Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 290/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. D., P., zastúpeného A. s. r. o., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. C., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a 3 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. J. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013

doručená sťažnosť PhDr. J. D., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného A. s. r. o.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. C., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a 3 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. januára 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením

najvyššieho súdu.

Sťažovateľ uvádza: „Najvyšší súd SR v Bratislave uznesením sp. zn.

zo dňa 30. 1. 2013 rozhodol, že sudkyne Krajského súdu v Prešove JUDr. G. K. PhD.,

JUDr. A. I. a JUDr. E. Š. nie sú vylúčené z rozhodovania a prejednávania veci vedenej na

uvedenom súde pod sp. zn. (vec Okresného súdu v Prešove, sp. zn.

).

Navrhovateľ dňa 25. 3. 2013 podal na Najvyšší súd SR v Bratislave dovolanie proti

uzneseniu Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. zo dňa 30. 1. 2013 v spojení

s vecou sp. zn. vedenou na Krajskom súde v Prešove. Vo veci doposiaľ nie je

rozhodnuté.

Súd v napadnutom uznesení nevyhovel námietke zaujatosti navrhovateľa, pričom

vychádzal len z vyjadrení konkrétnych sudkýň a nerešpektoval vlastnú ustálenú súdnu prax.

Súd nerešpektoval právo navrhovateľa na prejednanie veci pred nestranným súdom

a nerešpektoval skutočnosť, že za nestranného sudcu právna prax považuje takého sudcu,

ktorý je podľa svojho vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávania veci

a účastníkov sporu v tom zmysle, že je voči ním neutrálny, že voči ním nemá žiadne

predsudky, sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú v jeho očiach úplne rovní, a že

k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah ešte pred tým, než mu vec pripadla

na prejednanie a rozhodnutie, a je teda dostatočný predpoklad, že bude môcť vec

posudzovať úplne nezávisle a slobodne.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo PhDr. J. D. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a

3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v

Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, sp. zn. zo dňa 30. 1.

2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný nahradiť PhDr. J. D. trovy konania vo

výške 331,13 EUR (slovom tristotridsaťjeden, 13/100 EUR) na účet jeho právneho zástupcu

do 15 (slovom pätnástich) dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k

základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým,

ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . V okolnostiach daného

prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd), čo v podmienkach právneho

štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovatelia v prípade, ak

podali dovolanie, zároveň podali aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j. na paralelné

podávanie sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už

uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s ním ústavný súd už

nezaoberal.

V závere ústavný súd uvádza, že sťažnosť bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí, keďže sťažovateľ k sťažnosti nepripojil uznesenie

najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013