Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 290/2013
PDF · 137.57 KB
No categories available
I. ÚS 290/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. D., P., zastúpeného A. s. r. o., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. C., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 2/2013 z 30. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. J. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013
doručená sťažnosť PhDr. J. D., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného A. s. r. o.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. C., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 2/2013 z 30. januára 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením
najvyššieho súdu.
Sťažovateľ uvádza: „Najvyšší súd SR v Bratislave uznesením sp. zn. 1Nc 2/2013
zo dňa 30. 1. 2013 rozhodol, že sudkyne Krajského súdu v Prešove JUDr. G. K. PhD.,
JUDr. A. I. a JUDr. E. Š. nie sú vylúčené z rozhodovania a prejednávania veci vedenej na
uvedenom súde pod sp. zn. 4Co/141/2012 (vec Okresného súdu v Prešove, sp. zn.
Navrhovateľ dňa 25. 3. 2013 podal na Najvyšší súd SR v Bratislave dovolanie proti
uzneseniu Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 1Nc 2/2013 zo dňa 30. 1. 2013 v spojení
s vecou sp. zn. 4Co/141/2012 vedenou na Krajskom súde v Prešove. Vo veci doposiaľ nie je
rozhodnuté.
Súd v napadnutom uznesení nevyhovel námietke zaujatosti navrhovateľa, pričom
vychádzal len z vyjadrení konkrétnych sudkýň a nerešpektoval vlastnú ustálenú súdnu prax.
Súd nerešpektoval právo navrhovateľa na prejednanie veci pred nestranným súdom
a nerešpektoval skutočnosť, že za nestranného sudcu právna prax považuje takého sudcu,
ktorý je podľa svojho vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávania veci
a účastníkov sporu v tom zmysle, že je voči ním neutrálny, že voči ním nemá žiadne
predsudky, sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú v jeho očiach úplne rovní, a že
k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah ešte pred tým, než mu vec pripadla
na prejednanie a rozhodnutie, a je teda dostatočný predpoklad, že bude môcť vec
posudzovať úplne nezávisle a slobodne.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo PhDr. J. D. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a
3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1Nc 2/2013, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, sp. zn. 1Nc 2/2013 zo dňa 30. 1.
2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný nahradiť PhDr. J. D. trovy konania vo
výške 331,13 EUR (slovom tristotridsaťjeden, 13/100 EUR) na účet jeho právneho zástupcu
do 15 (slovom pätnástich) dni od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k
základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým,
ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného
prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány
súdneho typu (najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd), čo v podmienkach právneho
štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým
mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovatelia v prípade, ak
podali dovolanie, zároveň podali aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za
predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j. na paralelné
podávanie sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už
uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s ním ústavný súd už
nezaoberal.
V závere ústavný súd uvádza, že sťažnosť bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí, keďže sťažovateľ k sťažnosti nepripojil uznesenie
najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013