Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 450/2013
PDF · 244.7 KB
No categories available
IV. ÚS 450/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť maloletého O. M., nar..., K., zastúpeného matkou J. B., K.,
a J. B., K., oboch právne zastúpených advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.
25 P/116/2011 zo 4. júla 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
8 CoP/371/2012 z 18. septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletého O. M. a J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2012 doručená a na základe výzvy ústavného súdu z 19. apríla 2013 doplnená sťažnosť
maloletého O. M., nar..., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou J. B., K., a J. B.,
K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), oboch právne zastúpených
advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 P/116/2011 zo 4. júla 2012 a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP/371/2012
z 18. septembra 2012.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
25 P/116/2011, v ktorom okresný súd rozhoduje o úprave styku rodičov k sťažovateľovi. Na
základe návrhu sťažovateľky okresný súd uznesením sp. zn. 25 P/116/2011 z 23. júna 2011
dočasne zakázal styk M. M. (ďalej len „odporca“) – otec sťažovateľa – so sťažovateľom.
Predmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 8
CoP/268/2011 zo 14. septembra 2011.
V priebehu ďalšieho konania okresný súd na základe vypracovaného znaleckého
posudku znalkyňou z odboru psychológie s poukazom na § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) uznesením sp. zn. 25 P/116/2011 zo 4. júla 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) rozhodol o zrušení uznesenia sp. zn. 25 P/116/2011 z 23. júna
2011 v časti, v ktorej tento súd dočasne zakázal styk odporcu so sťažovateľom, a zároveň
účastníkom konania uložil povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka včas odvolanie, o ktorom
krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP/371/2012 z 18. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil.
Následne sťažovatelia podali ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti
s namietaným porušením označených práv odôvodnili takto: „Závery uznesenia súdu
prvého stupňa, potvrdené odvolacím súdom, sú založené na znaleckom dokazovaní
a znaleckom posudku PhDr. E. K., zo dňa 20. 6. 2012, č. 57/2012, v zmysle ktorého -
vychádzajúc z vyšetrenia dieťaťa, nie sú dôvody na ďalší zákaz styku maloletého s otcom.
Podľa jeho úvodnej časti bolo dokazovanie zrealizované o. i. na psychologickom vyšetrení
mal. O. M., interview vykonanom dňa 20. 4. 2012. V skutočnosti však mal. O. M. nebol
prítomný na žiadnom znaleckom vyšetrení a teda dňa 20. 4. 2012 sa nezúčastnil
deklarovaného interview. Naviac, v posudku boli prezentované prednesy maloletého a jeho
postoje na tomto vyšetrení, ku ktorým ani nemohlo dôjsť. Túto skutočnosť som uviedla
v mojom odvolaní, zo dňa 26. 7. 2012. Napriek tomu napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Košiciach potvrdilo napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, nakoľko znalkyňa uviedla
opak môjho tvrdenia, trvala na deklarovanej skutočnosti o vykonanom vyšetrení a uviedla,
že o tomto má aj dôkaz vo forme podpisu projektívnej techniky maloletým.
Odvolací súd mal k dispozíci dve protichodné vyjadrenia (moje, ako matky
maloletého účastníka konania a znalkyne), ktorých rozpory nijako neodstránil, a uspokojil
sa iba (práve) s tvrdením znalkyne, čím porušil zásadu rovnosti. Stotožnil sa so závermi
napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa napriek vážnej výhrade o neúčasti maloletého
dieťaťa na znaleckom vyšetrení, ktoré je primárnym podkladom na vypracovanie
následného znaleckého posudku. Napriek týmto dvom vážnym protichodným tvrdeniam,
spočívajúcim v základnom práve (naviac maloletého) konať pred súdom, nevykonal žiadne
dokazovanie na zistenie pravdivosti stavu veci a nevysporiadal sa s mojou námietkou
o neúčasti syna na znaleckom vyšetrení, čím maloletému účastníkovi, v zastúpení matky,
odňal možnosť konať pred súdom. S obranou znalkyne sa uspokojil iba na základe jej
tvrdenia, aj o disponovaní s príslušnými záznamami s podpisom maloletého dieťaťa, bez
možnosti môjho, či synovho vyjadrenia sa k nim.
Mám za to, že odvolací súd tu mal na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie,
na ktoré by predvolal mňa a znalkyňu, prípadne aj dieťa (ktoré má už 11 rokov), vytvoriť
priestor na konfrontáciu názorov matky a znalkyne, čo by poskytlo solídny základ pre záver
o správnosti, dostatočnosti a najmä zákonnosti znaleckého posudku.“
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom
domáhajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľov v 1. a 2. rade zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na
spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením
Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 18. 9. 2012, sp. zn. 8CoP/371/2012-102, event. aj
Uznesením Okresného súdu Košice II, z dňa 4. 7. 2012, sp. zn. 25P/116/2011-87, boli
porušené.
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 18. 9. 2012,
sp. zn. 8CoP/371/2012-102, event. aj uznesenie Okresného súdu Košice II, z dňa 4. 7. 2012,
sp. zn. 25P/ 116/2011-87 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných
základných práv sťažovateľov.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom v 1. a 2. rade finančné zadosťučinenie
vo výške po 500 € pre každého sťažovateľa.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy
konania - právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne vo výške 269,58 €, event.
Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II, sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy konania - právneho zastúpenia na účet ich
právnej zástupkyne vo výške 269,58 €.“
Sťažovatelia v sťažnosti tiež žiadali, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým by
odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
25 P/116/2011 zo 4. júla 2012
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,
ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd
rozhoduje iný súd“.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 201 a nasl. OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný
prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy nimi namietaného porušenia svojich práv,
o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto zákonnej
možnosti účinnej ochrany sťažovateľmi označených práv vylučuje prijatie sťažnosti na
ďalšie konanie, pretože ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak
sťažovatelia nemali inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
8 CoP/371/2012 z 18. septembra 2012
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané
náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť
v tejto časti prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného
súdu tak ostalo iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Z citovaného obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov
s hodnotením vykonaného dokazovania (znaleckého posudku), procesným postupom
krajského súdu (nenariadenie pojednávania na preukázanie konkrétnych okolností priebehu
znaleckého vyšetrenia) a jeho právnymi názormi, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou
príslušných zákonných ustanovení v predmetnej právnej veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietok uvedených v sťažnosti.
V súvislosti s argumentáciou nastolenou v sťažnosti je potrebné v prvom rade
zdôrazniť, že posúdenie podmienok na zrušenie predbežného opatrenia, rovnako ako aj
posúdenie podmienok na jeho nariadenie, je predovšetkým vecou všeobecných súdov
(čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do týchto rozhodnutí,
keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do
práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09).
Ústavný súd posudzuje danú problematiku zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
týchto rozhodnutí pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
Napriek uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že aj v konaní o zrušenie predbežného
opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom
spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o zrušení
nariadeného predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia
zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle,
teda musí byť najmä náležite odôvodnené.
Ústavný súd ďalej považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade so svojou
konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou
súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že
právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania rozhodnutia v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka jeho úspechu v konaní pred všeobecným
súdom.
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu
námietok nastolených v sťažnosti ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského
súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu.
Krajský súd po tom, ako v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
rekapituloval podstatné časti uznesenia okresného súdu a argumentáciu účastníkov konania
nastolenú v odvolacom konaní, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto štádiu
konania absentuje zákonná podmienka pre ďalšie trvanie nariadeného predbežného
opatrenia o zákaze styku otca s maloletým O., ktorou je naliehavosť potreby predbežnej
úpravy pomerov a dodáva, že dlhodobá absencia otca pri výchove maloletého je podľa
názoru krajského súdu, vzhľadom na vek maloletého schopná spôsobiť, že dôjde k tak
silnému, resp. absolútnemu odcudzeniu maloletého od otca v čase, kým konajúci súd
rozhodne v merite veci, že takýto následok, ktorý nie je v záujme maloletého bude ťažko
odstrániteľný. Odvolací súd v tejto právnej veci nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by otec
maloletého mal byť naďalej zo starostlivosti o maloletého vylúčený, preto je zrušenie
predbežného opatrenia o dočasnom zákaze styku otca s maloletým O. správne a v súlade so
zákonom. Odvolací súd konštatuje, že s odvolacími námietkami matky spochybňujúce
znalecký posudok PhDr. E. K., námietkami zaujatosti vznesenej voči znalkyni a návrhom na
nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania sa bude zaoberať konajúci súd v rámci
zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o veci samej. V závere odvolací
súd konštatuje, že dieťa má právo na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom a je
predovšetkým na nich, aby svojím správaním, najmä vzájomnou úctou a toleranciou
vytvárali pri realizácii styku bezkonfliktné prostredie nevyhnutné pre zdravý vývin
maloletého, ktorý je ešte v útlom veku, v ktorom citlivo vníma akékoľvek negatívne emócie.
Súd prvého stupňa rozhodol správne a zákonne, keď vychádzajúc zo skutkového stavu
zisteného v doterajšom priebehu konania uložil rodičom a maloletému O. povinnosť
podrobiť sa odbornému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb pri
Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v K. za účelom zlepšenia schopností rodičov
navzájom komunikovať o výchove dieťaťa a bude plniť ochrannú funkciu a napomáhať
navráteniu riadneho výchovného prostredia, ktoré zabezpečí, že sa dieťa bude vyvíjať: v
súlade so všeobecne akceptovanými morálnymi zásadami spoločnosti. Z uvedených dôvodov
odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil vyššie
uvedené dôvod podľa § 219 ods. 2 O.s.p.“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné
poukázať na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody.
Pri hodnotení uznesenia krajského súdu, aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP,
ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m.
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu a v nadväznosti na už citovaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúru
považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia
uznesenia okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol: „Zo záverov znaleckého posudku č.
57/2012 vypracovaného znalkyňou PhDr. E. K. dňa 20. 6. 2012 v konaní vo veci samej
o úpravu styku otca s maloletým O. M. vyplýva, že znalkyňa doporučila ponechať pôvodnú
formu stretnutí maloletého O. s otcom, nakoľko maloletý nemá reálne problémy stýkať sa s
otcom, ide o následok manipulácie matky dieťaťa proti osobe otca. Na riziká správania sa
matky voči osobe otca pred dieťaťom je potrebné matku aj inštitucionálne upozorniť. Je
potrebné, aby rodičia komunikovali bez invektív. ...
Vzhľadom na závery znaleckého dokazovania vykonaného vo veci súd dospel
k záveru, že dôvody, pre ktoré súd nariadil zákaz styku otca s maloletým dieťaťom pominuli,
preto súd v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením predbežné opatrenie v časti,
ktorým dočasne zakázal styk otca s maloletým O. zrušil.“
Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom
prípade ide o posúdenie, či napadnuté rozhodnutie v spojení s uznesením okresného súdu
nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by
tieto rozhodnutia neobsahovali dostatok skutkových právnych dôvodov na ich vydanie, resp.
ak by sa všeobecné súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou
argumentáciou sťažovateľov.
Podľa § 75 ods. 6 OSP súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez
výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 75 ods. 8 prvej vety OSP o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj
bez vyjadrenia ostatných účastníkov.
Podľa § 77 ods. 2 OSP predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré
bolo nariadené.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia (s prihliadnutím na obsah
uznesenia okresného súdu) ústavný súd konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na
obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu a námietky uvedené v odvolaní ústavne
akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil rozhodujúce okolnosti, ktoré boli
východiskom jeho (predbežných) skutkových záverov (náročnosť odstránenia následkov
citového odlúčenia odporcu a maloletého, odporučenie súdnej znalkyne ponechať styk
odporcu s maloletým – sťažovateľom – v pôvodnej podobe), ústavne akceptovateľným
spôsobom aplikoval na vec sa vzťahujúce právne predpisy. Pri ich interpretácii sa neminul
ich účelu a zmyslu, ktoré sledujú, a tak postupom zodpovedajúcim povahe príslušnej
právnej úpravy – rozhodnutie aj bez nariadenia pojednávania – zvážil možnosti
odôvodňujúce zrušenie predbežného opatrenia. Krajský súd sa pre účely daného štádia
konania dostatočným spôsobom vysporiadal aj s tým, prečo nenariadil pojednávanie na
vykonanie dokazovania k okolnostiam vypracovania znaleckého posudku. Ústavný súd
uvádza, že krajský súd nebol povinný vyhovieť odvolacím námietkam, bol len povinný
vysvetliť a zdôvodniť, na základe čoho dospel k záverom prijatým v napadnutom
rozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal
svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám.
Potreba vydania predbežných nemeritórnych rozhodnutí sa riadi naliehavosťou
riešenia danej situácie a mierou osvedčenia rozhodujúcich skutočností pre ich vydanie, ktorá
sa v priebehu konania môže meniť podľa aktuálneho stavu poznania rozhodujúcich
skutočností, prípadne ďalšieho vývoja vzťahov medzi účastníkmi konania. V danom prípade
tak prevláda požiadavka rýchlosti konania nad požiadavkou úplnosti zistenia rozhodujúcich
skutočností na účely zabezpečenia bezprostrednej možnosti súdu reagovať nielen na
negatívne zmeny, ktoré v priebehu konania vyšli najavo, ale aj na hrozbu takejto negatívnej
zmeny, a na tento účel eliminovať (potenciálne) riziká z toho vyplývajúce aj
prostredníctvom dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania.
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie
primeraným spôsobom odôvodnil a v okolnostiach posudzovanej veci ho nemožno
považovať za arbitrárne a z ústavného hľadiska za neakceptovateľné, pričom preskúmanie
správnosti záverov o reálnej existencii dôvodov na zrušenie predbežného opatrenia
ústavnému súdu neprináleží. Námietky obsiahnuté v sťažnosti smerujúce proti namietanému
uzneseniu krajského súdu nezakladajú podľa názoru ústavného súdu reálnu možnosť na to,
aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie na ich základe ústavný súd mohol
dospieť k záveru, že v danom prípade došlo k porušeniu označeného základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 403/2012).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet v danej situácii žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského
súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok obsiahnutých v sťažnosti ústavný
súd poukazuje aj na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,
postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo
slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02,
IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,
ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
S poukazom na už uvedené ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľmi
uplatnených námietok, prostredníctvom ktorých namietali porušenie označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
s prihliadnutím na obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením
okresného súdu nezistil také účinky napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré by
zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov (návrhu na nariadenie dočasného opatrenia, návrhu na zrušenie
uznesenia krajského súdu, uznesenia okresného súdu, na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a priznanie náhrady trov právneho zastupovania) stratilo opodstatnenie,
preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013