Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 450/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť maloletého O. M., nar..., K., zastúpeného matkou J. B., K.,

a J. B., K., oboch právne zastúpených advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.

zo 4. júla 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 18. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletého O. M. a J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2012 doručená a na základe výzvy ústavného súdu z 19. apríla 2013 doplnená sťažnosť

maloletého O. M., nar..., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou J. B., K., a J. B.,

K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), oboch právne zastúpených

advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), ako aj

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. júla 2012 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom okresný súd rozhoduje o úprave styku rodičov k sťažovateľovi. Na

základe návrhu sťažovateľky okresný súd uznesením sp. zn. z 23. júna 2011

dočasne zakázal styk M. M. (ďalej len „odporca“) – otec sťažovateľa – so sťažovateľom.

Predmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 8

CoP/268/2011 zo 14. septembra 2011.

V priebehu ďalšieho konania okresný súd na základe vypracovaného znaleckého

posudku znalkyňou z odboru psychológie s poukazom na § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) uznesením sp. zn. zo 4. júla 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) rozhodol o zrušení uznesenia sp. zn. z 23. júna

2011 v časti, v ktorej tento súd dočasne zakázal styk odporcu so sťažovateľom, a zároveň

účastníkom konania uložil povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka včas odvolanie, o ktorom

krajský súd uznesením sp. zn. z 18. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu

ako vecne správne potvrdil.

Následne sťažovatelia podali ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti

s namietaným porušením označených práv odôvodnili takto: „Závery uznesenia súdu

prvého stupňa, potvrdené odvolacím súdom, sú založené na znaleckom dokazovaní

a znaleckom posudku PhDr. E. K., zo dňa 20. 6. 2012, č. 57/2012, v zmysle ktorého -

vychádzajúc z vyšetrenia dieťaťa, nie sú dôvody na ďalší zákaz styku maloletého s otcom.

Podľa jeho úvodnej časti bolo dokazovanie zrealizované o. i. na psychologickom vyšetrení

mal. O. M., interview vykonanom dňa 20. 4. 2012. V skutočnosti však mal. O. M. nebol

prítomný na žiadnom znaleckom vyšetrení a teda dňa 20. 4. 2012 sa nezúčastnil

deklarovaného interview. Naviac, v posudku boli prezentované prednesy maloletého a jeho

postoje na tomto vyšetrení, ku ktorým ani nemohlo dôjsť. Túto skutočnosť som uviedla

v mojom odvolaní, zo dňa 26. 7. 2012. Napriek tomu napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Košiciach potvrdilo napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, nakoľko znalkyňa uviedla

opak môjho tvrdenia, trvala na deklarovanej skutočnosti o vykonanom vyšetrení a uviedla,

že o tomto má aj dôkaz vo forme podpisu projektívnej techniky maloletým.

Odvolací súd mal k dispozíci dve protichodné vyjadrenia (moje, ako matky

maloletého účastníka konania a znalkyne), ktorých rozpory nijako neodstránil, a uspokojil

sa iba (práve) s tvrdením znalkyne, čím porušil zásadu rovnosti. Stotožnil sa so závermi

napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa napriek vážnej výhrade o neúčasti maloletého

dieťaťa na znaleckom vyšetrení, ktoré je primárnym podkladom na vypracovanie

následného znaleckého posudku. Napriek týmto dvom vážnym protichodným tvrdeniam,

spočívajúcim v základnom práve (naviac maloletého) konať pred súdom, nevykonal žiadne

dokazovanie na zistenie pravdivosti stavu veci a nevysporiadal sa s mojou námietkou

o neúčasti syna na znaleckom vyšetrení, čím maloletému účastníkovi, v zastúpení matky,

odňal možnosť konať pred súdom. S obranou znalkyne sa uspokojil iba na základe jej

tvrdenia, aj o disponovaní s príslušnými záznamami s podpisom maloletého dieťaťa, bez

možnosti môjho, či synovho vyjadrenia sa k nim.

Mám za to, že odvolací súd tu mal na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie,

na ktoré by predvolal mňa a znalkyňu, prípadne aj dieťa (ktoré má už 11 rokov), vytvoriť

priestor na konfrontáciu názorov matky a znalkyne, čo by poskytlo solídny základ pre záver

o správnosti, dostatočnosti a najmä zákonnosti znaleckého posudku.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom

domáhajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov v 1. a 2. rade zaručené podľa SR

a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na

spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením

Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 18. 9. 2012, sp. zn. -102, event. aj

Uznesením Okresného súdu Košice II, z dňa 4. 7. 2012, sp. zn. -87, boli

porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 18. 9. 2012,

sp. zn. -102, event. aj uznesenie Okresného súdu Košice II, z dňa 4. 7. 2012,

sp. zn. -87 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom v 1. a 2. rade finančné zadosťučinenie

vo výške po 500 € pre každého sťažovateľa.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy

konania - právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne vo výške 269,58 €, event.

Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II, sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy konania - právneho zastúpenia na účet ich

právnej zástupkyne vo výške 269,58 €.“

Sťažovatelia v sťažnosti tiež žiadali, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým by

odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 4. júla 2012

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd

rozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa a nasl. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný

prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy nimi namietaného porušenia svojich práv,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto zákonnej

možnosti účinnej ochrany sťažovateľmi označených práv vylučuje prijatie sťažnosti na

ďalšie konanie, pretože ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak

sťažovatelia nemali inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 18. septembra 2012

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná

oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky predpísané

náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť

v tejto časti prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného

súdu tak ostalo iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Z citovaného obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov

s hodnotením vykonaného dokazovania (znaleckého posudku), procesným postupom

krajského súdu (nenariadenie pojednávania na preukázanie konkrétnych okolností priebehu

znaleckého vyšetrenia) a jeho právnymi názormi, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v predmetnej právnej veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok uvedených v sťažnosti.

V súvislosti s argumentáciou nastolenou v sťažnosti je potrebné v prvom rade

zdôrazniť, že posúdenie podmienok na zrušenie predbežného opatrenia, rovnako ako aj

posúdenie podmienok na jeho nariadenie, je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do týchto rozhodnutí,

keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do

práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom ().

Ústavný súd posudzuje danú problematiku zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

týchto rozhodnutí pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

Napriek uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že aj v konaní o zrušenie predbežného

opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom

spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o zrušení

nariadeného predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia

zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle,

teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou

súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že

právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.

Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ).

Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania rozhodnutia v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka jeho úspechu v konaní pred všeobecným

súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

námietok nastolených v sťažnosti ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského

súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu.

Krajský súd po tom, ako v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

rekapituloval podstatné časti uznesenia okresného súdu a argumentáciu účastníkov konania

nastolenú v odvolacom konaní, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto štádiu

konania absentuje zákonná podmienka pre ďalšie trvanie nariadeného predbežného

opatrenia o zákaze styku otca s maloletým O., ktorou je naliehavosť potreby predbežnej

úpravy pomerov a dodáva, že dlhodobá absencia otca pri výchove maloletého je podľa

názoru krajského súdu, vzhľadom na vek maloletého schopná spôsobiť, že dôjde k tak

silnému, resp. absolútnemu odcudzeniu maloletého od otca v čase, kým konajúci súd

rozhodne v merite veci, že takýto následok, ktorý nie je v záujme maloletého bude ťažko

odstrániteľný. Odvolací súd v tejto právnej veci nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by otec

maloletého mal byť naďalej zo starostlivosti o maloletého vylúčený, preto je zrušenie

predbežného opatrenia o dočasnom zákaze styku otca s maloletým O. správne a v súlade so

zákonom. Odvolací súd konštatuje, že s odvolacími námietkami matky spochybňujúce

znalecký posudok PhDr. E. K., námietkami zaujatosti vznesenej voči znalkyni a návrhom na

nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania sa bude zaoberať konajúci súd v rámci

zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o veci samej. V závere odvolací

súd konštatuje, že dieťa má právo na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom a je

predovšetkým na nich, aby svojím správaním, najmä vzájomnou úctou a toleranciou

vytvárali pri realizácii styku bezkonfliktné prostredie nevyhnutné pre zdravý vývin

maloletého, ktorý je ešte v útlom veku, v ktorom citlivo vníma akékoľvek negatívne emócie.

Súd prvého stupňa rozhodol správne a zákonne, keď vychádzajúc zo skutkového stavu

zisteného v doterajšom priebehu konania uložil rodičom a maloletému O. povinnosť

podrobiť sa odbornému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb pri

Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v K. za účelom zlepšenia schopností rodičov

navzájom komunikovať o výchove dieťaťa a bude plniť ochrannú funkciu a napomáhať

navráteniu riadneho výchovného prostredia, ktoré zabezpečí, že sa dieťa bude vyvíjať: v

súlade so všeobecne akceptovanými morálnymi zásadami spoločnosti. Z uvedených dôvodov

odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa

ako vecne správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil vyššie

uvedené dôvod podľa “

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné

poukázať na , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri hodnotení uznesenia krajského súdu, aj v nadväznosti na ,

ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m.

).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu a v nadväznosti na už citovaný , ako aj citovanú judikatúru

považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia

uznesenia okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol: „Zo záverov znaleckého posudku č.

57/2012 vypracovaného znalkyňou PhDr. E. K. dňa 20. 6. 2012 v konaní vo veci samej

o úpravu styku otca s maloletým O. M. vyplýva, že znalkyňa doporučila ponechať pôvodnú

formu stretnutí maloletého O. s otcom, nakoľko maloletý nemá reálne problémy stýkať sa s

otcom, ide o následok manipulácie matky dieťaťa proti osobe otca. Na riziká správania sa

matky voči osobe otca pred dieťaťom je potrebné matku aj inštitucionálne upozorniť. Je

potrebné, aby rodičia komunikovali bez invektív. ...

Vzhľadom na závery znaleckého dokazovania vykonaného vo veci súd dospel

k záveru, že dôvody, pre ktoré súd nariadil zákaz styku otca s maloletým dieťaťom pominuli,

preto súd v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením predbežné opatrenie v časti,

ktorým dočasne zakázal styk otca s maloletým O. zrušil.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či napadnuté rozhodnutie v spojení s uznesením okresného súdu

nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by

tieto rozhodnutia neobsahovali dostatok skutkových právnych dôvodov na ich vydanie, resp.

ak by sa všeobecné súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou

argumentáciou sťažovateľov.

Podľa súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez

výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.

Podľa prvej vety o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj

bez vyjadrenia ostatných účastníkov.

Podľa predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré

bolo nariadené.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia (s prihliadnutím na obsah

uznesenia okresného súdu) ústavný súd konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na

obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu a námietky uvedené v odvolaní ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil rozhodujúce okolnosti, ktoré boli

východiskom jeho (predbežných) skutkových záverov (náročnosť odstránenia následkov

citového odlúčenia odporcu a maloletého, odporučenie súdnej znalkyne ponechať styk

odporcu s maloletým – sťažovateľom – v pôvodnej podobe), ústavne akceptovateľným

spôsobom aplikoval na vec sa vzťahujúce právne predpisy. Pri ich interpretácii sa neminul

ich účelu a zmyslu, ktoré sledujú, a tak postupom zodpovedajúcim povahe príslušnej

právnej úpravy – rozhodnutie aj bez nariadenia pojednávania – zvážil možnosti

odôvodňujúce zrušenie predbežného opatrenia. Krajský súd sa pre účely daného štádia

konania dostatočným spôsobom vysporiadal aj s tým, prečo nenariadil pojednávanie na

vykonanie dokazovania k okolnostiam vypracovania znaleckého posudku. Ústavný súd

uvádza, že krajský súd nebol povinný vyhovieť odvolacím námietkam, bol len povinný

vysvetliť a zdôvodniť, na základe čoho dospel k záverom prijatým v napadnutom

rozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal

svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám.

Potreba vydania predbežných nemeritórnych rozhodnutí sa riadi naliehavosťou

riešenia danej situácie a mierou osvedčenia rozhodujúcich skutočností pre ich vydanie, ktorá

sa v priebehu konania môže meniť podľa aktuálneho stavu poznania rozhodujúcich

skutočností, prípadne ďalšieho vývoja vzťahov medzi účastníkmi konania. V danom prípade

tak prevláda požiadavka rýchlosti konania nad požiadavkou úplnosti zistenia rozhodujúcich

skutočností na účely zabezpečenia bezprostrednej možnosti súdu reagovať nielen na

negatívne zmeny, ktoré v priebehu konania vyšli najavo, ale aj na hrozbu takejto negatívnej

zmeny, a na tento účel eliminovať (potenciálne) riziká z toho vyplývajúce aj

prostredníctvom dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie

primeraným spôsobom odôvodnil a v okolnostiach posudzovanej veci ho nemožno

považovať za arbitrárne a z ústavného hľadiska za neakceptovateľné, pričom preskúmanie

správnosti záverov o reálnej existencii dôvodov na zrušenie predbežného opatrenia

ústavnému súdu neprináleží. Námietky obsiahnuté v sťažnosti smerujúce proti namietanému

uzneseniu krajského súdu nezakladajú podľa názoru ústavného súdu reálnu možnosť na to,

aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie na ich základe ústavný súd mohol

dospieť k záveru, že v danom prípade došlo k porušeniu označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet v danej situácii žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského

súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. , ).

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok obsiahnutých v sťažnosti ústavný

súd poukazuje aj na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo

slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,

ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

S poukazom na už uvedené ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľmi

uplatnených námietok, prostredníctvom ktorých namietali porušenie označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

s prihliadnutím na obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením

okresného súdu nezistil také účinky napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré by

zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov (návrhu na nariadenie dočasného opatrenia, návrhu na zrušenie

uznesenia krajského súdu, uznesenia okresného súdu, na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a priznanie náhrady trov právneho zastupovania) stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013