Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 87/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti Ing. Ľ. C., L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. I. M..., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. M.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. Ľ. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Ing. Ľ. C. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Ing. Ľ. C. trovy konania v sume

331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet Advokátskej kancelárie

JUDr. I. M..., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

zo 7. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. novembra 2011 okresnému súdu návrh

na vydanie platobného rozkazu na sumu 359 207 Sk s prísl. z titulu uplatnenej náhrady

škody. Okresný súd po podaní odporu vydaný platobný rozkaz zrušil, pridelil veci sp. zn.

a nariadil pojednávanie.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho právnej veci dochádza k zbytočným prieťahom, pričom

ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo uvedené konanie právoplatne skončené.

Vzhľadom na to navrhuje, aby ústavný súd podľa vyslovil, že

postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa

domáha prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

Napokon žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov

konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. (doručeným ústavnému súdu 2. apríla 2013), ku ktorému pripojil

okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého

konania aj stanovisko zákonného sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Okolnosti nenasvedčujú výskytu procesných prekážok postupu konania.

Vo vzťahu k ďalším častiam výzvy na vyjadrenie k prieťahom je namieste

skonštatovať, že vec je objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako by mohla byť

vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu. Za týchto okolností bude otázka vzniku

a príčin prieťahov vecou posúdenia príslušného súdu pri vybavovaní predmetnej sťažnosti.

Dovolím si však v ďalších súvislostiach skonštatovať, že súdne oddelenie je v stave

vysokej zaťaženosti, prevzal som ho po predchádzajúcej sudkyni odchádzajúcej na KS ZA

JUDr. J. U., s príznačným dopadom na zhoršenú tzv. skladbu nerozhodnutých vecí, lebo

tieto v minulosti neboli skončené z rôznych dôvodov, spravidla spojených so skutkovou

zložitosťou veci. Prakticky povedané, veci z takto sťaženej skladby spravidla nie je možné

skončiť na jednom pojednávaní a je nutné ich študovať opakovane, preto takto prevzaté veci

neskončené z rôznych príčin v minulosti sú zásadne ťažšie ako nové veci z bežného nápadu.

Obdobie roka 2007 bolo poznačené mimoriadne zvýšeným nápadom civilných vecí,

s mimoriadne nepriaznivým dopadom na fyzickú možnosť vybavenia tohto nápadu sudcom

aj zamestnancami tunajšieho súdu, v závere roka 2007 zostatok dosiahol 505 vecí.

Prakticky povedané, pri fyzickej možnosti súdneho oddelenia vybaviť pravidelný ročný

nápad v priemere 250 civilných (priemerne zložitých) vecí ročne, zostatok nerozhodnutých

(spravidla zložitejších) vecí ďalších 1,5 až 2-krát presahuje jeho ročný násobok...

Tunajšie súdne oddelenie navyše trpelo personálnou nestabilitou včítane neprítomnej

vyššej súdnej úradníčky od marca do októbra 2011. Naopak, približne od začiatku roka

2013 moja vyššia súdna úradníčka zastupuje inú, čo má tiež nepriaznivý dopad na možnosť

ukladania niektorých úkonov, v tomto prípade konkrétne vypracovanie naradenia

znaleckého dokazovania. Navyše v minulosti bolo prijaté rozpočtové opatrenie, podľa

ktorého neboli pridelené peniaze na preddavky na znalecké dokazovanie.

V roku 2013 mám nápad nových civilných vecí priemerne nad 35 vecí mesačne, čo

aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva vecí bez vzniku prieťahov.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu sťažovateľovi, ten však nepovažoval

za potrebné zaujať k nemu stanovisko.

Z predloženého spisu okresného súdu vyplýva, že 7. novembra 2006 bol okresnému

súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu z titulu uplatnenej náhrady škody.

Keďže súdny poplatok na základe výzvy nebol sťažovateľom v určenej lehote zaplatený,

okresný súd uznesením z 20. decembra 2006 konanie zastavil. Po podaní odvolania

a následnom zaplatení súdneho poplatku okresný súd uznesením z 18. januára 2007 zrušil

uznesenie, ktorým bolo konanie zastavené.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 25. marca 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané a z ktorých vo vzťahu

k predmetu sťažnosti považuje za relevantné tieto:

„12. 4. 2007 vydané uznesenie, ktorým súd odporcovi uložil zaplatiť súd – poplatok

za podaný odpor

- 11. 3. 2010 vytýčený T (termín pojednávania, pozn.): 12. 4. 2010

- pojednávanie 12. 4. 2010 odročené na 3. 5. 2010 za účelom ďalšieho dokazovania

- pojednávanie 3. 5. 2010 vyhlásený rozsudok

- 2. 7. 2010 expedovaný rozsudok účastníkom

- 20. 7. 2010 odvolanie PZ N (právny zástupca navrhovateľa, pozn.) najskôr faxové,

dňa 21. 7. 2010 podané osobne v podateľni tunajšieho súdu

- 17. 8. 2010 navrhovateľ vyzvaný uznesením na zaplatenie súdneho poplatku

za odvolanie proti rozsudku

- 17. 8. 2010 odporcovi zaslané odvolanie spolu s výzvou na vyjadrenie, ktoré podal

odporca 14. 9. 2010 cestou pošty

- 7. 9. 2010 spis zaslaný KS [Krajskému súdu v Žiline, pozn. (ďalej len „krajský

súd“)] na rozhodnutie o odvolaní PZ N (právneho zástupcu navrhovateľa, pozn.) voči

rozsudku OS (okresného súdu, pozn.)

- 4. 3. 2011 návrat spisu z KS Žilina s vydaným uznesením č. k. -127,

ktorým bol rozsudok OS (okresného súdu, pozn.) zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie

- 15. 3. 2011 vytýčené pojednávanie na 15. 6. 2011 + doručované uznesenie KS

(krajského súdu, pozn.)

- pojednávanie 15. 6. 2011 odročené na 25. 7. 2011 za účelom ďalšieho dokazovania

+ na pojednávaní pripustená zmena návrhu

- pojednávanie 25. 7. 2011 odročené na neurčito

- 8. 2. 2013 požiadaná Slovenská komora exekútorov o súčinnosť – zaslanie spisu

- pojednávanie 13. 3. 2013

- na pojednávaní 13. 3. 2013 vyhlásený rozsudok.“

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie

uskutočnené 13. marca 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

predmetom posudzovaného konania je spor o náhradu škody v zmysle § 420 a nasl.

. Tieto spory tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných

súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Ani predmetné

konanie o náhrade škody ústavný súd nehodnotí ako zložitú vec z hľadiska skutkového

stavu a ani z hľadiska právneho posúdenia a poukazuje na to, že ani okresný súd sa

vo svojom vyjadrení k sťažnosti na skutkovú ani právnu zložitosť veci neodvolával.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto

súdneho konania v procesnom postavení navrhovateľa. Ústavný súd nezistil také

skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou

napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti:

- od 12. apríla 2007 (uznesenie o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť súdny

poplatok za odpor) do 24. júla 2009 (výzva právnemu zástupcovi navrhovateľa)

bol okresný súd nečinný viac ako 2 roky a 3 mesiace,

- od 25. júla 2011 (pojednávanie) do 8. februára 2013 (výzva Slovenskej komore

súdnych exekútorov na súčinnosť) bol okresný súd nečinný viac ako 1 rok

a 6 mesiacov.

Okrem nečinnosti bolo napadnuté konanie poznačené navyše aj neefektívnosťou, čo

vyplýva predovšetkým z toho, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 18. novembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -89 z 3. mája 2010

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

« v ustanovení okrem iného ukladá

súdu povinnosť stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd je povinný dbať

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a najmä zrozumiteľné.

Pokiaľ nepostupuje v zmysle vyššie uvedeného, nielenže zaťaží konanie procesnou

vadou (tak, ako to konštatuje i navrhovateľ vo svojom odvolaní), ale odníma tým i možnosť

účastníkovi konať pred súdom, lebo ten nemôže svoje odvolanie objektívne zdôvodniť,

najmä s prihliadnutím na ust. , ale môže vysloviť len nespokojnosť s takýmto

rozhodnutím vo všeobecnej rovine (poprípade vytknúť tú časť rozhodnutia, o ktorej sa

domnieva, že bola podstatnou pre rozhodovanie vo veci).

S prihliadnutím na vyššie uvedené je potom potrebné poukázať na to, že i keď dôvody

napadnutého rozhodnutia sú pomerne rozsiahle, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu

zrozumiteľné a nemožno z nich jednoznačne vyvodiť dôvod, pre ktorý došlo k zamietnutiu

návrhu navrhovateľa. Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia cituje viaceré

zákonné ustanovenia, jednak i bez toho,

aby dôvodil, aký konkrétny význam mali pre posúdenie tej-ktorej otázky. Pokiaľ konštatuje,

že došlo k premlčaniu práva navrhovateľa v zmysle , nie je

zrejmé, z akého dôvodu cituje potom ustanovenie , najmä

ak sa navrhovateľ domáha náhrady škody podľa a nasl. .

Ako sa javí ďalej z dôvodov napadnutého rozhodnutia (najmä posledný odsek č. l. 9

dôvodov a odsek 1 č. l. 10 dôvodov) ďalším dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľa

mala byť skutočnosť, že tento neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal príčinnú súvislosť

medzi porušením právnej povinnosti zo strany navrhovateľa a vznikom škody, teda

neexistuje tu podľa názoru prvostupňového súdu jeden z predpokladov uplatnenia

zodpovednosti za škodu. Z týchto dôvodov potom podľa názoru odvolacieho súdu nemohol

súd prihliadať na námietku premlčania, lebo premlčať možno len existujúce právo (pokiaľ

právo neexistuje, nemohlo dôjsť ani k jeho premlčaniu) aj z toho dôvodu je potom

rozhodnutie prvostupňového súdu nezrozumiteľné (dôvody si navzájom odporujú). To

potvrdzuje i samotný prvostupňový súd, keď na č. l. 10 dôvodov rozhodnutia v odseku 1

okrem iného uvádza: „Len po preukázaní konkrétneho priebehu exekučného konania by súd

vedel najmä posúdiť, či povinný vedel, či a kedy došlo k zaplateniu alebo nútenému

vymoženiu plnenia a či súd môže v tomto prípade ustáliť, že o škode podľa citovaného

ustanovenia § 106 sa žalobca dozvedel až z vyúčtovania exekúcie zo dňa 8. 1. 2004.“

V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne rozhodnúť

o návrhu navrhovateľa s tým, že svoje rozhodnutie bude musieť zdôvodniť v súlade s ust.

tak, aby z neho bolo zrejmé, z ktorého konkrétneho dôvodu návrhu

navrhovateľa nevyhovel. Dôvody rozhodnutia musia byť jasné a presvedčivé (súd nemôže

zdôvodniť svoje rozhodnutie alternatívnym spôsobom, napr. že právo na náhradu škody tu

v čase rozhodovania neexistuje, a pokiaľ by i existovalo, tak je premlčané).»

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen

nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej

sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol

(obdobne napr. , , , ).

Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti v súvislosti s namietanými

prieťahmi v napadnutom konaní prostredníctvom zákonného sudcu argumentoval

skutočnosťou, že „súdne oddelenie je v stave vysokej zaťaženosti a trpelo personálnou

nestabilitou...“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. ,

), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Aj napriek tomu, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov, pretože okresný súd v právnej veci sťažovateľa 13. marca 2013 (t. j. po podaní

sťažnosti ústavnému súdu) meritórne rozhodol. Vzhľadom na to v tejto časti ústavný súd

sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Absencia právnej

istoty v prejednávanej veci znamená pre sťažovateľa citeľné následky.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

Advokátskou kanceláriou JUDr. I. M..., s. r. o., Ž. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením

uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi

konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže Advokátska kancelária

JUDr. I. M..., s. r. o., Ž., je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe

predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená

o DPH vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane

započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,12 €, t. j. v súlade

s vyčíslením predloženým právnym zástupcom sťažovateľa.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej

kancelárie JUDr. I. M..., s. r. o., Ž. ( v spojení s ),

v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013