Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 403/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej advokátom

JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co

305/2011-61 z 23. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a základného

práva vlastniť majetok podľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -61 z 23. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:

«Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací potvrdil rozsudkom z 23.novembra 2011

v konaní č. rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. .

Odvolanie podal sťažovateľ.

V konaní sa viedol spor o náhradu škody proti štátu z titulu nesprávneho úradného

postupu v činnosti Okresného súdu v Rimavskej Sobote. Tento súd prejednával žalobu

sťažovateľa proti jeho dlžníkovi. V konaní síce úspešný bol, no v konečnom dôsledku sa

pohľadávka stala nevymožiteľnou. Podľa názoru sťažovateľa bolo možné zabrániť takémuto

koncu, ak by súd pristupoval k veci v dôležitom štádiu konania erudovanejšie a nie

formalisticky a povrchne. Súc presvedčený o tom, že jedinou dosiaľ známou príčinou

hmotného neúspechu sporu je omyl súdu, v dôsledku ktorého mu nebola poskytnutá

jednoducho a zákonne dosažiteľná ochrana jeho práva, podal žalobu podľa zák. č. 58/69

Zb.

Krajský súd sa stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu. Táto sa

v rozhodujúcej časti zaoberala úvahami, či zamietnutie návrhu na predbežné opatrenie

samo osebe možno vôbec považovať za alebo nezákonné rozhodnutie, alebo nesprávny

úradný postup. Objektívne treba pripustiť, že dosadzovanie formálnych prvkov

a charakteristík do „mozaiky“ v závere nazvanej „uznesenie“ môže smerovať k jedinému

záveru: ide o autonómnu činnosť, na ktorú je súd povolaný a okrem iných ustanovení

rešpektuje . Avšak práve stupeň, či úroveň neplnenia tu vymenovaných

kogentných, esenciálnych náležitostí rozhodnutia umožňuje toto rozhodnutie hodnotiť

z hľadiska jeho konkrétneho obsahu, čo v retrospektíve prezrádza, ako si súd vykladá mimo

iných úlohu, zakotvenú v : aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Pokiaľ ide

špeciálne o predbežné opatrenia, ako si vykladá s ohľadom na konkrétnu situáciu „obavu,

že by výkon rozhodnutia mohol byť ohrozený“ ( ) - a teda nie, že je

ohrozený.

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu - bez potreby ju konkretizovať - kladie na

odôvodnenie rozhodnutí určité požiadavky. Povinnosť zaoberať sa a odpovedať na námietky

účastníka sa nevzťahuje na dôkazy, idúce takpovediac od veci. V odôvodnení teraz

napadnutého rozsudku krajského súdu niet zmienky, resp. reakcie na isto nie odťažité

námietky, uvedené v odvolaní:

1. zodpovednosť za výsledok.

Absolutizácia, až fetišizácia práva na názor vyjadrený v rozhodnutí je v rozpore so

samotnou justičnou štruktúrou, počítajúcou s omylmi v (koniec koncov) ľudskej činnosti. Aj

preto, že k nim môže dôjsť, je zodpovedným subjektom štát. Táto námietka si odpoveď žiada.

2. závery rozsudku NS SR

Je medzi nimi veta: „K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri

úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho

rozhodovacej činnosti“. Aj keď sa o predbežnom opatrení rozhoduje uznesením, nejde

o rozhodnutie v merite veci. Jeho povaha sa preto kloní jednoznačne k „úradnému

postupu“, konkrétne k postupu smerom k účinnej ochrane práv podľa spomínaného § 6

K uvedenému pristupuje nesúhlas s prípadnou námietkou - keby vtedy bolo známe, čo

dnes. Aktuálny stav bol totiž hodnotiteľný výlučne spôsobom: za nariadenie predbežného

opatrenia všetky konkrétne poznatky, proti iba názor súdov.

Ani nie tak napadnutý rozsudok samotný, ale rozsudok prvostupňový, s ktorým bol

vyjadrený súhlas, je preplnený kondicionálmi a slovnými spojeniami typu „ako navrhovateľ

vie“, „hypotetická škoda“, „ak by sa táto skutočnosť ukázala“, „je málo pravdepodobné“

a inými, ktoré vedú k jedinému záveru, že iba riadne konanie o nároku môže pochybnosti

odstrániť. A k takému konaniu ako vidno, v rozpore so základným právom naň nedošlo. Tým

bol sťažovateľ dotknutý aj vo svojom ďalšom základnom práve - práve na ochranu jeho

majetku.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie o nej následne rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, „že

1. rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. z 23. novembra 2011 boli

porušené základné práva sťažovateľky, garantované článkami 46 ods. 1 a 20 ods. 1

SR.

2. Zruší uvedený rozsudok a

3. Prizná sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

Ústavný súd považoval v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti

za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach,

ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnom

opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že

v týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , ), resp. posúdenie, či

nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené namietané

rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 4. júna 2010 domáhala proti

odporcovi v súlade so o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Rimavská Sobota

tým, že zamietol jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia a neodmietol odpor

dlžníčky – obchodnej spoločnosti I., a. s. (ďalej len „dlžníčka“), proti platobnému rozkazu

ako neodôvodnený, ale nariadil vo veci pojednávanie. V dôsledku toho sa nárok

sťažovateľky stal nevymožiteľný a sťažovateľke vznikla škoda v žalovanej výške.

Sťažovateľka odôvodnila svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia uplatnený

v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. tým, že

19. marca 2001 doručila tomuto súdu návrh proti dlžníčke na vydanie platobného rozkazu

o zaplatenie sumy 275 662,40 Sk, na základe ktorého bol 31. augusta 2001 vydaný platobný

rozkaz sp. zn. (ďalej len „platobný rozkaz“), ktorým bolo jej návrhu vyhovené

v celom rozsahu. Proti platobnému rozkazu podala dlžníčka Okresnému súdu Rimavská

Sobota 18. septembra 2001 odpor. V nadväznosti na túto skutočnosť sťažovateľka

3. septembra 2001 doručila Okresnému súdu Rimavská Sobota návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa mal zabezpečiť výkon súdneho rozhodnutia vo veci

samej, pričom tento jej návrh bol 2. novembra 2001 uznesením Okresného súdu Rimavská

Sobota č. k. -17 zamietnutý v celom rozsahu. Uvedené uznesenie Okresného

súdu Rimavská Sobota bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 18. februára 2002. Okresný súd Rimavská Sobota následne rozsudkom

sp. zn. z 24. apríla 2002 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Rimavská

Sobota“) zaviazal dlžníčku zaplatiť sťažovateľke 275 662,40 Sk s príslušenstvom a trovy

konania. Po začatí exekučného konania (19. novembra 2002, pozn.) Okresný súd Rimavská

Sobota uznesením č. k. -14, Ex 439/02 z 11. mája 2010 vyhlásil exekúciu

vedenú na majetok dlžníčky na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok

Okresného súdu Rimavská Sobota, za neprípustnú a exekúciu zastavil s odôvodnením, že

dlžníčka bola 12. októbra 2007 vymazaná z obchodného registra.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka podala podľa zákona o zodpovednosti za

škodu návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Rimavská Sobota, ktorý okresný súd rozsudkom č. k. -41 z 13. apríla 2011

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v celom rozsahu zamietol. Označený rozsudok

okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu,

akým v konaní podľa zákona o zodpovednosti za škodu okresný súd v rozsudku

č. k. -41 z 13. apríla 2011 a následne aj krajský súd v napadnutom rozsudku

právne posúdil (kvalifikoval) zamietnutie jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia

a neodmietnutie odporu dlžníčky v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota

pod sp. zn. . Sťažovateľka zároveň namieta neodôvodnenosť a arbitrárnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý je „preplnený kondicionálmi a slovnými

spojeniami...“.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu, v ktorého relevantnej časti sa uvádza:

„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky dokazovania

správne po skutkovej aj právnej stránke vyhodnotil a svoje rozhodnutie aj náležité v súlade

s ust. odôvodnil. Toto odôvodnenie súdu prvého stupňa dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom danej veci, a tým aj

s predmetom súdnej ochrany spočívajúcej v riadnom odôvodnení rozhodnutia, pričom súd

prvého stupňa podrobne odôvodnil všetky otázky týkajúce sa danej veci a s odôvodnením

jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje ( ) a na

ktoré aj v celom rozsahu poukazuje. Námietky navrhovateľa neboli dôvodné, keďže so

všetkými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie veci sa súd prvého stupňa dostatočne

a správne vysporiadal, takže nebolo potrebné odvolacím súdom tieto jeho závery opakovať

ani o čo dopĺňať. Na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia odvolací súd len konštatuje,

že nesprávnym úradným postupom ( ) je porušovanie

povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne konanie alebo

nekonanie bez splnenia zákonných podmienok, opomenutie urobiť úkon alebo nevydať

rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu

verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom a bolo z dôvodu nezákonné zrušené

alebo zmenené príslušným orgánom (, ). Nezákonnosť

rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhradu škody už konštatovaná

príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné

rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno v konaní

o náhradu škody riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že

nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zruší alebo zmení. V danom prípade nebol

preukázaný navrhovateľom uvedený nesprávny postup Okresného súdu v Rimavskej Sobote,

ktorý mal spočívať v tom, že tento nevyhovel jeho návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia, Čím mu mala vzniknúť škoda, pretože ide o rozhodovaciu činnosť súdu a voči

jeho rozhodnutiu možno uplatniť opravné prostriedky a v danom prípade aj po podaní

odvolania navrhovateľom bolo toto uznesenie uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

ako vecne správne potvrdené. Takže nemožno hovoriť ani o nezákonnom rozhodnutí, ktoré

by muselo byť pre nezákonnosť zrušené. Taktiež nebol preukázaný ani navrhovateľom

uvádzaný nesprávny úradný postup. Preto súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že

neboli splnené tieto predpoklady nároku na navrhovateľom uplatňovanej náhrady škody,

ako základné predpoklady, čo už postačovalo pre zamietnutie návrhu navrhovateľa,

z ktorého dôvodu nebola dôvodná námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nedoplnil

dokazovanie, ale aj správne konštatoval, že by neboli splnené ani ďalšie predpoklady, a to

preukázanie škody vzniknutej navrhovateľovi a príčinná súvislosť medzi vznikom tejto škody

a údajným nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím.

Odvolací súd preto z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa potvrdil.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné

poukázať na (ďalej len „OSP“), podľa ktorého

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového

súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového

rozhodnutia ďalšie dôvody.

V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa právneho posúdenia

zamietnutia návrhu na vydanie predbežného opatrenia a neodmietnutia odporu dlžníčky ako

„nesprávneho úradného postupu“ vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku už okresný súd

(rozsudok č. k. -41 z 13. apríla 2011, pozn.), pričom z odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j.

postupoval v súlade s .

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný súd

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných

súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

V nadväznosti na už citovaný , ako aj citovanú judikatúru

považoval ústavný súd za potrebné poukázať v ďalšom aj na podstatnú časť rozsudku

okresného súdu, v ktorej sú podrobne rozoberané námietky sťažovateľky týkajúce sa

právneho posúdenia zamietnutia návrhu na vydanie predbežného opatrenia a neodmietnutia

odporu dlžníčky ako „nesprávneho úradného postupu“. Okresný súd vo svojom rozsudku

najmä uviedol:

«... navrhovateľ nesprávnosť úradného postupu videl predovšetkým v dvoch

skutočnostiach, a to tým, že okresný súd Rimavská Sobota zamietol jeho návrh na

nariadenie predbežného opatrenia, hoci podľa navrhovateľa bol povinný ho nariadiť tým,

že konajúci okresný súd neodmietol odpor spoločnosti I., a. s. voči platobnému rozkazu ako

neodôvodnený, ale nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom.

Tunajší súd mal za to, že kým v prvom prípade nemožno vôbec hovoriť o nesprávnom

úradnom postupe, nanajvýš o nezákonnom rozhodnutí súdu, v druhom prípade by išlo

o postup, avšak tento nevykazoval znaky nesprávneho úradného postupu.

Pojem „nesprávny úradný postup“ , bližšie nevymedzuje. Vo

všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených

alebo primeraných lehôt na jeho vydanie.

Až nový zákon o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci ()

bližšie upravuje, čo je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom rovnako ako

predchádzajúci zákon aj tento zákon pod pojmom „nesprávny úradný postup“ subsumuje

len porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,

zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú

než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie

rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho

vydanie.

Uznesenie Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ktorým tento súd zamietol návrh

navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia predstavuje predovšetkým

rozhodovaciu činnosť súdu. Preto ak navrhovateľ s jeho rozhodnutím nesúhlasil mohol sa

voči nemu brániť cestou riadneho opravného prostriedku, ktorým je odvolanie. Rozhodnutie

súdu o tom, že zamieta návrh na nariadenie predbežného opatrenia nie je procesným

postupom súdu, ale je to výsledok jeho rozhodovacej činnosti. V danom prípade by za

nesprávny úradný postup bolo možné považovať napr. prípad, ak by súd o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia nerozhodol v zákonnej 30 dňovej lehote, t.j. konal by s

prieťahmi v konaní. Nemožno však za nesprávny úradný postup považovať prípad, ak sa súd

vo svojom rozhodnutí nestotožní s názorom navrhovateľa, že nie je v danom prípade

potrebné vo veci nariadiť predbežné opatrenie. Ak by sme takýto názor prijali, dochádzalo

by k nežiadúcim zásahom do rozhodovacej právomoci súdu. V prípade, ak sa účastník

nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu (napr. o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia) je oprávnený sa voči tomuto brániť cestou riadnych príp. mimoriadnych

opravných prostriedkov. Rozhodovaciu činnosť súdu však nemožno podriadiť pod

nesprávny úradný postup. Inak povedané, to, že súd zamietol navrhovateľov návrh na

nariadenie predbežného opatrenia nie je nesprávnym úradným postupom, ale ide o

rozhodovaciu činnosť súdu, t. j. nanajvýš (za splnenia ostatných predpokladov) by mohlo ísť

o nezákonné rozhodnutie (za predpokladu, že by išlo o právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo

pre nezákonnosť zrušené alebo zmenné nadriadeným príslušným orgánom).

Ako už bolo uvedené vyššie súd nepovažoval skutočnosť, že Okresný súd v Rimavskej

Sobote rozhodol o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia tak, že tento

návrh zamietol za nesprávny úradný postup, ale za rozhodovaciu činnosť tohto súdu, t. j.

nanajvýš by tu mohlo ísť o nezákonné rozhodnutie. Na to, aby predmetné rozhodnutie súdu

vykazovalo znaky ne sa

však vyžaduje aby:

toto rozhodnutie bolo právoplatné (viď „... nárok na náhradu škody nemožno

uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená),

toto rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním (viď, možno nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať

proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť...)

toto rozhodnutie bolo zrušené príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť (viď...

nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola

škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán).

V danom prípade uznesenie Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ktorým bol

zamietnutý návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia nikdy nenadobudlo

právoplatnosť a nikdy nebolo pre nezákonnosť zrušené nadriadeným orgánom. Práve

naopak predmetné rozhodnutie odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici ako vecne správne

potvrdil a až týmto okamihom nadobudlo predmetné rozhodnutie právoplatnosť. Vzhľadom

na uvedené je zrejmé, že rozhodnutie Okresného súdu v Rimavskej Sobote o zamietnutí

návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia nielenže nepredstavovalo

nesprávny úradný postup tohto súdu, ale nespĺňalo ani zákonné predpoklady na to, aby ho

bolo možné považovať za nezákonné rozhodnutie podľa citovaného zákona...

Pokiaľ ide o druhý dôvod nesprávneho úradného postupu, ktorý navrhovateľ

definoval tak, že podľa navrhovateľa mal Okresný súd v Rimavskej Sobote odpor

spoločnosti I., a. s. voči platobnému rozkazu odmietnuť ako nedôvodný, súd poukazuje na

to, že ani tento postup súdu nemožno považovať za nesprávny úradný postup podľa

citovaného zákona.

Ako bolo uvedené vyššie, dňa 31. 8. 2001 vydal Okresný súd Rimavská Sobota na

návrh navrhovateľa platobný rozkaz sp. zn. , ktorým súd návrhu navrhovateľa

vyhovel v celom rozsahu. Dňa 18. 9. 2001 dlžník, spoločnosť I., a. s., doručil súdu odpor

proti platobnému rozkazu, ktorý odôvodnil tým, že s navrhovateľom rokoval o vzniknutej

pohľadávke a došlo k dohode o postupnom splácaní dlhu, ku ktorému mal byť vyhotovený

splátkový kalendár zo strany navrhovateľa. Je predpoklad mimosúdneho riešenia sporu

a preto žalobu považoval za predčasnú. Problémy dlžníka so zaplatením dlžnej čiastky

vznikli z dôvodu, že jeho pohľadávky mu nie sú taktiež uhrádzané včas a preto sa aj on

dostal do omeškania s platením dlhu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd platobný

rozkaz zrušil, nariadil vo veci pojednávanie a po vykonaní dokazovania žalobu zamietol,

alebo rozhodol o splatení dlhu v splátkach po 30.000,- Sk podľa dohody účastníkov

konania.

Podľa konajúceho súdu (aj keď mu neprináleží preskúmavať tento postup Okresného

súdu v Rimavskej Sobote, nakoľko tak môže urobiť len nadriadený súd v rámci

rozhodovania o opravných prostriedkoch) postup Okresného súdu v Rimavskej Sobote bol

správny. Podľa , ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor

s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi

pojednávanie. To neplatí, ak sa platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý

koná sám za seba (§ 91 ods. 1). Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania

je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal platobný rozkaz. Podľa

súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný a) oneskorene, b) bez

odôvodnenia vo veci samej c) neoprávnenou osobou.

Nakoľko spoločnosť I., a. s. v odpore uvádzala skutočnosť, že medzi účastníkmi bola

(ústne) uzavretá dohoda o postupnom splácaní dlhu, s tým, že navrhovateľ vyhotoví

splátkový kalendár (táto spoločnosť považovala žalobu za predčasnú), nebolo možné odpor

ako neodôvodnený odmietnuť, nakoľko ak by sa táto skutočnosť ukázala ako pravdivá, malo

by to vplyv na splatnosť žalovanej pohľadávky vrátane jej príslušenstva (medzi účastníkmi

teda mohlo dôjsť k dohode, že dlh sa uhradí v splátkach, pričom každá splátka má svoju

splatnosť a pod.). Tieto skutočnosti (vzhľadom k tomu, že spoločnosť I., a. s. tvrdila, že sa

tak dohodli ústne) si však mohol súd overiť až na samotnom pojednávaní a to výsluchom

oboch účastníkov. Zároveň z obsahu podaného odporu nemožno jednoznačne ustáliť, žeby

spoločnosť I., a. s. pohľadávku navrhovateľa uznala v celom rozsahu (inak by v odpore

nežiadala žalobný návrh zamietnuť) aj keď z jeho obsahu je zrejmé, že voči navrhovateľovi

nejaký dlh evidovala. Inak povedané skutočnosti uvádzané v podanom odpore nebolo možné

považovať z hľadiska hmotného práva ani za uznanie dlhu, nakoľko tento úkon nemal

zákonom predpísané náležitosti (spoločnosť I., a. s. v ňom neuviedla dôvod (kauzu) vzniku

pohľadávky, nebola tam presne určená výška pohľadávky a napokon nebol tam ani prísľub

dlžníka tento dlh zaplatiť). Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd v konaní správne

postupoval, keď vo veci nariadil pojednávanie na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Z uvedeného hľadiska podľa konajúceho súdu postup Okresného súdu v Rimavskej

Sobote, ktorým tento súd neodmietol odpor podaný spoločnosťou I., a. s. ako nedôvodný,

ale nariadil vo veci pojednávanie na ktorom rozhodol vec rozsudkom, nie je možné

považovať za nesprávny úradný postup v zmysle »

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že okresný súd v označenom

rozsudku dostatočne odôvodnil svoj záver o absencii nesprávneho úradného postupu, resp.

nezákonného rozhodnutia zo strany príslušného štátneho orgánu (Okresného súdu Rimavská

Sobota), ako nevyhnutných podmienok na priznanie nároku na náhradu škody v zmysle

zákona o zodpovednosti za škodu. K tomuto záveru okresný súd dospel na základe svojho

meritórneho zistenia, že v danom prípade chýba (neexistuje) rozhodnutie príslušného

štátneho orgánu, ktorým by bolo „nezákonné“ rozhodnutie zmenené alebo zrušené, pričom

v nim posudzovanej veci neexistuje ani dôvod na vyslovenie záveru, že konaním

príslušného štátneho orgánu (Okresného súdu Rimavská Sobota) došlo k porušeniu

právnymi normami ustanoveného (predpísaného) postupu, príp. postupu, ktorý je v rozpore

s účelom, ku ktorého naplneniu má tento postup smerovať. Za okolností, keď sa krajský súd

v napadnutom rozsudku v zmysle stotožnil s týmto záverom okresného súdu,

neexistujú relevantné dôvody na to, aby ho ústavný súd z ústavného hľadiska spochybňoval.

Aj napriek tomu, že okresný súd vo svojom rozsudku z 13. apríla 2011 dospel

k záveru o absencii „nesprávneho úradného postupu“, resp. „nezákonného rozhodnutia“

štátneho orgánu v posudzovanej veci, zaoberal sa pre účely podpory tohto svojho záveru

v ďalšej časti svojho rozsudku aj existenciou ďalšieho podstatného prvku uplatňovania

právnej zodpovednosti, a síce príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) medzi namietaným

protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Nevyhnutným predpokladom úspešného

uplatnenia právnej zodpovednosti je totiž aj požiadavka, aby protiprávne konanie a vznik

škody boli vo vzájomnej príčinnej súvislosti (v logickom slede), teda aby protiprávne

konanie bolo príčinou a vznik škody (vrátane jej rozsahu) následkom tejto príčiny. Okresný

súd v rozsudku č. k. -1 z 13. apríla 2011 k tejto problematike predovšetkým

uviedol:

„Ak by sme aj teoreticky pripustili možnosť, žeby predmetné rozhodnutie

predstavovalo, či už nesprávny úradný postup súdu, príp. nezákonné rozhodnutie, na to, aby

súd za takéhoto stavu priznal navrhovateľovi žalovanú škodu, museli by byť naplnené ďalšie

predpoklady pre priznanie náhrady škody, ktorými sú vznik škody a najmä príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (nezákonným rozhodnutím) a vznikom

žalovanej škody.

a ani tiež nevymedzujú ani pojem príčinnej

súvislosti. Túto otázku je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom

jednotlivom prípade. V podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému

výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (nezákonným

rozhodnutím) a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho

úradného postupu (nezákonného rozhodnutia), t. j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah

príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu/nezákonnému

rozhodnutiu, nedošlo by ani ku vzniku škody).

V tomto smere súd poukazuje na to, že aj keby došlo k nariadeniu predbežného

opatrenia Okresným súdom v Rimavskej Sobote tak, ako to navrhovateľ žiadal v návrhu na

jeho nariadenie, nebolo preukázané, žeby spoločnosť I., a. s. aj reálne tieto peniaze do

úschovy súdu zložila (práve naopak, ak táto spoločnosť bola už v tom čase v druhotnej

platobnej neschopnosti a sama uviedla, že nemá z čoho pohľadávku navrhovateľa zaplatiť,

je otázne či tu došlo k splneniu povinnosti uloženej predbežným opatrením). Rovnako

nebolo preukázané, že spoločnosť mala iný majetok, ktorý by bolo možné postihnúť

výkonom rozhodnutia.

Pokiaľ ide o samotnú príčinnú súvislosť medzi údajne nezákonným

rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Rimavskej Sobote súd

poukazuje na to, že túto je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom

jednotlivom prípade. V podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému

výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (nezákonným

rozhodnutím) a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho

úradného postupu resp. nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah

príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu/nezákonnému

rozhodnutiu, nedošlo by ani ku vzniku škody). K záveru o existencii príčinnej súvislosti súd

dospieva na základe logického posúdenia a zhodnotenia všetkých okolností i povahy

konkrétneho prípadu. Existencia príčinnej súvislosti na vznik práva na náhradu škody je

nevyhnutná, a to bez zreteľa na to, či povinnosť na náhradu škody je založená na princípe

zavinenia alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Vychádza sa z toho, že protiprávnosť

(nesprávny úradný postup/nezákonné rozhodnutie) musí byť jednou z hlavných príčin vzniku

škody, nemôže byť vedľajšou príčinou.

Škoda, ktorú si navrhovateľ vyčíslil je škodou hypotetickou, nakoľko tu vyvstáva

otázka ako navrhovateľ vie, že v prípade vydania navrhovaného predbežného opatrenia bol

pri budúcom výkone rozhodnutia uspokojený práve z týchto zložených peňažných

prostriedkov? Spôsob výkonu rozhodnutia predsa určuje súdny exekútor, nie oprávnený.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal, žeby bol jediným veriteľom spoločnosti I., a. s.

Spoločnosť I., a. s. mohla mať v tom čase už veľa veriteľov a aj veľa splatných dlhov voči

nim, ako navrhovateľ teda vie, že v poradí pred ním sa nenachádzali iní veritelia

s prednostnými pohľadávkami, ktorí by práve boli uspokojení z týchto zložených peňazí? To,

že by súd predbežným opatrením uložil spoločnosti I., a. s. zložiť do úschovy súdu peňažnú

čiastku, nezakladá samo o sebe aj to, že z týchto peňazí by bol uspokojený práve

navrhovateľ. Ak by aj predbežné opatrenie vydané bolo, tak by po uplynutí 15 dní od

vykonateľnosti rozhodnutia o veci (t. j. v danom prípade dňom 12. 7. 2002) zo zákona

zaniklo ( ), po tomto dátume so zloženými peniazmi by spoločnosť

I., a. s. mohla voľne nakladať (t. j. aj previesť na tretie osoby) prípadne sa z týchto peňazí

potom mohli uspokojiť aj iní pred navrhovateľom prednostnejší veritelia. Vzhľadom na

všetky tieto skutočnosti súd (za predpokladu že by tu bol nesprávny úradný postup alebo

nezákonné rozhodnutie) škodu vyčíslenú navrhovateľom považoval za hypotetickú.

O tom, že uplatnenú škodu je možné považovať len za hypotetickú svedčí aj

skutočnosť, že súdny exekútor upovedomil spoločnosť I., a. s. o začatí exekúcie až dňa 19.

11. 2002, pričom ako už bolo uvedené vyššie, ak by súd nariadil požadované predbežné

opatrenie, toto by po uplynutí 15 dní od vykonateľnosti rozsudku vo veci samej zaniklo (t. j.

zaniklo by dňa 12. 7. 2002), a spoločnosť I., a. s. by od tohto dňa mohla voľne nakladať

s uloženými peňažnými prostriedkami. Nakoľko medzi možnosťou spoločnosti I., a. s.

nakladať s týmito prostriedkami do dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie (kedy by

bolo tejto spoločnosti zakázané nakladať s jej majetkom) uplynuli viac ako 4 mesiace nie je

možné ustáliť, že by navrhovateľ bol uspokojený práve s týchto peňazí, t. j. spoločnosť I., a.

s. by mala po celú dobu štyroch mesiacov možnosť voľne nakladať s týmito peniazmi.

V danom prípade ide o prenášanie podnikateľského rizika na štát, kedy jednému

subjektu (navrhovateľovi) pri výkone podnikateľskej činnosti v dôsledku insolventnosti

obchodného partnera (I., a. s.) vznikne škoda neuhradením jeho záväzku, a navrhovateľ sa

domnieva, že v prípade, ak by súd nariadil predbežné opatrenie táto Škoda nevznikne.

Takáto úvaha je však len v rovine hypotetickej. Na vznik nároku na náhradu škody voči

štátu je potrebná nielen existencia nezákonného rozhodnutia/nesprávneho úradného

postupu, ale predovšetkým priama (nie vedľajšia) príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nestačí tu len hypotetická

rovina. Na to, aby bol navrhovateľ v konaní úspešný je potrebné preukázať, že zamietnutie

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia Okresným súdom v Rimavskej Sobote je

nezákonným rozhodnutím, a že práve a jedine z tohto dôvodu vznikla navrhovateľa škoda

v žalovanej výške, čo sa však navrhovateľovi preukázať nepodarilo. V danom prípade

nielenže rozhodnutie Okresného súdu v Rimavskej Sobote nemožno považovať za

nezákonné, ale ani v prípade nariadenia tohto predbežného opatrenia (potom by však už

toto rozhodnutie nebolo nezákonným rozhodnutím) navrhovateľ nepreukázal, že by bol

v budúcnosti uspokojený práve z týchto zložených peňazí, (navrhovateľ nepreukázal

príčinnú súvislosť). V tejto súvislosti si treba položiť otázku ako navrhovateľ vie, že by bol

v exekučnom konaní vedenom proti spoločnosti I., a. s. úspešný na 100 %, ak sám dlžník

vyhlásil, že už v roku 2001 bol v druhotnej platobnej neschopnosti?

... aj keby Okresný súd v Rimavskej Sobote postupoval tak, ako očakával navrhovateľ

(t. j. že by odpor ako nedôvodný odmietol, čím by sa vydaný platobný rozkaz stal

právoplatným), nič by to nemenilo na skutočnosti že medzi týmto postupom a vznikom škody

nie je daná príčinná súvislosť. V prvom rade tento postup nemal nič spoločné

s rozhodovaním o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, to znamená, že aj keby súd

odpor odmietol a platobný rozkaz by nadobudol právoplatnosť, keďže súd nevydal

predbežné opatrenie, spoločnosť I., a. s. by nebola povinná zložiť peniaze do úschovy súdu,

a navrhovateľova pohľadávka by nebola zabezpečená týmto spôsobom a preto by sa

navrhovateľ ani nemohol z týchto peňazí uspokojiť.

V ostatnom súd poukazuje na odôvodnenie uvádzané vyššie a má za to, že nárok

navrhovateľa na náhradu škody, aj v prípade, ak by postup súdu (neodmietnutie odporu)

bolo možné považovať za nesprávny úradný postup, je len nárokom hypotetickým, pretože

by tu absentovala priama príčinná súvislosť medzi týmto postupom a vznikom škody.

Jediné, čoby navrhovateľ dosiahol v prípade, ak by Okresný súd v Rimavskej Sobote

odpor podaný spoločnosťou I., a. s. ako nedôvodný odmietol, by bolo to, že by mal v rukách

právoplatné rozhodnutie súdu o cca 9 mesiacov skôr (v takomto prípade by platobný rozkaz

nadobudol právoplatnosť dňom 27. 9. 2001, kým rozsudok súdu vo veci samej sa stal

právoplatným dňom 9. 7. 2002). Ak však spoločnosť I., a. s. bola už v tomto čase (9/2001) v

druhotnej platobnej neschopnosti je málo pravdepodobné, žeby navrhovateľ bol v tomto

čase vôbec uspokojený.

O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že samotné exekučné konanie voči spoločnosti I.,

a. s. začalo ešte v roku 2002 a skončilo v roku 2010 aj to s tým, že dlžník bol vymazaný z

obchodného registra a exekúciu bolo potrebné z tohto dôvodu vyhlásiť za neprípustnú. Je

teda otázne, prečo súdny exekútor viac ako 8 rokov nedokázal vymôcť pohľadávku

navrhovateľa. Ako rozumné sa javí to, že tento dlžník nemal žiaden postihnuteľný majetok.

Je preto neoprávnené túto zodpovednosť prenášať na štát, keďže je zrejmé, že spoločnosť I.,

a. s. s najväčšou pravdepodobnosťou nemala žiaden postihnuteľný majetok ani už v čase

doručenia žalobného návrhu (návrhu na vydanie platobného rozkazu) na súd...

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, najmä s ohľadom na to, že Okresný

súd v Rimavskej Sobote sa nedopustil v konaní vedenom pod sp. zn.

nesprávneho úradného postupu, ani v tomto konaní nevydal nezákonné rozhodnutie, pričom

škodu uplatnenú navrhovateľom možno považovať len za hypotetickú, súd žalobný návrh

v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(m. m. ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku (v spojení s odôvodnením

rozsudku okresného súdu č. k. -41 z 13. apríla 2011, na ktoré krajský súd

odkazuje a s ktorým sa stotožňuje) konštatoval, že krajský súd v ňom vychádzajúc

zo zisteného skutkového stavu ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu, pričom

jeho skutkové a právne závery sú primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich

považovať za arbitrárne. Za týchto okolností neexistuje podľa názoru ústavného súdu medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľkou označeným základným právom

podľa taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť

vyslovenia jeho porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, čo zakladá

dôvod na odmietnutie tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až , resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20

ods. 1 by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľky ústavný súd dospel

k záveru, že ak v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú,

že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie jej základného práva

podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, nemohol by vysloviť ani

porušenie jej základného práva podľa .

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012