Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 280/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

namietaného porušenia a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3

CoE 281/2012 z 21. novembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom v spojení s

uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. zo 17. septembra

2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

ako aj namietaného porušenia a dohovoru uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. novembra 2012

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom v

spojení s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp.

zn. zo 17. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)

a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento

povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Vzhľadom

na skutočnosť, že dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov, jeho

pohľadávka voči sťažovateľke sa stala splatnou a v nadväznosti na podmienky dojednané

v úverovej zmluve obsahujúce aj rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté

rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou

Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, ktorej rozhodcovský

rozsudok sp. zn. SR 12154/10 zo 17. decembra 20120 bol exekučným titulom na vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený

výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd uznesením

č. k. -30 zo 17. septembra 2012 rozhodol o zastavení prebiehajúceho

exekučného konania. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojím napadnutým

rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne

správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd

„... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím

chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných

pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b)

rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím

postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych

predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že „Zákonodarca priznal

všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba

v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,

uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov

rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských

rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené

vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax

je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V závere svojej

argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe

vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,

právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal

súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani

od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové

okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského

súdu a im predchádzajúcim postupom, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného

súdu a krajského súdu a im predchádzajúcim postupom.

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

9. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch...

13. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský

rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo

na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

16. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa

so závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení

exekučného konania založil na a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci

exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako

absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka

ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní.

17. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dôsledne vyložil svoje úvahy

týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky,

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou

zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným titulom,

pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.

18. Krajský súd v uznesení č. k. -51 z 21. novembra 2012

v podstatnom dôvodil: „Poverenie na vykonanie exekúcie však samo o sebe ešte

neznamená, že súdny exekútor pohľadávku reálne vymôže. Exekučný súd je totiž

v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok

z hľadísk vymedzených v o rozhodcovskom konaní. Toto

zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona

č. , o rozhodcovskom konajú, je povinný exekučné konanie zastaviť bez

ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučne konanie nachádza. Vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného

konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými

spôsobmi uvedenými § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením §

45 o rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená možnosť

exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex. por. S

poukazom na uvedené, odvolací súd vzhľadom na námietku oprávneného uzaviera, že aj po

preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie

exekúcie a exekučného titulu podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Ex. por. so zákonom a poverení

súdneho exekútora po tomto preskúmavaní, má exekučné súd právo a aj povinnosť exekúciu

vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju, ak sú na to splnené podmienky.

Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe

rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa

v konečnom dôsledku správne exekúciu zastavil, a preto odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňu ako vecne správne podľa potvrdil.“

19. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj

k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil

právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a Občiansky

zákonník v platnom znení (ďalej len „“) a naň nadväzujúcu legislatívnu

úpravu o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj

s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu

a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského

práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy

o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako

napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako

spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je

teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný

v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní.

20. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté

rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že

exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred

vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že

právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné

konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto

právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky

nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1

písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho

exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

23. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu

25. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutím okresného súdu vzhľadom na jeho

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj

v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

28. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

29. Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

30. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

31. Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez

jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov

a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého

porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej

ostatnej časti zjavne neopodstatnená ( ).

32. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013