlivý proces, a nie právo

na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je výslovne ustanovené v .

Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda nespadá pod ochranu ,

ibaže by namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie

okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke)

bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti, ako aj že by takého porušenie ešte

mohlo trvať. V danej veci však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde

(m. m. ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej

činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je

aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou

na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (m. m. , , , ). Ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto

časti dospel k záveru, že je potrebné ju podľa

odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

napadnutým postupom a uznesením okresného súdu

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa vo vzťahu voči

napadnutému uzneseniu okresného súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým

je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. V tejto súvislosti ešte treba

poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Ústavný súd preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

3.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne

a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel

svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok, resp. uznesenie opravného (odvolacieho) súdu ( ).

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

Uvedené východiská boli rozhodujúce aj v prípade sťažovateľky, ktorá namietané

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa zdôvodňuje

nesprávnym právnym výkladom § 37 ods. 3 Exekučného poriadku a tvrdí, že krajský súd

pochybil, ak aplikoval toto ustanovenie tak, že „nedošlo k prechodu povinností zo zrušenej

nemocnice na SR – Ministerstvo zdravotníctva SR, resp. toto nebolo z našej strany dôkazmi

preukázané, napriek tomu, že prechod záväzkov vyplýva priamo zo zákona a bol podporený

aj list. dôkazmi – delimitačným protokolom z 9. 6. 2003 s prílohami 5a, 5b“. Ďalej

sťažovateľka argumentuje arbitrárnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý

nereagoval na jej argumenty uvedené v jej odvolaní, ktoré mali podľa nej zásadný význam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

zisťoval, či postup alebo napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazujú znaky

svojvoľného (arbitrárneho) konania spôsobilého porušiť označené základné práva

sťažovateľky, pričom sa sústredil predovšetkým na to, či postup pri aplikácii uvedeného

zákonného ustanovenia je ústavne udržateľný a nie je svojvoľný.

Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil v relevantnej časti takto:

„Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je

v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí

označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla

povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých

základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného

titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto

skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo

prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor

povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd

rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi,

oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule a tomu účastníkovi,

na ktorého právo alebo povinnosť prešla.

Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a má za to, že

uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Odvolací súd plne sa stotožňujúc

s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa poukazuje, že v danom prípade nebol

preukázaný prechod práv z pôvodného povinného na Slovenskú republiku – Ministerstvo

zdravotníctva SR. Oprávnený v odvolaní namietal, že na základe delimitačného protokolu,

podpísaným NsP Bánovce nad Bebravou v mene Slovenskej republiky ako odovzdávajúcim

a Ministerstvom zdravotníctva SR ako zriaďovateľom do 31. 12. 2002 a Mestom Bánovce

nad Bebravou ako preberajúcim súčinnosťou 1. 1. 2003, neprevzalo Mesto Bánovce nad

Bebravou žiadne záväzky od bývalej NsP Bánovce nad Bebravou, no tento fakt v konaní

nijakým spôsobom nepreukázal, a ani nenavrhol nariadiť dokazovanie ohľadom prechodu

práv a povinností z odovzdávajúceho na prijímací subjekt.“

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd posudzoval, či napadnutý výklad

danej problematiky krajským súdom je ústavne udržateľný, teda či ho nemožno kvalifikovať

ako interpretáciu natoľko extrémnu, a teda svojvoľnú, že by vybočovala z postulátov

spravodlivého procesu vyplývajúcich z . Ústavný súd nedospel k záveru,

že by namietané uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené,

a taktiež nezistil ani žiadne iné relevantné skutočnosti, ktoré by naznačovali, že by ním

mohlo byť zasiahnuté do základného práva sťažovateľky podľa .

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

a napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej

právomoci, keď sa v odvolacom konaní v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním

preskúmavaného uznesenia okresného súdu a na tieto vo svojom uznesení odkázal.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec

použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva

sťažovateľky podľa .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu (v spojení s jemu predchádzajúcim

rozhodnutím okresného súdu, ktoré je potrebné vnímať ako celok, pozn.) je zrejmé, že tento

založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že sťažovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala

prechod práv a povinností z pôvodnej povinnej na Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“).

Ďalej zodpovedá skutočnosti, že krajský súd (a ani okresný súd) sa vôbec nezaoberal

námietkou sťažovateľky, že k prechodu práv a povinností došlo zo zákona. Z na vec sa

vzťahujúceho spisového materiálu (ktorý si ústavný súd vyžiadal v rámci prípravy

predbežného prerokovania sťažnosti) nevyplýva, že by sťažovateľka predložila okresnému

súdu „delimitačný protokol z 9. 6. 2003 s prílohami 5a, 5b“, hoci na viacerých miestach

v sťažnosti tak uvádza [napr. „že prechod záväzkov vyplýva priamo zo zákona a bol

potvrdený aj list. dôkazmi – delimitačný protokol z 9. 6. 2003 s prílohami 5a, 5b“ alebo

„na predmetné zákonné ustanovenie (§ 55d ods. 6 zákona o rozpočtových pravidlách,

pozn.) sme odkazovali už v samotnom návrhu na výkon rozhodnutia, podporili sme ho

aj v priebehu konania priloženými dokumentami – delimitačným protokolom v znení jeho

príloh“].

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že nič nesvedčí

o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti záverov v ňom

vyslovených, a absencia vysporiadania sa s predmetnou námietkou sťažovateľky nemôže

byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označeného práva.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa

K namietanému porušeniu základného práva podľa ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 , nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa

ods. 1 (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013