Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 87/2013
PDF · 262.44 KB
No categories available
IV. ÚS 87/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti Ing. Ľ. C., L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. I. M..., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. M.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C/286/2007, za účasti Okresného súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. Ľ. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/286/2007
p o r u š e n é b o l i .
2. Ing. Ľ. C. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Ing. Ľ. C. trovy konania v sume
331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet Advokátskej kancelárie
JUDr. I. M..., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 87/2012 zo 7. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/286/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. novembra 2011 okresnému súdu návrh
na vydanie platobného rozkazu na sumu 359 207 Sk s prísl. z titulu uplatnenej náhrady
škody. Okresný súd po podaní odporu vydaný platobný rozkaz zrušil, pridelil veci sp. zn.
8 C/286/2007 a nariadil pojednávanie.
Sťažovateľ uviedol, že v jeho právnej veci dochádza k zbytočným prieťahom, pričom
ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo uvedené konanie právoplatne skončené.
Vzhľadom na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že
postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa
domáha prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.
Napokon žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov
konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 Spr S/120/2013 (doručeným ústavnému súdu 2. apríla 2013), ku ktorému pripojil
okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého
konania aj stanovisko zákonného sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Okolnosti nenasvedčujú výskytu procesných prekážok postupu konania.
Vo vzťahu k ďalším častiam výzvy na vyjadrenie k prieťahom je namieste
skonštatovať, že vec je objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako by mohla byť
vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu. Za týchto okolností bude otázka vzniku
a príčin prieťahov vecou posúdenia príslušného súdu pri vybavovaní predmetnej sťažnosti.
Dovolím si však v ďalších súvislostiach skonštatovať, že súdne oddelenie je v stave
vysokej zaťaženosti, prevzal som ho po predchádzajúcej sudkyni odchádzajúcej na KS ZA
JUDr. J. U., s príznačným dopadom na zhoršenú tzv. skladbu nerozhodnutých vecí, lebo
tieto v minulosti neboli skončené z rôznych dôvodov, spravidla spojených so skutkovou
zložitosťou veci. Prakticky povedané, veci z takto sťaženej skladby spravidla nie je možné
skončiť na jednom pojednávaní a je nutné ich študovať opakovane, preto takto prevzaté veci
neskončené z rôznych príčin v minulosti sú zásadne ťažšie ako nové veci z bežného nápadu.
Obdobie roka 2007 bolo poznačené mimoriadne zvýšeným nápadom civilných vecí,
s mimoriadne nepriaznivým dopadom na fyzickú možnosť vybavenia tohto nápadu sudcom
aj zamestnancami tunajšieho súdu, v závere roka 2007 zostatok dosiahol 505 vecí.
Prakticky povedané, pri fyzickej možnosti súdneho oddelenia vybaviť pravidelný ročný
nápad v priemere 250 civilných (priemerne zložitých) vecí ročne, zostatok nerozhodnutých
(spravidla zložitejších) vecí ďalších 1,5 až 2-krát presahuje jeho ročný násobok...
Tunajšie súdne oddelenie navyše trpelo personálnou nestabilitou včítane neprítomnej
vyššej súdnej úradníčky od marca do októbra 2011. Naopak, približne od začiatku roka
2013 moja vyššia súdna úradníčka zastupuje inú, čo má tiež nepriaznivý dopad na možnosť
ukladania niektorých úkonov, v tomto prípade konkrétne vypracovanie naradenia
znaleckého dokazovania. Navyše v minulosti bolo prijaté rozpočtové opatrenie, podľa
ktorého neboli pridelené peniaze na preddavky na znalecké dokazovanie.
V roku 2013 mám nápad nových civilných vecí priemerne nad 35 vecí mesačne, čo
aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva vecí bez vzniku prieťahov.“
Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu sťažovateľovi, ten však nepovažoval
za potrebné zaujať k nemu stanovisko.
Z predloženého spisu okresného súdu vyplýva, že 7. novembra 2006 bol okresnému
súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu z titulu uplatnenej náhrady škody.
Keďže súdny poplatok na základe výzvy nebol sťažovateľom v určenej lehote zaplatený,
okresný súd uznesením z 20. decembra 2006 konanie zastavil. Po podaní odvolania
a následnom zaplatení súdneho poplatku okresný súd uznesením z 18. januára 2007 zrušil
uznesenie, ktorým bolo konanie zastavené.
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 25. marca 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané a z ktorých vo vzťahu
k predmetu sťažnosti považuje za relevantné tieto:
„12. 4. 2007 vydané uznesenie, ktorým súd odporcovi uložil zaplatiť súd – poplatok
za podaný odpor
- 11. 3. 2010 vytýčený T (termín pojednávania, pozn.): 12. 4. 2010
- pojednávanie 12. 4. 2010 odročené na 3. 5. 2010 za účelom ďalšieho dokazovania
- pojednávanie 3. 5. 2010 vyhlásený rozsudok
- 2. 7. 2010 expedovaný rozsudok účastníkom
- 20. 7. 2010 odvolanie PZ N (právny zástupca navrhovateľa, pozn.) najskôr faxové,
dňa 21. 7. 2010 podané osobne v podateľni tunajšieho súdu
- 17. 8. 2010 navrhovateľ vyzvaný uznesením na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie proti rozsudku
- 17. 8. 2010 odporcovi zaslané odvolanie spolu s výzvou na vyjadrenie, ktoré podal
odporca 14. 9. 2010 cestou pošty
- 7. 9. 2010 spis zaslaný KS [Krajskému súdu v Žiline, pozn. (ďalej len „krajský
súd“)] na rozhodnutie o odvolaní PZ N (právneho zástupcu navrhovateľa, pozn.) voči
rozsudku OS (okresného súdu, pozn.)
- 4. 3. 2011 návrat spisu z KS Žilina s vydaným uznesením č. k. 9 Co/353/2010-127,
ktorým bol rozsudok OS (okresného súdu, pozn.) zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie
- 15. 3. 2011 vytýčené pojednávanie na 15. 6. 2011 + doručované uznesenie KS
(krajského súdu, pozn.)
- pojednávanie 15. 6. 2011 odročené na 25. 7. 2011 za účelom ďalšieho dokazovania
+ na pojednávaní pripustená zmena návrhu
- pojednávanie 25. 7. 2011 odročené na neurčito
- 8. 2. 2013 požiadaná Slovenská komora exekútorov o súčinnosť – zaslanie spisu
- pojednávanie 13. 3. 2013
- na pojednávaní 13. 3. 2013 vyhlásený rozsudok.“
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie
uskutočnené 13. marca 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmetom posudzovaného konania je spor o náhradu škody v zmysle § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Tieto spory tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných
súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Ani predmetné
konanie o náhrade škody ústavný súd nehodnotí ako zložitú vec z hľadiska skutkového
stavu a ani z hľadiska právneho posúdenia a poukazuje na to, že ani okresný súd sa
vo svojom vyjadrení k sťažnosti na skutkovú ani právnu zložitosť veci neodvolával.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
súdneho konania v procesnom postavení navrhovateľa. Ústavný súd nezistil také
skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou
napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti:
- od 12. apríla 2007 (uznesenie o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť súdny
poplatok za odpor) do 24. júla 2009 (výzva právnemu zástupcovi navrhovateľa)
bol okresný súd nečinný viac ako 2 roky a 3 mesiace,
- od 25. júla 2011 (pojednávanie) do 8. februára 2013 (výzva Slovenskej komore
súdnych exekútorov na súčinnosť) bol okresný súd nečinný viac ako 1 rok
a 6 mesiacov.
Okrem nečinnosti bolo napadnuté konanie poznačené navyše aj neefektívnosťou, čo
vyplýva predovšetkým z toho, že krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co/353/2012
z 18. novembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C/286/2007-89 z 3. mája 2010
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:
«Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. okrem iného ukladá
súdu povinnosť stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd je povinný dbať
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a najmä zrozumiteľné.
Pokiaľ nepostupuje v zmysle vyššie uvedeného, nielenže zaťaží konanie procesnou
vadou (tak, ako to konštatuje i navrhovateľ vo svojom odvolaní), ale odníma tým i možnosť
účastníkovi konať pred súdom, lebo ten nemôže svoje odvolanie objektívne zdôvodniť,
najmä s prihliadnutím na ust. § 205 O. s. p., ale môže vysloviť len nespokojnosť s takýmto
rozhodnutím vo všeobecnej rovine (poprípade vytknúť tú časť rozhodnutia, o ktorej sa
domnieva, že bola podstatnou pre rozhodovanie vo veci).
S prihliadnutím na vyššie uvedené je potom potrebné poukázať na to, že i keď dôvody
napadnutého rozhodnutia sú pomerne rozsiahle, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu
zrozumiteľné a nemožno z nich jednoznačne vyvodiť dôvod, pre ktorý došlo k zamietnutiu
návrhu navrhovateľa. Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia cituje viaceré
zákonné ustanovenia, jednak Obchodného zákonníka i Občianskeho zákonníka bez toho,
aby dôvodil, aký konkrétny význam mali pre posúdenie tej-ktorej otázky. Pokiaľ konštatuje,
že došlo k premlčaniu práva navrhovateľa v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, nie je
zrejmé, z akého dôvodu cituje potom ustanovenie § 387 Obchodného zákonníka, najmä
ak sa navrhovateľ domáha náhrady škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ako sa javí ďalej z dôvodov napadnutého rozhodnutia (najmä posledný odsek č. l. 9
dôvodov a odsek 1 č. l. 10 dôvodov) ďalším dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľa
mala byť skutočnosť, že tento neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi porušením právnej povinnosti zo strany navrhovateľa a vznikom škody, teda
neexistuje tu podľa názoru prvostupňového súdu jeden z predpokladov uplatnenia
zodpovednosti za škodu. Z týchto dôvodov potom podľa názoru odvolacieho súdu nemohol
súd prihliadať na námietku premlčania, lebo premlčať možno len existujúce právo (pokiaľ
právo neexistuje, nemohlo dôjsť ani k jeho premlčaniu) aj z toho dôvodu je potom
rozhodnutie prvostupňového súdu nezrozumiteľné (dôvody si navzájom odporujú). To
potvrdzuje i samotný prvostupňový súd, keď na č. l. 10 dôvodov rozhodnutia v odseku 1
okrem iného uvádza: „Len po preukázaní konkrétneho priebehu exekučného konania by súd
vedel najmä posúdiť, či povinný vedel, či a kedy došlo k zaplateniu alebo nútenému
vymoženiu plnenia a či súd môže v tomto prípade ustáliť, že o škode podľa citovaného
ustanovenia § 106 sa žalobca dozvedel až z vyúčtovania exekúcie zo dňa 8. 1. 2004.“
V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne rozhodnúť
o návrhu navrhovateľa s tým, že svoje rozhodnutie bude musieť zdôvodniť v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. tak, aby z neho bolo zrejmé, z ktorého konkrétneho dôvodu návrhu
navrhovateľa nevyhovel. Dôvody rozhodnutia musia byť jasné a presvedčivé (súd nemôže
zdôvodniť svoje rozhodnutie alternatívnym spôsobom, napr. že právo na náhradu škody tu
v čase rozhodovania neexistuje, a pokiaľ by i existovalo, tak je premlčané).»
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen
nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol
(obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti v súvislosti s namietanými
prieťahmi v napadnutom konaní prostredníctvom zákonného sudcu argumentoval
skutočnosťou, že „súdne oddelenie je v stave vysokej zaťaženosti a trpelo personálnou
nestabilitou...“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04,
II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/286/2007 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Aj napriek tomu, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
postupom okresného súdu porušené, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, pretože okresný súd v právnej veci sťažovateľa 13. marca 2013 (t. j. po podaní
sťažnosti ústavnému súdu) meritórne rozhodol. Vzhľadom na to v tejto časti ústavný súd
sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Absencia právnej
istoty v prejednávanej veci znamená pre sťažovateľa citeľné následky.“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
8 C/286/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že
konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd
považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
Advokátskou kanceláriou JUDr. I. M..., s. r. o., Ž. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením
uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi
konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže Advokátska kancelária
JUDr. I. M..., s. r. o., Ž., je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe
predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená
o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane
započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,12 €, t. j. v súlade
s vyčíslením predloženým právnym zástupcom sťažovateľa.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej
kancelárie JUDr. I. M..., s. r. o., Ž. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP),
v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013