Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 279/2013
PDF · 221.21 KB
No categories available
I. ÚS 279/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17
CoE 257/2011-40 z 28. júla 2011 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu
Zvolen č. k. 11 Er 2264/2006-21 z 30. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 257/2011-40 z 28.
júla 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom a
uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Er 2264/2006-21 z 30.
decembra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím
rozhodnutím č. k. 11 Er 2264/2006-21 z 30. decembra 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým
rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne
správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „...
svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných
pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému
súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu
vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár
poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd
nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho
predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím
okresného súdu a krajského súdu.
II.A K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým
rozhodnutím okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým okresný súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie
a o jej zastavení, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:
«Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku je zrejmé, že
súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého exekučného
konania, je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého
je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 exekučného
poriadku a či subjekt, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, je zhodný
so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva
alebo povinností na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 exekučného
poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, teda
neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, skúma exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, ďalej na námietku povinného proti exekúcii a taktiež na prípadný návrh
povinného na odklad či zastavenie exekúcie. Súd však môže zároveň v tomto rozsahu
skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálne vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné zareagovať.
Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi nezakladá prekážku rei iudicatae a neznamená tak vylúčenie
možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania.
Poverenie je listina, ktorou súdny exekútor preukazuje oprávnenie vykonávať exekúciu.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak
povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré
obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť
uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného,
teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp.
záväzkov, ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka, Preto hoci notárska
zápisnica podľa § 41 ods. 2 exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom
nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho
a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Zmluvné strany si v zmluve o úvere
dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.
Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý
záväzok, predpokladá sa. že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto
účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Inštitút uznania dlhu obsahuje i úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a preto
odvolací súd podporne poukazuje na znenie a výklad uvedených ustanovení obsiahnutý
v Obchodnom ako i Občianskom zákonníku.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom
dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten. kto dlh uznal, vedel o jeho
premlčaní.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom
uznania, je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho
nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku. Týmto úkonom dlžník
uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase
uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.
Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv,
ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať
môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle
citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až. v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase
uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy
o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh
uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je
splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom.
Odvolací súd teda dospel rovnako ako súd prvého stupňa k rovnakému záveru
o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť
samotnej notárskej zápisnice. „Neprávo totiž nemožno zhojiť právom“.
Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný. pričom na podmienku
existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd
prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.».
Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskej
zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie
exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým
exekučným titulom.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním
poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku,
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom
exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo podľa§ 57
ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutím okresného súdu vzhľadom na jeho
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v
tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.D K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
napadnutými rozhodnutím krajského súdu
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv
a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej
na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické
alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej
menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej
vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru
sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie
však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej
ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013