Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 192/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti O. I., V., zastúpeného obchodnou spoločnosťou K., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a

svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. decembra

2012 takto

rozhodol:

1. Základné práva O. I. podľa a , ako

aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. decembra

2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

6. decembra 2013 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu

konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania O. I. v

sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet

obchodnej spoločnosti K., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 27. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie O. I., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou

spoločnosťou K., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. decembra

2012 (ďalej len „uznesenie zo 6. decembra 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe rozsudku Okresného súdu Pezinok

č. k. -29 z 15. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 15. októbra 2009“) bolo

manželstvo účastníkov – sťažovateľa a Ing. M. I., B., trvale bytom Česká republika (ďalej

len „odporkyňa“), rozvedené a súd zároveň schválil dohodu rodičov o výkone práv a

povinností k maloletému B. I., nar. 3. októbra 2006 (ďalej len „maloletý“), ktorý bol

zverený do osobnej starostlivosti odporkyne. Sťažovateľ 22. apríla 2010 podal

prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na súdny výkon rozsudku z 15. októbra

2009. Keďže odporkyňa sťažovateľovi opakovane bránila realizovať jeho rodičovské práva

k maloletému, 19. júla 2010 podal na Okresnom súde Pezinok návrh na zmenu rozhodnutia

o osobnej starostlivosti o maloletého, ktorý bol z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený

Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“).

Konanie v predmetnej veci bolo uznesením okresného súdu č. k. -46

z 3. februára 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zastavené na základe

odôvodnenia, podľa ktorého «Okresný súd Bratislava V zistil z písomného podania matky,

že matka s maloletým B. bývajú na adrese... Česká republika a rozhodol na základe

ustanovení ; prvá veta ; Z.

z; podľa čl. 1 ods. 2 písm. b) a e) Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003

o súdnej právomoci a uznávaní o výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach

rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej ako

„Nariadenie“); podľa ods. 11 Nariadenia; podľa čl. 5 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č.

44/2001 zo dňa 22. 12. 2000 tak, že obvyklý pobyt maloletého je na území Českej republiky,

a pre konanie o zverenie do striedavej starostlivosti nie je daná právomoc slovenských

súdov. Súd zastával názor, že ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť preto súd konanie v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení zastavil. V

uznesení prvostupňový súd ďalej zastával názor, že kritérium obvyklého pobytu by malo

zabezpečiť, aby sa na posudzovanie právneho vzťahu určitej osoby použil ten právny

poriadok, s ktorým má fakticky najužšiu väzbu, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal

súd štátu, ktorý je k danej osobe najbližší. Konať by mal súd v mieste, kde sa osoba

prevažne nachádza, aby sa táto osoba bez problémov mohla konania aj fyzicky zúčastniť a

súčasne aj miesta, kde sa nachádzajú všetky, alebo väčšina dôkazných prostriedkov

potrebných pre rozhodovanie o vzťahu k danej osobe.».

Sťažovateľ podal v zákonom ustanovenej lehote proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením č. k. -55 z 10. mája 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“),

potvrdil uznesenie okresného súdu a v odôvodnení tohto uznesenia „poukázal na konanie

súdu prvého stupňa, ktorý zistil, že vo veci nie sú splnené podmienky, za ktorých je možné

vo veci konať. Jednou z podmienok konania je aj právomoc súdu, v danej veci právomoc

slovenského súdu na konanie s poukazom no obvyklý pobyt dieťaťa v Českej republike.

Uviedol, že pojem obvyklého pobytu sa premietol do

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (§ 39)

a znamená odklon od princípu štátneho občianstva maloletého dieťaťa k princípu obvyklého

pobytu maloletého dieťaťa, keď otázku právomoci súdu bolo potrebné posudzovať aj

v súlade s oznámením MZV SR č. v znení neskorších právnych predpisov,

v spojení s Nariadením...

poukázal na ustanovenia oznámenia MZV SR č. v znení

neskorších právnych predpisov; oznámenia MZV SR č. v znení

neskorších právnych predpisov; čl. 8 ods. 1 Nariadenia; čl. 17 Nariadenia a mal za to, že

prvostupňový súd správne posúdil nedostatok právomoci súdov SR vo veciach rodičovských

práv a povinností k maloletému, a preto správne rozhodol, keď konanie vo veci zastavil.“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd použitie uvedených právnych predpisov

„nezdôvodnil v príčinnej súvislosti so skutkovým stavom a tým pádom aj podmienky

konania nesprávne vyhodnotil“.

Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal sťažovateľ 15. júna 2011

dovolanie, ktorým požiadal o zrušenie uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia

okresného súdu a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V podanom dovolaní

sťažovateľ uviedol, že zastavením konania v dôsledku chybného právneho posúdenia

a nerešpektovania nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 Ú. v. ES z 27. novembra 2003

o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach

rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 Ú. v.

ES (ďalej len „nariadenie“) dospeli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci

k nesprávnemu záveru o vlastnej nepríslušnosti, čím mu bola v zmysle

odňatá možnosť konať pred súdom, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ taktiež v konaní

o svojom dovolaní uviedol, že uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu

považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov. Krajský súd sa podľa

názoru sťažovateľa vôbec nezaoberal tým, prečo v danej situácii nemožno aplikovať

ustanovenia článkov 8 ods. 2, 9, 10, 11 a 12 nariadenia, a nezaoberal sa ani nesprávnym

právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého nariadenie nie je možné aplikovať

s poukázaním na čl. 11 a čl. 5 ods. 2 nariadenia, ktorých obsahom je konanie o určení

výživného, a bez akéhokoľvek odôvodnenia uznesenie okresného súdu potvrdil.

Z obsahu rozsudku je zrejmé, že krajský súd prijal záver o oprávnenosti

presťahovania maloletého do Českej republiky. Sťažovateľ sa však k tomuto záveru

krajského súdu nemal možnosť vyjadriť v riadnom konaní. Krajský súd mal uznesenie

okresného súdu podľa sťažovateľa zrušiť pre nesprávnosť aplikácie noriem komunitárneho

práva, čím by bolo zachované jeho právo na dvojinštančné konanie a nedošlo by k odňatiu

jeho možnosti konať pred súdom.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci

nesprávne aplikovali ustanovenia čl. 2 ods. 11, čl. 8 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 9 nariadenia,

preto ich právne posúdenie veci považuje za neúplné a nesprávne, pretože vysťahovaním

maloletého do cudziny došlo k občianskoprávnemu únosu, resp. neoprávnenému

premiestneniu dieťaťa. Z hľadiska posúdenia tejto skutočnosti pritom nie je rozhodujúce,

či je dieťa v čase únosu zverené do osobnej starostlivosti matky, ak matka nemohla bez

súhlasu sťažovateľa rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. Neoprávneným premiestnením

dieťaťa došlo k znemožneniu realizácie práva styku s maloletým priznaným mu rozsudkom

z 15. októbra 2009 a súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali aplikovať čl. 10

nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd rozhodol na základe záverov, ktoré možno

charakterizovať ako arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi taktiež neboli

chránené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci konania pred

všeobecnými súdmi. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených práv.

Najvyšší súd považoval uznesenie krajského súdu za riadne odôvodnené

a vyhovujúce zákonným požiadavkám a preskúmal najmä dovolaním namietanú

argumentáciu, ktorou sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237

písm. f) . V tejto súvislosti dospel najvyšší súd k záveru, podľa ktorého nie je daná

právomoc súdov Slovenskej republiky na prerokovanie a rozhodnutie predmetnej veci,

a preto krajský súd vec správne a podľa relevantnej právnej normy medzinárodného práva

posúdil, keď pre neodstraniteľný nedostatok podmienok konania potvrdil uznesenie

okresného súdu, ktorým bolo konanie v predmetnej veci zastavené. Najvyšší súd taktiež

obdobne ako súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci dospel k záveru, že v čase

podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa mal maloletý obvyklý pobyt

v Českej republike. Podľa názoru najvyššieho súdu sa súdy zúčastnené na rozhodovaní

v tejto veci správne vysporiadali s určením obvyklého pobytu maloletého napriek tomu,

že aj sám najvyšší súd posudzoval túto skutočnosť v kontexte s neprávoplatným rozsudkom

Mestského súdu v Brne, ktorý bol následne zmenený rozsudkom Krajského súdu v Brne

č. k. -121 z 13. decembra 2011, ktorým bolo rozhodnuté o navrátení

maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu v B. v Slovenskej republike, a to z dôvodu

jeho neoprávneného vysťahovania matkou dieťaťa ako odporkyňou. Rozsudok Mestského

súdu v Brne v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Brne nadobudol právoplatnosť 13.

februára 2012, teda pred vydaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal aj na odôvodnenie uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. apríla 2012, kde tento súd posúdil rovnakú právnu otázku

týkajúcu sa obvyklého pobytu maloletého v konaní s identickými účastníkmi v rámci

konania o výkon rozhodnutia úplne odlišným spôsobom, čo je v právnom štáte absurdné

a neprijateľné (uvedeným uznesením najvyššieho súdu došlo k zrušeniu predchádzajúcich

uznesení všeobecných súdov a vráteniu veci na ďalšie konanie okresnému súdu, pretože

postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v uvedenej veci bola sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom).

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2012 a jeho právne

závery o otázke obvyklého pobytu maloletého bolo v napadnutom uznesení najvyššieho

súdu úplne ignorované, keď najvyšší súd bez toho, aby sa zameral na správnosť posúdenia

obvyklého pobytu maloletého a oprávnenosť premiestnenia maloletého do Českej republiky

ako na základné predpoklady na určenie právomoci slovenských súdov, dovolanie

sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o danosti právomoci slovenských súdov

v predmetnej veci uviedol, že odporkyňa sa s maloletým presťahovala do Českej republiky

16. júla 2010, jeho návrh na zmenu, resp. úpravu práv a povinností k maloletému bol

okresnému súdu doručený 20. júla 2010 a 3 dni pobytu maloletého v Českej republike podľa

neho nemohli v žiadnom prípade založiť jeho obvyklý pobyt. Odporkyňa sa navyše

do Českej republiky presťahovala napriek výslovnému písomnému nesúhlasu sťažovateľa.

Uvedené konanie o úpravu práv a povinností k maloletému bolo rovnako zastavené pre

nedostatok právomoci súdu (súd podľa jeho názoru nemohol súhlas s vysťahovaním udeliť,

keďže sa už matka vysťahovala). V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej poukázal

na skutočnosť, že Krajský súd v Brne rozsudkom č. k. -121 z 13. decembra

2011 rozhodol o návrate maloletého do Slovenskej republiky, a to práve z dôvodu, že jeho

premiestnenie bolo neoprávnené, a vyslovil názor, že miestom obvyklého pobytu

maloletého je práve Slovenská republika.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom nebol dostatočne zohľadnený

skutkový stav tejto veci a v ňom aplikovaná relevantná právna norma, neobstojí z dôvodu

arbitrárnosti a svojvôle najvyššieho súdu pri rozhodovaní.

Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal taktiež na potrebu zjednocovacej praxe

všeobecných súdov v obdobných veciach.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa „bez akéhokoľvek

zdôvodnenia prijali záver, že maloletý má v Českej republike obvyklý pobyt pričom

ignorovali neoprávnenosť vysťahovania. Reflektovali iba na skutočnosť, že maloletý sa

nachádza v Českej republike, pritom aj právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Brne,

č. k. -121 bolo určené, že Maloletý sa má navrátiť na Slovensko, kde je jeho

obvyklým pobytom naďalej B. Najvyšší súd Slovenskej republiky argumentácii súdov

nižšieho stupňa bez ďalšieho prisvedčil.

Napadané rozhodnutie je teda v nadväznosti na rozhodnutia súdov nižších stupňov

nedostatočne zdôvodnené a nesprávne interpretuje normy komunitárneho práva...“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že jeho základné práva podľa a , ako aj právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, zruší uvedené

uznesenie a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a uhradí mu trovy

právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním zo 14. mája

2013 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho súdu

vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa v podstatnom uviedol: „Predmetné

rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom

jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa

námietkami dovolateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasni skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Je

však faktom, že najvyšší súd sa nevyporiadal s existenciou už vydaného uznesenia

sp. zn. z 26. 4. 2012, ktoré rieši otázku právomoci vo vzťahu k totožným

účastníkom konania.“

Predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu na základe jeho žiadosti taktiež oznámil,

že netrvá na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na verejnom ústnom pojednávaní

a súhlasí s upustením od neho.

Právny zástupca v podaní z 31. mája 2013 ústavnému súdu oznámil, že netrvá

na tom, aby sa v tejto veci konalo ústne pojednávanie. Zároveň sa v ňom právny zástupca

sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedu najvyššieho súdu zo 14. mája 2013, keď uviedol,

že sa „v žiadnom prípade nestotožňuje s tvrdením, že napadnuté uznesenie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ má totiž za to, že zo skutočností uvedených

v sťažnosti Sťažovateľa nepochybne vyplýva, že základné práva a právom chránené záujmy

Sťažovateľa boli porušené, a že toto porušenie spočíva najmä v arbitrárnosti napadnutého

uznesenia a jeho nedostatočnom odôvodnení. Na základe uvedeného Sťažovateľ poukazuje

na to, že sám predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení uznáva a dáva Sťažovateľovi

za pravdu, že sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s existenciou už vydaného uznesenia

sp. zn. zo dňa 26. 04. 2012, ktoré rieši otázku právomoci vo vzťahu

k totožným účastníkom konania.“.

II.

Priebeh konania o návrhu sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa na zmenu

rozhodnutia o osobnej starostlivosti zverením maloletého do striedavej starostlivosti

oboch rodičov

Uznesením okresného súdu bolo konanie o návrhu sťažovateľa ako otca maloletého

dieťaťa na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti zverením maloletého do striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov zastavené a žiadnemu z účastníkov okresný súd

nepriznal právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd poukázal na § 103, § 104 ods. 1 prvú

vetu , o medzinárodnom práve súkromnom

a procesnom v znení neskorších predpisov, čl. 1 ods. 2 písm. b) a e) nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa

zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 a čl. 5 ods. 2 nariadenie Rady (ES) č. 44/2001

z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych

a obchodných veciach, a následne uzavrel, že v danej veci nie je daná právomoc

slovenských súdov, pretože obvyklý pobyt maloletého je na území Českej republiky

a konanie o zverenie do striedavej starostlivosti je konaním starostlivosti súdu o maloletých.

Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide o neodstraniteľný nedostatok podmienky

konania, okresný súd konanie v predmetnej veci zastavil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2011 odvolanie.

Krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

V odôvodnení svojho uznesenia sa krajský súd odvolal na identické ustanovenia právnych

predpisov, na ktoré poukázal okresný súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia a následne

dospel k záveru, že „V danej veci jednoznačne obvyklým pobytom maloletého je Česká

republika, kde maloletý s matkou od roku 2010 žije a navštevuje materskú školu, a kde

podľa vyjadrenia matky má úmysel aj trvale sa zdržiavať.“. Na podporu svojich záverov

krajský súd poukázal na skutočnosť, že k rovnakým záverom dospel aj iný senát krajského

súdu v rozhodnutí vo veci sp. zn. z 23. decembra 2010.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom sťažovateľ

predložil najvyššiemu súdu argumentáciu, v ktorej namietal porušenie ,

v dôsledku čoho mu bolo odopreté základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Sťažovateľ

v dovolaní predovšetkým namietal, že predmetná vec spadala do vecnej pôsobnosti

nariadenia, ďalej že krajský súd pri svojom rozhodovaní zrejme prijal záver o oprávnenosti

presťahovania maloletého do Českej republiky, avšak ignoroval čl. 8 ods. 2 a čl. 9, 10 a 12

nariadenia, že vysťahovaním maloletého do cudziny došlo bez súhlasu sťažovateľa

k občianskoprávnemu únosu, resp. neoprávnenému premiestneniu dieťaťa v zmysle čl. 2

ods. 11 nariadenia, a preto sú štátne orgány povinné aplikovať čl. 10 nariadenia o zachovaní

právomoci slovenských súdov.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že

zastavenie konania bez zákonného dôvodu je vždy odňatím možnosti konať pred súdom

podľa a zároveň odopretím práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Zotrval

na tvrdení, podľa ktorého je v danej veci zachovaná príslušnosť súdov Slovenskej republiky,

pretože nedal súhlas s vysťahovaním maloletého, a z tohto dôvodu je rozhodnutie

o zastavení konania podľa nezákonné.

Matka maloletého (odporkyňa) v rámci svojho vyjadrenia k dovolaniu predložila

najvyššiemu súdu rozsudok Mestského súdu v Brne č. k. -77 z 11. augusta

2011 v konaní o vydanie rozhodnutia o navrátenie dieťaťa, ktorým bol návrh sťažovateľa,

aby sa maloletý navrátil do Slovenskej republiky, zamietnutý.

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol svojim uznesením, v ktorom

vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, podľa ktorej mu súdy zúčastnené na rozhodovaní

v predmetnej veci odňali možnosť konať pred súdom, v podstatnom uviedol:

„V predmetnej veci však súdy nižších stupňov skúmali podmienky, za ktorých môžu

konať vo veci a správne dospeli k záveru, že nie je daná právomoc slovenských súdov,

vychádzajúc z predmetu konania vo vzťahu k úprave medzinárodného práva, a správne

následne dospeli k záveru, že ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, kedy

súd musí konanie vždy zastaviť.

Odvolací súd správne vychádzal z komplementárneho vzťahu nariadenia

k Dohovoru, čo znamená, že v rámci Európskej únie sa prednostne použije nariadenie, tzv.

Brusel II bis, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši Dohovor.

Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenia“)

článku 8 ods. 1 súdy Členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv

a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia

konania.

Dovolací súd zhodne s názorom súdov nižších stupňov dospel k záveru, že v čase

podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa a to na starostlivosť striedavú, mal

maloletý obvyklý pobyt v Českej republike. Obvyklý pobyt sa určuje podľa kritérií trvania,

pravidelnosti, podmienok a dôvodu fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa

berú do úvahy miesto a podmienky školskej dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne

väzby v danom štáte. S týmito skutočnosťami sa riadne vysporiadali nižšie súdy

a dovolací súd ich vyhodnotil i v kontexte konania o návrat maloletého do Slovenskej

republiky, ktoré začal otec maloletého tesne pred uplynutím jedného roka od podania

návrhu na zmenu starostlivosti (viď rozsudok Mestského súdu v Brne z 11. augusta 2011

sp. zn. 40 P a )

Preto ak súd prvého stupňa zastavil konanie pre nedostatok právomoci konať

a odvolací súd toto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, neodňal dovolateľovi

prístup k súdu a ani možnosť pred súdom konať, ale z uvedeného je zrejmé, že na konanie

o návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa, sú príslušné súdy v krajine jeho

obvyklého pobytu, t. j. v Českej republike.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia uznesenia krajského súdu najvyšší súd dospel k týmto záverom:

„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo odvolací súd potvrdil uznesenie o zastavení konania pre

nedostatok právomoci slovenských súdov na konanie vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by

súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

III.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv zaručených čl. 41

ods. 4 a a práva podľa dohovoru. K porušeniu uvedených

práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa

nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa možnosti aplikácie ustanovenia

čl. 8 ods. 2, 9, 10, 11 a čl. 12 nariadenia, tým dospeli k nesprávnym záverom o vlastnej

príslušnosti, čím mu odňali možnosť konať pred súdom, a preto uznesenie najvyššieho súdu

považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov.

Najvyšší súd v konaní o sťažovateľovej veci preskúmaval uznesenie krajského súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení konania pre nesplnenie

neodstrániteľnej podmienky konania – nedostatok právomoci.

V rámci podaného dovolania sťažovateľ predložil najvyššiemu súdu argumentáciu,

v ktorej namietal porušenie , v dôsledku čoho mu bolo odopreté právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v dovolaní predovšetkým namietal, že predmetná vec spadala

do vecnej pôsobnosti nariadenia, ďalej že krajský súd pri svojom rozhodovaní zrejme prijal

záver o oprávnenosti presťahovania maloletého do Českej republiky, avšak ignoroval čl. 8

ods. 2, čl. 9 a čl. 10 nariadenia, že vysťahovaním maloletého do cudziny došlo bez súhlasu

sťažovateľa k občianskoprávnemu únosu, resp. neoprávnenému premiestneniu dieťaťa

v zmysle čl. 2 ods. 11 nariadenia, a preto sú štátne orgány povinné aplikovať čl. 10

nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov.

Podstatnou pre rozhodnutie najvyššieho súdu v tejto veci bola otázka, či súdy

zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pri skúmaní splnenia podmienok konania dospeli

k správnemu záveru o nepríslušnosti slovenských súdov na jej prerokovanie a rozhodnutie,

ktorý odvodili na základe prijatia záveru o tom, že miestom obvyklého pobytu maloletého je

Česká republika.

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd v uznesení dospel

k zhodnému názoru ako súdy nižšieho stupňa zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci,

podľa ktorého obvyklým pobytom maloletého je Česká republika. Uvedený záver najvyšší

súd vo svojom uznesení odôvodnil takto: „Dovolací súd zhodne s názorom súdov nižších

stupňov dospel k záveru, že v čase podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa

a to na starostlivosť striedavú, mal maloletý obvyklý pobyt v Českej republike. Obvyklý

pobyt sa určuje podľa kritérií trvania, pravidelnosti, podmienok a dôvodu fyzickej

prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa berú do úvahy miesto a podmienky školskej

dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne väzby v danom štáte. S týmito skutočnosťami

sa riadne vysporiadali nižšie súdy a dovolací súd ich vyhodnotil i v kontexte konania o

návrat maloletého do Slovenskej republiky, ktoré začal otec maloletého tesne pred

uplynutím jedného roka od podania návrhu na zmenu starostlivosti (viď rozsudok

Mestského súdu v Brne z 11. augusta 2011 sp. zn. 40 P a )“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pri skúmaní svojej právomoci v súlade

s v spojení s druhou vetou a

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov správne

aplikovali ustanovenia nariadenia, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou.

Podľa odseku 12 nariadenia kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv

a povinností, upravené týmto nariadením sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu

záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom

rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu

dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 nariadenia majú súdy členského štátu právomoc vo veciach

rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v

čase začatia konania. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.

Podľa čl. 9 ods. 1 nariadenia keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského

štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu

pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú ako výnimku z článku 8 právomoc

počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý

bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva

styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte

pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 9 ods. 2 nariadenia sa odsek 1 neuplatňuje, ak sa nositeľ práva styku, ktorý

je uvedený v odseku 1, podrobil právomoci súdov členského štátu nového obvyklého

pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.

Podľa čl. 10 nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania

dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred

svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým

dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:

a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa

zmieril s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok potom, ako sa

osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel alebo mohol

dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená

najmenej jedna z týchto podmienok...

Z uvedeného je zrejmé, že právomoc súdov členských štátov vo veciach

rodičovských práv a povinností k dieťaťu je upravená čl. 8 nariadenia a okolnosťou

podstatnou pre jej určenie je miesto obvyklého pobytu dieťaťa v danom členskom štáte

v čase začatia konania s výhradou ustanovení čl. 9, 10 a 12 nariadenia, ktoré riešia

zachovanie právomoci súdov členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa

v prípadoch oprávneného presťahovania, ako aj neoprávneného premiestnenia alebo

zadržiavania dieťaťa.

Podstatným pre určenie právomoci súdu členského štátu vo veciach rodičovských

práv a povinností k dieťaťu (vrátane konania vo veciach starostlivosti o maloletého), ktoré

zmenilo pôvodné miesto svojho obvyklého pobytu, je nevyhnutne zodpovedanie otázky

oprávnenosti presťahovania maloletého resp. jeho neoprávneného premiestnenia alebo

zadržiavania, pretože až po zodpovedaní tejto otázky je možné určiť miesto obvyklého

pobytu maloletého.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že tento súd potvrdil ako vecne

správne uznesenie krajského súdu, ktorý pri skúmaní svojej právomoci aplikoval čl. 8 ods. 1

nariadenia a ako miesto obvyklého pobytu maloletého určil Českú republiku. K záveru

o určení miesta obvyklého pobytu maloletého pritom krajský súd dospel bez toho, aby

v súlade s odsekom 2 článkom 8 preskúmal výhrady ustanovené v čl. 9, čl. 10 a čl. 12, t. j.

bez preskúmania otázky oprávnenosti presťahovania maloletého, resp. neoprávnenosti jeho

premiestnenia alebo zadržiavania. Vo vzťahu k zodpovedaniu tejto otázky sa totiž ako

v uznesení najvyššieho súdu, tak ani v uznesení krajského súdu a uznesení okresného súdu

nenachádzajú žiadne relevantné skutkové zistenia.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že predmetnú vec posúdil

i s prihliadnutím na konanie vedené na základe návrhu sťažovateľa o návrat maloletého

do Slovenskej republiky a v tejto súvislosti poukázal na neprávoplatný rozsudok Mestského

súdu v Brne č. k. -77 z 11. augusta 2011, ktorým rozhodol o zamietnutí

žaloby sťažovateľa o navrátenie maloletého, ktorý však bol už v čase rozhodovania

najvyššieho súdu zmenený na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu

v Brne č. k. -121 z 13. decembra 2011 tak, že tento súd nariadil navrátenie

maloletého do miesta jeho obvyklého bydliska v meste B., Slovenská republika.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní tejto veci nezohľadnil, že

súdy zúčastnené na jej rozhodovaní záver o nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie prijali na základe nesprávnej aplikácie nariadenia a bez toho,

aby v konaní pred nimi boli zistené a preukázané skutočnosti relevantné pre prijatie

takéhoto záveru. Podľa uznesenia najvyššieho súdu právomoc prerokovať a rozhodnúť

predmetnú vec patrí príslušnému českému súdu, a to napriek tomu, že rozsudkom Krajského

súdu v Brne č. k. -121 z 13. decembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť

13. februára 2012, t. j. ešte pred vydaním uznesenia najvyššieho súdu, bolo rozhodnuté o

navrátení maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu v B., z čoho vyplýva, že právomoc

prerokovať a rozhodnúť veci týkajúce sa maloletého sťažovateľa patrí príslušnému

slovenskému súdu. Najvyšší súd teda posúdil analogickú, resp. tú istú právnu otázku

(otázku obvyklého pobytu maloletého, ktorá predstavuje rozhodujúcu skutočnosť pri určení

príslušnosti súdu) podstatne odlišným spôsobom ako Krajský súd v Brne, a to bez toho, aby

sa touto skutočnosťou v rámci odôvodnenia svojho uznesenia akýmkoľvek spôsobom

zaoberal.

V tejto súvislosti je potrebné taktiež prisvedčiť argumentácii sťažovateľa,

podľa ktorej najvyšší súd ignoroval taktiež právne závery obsiahnuté v jeho uznesení

sp. zn. z 26. apríla 2012, v ktorom sa tento súd vysporiadal s otázkou

právomoci súdov vo veci týkajúcej sa tých istých účastníkov konania iným spôsobom, keď

uviedol, že povinnosťou súdu pri posúdení otázky obvyklého pobytu na území určitého

štátu je vysporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami konkrétneho prípadu a v

prípade maloletého musí skúmať miesto jeho obvyklého pobytu s prihliadnutím na

skutočnosť, kde sa má zdržovať na základe dohody rodičov alebo iných rozhodných

skutočností, pričom dočasné či protiprávne opatrenia jedného z rodičov pri určení miesta

obvyklého pobytu dieťaťa nemajú vplyv, resp. bez ďalšieho nič nemenia. V tejto súvislosti

najvyšší súd poukázal na právne závery uvedené v rozsudku z 22. decembra 2010 vo veci

Barbara Mercredi/Richard Chaffe, z ktorého vyplýva, že samotné presťahovanie sa do iného

štátu nezakladá samo osebe automaticky obvyklý pobyt maloletého premiestneného bez

súhlasu druhého rodiča, resp. dohody rodičov. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd v

uznesení sp. zn. z 26. apríla 2012 následne konštatoval, že bez náležitých

skutkových zistení (v naznačenom smere) je záver súdov nižších stupňov rozhodujúcich

v uvedenej veci o nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky vo veci konať

predčasný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska vo veci

sťažovateľa tak vznikol stav, v ktorom v dôsledku dvoch navzájom si kolidujúcich

rozhodnutí je vážne narušená právna istota sťažovateľa týkajúca sa existencie súdu, ktorý by

bol oprávnený rozhodnúť vo veci rodičovských práv a povinností k maloletému,

resp. vo veci ním podaného návrhu, ktorý je určite neželateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už vo svojom

uznesení sp. zn. z 8. októbra 1997 vyslovil, že zmyslom ústavného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť. K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza,

ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na prvostupňovom súde, odvolacom súde a napokon na dovolacom súde za predpokladu,

že tieto súdy vo veci riadne konali a rozhodli.

Keďže odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nemožno považovať za dostatočné

po skutkovej ani po právnej stránke, pretože ním došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa

konať pred súdom, ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd svojím uznesením porušil právo

sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 41

ods. 4 , v zmysle ktorého právnu ochranu požíva aj právo rodiča na starostlivosť

o deti a ich výchovu. Štátu z uvedeného ustanovenia vyplýva povinnosť aktívne

zabezpečiť opatrenia na efektívnu ochranu uvedeného základného práva v medziach čl. 51

ods. 1 , t. z. v medziach zákonov, ktoré toto právo vykonávajú. Uznesením

najvyššieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať sa ochrany svojich

rodičovských práv pred súdom. Ústavný súd preto dospel k záveru, že najvyšší súd tým, že

sťažovateľovi neposkytol primeranú právnu ochranu v predmetnej veci, zasiahol aj do jeho

základného práva vyplývajúceho z .

3. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( ), a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a , ako aj

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak zároveň aj toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2

v spojení s ) a vrátil vec najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie [ v spojení s zákona o ústavnom

súde]. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd bude viazaný právnymi názormi

ústavného súdu ( ) vyjadrenými v II. časti tohto nálezu

a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom

relevantné ústavné princípy.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Keďže sťažovateľ nežiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, ústavný

súd o tejto otázke nerozhodoval.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním obchodnou spoločnosťou K., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. J. K.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala

sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 €.

Ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) za každý úkon právnej služby

po 130,16 €, t. j. spolu v sume 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16

ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €.

Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa bodu 3 výroku

tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013