Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 271/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., L., zastúpenej B., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Č., ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 11.

septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2012 doručená a na základe výzvy ústavného súdu zo 16. apríla 2013 doplnená sťažnosť

obchodnej spoločnosti V., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej B., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Č., ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. septembra 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) 15. januára 2010 domáhala podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) proti Slovenskej republike (ďalej

len „žalovaná“) náhrady škody v sume 242 914,23 €, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Colného úradu B., pobočka Colný úrad B., (ďalej len „colný

úrad“), ktorého sa mal colný úrad dopustiť pri (ne)prepustení tovaru do colného režimu

voľný obeh.

Okresný súd potom, ako vec prerokoval, rozsudkom sp. zn. z 8. apríla

2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým sa na

podklade dôvodov v ňom uvedených domáhala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu

zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolaním sťažovateľkou napadnutý rozsudok okresného

súdu krajský súd potvrdil a v odôvodnení poukazujúc na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) skonštatoval správnosť dôvodov rozsudku okresného súdu.

Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 9. októbra 2012.

Následne sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti

s namietaným porušením označených práv odôvodnila takto: «V prvom rade si dovoľujeme

poznamenať, že medzi účastníkmi sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod

spisovou značkou neboli od počiatku sporné rozhodnutia vydané Colným

úradom, ale nesprávny úradný postup namietaný Sťažovateľom a spočívajúci v nesprávnej

aplikácii Nariadenia na predmetnú právnu vec. Aj napriek uvedenému Okresný súd

Bratislava III zamietol Žalobu najmä z dôvodu absencie splnenia predpokladu v zmysle

ustanovenia § 6 ods. (1) Zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré sa však týka náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nie náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom. Okresný súd Bratislava III tak podľa názoru Sťažovateľa úplne

opomenul skutočnosť, že celá Žaloba a z nej vyplývajúca náhrada škody bola uplatnená

z dôvodu nesprávneho úradného postupu v zmysle ustanovenia § 9 Zákona o zodpovednosti

za škodu a nezákonnosť rozhodnutí ani Sťažovateľ nenamietal. Na uplatnenie náhrady

škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu sa nevyžaduje ani podanie opravného

prostriedku a ani zrušenie alebo zmenenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda

spôsobená, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 6 ods. (1) Zákona o zodpovednosti za škodu.

Okresný súd Bratislava III sa touto námietkou Sťažovateľa týkajúcou sa nesprávneho

úradného postupu vôbec nezaoberal a na aplikáciu Nariadenia stručne reagoval

argumentáciou „aj v tomto prípade totiž platí, že ak sa navrhovateľ domnieval, že

rozhodnutie colného úradu sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok“.

Z uvedeného dôvodu Sťažovateľ podal proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava III,

sp. zn. -86 zo dňa 08. 04. 2011 odvolanie, kde v podstate zopakoval žalobné

dôvody a žiadal Krajský súd v Bratislave, aby sa na rozdiel od Okresného súdu Bratislava

III adekvátne vyjadril k námietkam Sťažovateľa týkajúcich sa nesprávneho úradného

postupu, aplikácie Nariadenia na predmetnú právnu vec a ďalších relevantných

skutočností. V odvolacom konaní tak zostali medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky

ako v prvostupňovom konaní. Krajský súd však Rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp.

zn. -86 zo dňa 08. 04. 2011 potvrdil a pri odôvodňovaní potvrdzujúceho

výroku svojho rozsudku aplikoval ustanovenie odsek (2) ...

Vzhľadom na uvedené sme presvedčení, že Krajský súd v Bratislave neposkytol

Sťažovateľovi dostatočnú súdnu ochranu, pretože vlastne vyslovil len súhlas

s argumentáciou odporcu bez toho, aby sa vysporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa v odvolaní.

Krajský súd v Bratislave rovnako ako Okresný súd Bratislava III boli podľa názoru

Sťažovateľa povinní skúmať argumenty Sťažovateľa. Ak súdy neodpovedali dostatočne na

špecifikované námietky Sťažovateľa týkajúce sa nesprávnej aplikácie Nariadenia a z toho

prameniaceho nesprávneho úradného postupu, nerešpektovali základný princíp

spravodlivého konania - princíp rovnosti zbraní. Obsah rozhodnutia Okresného súdu

Bratislava III nezodpovedá týmto zásadám a pretože Krajský súd v Bratislave sa stotožnil

s uvedenými závermi, aj jeho rozhodnutie má podľa názoru Sťažovateľa tie isté nedostatky.

Podľa Sťažovateľa právne závery Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III sú zjavne nedôvodné až arbitrárne a majú za následok

porušenie základných práv a slobôd. Žaloba bola zamietnutá bez toho, aby bola adekvátne

právne posúdená vec v otázke určenia aplikácie Nariadenia a bolo ústavnou povinnosťou

Krajského súdu v Bratislave na uvedenú žalobnú a odvolaciu argumentáciu Sťažovateľa

primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať.»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1)

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Článku 6 ods. (1)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 11. 09. 2012 vedeným pod spisovou značkou -138

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 09. 2012 vedený pod spisovou

značkou -138 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do troch dní od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru uvádza, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej ochrany

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná

oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky predpísané

náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť

prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo

iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Z citovaného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata

argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája porušenie ňou označených práv rozsudkom

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, spočíva v námietke ich

nedostatočného odôvodnenia, keďže podľa jej tvrdenia sa všeobecné súdy dostatočným

spôsobom nevysporiadali s jej podstatnou argumentáciou týkajúcou sa nesprávnej aplikácie

nariadenia Rady (ES) č. 1383/2003 z 22. júla 2003, ktoré sa týka colného konania pri tovare

podozrivom z porušovania niektorých práv duševného vlastníctva a opatrení, ktoré sa majú

prijať pri tovare, u ktorého sa zistilo, že sa takéto práva porušili (ďalej len „nariadenie“),

a z toho vyplývajúceho aj následného nesprávneho úradného postupu colného úradu.

Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí

obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu bez toho, aby

sa vysporiadal s jej odvolacími námietkami, a to napriek tomu, že medzi účastníkmi konania

ostali v odvolacom konaní sporné tie isté otázky ako v konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti

nemu uplatnila. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že

v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou

súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že

právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.

Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ).

Z uvedeného však nevyplýva „záruka“ vydania rozhodnutia v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným

súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľkou nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku

krajského súdu.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok

okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

rekapituloval podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania

nastolenú v odvolacom konaní a následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Podľa , , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením dôkazov súdom prvého

stupňa, ako aj s jeho právnym posúdením veci.“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na ,

ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m.

).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovaný , ako aj citovanú judikatúru považoval

ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku

okresného súdu. Okresný súd vo svojom rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie

uviedol:

„Posúdenie toho, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody, závisí teda na

naplnení znakov skutkovej podstaty vyššie uvedených hmotnoprávnych noriem a bolo na

navrhovateľovi, aby ich preukázal. Ak chcel byť v konaní úspešný, musel preukázať, že (i)

colný úrad vydal nezákonné rozhodnutie, resp. postupoval nesprávne, (ii) navrhovateľovi

vznikla škoda a (iii) medzi týmto skutočnosťami existuje príčinná súvislosť. Podľa súdu ani

jeden z uvedených predpokladov zodpovednosti za škodu nebol splnený.

Navrhovateľ vlastne tvrdil, že colné orgány nepostupovali správne a bezdôvodne

zadržali tovar, keďže Okresný súd Bratislava 1 zamietol žalobu oprávnenej osoby o určenie,

že tovar porušuje jej práva duševného vlastníctva. S takýmto tvrdením sa však nedalo

súhlasiť. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s obranou odporcu, najmä v tom, že navrhovateľ

nepodal proti žiadnemu rozhodnutiu colného úradu opravný prostriedok, a to dokonca ani

proti rozhodnutiu Colného úradu B. zo dňa 21. 1. 2008, ktorým colný úrad, po preskúmaní

konania a oprávnenosti požiadavky na prepustenie tovaru, nevyhovel opätovnej žiadosti

navrhovateľa o prepustenie tovaru a túto zamietol. Preto ani neexistuje žiadne zmeňujúce

alebo zrušujúce rozhodnutie príslušného orgánu alebo súdu a takého rozhodnutie je podľa

nevyhnutným predpokladom pre úspešné uplatnenie

nároku na náhradu škody.

Colné orgány v predmetnom prípade konali v súlade so zákonom. O zaistení

podozrivého tovaru dovezeného z Turecka vydali rozhodnutie a tiež aj rozhodnutie

o prerušení colného konania. Oprávnenú osobu informovali podozrivom tovare a v súlade

so zákonom a nariadením Rady (ES) jej predĺžili lehotu na podanie žaloby. V takto

predĺženej lehote podala oprávnená osoba žalobu, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté

dňa 9. 12. 2008 a v tento deň colné orgány prepustili tovar do režimu voľný obeh a vydali

ho navrhovateľovi.

Nedala sa uznať ani dodatočne spresnená argumentácia navrhovateľa v tom smere,

že na daný prípad sa nedalo aplikovať citované nariadenie Rady (ES) s odôvodnením, že

toto nariadenie sa nemôže uplatňovať na tovar, ktorý nesie ochrannú známku danú na

výrobok so súhlasom držiteľa ochrannej známky a že majiteľ ochrannej známky mal

postupovať iným spôsobom - mal podať žalobu na stiahnutie tovaru z obehu, lebo vlastne

namietal paralelný dovoz, t. j. že tovar sa nemal doviesť z tretích krajín na územie SR a nie

to, že ide o falzifikát. Aj v tomto prípade totiž platí, že ak sa navrhovateľ domnieval, že

rozhodnutia colného úradu sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok. Súd sa

stotožnil aj s obranou odporcu keď tvrdil, že colný úrad nemôže skúmať, aký postup zvolí

majiteľ ochrannej známky pri ochrane svojich záujmov, resp. či je súdny spor vedený

správne. Aj podľa súdu colné orgány skutočne nemôžu posudzovať, či je žaloba formálne

správna. Podstatné je, že oprávnená osoba doručila colnému orgánu žalobu v predpísanej

lehote a z jej obsahu bolo zrejmé, že sa týka zaisteného tovaru, ako aj to, že sa touto

žalobou domáha určenia porušenia práv duševného vlastníctva. Argumentácia

navrhovateľa by prichádzala do úvahy len v tom prípade, ak by oprávnená osoba doručila

colnému úradu takú žalobu, ktorá by sa zjavne, bez akýchkoľvek pochybností, netýkala

zaisteného tovaru alebo by z nej bolo evidentné, že sa týka úplne iných práv, než tých, ktoré

sú uvedené v nariadení Rady (ES). To však nebol tento prípad.

Pre úplnosť je potrebné ešte uviesť, že žaloba oprávnenej osoby na určenie, že

zaistený tovar porušuje jej práva duševného vlastníctva, bola zamietnutá výlučne len

z formálnych dôvodov, bez jej akéhokoľvek vecného skúmania. Dôvodom pre takéto

formálne rozhodnutie bolo odlišné znenie vyššie uvedeného ,

platného do 30. 11. 2009, oproti zneniu nariadenia Rady (ES) a teraz platného znenia § 8,

čo Okresný súd Bratislava 1 vyhodnotil tak, že vydaním navrhovaného rozhodnutia by

vznikla neprehľadná a zákonom nepredvídaná situácia. Na základe toho žalobu zamietol

iba pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení. Nie je preto

pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že súd v odôvodnení konštatoval, že zaistený tovar nie je

falzifikátom alebo napodobeninou. V tomto smere odôvodnenie rozsudku neobsahuje žiadne

konštatovanie skutkového stavu ani hodnotenie a závery súdu. Súd sa preto vôbec

nevysporiadal s podstatou sporu (aspoň ako je zrejmá zo znenia rozsudku, lebo iné

podklady nemal súd v tomto konaní k dispozícii), t. j. otázkou, či zákaz reexportu do krajín

EU je porušením práv duševného vlastníctva. Už aj z toho dôvodu nemôže navrhovateľ

vyžadovať od colného úradu, aby na základe doručenej žaloby posudzoval, aké sú šance

oprávnenej osoby v spore. Navrhovateľ toto v podstate colnému úradu vytýka, čo je

samozrejme neprípustné.“

V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa dôvodov

zamietnutia žaloby vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa ako odvolací súd v plnom rozsahu

stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto

dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa .

Pri hodnotení prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,

o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných

súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy

dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou

sťažovateľky.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že okresný súd v označenom

rozsudku dostatočne odôvodnil svoj záver o absencii nesprávneho úradného postupu

zo strany colného úradu ako nevyhnutného predpokladu na vznik zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa K tomuto záveru

okresný súd dospel na základe svojho meritórneho zistenia, že konaním colného úradu

nedošlo k porušeniu právnymi normami ustanoveného (predpísaného) postupu, resp.

postupu, ktorý je v rozpore s účelom, ku ktorého naplneniu má tento postup smerovať.

K ťažiskovej argumentácii sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že v danom prípade

bola aplikácia nariadenia vylúčená a colný úrad mal tovar podľa jej názoru prepustiť do

colného režimu voľný obeh, a nie tovar zadržiavať, okresný súd v prvom rade poukázal na

skutočnosť, že sťažovateľka nepodala opravný prostriedok proti žiadnemu rozhodnutiu

colného úradu, a najmä proti rozhodnutiu colného úradu z 21. januára 2008, „ktorým colný

úrad, po preskúmaní konania a oprávnenosti, požiadavky na prepustenie tovaru, nevyhovel

opätovnej žiadosti navrhovateľa (sťažovateľky, pozn.) o prepustenie tovaru a túto

zamietol“, čo podľa jeho názoru vylučovalo úvahy o prípadnom nesprávnom úradnom

postupe colného úradu, keďže colný úrad o žiadosti sťažovateľky o prepustenie tovaru

rozhodol tak, že ju zamietol. Okresný súd preto ďalej uviedol, že „[a]j v tomto prípade totiž

platí, že ak sa navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.) domnieval, že rozhodnutia colného úradu

sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok“. K absencii nesprávneho úradného

postupu okresný súd ďalej uviedol, že pre účely ďalšieho zaistenia tovaru v danom prípade

bolo tiež rozhodujúce, že oprávnená osoba doručila colnému úradu žalobu v predpísanej

lehote a z jej obsahu bolo zrejmé, že sa týka zaisteného tovaru, ako aj to, že sa touto žalobou

domáha určenia porušenia práv duševného vlastníctva. Okresný súd v tejto súvislosti

uviedol, že „... colný úrad nemôže skúmať, aký postup zvolí majiteľ ochrannej známky pri

ochrane svojich záujmov, resp. či je súdny spor vedený správne“. Na tejto argumentácii

okresný súd založil odôvodnenie označeného rozsudku a dospel k záveru o absencii

nesprávneho úradného postupu colného úradu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že k záveru o absencii nesprávneho

úradného postupu colného úradu okresný súd dospel na základe vlastných myšlienkových

konštrukcií, ktoré nevybočili z rámca ústavnoprávne prípustnej argumentácie, a okresný súd

primeraným spôsobom reagoval na argumentáciu sťažovateľky a jeho závery boli aj

dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie, keď

sťažovateľka (ako v konečnom dôsledku aj sama uvádza) v rámci odvolacej argumentácie

nastolila tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostala

dostatočné odpovede, prečo jej argumentácia nebola opodstatnená, a krajský súd nedospel

k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd prvého stupňa a následne postupom

podľa sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to,

aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané

v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného

prípadu postupoval podľa . Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností

možno a je vhodné postupom podľa zúžiť rozsah odôvodnenia len na

skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je

hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby

len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni

neúspešný.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(m. m. , ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia (v spojení s odôvodnením

rozsudku okresného súdu, na ktoré krajský súd odkazuje a s ktorým sa stotožňuje)

konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného

súdu, obsah odvolacích námietok a žalobnej argumentácie sťažovateľky ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia

. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné ústavnoprávne

pochybenia v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by

odôvodňovali akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky ústavný súd

poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo

slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,

ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľkou

vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých signalizovala porušenie označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

s prihliadnutím na obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu nezistil také účinky, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným

porušením označených práv. Všeobecné súdy rozhodli vo veci sťažovateľky spôsobom,

s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale ich rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené, na

základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už

uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského súdu a sťažnosť

z už uvedených dôvodov odmietol, tak rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky (návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznania náhrady trov

právneho zastupovania), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľkou

označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013