Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 271/2013
PDF · 227.74 KB
No categories available
IV. ÚS 271/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., L., zastúpenej B., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Č., ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob/293/2011 z 11.
septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2012 doručená a na základe výzvy ústavného súdu zo 16. apríla 2013 doplnená sťažnosť
obchodnej spoločnosti V., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej B., s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Č., ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/293/2011 z 11. septembra 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) 15. januára 2010 domáhala podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) proti Slovenskej republike (ďalej
len „žalovaná“) náhrady škody v sume 242 914,23 €, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Colného úradu B., pobočka Colný úrad B., (ďalej len „colný
úrad“), ktorého sa mal colný úrad dopustiť pri (ne)prepustení tovaru do colného režimu
voľný obeh.
Okresný súd potom, ako vec prerokoval, rozsudkom sp. zn. 24 Cb/53/10 z 8. apríla
2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým sa na
podklade dôvodov v ňom uvedených domáhala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu
zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolaním sťažovateľkou napadnutý rozsudok okresného
súdu krajský súd potvrdil a v odôvodnení poukazujúc na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) skonštatoval správnosť dôvodov rozsudku okresného súdu.
Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 9. októbra 2012.
Následne sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti
s namietaným porušením označených práv odôvodnila takto: «V prvom rade si dovoľujeme
poznamenať, že medzi účastníkmi sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod
spisovou značkou 24 Cb/53/2010 neboli od počiatku sporné rozhodnutia vydané Colným
úradom, ale nesprávny úradný postup namietaný Sťažovateľom a spočívajúci v nesprávnej
aplikácii Nariadenia na predmetnú právnu vec. Aj napriek uvedenému Okresný súd
Bratislava III zamietol Žalobu najmä z dôvodu absencie splnenia predpokladu v zmysle
ustanovenia § 6 ods. (1) Zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré sa však týka náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nie náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom. Okresný súd Bratislava III tak podľa názoru Sťažovateľa úplne
opomenul skutočnosť, že celá Žaloba a z nej vyplývajúca náhrada škody bola uplatnená
z dôvodu nesprávneho úradného postupu v zmysle ustanovenia § 9 Zákona o zodpovednosti
za škodu a nezákonnosť rozhodnutí ani Sťažovateľ nenamietal. Na uplatnenie náhrady
škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu sa nevyžaduje ani podanie opravného
prostriedku a ani zrušenie alebo zmenenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda
spôsobená, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 6 ods. (1) Zákona o zodpovednosti za škodu.
Okresný súd Bratislava III sa touto námietkou Sťažovateľa týkajúcou sa nesprávneho
úradného postupu vôbec nezaoberal a na aplikáciu Nariadenia stručne reagoval
argumentáciou „aj v tomto prípade totiž platí, že ak sa navrhovateľ domnieval, že
rozhodnutie colného úradu sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok“.
Z uvedeného dôvodu Sťažovateľ podal proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava III,
sp. zn. 24Cb/53/2010-86 zo dňa 08. 04. 2011 odvolanie, kde v podstate zopakoval žalobné
dôvody a žiadal Krajský súd v Bratislave, aby sa na rozdiel od Okresného súdu Bratislava
III adekvátne vyjadril k námietkam Sťažovateľa týkajúcich sa nesprávneho úradného
postupu, aplikácie Nariadenia na predmetnú právnu vec a ďalších relevantných
skutočností. V odvolacom konaní tak zostali medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky
ako v prvostupňovom konaní. Krajský súd však Rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp.
zn. 24Cb/53/2010-86 zo dňa 08. 04. 2011 potvrdil a pri odôvodňovaní potvrdzujúceho
výroku svojho rozsudku aplikoval ustanovenie § 219 odsek (2) OSP...
Vzhľadom na uvedené sme presvedčení, že Krajský súd v Bratislave neposkytol
Sťažovateľovi dostatočnú súdnu ochranu, pretože vlastne vyslovil len súhlas
s argumentáciou odporcu bez toho, aby sa vysporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa v odvolaní.
Krajský súd v Bratislave rovnako ako Okresný súd Bratislava III boli podľa názoru
Sťažovateľa povinní skúmať argumenty Sťažovateľa. Ak súdy neodpovedali dostatočne na
špecifikované námietky Sťažovateľa týkajúce sa nesprávnej aplikácie Nariadenia a z toho
prameniaceho nesprávneho úradného postupu, nerešpektovali základný princíp
spravodlivého konania - princíp rovnosti zbraní. Obsah rozhodnutia Okresného súdu
Bratislava III nezodpovedá týmto zásadám a pretože Krajský súd v Bratislave sa stotožnil
s uvedenými závermi, aj jeho rozhodnutie má podľa názoru Sťažovateľa tie isté nedostatky.
Podľa Sťažovateľa právne závery Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III sú zjavne nedôvodné až arbitrárne a majú za následok
porušenie základných práv a slobôd. Žaloba bola zamietnutá bez toho, aby bola adekvátne
právne posúdená vec v otázke určenia aplikácie Nariadenia a bolo ústavnou povinnosťou
Krajského súdu v Bratislave na uvedenú žalobnú a odvolaciu argumentáciu Sťažovateľa
primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať.»
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom
domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Článku 6 ods. (1)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 11. 09. 2012 vedeným pod spisovou značkou 2Cob/293/2011-138
porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 09. 2012 vedený pod spisovou
značkou 2Cob/293/2011-138 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do troch dní od
právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov
v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané
náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť
prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo
iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Z citovaného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata
argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája porušenie ňou označených práv rozsudkom
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, spočíva v námietke ich
nedostatočného odôvodnenia, keďže podľa jej tvrdenia sa všeobecné súdy dostatočným
spôsobom nevysporiadali s jej podstatnou argumentáciou týkajúcou sa nesprávnej aplikácie
nariadenia Rady (ES) č. 1383/2003 z 22. júla 2003, ktoré sa týka colného konania pri tovare
podozrivom z porušovania niektorých práv duševného vlastníctva a opatrení, ktoré sa majú
prijať pri tovare, u ktorého sa zistilo, že sa takéto práva porušili (ďalej len „nariadenie“),
a z toho vyplývajúceho aj následného nesprávneho úradného postupu colného úradu.
Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu bez toho, aby
sa vysporiadal s jej odvolacími námietkami, a to napriek tomu, že medzi účastníkmi konania
ostali v odvolacom konaní sporné tie isté otázky ako v konaní pred okresným súdom.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti
nemu uplatnila. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že
v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).
V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou
súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že
právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Z uvedeného však nevyplýva „záruka“ vydania rozhodnutia v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným
súdom.
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu
sťažovateľkou nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku
krajského súdu.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok
okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
rekapituloval podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania
nastolenú v odvolacom konaní a následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením dôkazov súdom prvého
stupňa, ako aj s jeho právnym posúdením veci.“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP,
ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m.
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného
súdu a v nadväznosti na už citovaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúru považoval
ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku
okresného súdu. Okresný súd vo svojom rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie
uviedol:
„Posúdenie toho, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody, závisí teda na
naplnení znakov skutkovej podstaty vyššie uvedených hmotnoprávnych noriem a bolo na
navrhovateľovi, aby ich preukázal. Ak chcel byť v konaní úspešný, musel preukázať, že (i)
colný úrad vydal nezákonné rozhodnutie, resp. postupoval nesprávne, (ii) navrhovateľovi
vznikla škoda a (iii) medzi týmto skutočnosťami existuje príčinná súvislosť. Podľa súdu ani
jeden z uvedených predpokladov zodpovednosti za škodu nebol splnený.
Navrhovateľ vlastne tvrdil, že colné orgány nepostupovali správne a bezdôvodne
zadržali tovar, keďže Okresný súd Bratislava 1 zamietol žalobu oprávnenej osoby o určenie,
že tovar porušuje jej práva duševného vlastníctva. S takýmto tvrdením sa však nedalo
súhlasiť. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s obranou odporcu, najmä v tom, že navrhovateľ
nepodal proti žiadnemu rozhodnutiu colného úradu opravný prostriedok, a to dokonca ani
proti rozhodnutiu Colného úradu B. zo dňa 21. 1. 2008, ktorým colný úrad, po preskúmaní
konania a oprávnenosti požiadavky na prepustenie tovaru, nevyhovel opätovnej žiadosti
navrhovateľa o prepustenie tovaru a túto zamietol. Preto ani neexistuje žiadne zmeňujúce
alebo zrušujúce rozhodnutie príslušného orgánu alebo súdu a takého rozhodnutie je podľa
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhnutným predpokladom pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody.
Colné orgány v predmetnom prípade konali v súlade so zákonom. O zaistení
podozrivého tovaru dovezeného z Turecka vydali rozhodnutie a tiež aj rozhodnutie
o prerušení colného konania. Oprávnenú osobu informovali podozrivom tovare a v súlade
so zákonom a nariadením Rady (ES) jej predĺžili lehotu na podanie žaloby. V takto
predĺženej lehote podala oprávnená osoba žalobu, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté
dňa 9. 12. 2008 a v tento deň colné orgány prepustili tovar do režimu voľný obeh a vydali
ho navrhovateľovi.
Nedala sa uznať ani dodatočne spresnená argumentácia navrhovateľa v tom smere,
že na daný prípad sa nedalo aplikovať citované nariadenie Rady (ES) s odôvodnením, že
toto nariadenie sa nemôže uplatňovať na tovar, ktorý nesie ochrannú známku danú na
výrobok so súhlasom držiteľa ochrannej známky a že majiteľ ochrannej známky mal
postupovať iným spôsobom - mal podať žalobu na stiahnutie tovaru z obehu, lebo vlastne
namietal paralelný dovoz, t. j. že tovar sa nemal doviesť z tretích krajín na územie SR a nie
to, že ide o falzifikát. Aj v tomto prípade totiž platí, že ak sa navrhovateľ domnieval, že
rozhodnutia colného úradu sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok. Súd sa
stotožnil aj s obranou odporcu keď tvrdil, že colný úrad nemôže skúmať, aký postup zvolí
majiteľ ochrannej známky pri ochrane svojich záujmov, resp. či je súdny spor vedený
správne. Aj podľa súdu colné orgány skutočne nemôžu posudzovať, či je žaloba formálne
správna. Podstatné je, že oprávnená osoba doručila colnému orgánu žalobu v predpísanej
lehote a z jej obsahu bolo zrejmé, že sa týka zaisteného tovaru, ako aj to, že sa touto
žalobou domáha určenia porušenia práv duševného vlastníctva. Argumentácia
navrhovateľa by prichádzala do úvahy len v tom prípade, ak by oprávnená osoba doručila
colnému úradu takú žalobu, ktorá by sa zjavne, bez akýchkoľvek pochybností, netýkala
zaisteného tovaru alebo by z nej bolo evidentné, že sa týka úplne iných práv, než tých, ktoré
sú uvedené v nariadení Rady (ES). To však nebol tento prípad.
Pre úplnosť je potrebné ešte uviesť, že žaloba oprávnenej osoby na určenie, že
zaistený tovar porušuje jej práva duševného vlastníctva, bola zamietnutá výlučne len
z formálnych dôvodov, bez jej akéhokoľvek vecného skúmania. Dôvodom pre takéto
formálne rozhodnutie bolo odlišné znenie vyššie uvedeného § 8 zákona č. 200/2004 Z. z.,
platného do 30. 11. 2009, oproti zneniu nariadenia Rady (ES) a teraz platného znenia § 8,
čo Okresný súd Bratislava 1 vyhodnotil tak, že vydaním navrhovaného rozhodnutia by
vznikla neprehľadná a zákonom nepredvídaná situácia. Na základe toho žalobu zamietol
iba pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení. Nie je preto
pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že súd v odôvodnení konštatoval, že zaistený tovar nie je
falzifikátom alebo napodobeninou. V tomto smere odôvodnenie rozsudku neobsahuje žiadne
konštatovanie skutkového stavu ani hodnotenie a závery súdu. Súd sa preto vôbec
nevysporiadal s podstatou sporu (aspoň ako je zrejmá zo znenia rozsudku, lebo iné
podklady nemal súd v tomto konaní k dispozícii), t. j. otázkou, či zákaz reexportu do krajín
EU je porušením práv duševného vlastníctva. Už aj z toho dôvodu nemôže navrhovateľ
vyžadovať od colného úradu, aby na základe doručenej žaloby posudzoval, aké sú šance
oprávnenej osoby v spore. Navrhovateľ toto v podstate colnému úradu vytýka, čo je
samozrejme neprípustné.“
V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa dôvodov
zamietnutia žaloby vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa ako odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto
dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP.
Pri hodnotení prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom
prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,
o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných
súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy
dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou
sťažovateľky.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že okresný súd v označenom
rozsudku dostatočne odôvodnil svoj záver o absencii nesprávneho úradného postupu
zo strany colného úradu ako nevyhnutného predpokladu na vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. K tomuto záveru
okresný súd dospel na základe svojho meritórneho zistenia, že konaním colného úradu
nedošlo k porušeniu právnymi normami ustanoveného (predpísaného) postupu, resp.
postupu, ktorý je v rozpore s účelom, ku ktorého naplneniu má tento postup smerovať.
K ťažiskovej argumentácii sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že v danom prípade
bola aplikácia nariadenia vylúčená a colný úrad mal tovar podľa jej názoru prepustiť do
colného režimu voľný obeh, a nie tovar zadržiavať, okresný súd v prvom rade poukázal na
skutočnosť, že sťažovateľka nepodala opravný prostriedok proti žiadnemu rozhodnutiu
colného úradu, a najmä proti rozhodnutiu colného úradu z 21. januára 2008, „ktorým colný
úrad, po preskúmaní konania a oprávnenosti, požiadavky na prepustenie tovaru, nevyhovel
opätovnej žiadosti navrhovateľa (sťažovateľky, pozn.) o prepustenie tovaru a túto
zamietol“, čo podľa jeho názoru vylučovalo úvahy o prípadnom nesprávnom úradnom
postupe colného úradu, keďže colný úrad o žiadosti sťažovateľky o prepustenie tovaru
rozhodol tak, že ju zamietol. Okresný súd preto ďalej uviedol, že „[a]j v tomto prípade totiž
platí, že ak sa navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.) domnieval, že rozhodnutia colného úradu
sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok“. K absencii nesprávneho úradného
postupu okresný súd ďalej uviedol, že pre účely ďalšieho zaistenia tovaru v danom prípade
bolo tiež rozhodujúce, že oprávnená osoba doručila colnému úradu žalobu v predpísanej
lehote a z jej obsahu bolo zrejmé, že sa týka zaisteného tovaru, ako aj to, že sa touto žalobou
domáha určenia porušenia práv duševného vlastníctva. Okresný súd v tejto súvislosti
uviedol, že „... colný úrad nemôže skúmať, aký postup zvolí majiteľ ochrannej známky pri
ochrane svojich záujmov, resp. či je súdny spor vedený správne“. Na tejto argumentácii
okresný súd založil odôvodnenie označeného rozsudku a dospel k záveru o absencii
nesprávneho úradného postupu colného úradu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že k záveru o absencii nesprávneho
úradného postupu colného úradu okresný súd dospel na základe vlastných myšlienkových
konštrukcií, ktoré nevybočili z rámca ústavnoprávne prípustnej argumentácie, a okresný súd
primeraným spôsobom reagoval na argumentáciu sťažovateľky a jeho závery boli aj
dostatočne odôvodnené.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie, keď
sťažovateľka (ako v konečnom dôsledku aj sama uvádza) v rámci odvolacej argumentácie
nastolila tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostala
dostatočné odpovede, prečo jej argumentácia nebola opodstatnená, a krajský súd nedospel
k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd prvého stupňa a následne postupom
podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to,
aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané
v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného
prípadu postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností
možno a je vhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na
skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je
hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby
len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni
neúspešný.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 403/2012).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia (v spojení s odôvodnením
rozsudku okresného súdu, na ktoré krajský súd odkazuje a s ktorým sa stotožňuje)
konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného
súdu, obsah odvolacích námietok a žalobnej argumentácie sťažovateľky ústavne
akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné ústavnoprávne
pochybenia v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by
odôvodňovali akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky ústavný súd
poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,
postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo
slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02,
IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,
ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľkou
vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých signalizovala porušenie označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
s prihliadnutím na obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu nezistil také účinky, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným
porušením označených práv. Všeobecné súdy rozhodli vo veci sťažovateľky spôsobom,
s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale ich rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené, na
základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už
uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil žiadnu
možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského súdu a sťažnosť
z už uvedených dôvodov odmietol, tak rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky (návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznania náhrady trov
právneho zastupovania), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľkou
označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013