Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 192/2013
PDF · 326.04 KB
No categories available
I. ÚS 192/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti O. I., V., zastúpeného obchodnou spoločnosťou K., B.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 10/2012 zo 6. decembra
2012 takto
rozhodol:
1. Základné práva O. I. podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 10/2012 zo 6. decembra
2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 10/2012 zo
6. decembra 2013 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu
konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania O. I. v
sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet
obchodnej spoločnosti K., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K.
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 192/2013-12 z 27. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie O. I., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou
spoločnosťou K., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 10/2012 zo 6. decembra
2012 (ďalej len „uznesenie zo 6. decembra 2012“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe rozsudku Okresného súdu Pezinok
č. k. 10 C 16/2009-29 z 15. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 15. októbra 2009“) bolo
manželstvo účastníkov – sťažovateľa a Ing. M. I., B., trvale bytom Česká republika (ďalej
len „odporkyňa“), rozvedené a súd zároveň schválil dohodu rodičov o výkone práv a
povinností k maloletému B. I., nar. 3. októbra 2006 (ďalej len „maloletý“), ktorý bol
zverený do osobnej starostlivosti odporkyne. Sťažovateľ 22. apríla 2010 podal
prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na súdny výkon rozsudku z 15. októbra
2009. Keďže odporkyňa sťažovateľovi opakovane bránila realizovať jeho rodičovské práva
k maloletému, 19. júla 2010 podal na Okresnom súde Pezinok návrh na zmenu rozhodnutia
o osobnej starostlivosti o maloletého, ktorý bol z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený
Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“).
Konanie v predmetnej veci bolo uznesením okresného súdu č. k. 22 P 438/2010-46
z 3. februára 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zastavené na základe
odôvodnenia, podľa ktorého «Okresný súd Bratislava V zistil z písomného podania matky,
že matka s maloletým B. bývajú na adrese... Česká republika a rozhodol na základe
ustanovení § 103 O. s. p.; § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.; § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Z.
z; podľa čl. 1 ods. 2 písm. b) a e) Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003
o súdnej právomoci a uznávaní o výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej ako
„Nariadenie“); podľa ods. 11 Nariadenia; podľa čl. 5 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č.
44/2001 zo dňa 22. 12. 2000 tak, že obvyklý pobyt maloletého je na území Českej republiky,
a pre konanie o zverenie do striedavej starostlivosti nie je daná právomoc slovenských
súdov. Súd zastával názor, že ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť preto súd konanie v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení zastavil. V
uznesení prvostupňový súd ďalej zastával názor, že kritérium obvyklého pobytu by malo
zabezpečiť, aby sa na posudzovanie právneho vzťahu určitej osoby použil ten právny
poriadok, s ktorým má fakticky najužšiu väzbu, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal
súd štátu, ktorý je k danej osobe najbližší. Konať by mal súd v mieste, kde sa osoba
prevažne nachádza, aby sa táto osoba bez problémov mohla konania aj fyzicky zúčastniť a
súčasne aj miesta, kde sa nachádzajú všetky, alebo väčšina dôkazných prostriedkov
potrebných pre rozhodovanie o vzťahu k danej osobe.».
Sťažovateľ podal v zákonom ustanovenej lehote proti uzneseniu okresného súdu
odvolanie z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 11 CoP 83/2011-55 z 10. mája 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“),
potvrdil uznesenie okresného súdu a v odôvodnení tohto uznesenia „poukázal na konanie
súdu prvého stupňa, ktorý zistil, že vo veci nie sú splnené podmienky, za ktorých je možné
vo veci konať. Jednou z podmienok konania je aj právomoc súdu, v danej veci právomoc
slovenského súdu na konanie s poukazom no obvyklý pobyt dieťaťa v Českej republike.
Uviedol, že pojem obvyklého pobytu sa premietol do zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (§ 39)
a znamená odklon od princípu štátneho občianstva maloletého dieťaťa k princípu obvyklého
pobytu maloletého dieťaťa, keď otázku právomoci súdu bolo potrebné posudzovať aj
v súlade s oznámením MZV SR č. 344/2002 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov,
v spojení s Nariadením...
poukázal na ustanovenia čl. 5 ods. 1 oznámenia MZV SR č. 344/2002 Z. z. v znení
neskorších právnych predpisov; čl. 5 ods. 2 oznámenia MZV SR č. 344/2002 Z. z. v znení
neskorších právnych predpisov; čl. 8 ods. 1 Nariadenia; čl. 17 Nariadenia a mal za to, že
prvostupňový súd správne posúdil nedostatok právomoci súdov SR vo veciach rodičovských
práv a povinností k maloletému, a preto správne rozhodol, keď konanie vo veci zastavil.“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd použitie uvedených právnych predpisov
„nezdôvodnil v príčinnej súvislosti so skutkovým stavom a tým pádom aj podmienky
konania nesprávne vyhodnotil“.
Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal sťažovateľ 15. júna 2011
dovolanie, ktorým požiadal o zrušenie uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia
okresného súdu a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V podanom dovolaní
sťažovateľ uviedol, že zastavením konania v dôsledku chybného právneho posúdenia
a nerešpektovania nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 Ú. v. ES z 27. novembra 2003
o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 Ú. v.
ES (ďalej len „nariadenie“) dospeli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci
k nesprávnemu záveru o vlastnej nepríslušnosti, čím mu bola v zmysle § 237 písm. f) OSP
odňatá možnosť konať pred súdom, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ taktiež v konaní
o svojom dovolaní uviedol, že uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu
považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov. Krajský súd sa podľa
názoru sťažovateľa vôbec nezaoberal tým, prečo v danej situácii nemožno aplikovať
ustanovenia článkov 8 ods. 2, 9, 10, 11 a 12 nariadenia, a nezaoberal sa ani nesprávnym
právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého nariadenie nie je možné aplikovať
s poukázaním na čl. 11 a čl. 5 ods. 2 nariadenia, ktorých obsahom je konanie o určení
výživného, a bez akéhokoľvek odôvodnenia uznesenie okresného súdu potvrdil.
Z obsahu rozsudku je zrejmé, že krajský súd prijal záver o oprávnenosti
presťahovania maloletého do Českej republiky. Sťažovateľ sa však k tomuto záveru
krajského súdu nemal možnosť vyjadriť v riadnom konaní. Krajský súd mal uznesenie
okresného súdu podľa sťažovateľa zrušiť pre nesprávnosť aplikácie noriem komunitárneho
práva, čím by bolo zachované jeho právo na dvojinštančné konanie a nedošlo by k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci
nesprávne aplikovali ustanovenia čl. 2 ods. 11, čl. 8 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 9 nariadenia,
preto ich právne posúdenie veci považuje za neúplné a nesprávne, pretože vysťahovaním
maloletého do cudziny došlo k občianskoprávnemu únosu, resp. neoprávnenému
premiestneniu dieťaťa. Z hľadiska posúdenia tejto skutočnosti pritom nie je rozhodujúce,
či je dieťa v čase únosu zverené do osobnej starostlivosti matky, ak matka nemohla bez
súhlasu sťažovateľa rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. Neoprávneným premiestnením
dieťaťa došlo k znemožneniu realizácie práva styku s maloletým priznaným mu rozsudkom
z 15. októbra 2009 a súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali aplikovať čl. 10
nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov.
Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd rozhodol na základe záverov, ktoré možno
charakterizovať ako arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi taktiež neboli
chránené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci konania pred
všeobecnými súdmi. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených práv.
Najvyšší súd považoval uznesenie krajského súdu za riadne odôvodnené
a vyhovujúce zákonným požiadavkám a preskúmal najmä dovolaním namietanú
argumentáciu, ktorou sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237
písm. f) OSP. V tejto súvislosti dospel najvyšší súd k záveru, podľa ktorého nie je daná
právomoc súdov Slovenskej republiky na prerokovanie a rozhodnutie predmetnej veci,
a preto krajský súd vec správne a podľa relevantnej právnej normy medzinárodného práva
posúdil, keď pre neodstraniteľný nedostatok podmienok konania potvrdil uznesenie
okresného súdu, ktorým bolo konanie v predmetnej veci zastavené. Najvyšší súd taktiež
obdobne ako súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci dospel k záveru, že v čase
podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa mal maloletý obvyklý pobyt
v Českej republike. Podľa názoru najvyššieho súdu sa súdy zúčastnené na rozhodovaní
v tejto veci správne vysporiadali s určením obvyklého pobytu maloletého napriek tomu,
že aj sám najvyšší súd posudzoval túto skutočnosť v kontexte s neprávoplatným rozsudkom
Mestského súdu v Brne, ktorý bol následne zmenený rozsudkom Krajského súdu v Brne
č. k. 20 Co 651/2011-121 z 13. decembra 2011, ktorým bolo rozhodnuté o navrátení
maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu v B. v Slovenskej republike, a to z dôvodu
jeho neoprávneného vysťahovania matkou dieťaťa ako odporkyňou. Rozsudok Mestského
súdu v Brne v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Brne nadobudol právoplatnosť 13.
februára 2012, teda pred vydaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal aj na odôvodnenie uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. apríla 2012, kde tento súd posúdil rovnakú právnu otázku
týkajúcu sa obvyklého pobytu maloletého v konaní s identickými účastníkmi v rámci
konania o výkon rozhodnutia úplne odlišným spôsobom, čo je v právnom štáte absurdné
a neprijateľné (uvedeným uznesením najvyššieho súdu došlo k zrušeniu predchádzajúcich
uznesení všeobecných súdov a vráteniu veci na ďalšie konanie okresnému súdu, pretože
postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v uvedenej veci bola sťažovateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom).
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. apríla 2012 a jeho právne
závery o otázke obvyklého pobytu maloletého bolo v napadnutom uznesení najvyššieho
súdu úplne ignorované, keď najvyšší súd bez toho, aby sa zameral na správnosť posúdenia
obvyklého pobytu maloletého a oprávnenosť premiestnenia maloletého do Českej republiky
ako na základné predpoklady na určenie právomoci slovenských súdov, dovolanie
sťažovateľa odmietol.
Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o danosti právomoci slovenských súdov
v predmetnej veci uviedol, že odporkyňa sa s maloletým presťahovala do Českej republiky
16. júla 2010, jeho návrh na zmenu, resp. úpravu práv a povinností k maloletému bol
okresnému súdu doručený 20. júla 2010 a 3 dni pobytu maloletého v Českej republike podľa
neho nemohli v žiadnom prípade založiť jeho obvyklý pobyt. Odporkyňa sa navyše
do Českej republiky presťahovala napriek výslovnému písomnému nesúhlasu sťažovateľa.
Uvedené konanie o úpravu práv a povinností k maloletému bolo rovnako zastavené pre
nedostatok právomoci súdu (súd podľa jeho názoru nemohol súhlas s vysťahovaním udeliť,
keďže sa už matka vysťahovala). V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej poukázal
na skutočnosť, že Krajský súd v Brne rozsudkom č. k. 20 Co 651/2011-121 z 13. decembra
2011 rozhodol o návrate maloletého do Slovenskej republiky, a to práve z dôvodu, že jeho
premiestnenie bolo neoprávnené, a vyslovil názor, že miestom obvyklého pobytu
maloletého je práve Slovenská republika.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom nebol dostatočne zohľadnený
skutkový stav tejto veci a v ňom aplikovaná relevantná právna norma, neobstojí z dôvodu
arbitrárnosti a svojvôle najvyššieho súdu pri rozhodovaní.
Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal taktiež na potrebu zjednocovacej praxe
všeobecných súdov v obdobných veciach.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa „bez akéhokoľvek
zdôvodnenia prijali záver, že maloletý má v Českej republike obvyklý pobyt pričom
ignorovali neoprávnenosť vysťahovania. Reflektovali iba na skutočnosť, že maloletý sa
nachádza v Českej republike, pritom aj právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Brne,
č. k. 20 Co 651/2011-121 bolo určené, že Maloletý sa má navrátiť na Slovensko, kde je jeho
obvyklým pobytom naďalej B. Najvyšší súd Slovenskej republiky argumentácii súdov
nižšieho stupňa bez ďalšieho prisvedčil.
Napadané rozhodnutie je teda v nadväznosti na rozhodnutia súdov nižších stupňov
nedostatočne zdôvodnené a nesprávne interpretuje normy komunitárneho práva...“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, zruší uvedené
uznesenie a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a uhradí mu trovy
právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním zo 14. mája
2013 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho súdu
vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa v podstatnom uviedol: „Predmetné
rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj
arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa
námietkami dovolateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasni skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Je
však faktom, že najvyšší súd sa nevyporiadal s existenciou už vydaného uznesenia
sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. 4. 2012, ktoré rieši otázku právomoci vo vzťahu k totožným
účastníkom konania.“
Predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu na základe jeho žiadosti taktiež oznámil,
že netrvá na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na verejnom ústnom pojednávaní
a súhlasí s upustením od neho.
Právny zástupca v podaní z 31. mája 2013 ústavnému súdu oznámil, že netrvá
na tom, aby sa v tejto veci konalo ústne pojednávanie. Zároveň sa v ňom právny zástupca
sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedu najvyššieho súdu zo 14. mája 2013, keď uviedol,
že sa „v žiadnom prípade nestotožňuje s tvrdením, že napadnuté uznesenie obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ má totiž za to, že zo skutočností uvedených
v sťažnosti Sťažovateľa nepochybne vyplýva, že základné práva a právom chránené záujmy
Sťažovateľa boli porušené, a že toto porušenie spočíva najmä v arbitrárnosti napadnutého
uznesenia a jeho nedostatočnom odôvodnení. Na základe uvedeného Sťažovateľ poukazuje
na to, že sám predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení uznáva a dáva Sťažovateľovi
za pravdu, že sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s existenciou už vydaného uznesenia
sp. zn. 4 Cdo 131/2011 zo dňa 26. 04. 2012, ktoré rieši otázku právomoci vo vzťahu
k totožným účastníkom konania.“.
II.
Priebeh konania o návrhu sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa na zmenu
rozhodnutia o osobnej starostlivosti zverením maloletého do striedavej starostlivosti
oboch rodičov
Uznesením okresného súdu bolo konanie o návrhu sťažovateľa ako otca maloletého
dieťaťa na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti zverením maloletého do striedavej
osobnej starostlivosti oboch rodičov zastavené a žiadnemu z účastníkov okresný súd
nepriznal právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd poukázal na § 103, § 104 ods. 1 prvú
vetu OSP, § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom v znení neskorších predpisov, čl. 1 ods. 2 písm. b) a e) nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa
zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 a čl. 5 ods. 2 nariadenie Rady (ES) č. 44/2001
z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach, a následne uzavrel, že v danej veci nie je daná právomoc
slovenských súdov, pretože obvyklý pobyt maloletého je na území Českej republiky
a konanie o zverenie do striedavej starostlivosti je konaním starostlivosti súdu o maloletých.
Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide o neodstraniteľný nedostatok podmienky
konania, okresný súd konanie v predmetnej veci zastavil.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2011 odvolanie.
Krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
V odôvodnení svojho uznesenia sa krajský súd odvolal na identické ustanovenia právnych
predpisov, na ktoré poukázal okresný súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia a následne
dospel k záveru, že „V danej veci jednoznačne obvyklým pobytom maloletého je Česká
republika, kde maloletý s matkou od roku 2010 žije a navštevuje materskú školu, a kde
podľa vyjadrenia matky má úmysel aj trvale sa zdržiavať.“. Na podporu svojich záverov
krajský súd poukázal na skutočnosť, že k rovnakým záverom dospel aj iný senát krajského
súdu v rozhodnutí vo veci sp. zn. 18 CoE 702/2010 z 23. decembra 2010.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom sťažovateľ
predložil najvyššiemu súdu argumentáciu, v ktorej namietal porušenie § 237 písm. f) OSP,
v dôsledku čoho mu bolo odopreté základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ
v dovolaní predovšetkým namietal, že predmetná vec spadala do vecnej pôsobnosti
nariadenia, ďalej že krajský súd pri svojom rozhodovaní zrejme prijal záver o oprávnenosti
presťahovania maloletého do Českej republiky, avšak ignoroval čl. 8 ods. 2 a čl. 9, 10 a 12
nariadenia, že vysťahovaním maloletého do cudziny došlo bez súhlasu sťažovateľa
k občianskoprávnemu únosu, resp. neoprávnenému premiestneniu dieťaťa v zmysle čl. 2
ods. 11 nariadenia, a preto sú štátne orgány povinné aplikovať čl. 10 nariadenia o zachovaní
právomoci slovenských súdov.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že
zastavenie konania bez zákonného dôvodu je vždy odňatím možnosti konať pred súdom
podľa § 237 písm. f) OSP a zároveň odopretím práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zotrval
na tvrdení, podľa ktorého je v danej veci zachovaná príslušnosť súdov Slovenskej republiky,
pretože nedal súhlas s vysťahovaním maloletého, a z tohto dôvodu je rozhodnutie
o zastavení konania podľa § 104 ods. 1 OSP nezákonné.
Matka maloletého (odporkyňa) v rámci svojho vyjadrenia k dovolaniu predložila
najvyššiemu súdu rozsudok Mestského súdu v Brne č. k. 40 Nc 2059/2011-77 z 11. augusta
2011 v konaní o vydanie rozhodnutia o navrátenie dieťaťa, ktorým bol návrh sťažovateľa,
aby sa maloletý navrátil do Slovenskej republiky, zamietnutý.
Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol svojim uznesením, v ktorom
vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, podľa ktorej mu súdy zúčastnené na rozhodovaní
v predmetnej veci odňali možnosť konať pred súdom, v podstatnom uviedol:
„V predmetnej veci však súdy nižších stupňov skúmali podmienky, za ktorých môžu
konať vo veci a správne dospeli k záveru, že nie je daná právomoc slovenských súdov,
vychádzajúc z predmetu konania vo vzťahu k úprave medzinárodného práva, a správne
následne dospeli k záveru, že ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, kedy
súd musí konanie vždy zastaviť.
Odvolací súd správne vychádzal z komplementárneho vzťahu nariadenia
k Dohovoru, čo znamená, že v rámci Európskej únie sa prednostne použije nariadenie, tzv.
Brusel II bis, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši Dohovor.
Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenia“)
článku 8 ods. 1 súdy Členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv
a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania.
Dovolací súd zhodne s názorom súdov nižších stupňov dospel k záveru, že v čase
podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa a to na starostlivosť striedavú, mal
maloletý obvyklý pobyt v Českej republike. Obvyklý pobyt sa určuje podľa kritérií trvania,
pravidelnosti, podmienok a dôvodu fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa
berú do úvahy miesto a podmienky školskej dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne
väzby v danom štáte. S týmito skutočnosťami sa riadne vysporiadali nižšie súdy
a dovolací súd ich vyhodnotil i v kontexte konania o návrat maloletého do Slovenskej
republiky, ktoré začal otec maloletého tesne pred uplynutím jedného roka od podania
návrhu na zmenu starostlivosti (viď rozsudok Mestského súdu v Brne z 11. augusta 2011
sp. zn. 40 P a Nc 156/2011)
Preto ak súd prvého stupňa zastavil konanie pre nedostatok právomoci konať
a odvolací súd toto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, neodňal dovolateľovi
prístup k súdu a ani možnosť pred súdom konať, ale z uvedeného je zrejmé, že na konanie
o návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa, sú príslušné súdy v krajine jeho
obvyklého pobytu, t. j. v Českej republike.“
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia uznesenia krajského súdu najvyšší súd dospel k týmto záverom:
„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo odvolací súd potvrdil uznesenie o zastavení konania pre
nedostatok právomoci slovenských súdov na konanie vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by
súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237
O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“
III.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/2000,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv zaručených čl. 41
ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu uvedených
práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa
nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa možnosti aplikácie ustanovenia
čl. 8 ods. 2, 9, 10, 11 a čl. 12 nariadenia, tým dospeli k nesprávnym záverom o vlastnej
príslušnosti, čím mu odňali možnosť konať pred súdom, a preto uznesenie najvyššieho súdu
považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov.
Najvyšší súd v konaní o sťažovateľovej veci preskúmaval uznesenie krajského súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení konania pre nesplnenie
neodstrániteľnej podmienky konania – nedostatok právomoci.
V rámci podaného dovolania sťažovateľ predložil najvyššiemu súdu argumentáciu,
v ktorej namietal porušenie § 237 písm. f) OSP, v dôsledku čoho mu bolo odopreté právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v dovolaní predovšetkým namietal, že predmetná vec spadala
do vecnej pôsobnosti nariadenia, ďalej že krajský súd pri svojom rozhodovaní zrejme prijal
záver o oprávnenosti presťahovania maloletého do Českej republiky, avšak ignoroval čl. 8
ods. 2, čl. 9 a čl. 10 nariadenia, že vysťahovaním maloletého do cudziny došlo bez súhlasu
sťažovateľa k občianskoprávnemu únosu, resp. neoprávnenému premiestneniu dieťaťa
v zmysle čl. 2 ods. 11 nariadenia, a preto sú štátne orgány povinné aplikovať čl. 10
nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov.
Podstatnou pre rozhodnutie najvyššieho súdu v tejto veci bola otázka, či súdy
zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pri skúmaní splnenia podmienok konania dospeli
k správnemu záveru o nepríslušnosti slovenských súdov na jej prerokovanie a rozhodnutie,
ktorý odvodili na základe prijatia záveru o tom, že miestom obvyklého pobytu maloletého je
Česká republika.
Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd v uznesení dospel
k zhodnému názoru ako súdy nižšieho stupňa zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci,
podľa ktorého obvyklým pobytom maloletého je Česká republika. Uvedený záver najvyšší
súd vo svojom uznesení odôvodnil takto: „Dovolací súd zhodne s názorom súdov nižších
stupňov dospel k záveru, že v čase podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa
a to na starostlivosť striedavú, mal maloletý obvyklý pobyt v Českej republike. Obvyklý
pobyt sa určuje podľa kritérií trvania, pravidelnosti, podmienok a dôvodu fyzickej
prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa berú do úvahy miesto a podmienky školskej
dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne väzby v danom štáte. S týmito skutočnosťami
sa riadne vysporiadali nižšie súdy a dovolací súd ich vyhodnotil i v kontexte konania o
návrat maloletého do Slovenskej republiky, ktoré začal otec maloletého tesne pred
uplynutím jedného roka od podania návrhu na zmenu starostlivosti (viď rozsudok
Mestského súdu v Brne z 11. augusta 2011 sp. zn. 40 P a Nc 156/2011)“.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pri skúmaní svojej právomoci v súlade
s čl. 1 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 7 ods. 2 druhou vetou ústavy a § 2 zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov správne
aplikovali ustanovenia nariadenia, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou.
Podľa odseku 12 nariadenia kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv
a povinností, upravené týmto nariadením sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu
záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom
rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu
dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.
Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 nariadenia majú súdy členského štátu právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v
čase začatia konania. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.
Podľa čl. 9 ods. 1 nariadenia keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského
štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu
pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú ako výnimku z článku 8 právomoc
počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý
bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva
styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte
pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.
Podľa čl. 9 ods. 2 nariadenia sa odsek 1 neuplatňuje, ak sa nositeľ práva styku, ktorý
je uvedený v odseku 1, podrobil právomoci súdov členského štátu nového obvyklého
pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.
Podľa čl. 10 nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania
dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred
svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým
dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa
zmieril s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok potom, ako sa
osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel alebo mohol
dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená
najmenej jedna z týchto podmienok...
Z uvedeného je zrejmé, že právomoc súdov členských štátov vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu je upravená čl. 8 nariadenia a okolnosťou
podstatnou pre jej určenie je miesto obvyklého pobytu dieťaťa v danom členskom štáte
v čase začatia konania s výhradou ustanovení čl. 9, 10 a 12 nariadenia, ktoré riešia
zachovanie právomoci súdov členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa
v prípadoch oprávneného presťahovania, ako aj neoprávneného premiestnenia alebo
zadržiavania dieťaťa.
Podstatným pre určenie právomoci súdu členského štátu vo veciach rodičovských
práv a povinností k dieťaťu (vrátane konania vo veciach starostlivosti o maloletého), ktoré
zmenilo pôvodné miesto svojho obvyklého pobytu, je nevyhnutne zodpovedanie otázky
oprávnenosti presťahovania maloletého resp. jeho neoprávneného premiestnenia alebo
zadržiavania, pretože až po zodpovedaní tejto otázky je možné určiť miesto obvyklého
pobytu maloletého.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že tento súd potvrdil ako vecne
správne uznesenie krajského súdu, ktorý pri skúmaní svojej právomoci aplikoval čl. 8 ods. 1
nariadenia a ako miesto obvyklého pobytu maloletého určil Českú republiku. K záveru
o určení miesta obvyklého pobytu maloletého pritom krajský súd dospel bez toho, aby
v súlade s odsekom 2 článkom 8 preskúmal výhrady ustanovené v čl. 9, čl. 10 a čl. 12, t. j.
bez preskúmania otázky oprávnenosti presťahovania maloletého, resp. neoprávnenosti jeho
premiestnenia alebo zadržiavania. Vo vzťahu k zodpovedaniu tejto otázky sa totiž ako
v uznesení najvyššieho súdu, tak ani v uznesení krajského súdu a uznesení okresného súdu
nenachádzajú žiadne relevantné skutkové zistenia.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že predmetnú vec posúdil
i s prihliadnutím na konanie vedené na základe návrhu sťažovateľa o návrat maloletého
do Slovenskej republiky a v tejto súvislosti poukázal na neprávoplatný rozsudok Mestského
súdu v Brne č. k. 40 Nc 2509/2011-77 z 11. augusta 2011, ktorým rozhodol o zamietnutí
žaloby sťažovateľa o navrátenie maloletého, ktorý však bol už v čase rozhodovania
najvyššieho súdu zmenený na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu
v Brne č. k. 20 Co 651/2011-121 z 13. decembra 2011 tak, že tento súd nariadil navrátenie
maloletého do miesta jeho obvyklého bydliska v meste B., Slovenská republika.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní tejto veci nezohľadnil, že
súdy zúčastnené na jej rozhodovaní záver o nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie prijali na základe nesprávnej aplikácie nariadenia a bez toho,
aby v konaní pred nimi boli zistené a preukázané skutočnosti relevantné pre prijatie
takéhoto záveru. Podľa uznesenia najvyššieho súdu právomoc prerokovať a rozhodnúť
predmetnú vec patrí príslušnému českému súdu, a to napriek tomu, že rozsudkom Krajského
súdu v Brne č. k. 20 Co 651/2011-121 z 13. decembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť
13. februára 2012, t. j. ešte pred vydaním uznesenia najvyššieho súdu, bolo rozhodnuté o
navrátení maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu v B., z čoho vyplýva, že právomoc
prerokovať a rozhodnúť veci týkajúce sa maloletého sťažovateľa patrí príslušnému
slovenskému súdu. Najvyšší súd teda posúdil analogickú, resp. tú istú právnu otázku
(otázku obvyklého pobytu maloletého, ktorá predstavuje rozhodujúcu skutočnosť pri určení
príslušnosti súdu) podstatne odlišným spôsobom ako Krajský súd v Brne, a to bez toho, aby
sa touto skutočnosťou v rámci odôvodnenia svojho uznesenia akýmkoľvek spôsobom
zaoberal.
V tejto súvislosti je potrebné taktiež prisvedčiť argumentácii sťažovateľa,
podľa ktorej najvyšší súd ignoroval taktiež právne závery obsiahnuté v jeho uznesení
sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. apríla 2012, v ktorom sa tento súd vysporiadal s otázkou
právomoci súdov vo veci týkajúcej sa tých istých účastníkov konania iným spôsobom, keď
uviedol, že povinnosťou súdu pri posúdení otázky obvyklého pobytu na území určitého
štátu je vysporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami konkrétneho prípadu a v
prípade maloletého musí skúmať miesto jeho obvyklého pobytu s prihliadnutím na
skutočnosť, kde sa má zdržovať na základe dohody rodičov alebo iných rozhodných
skutočností, pričom dočasné či protiprávne opatrenia jedného z rodičov pri určení miesta
obvyklého pobytu dieťaťa nemajú vplyv, resp. bez ďalšieho nič nemenia. V tejto súvislosti
najvyšší súd poukázal na právne závery uvedené v rozsudku z 22. decembra 2010 vo veci
Barbara Mercredi/Richard Chaffe, z ktorého vyplýva, že samotné presťahovanie sa do iného
štátu nezakladá samo osebe automaticky obvyklý pobyt maloletého premiestneného bez
súhlasu druhého rodiča, resp. dohody rodičov. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd v
uznesení sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. apríla 2012 následne konštatoval, že bez náležitých
skutkových zistení (v naznačenom smere) je záver súdov nižších stupňov rozhodujúcich
v uvedenej veci o nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky vo veci konať
predčasný.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska vo veci
sťažovateľa tak vznikol stav, v ktorom v dôsledku dvoch navzájom si kolidujúcich
rozhodnutí je vážne narušená právna istota sťažovateľa týkajúca sa existencie súdu, ktorý by
bol oprávnený rozhodnúť vo veci rodičovských práv a povinností k maloletému,
resp. vo veci ním podaného návrhu, ktorý je určite neželateľný.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už vo svojom
uznesení sp. zn. I. ÚS 62/97 z 8. októbra 1997 vyslovil, že zmyslom ústavného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť. K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza,
ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na prvostupňovom súde, odvolacom súde a napokon na dovolacom súde za predpokladu,
že tieto súdy vo veci riadne konali a rozhodli.
Keďže odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nemožno považovať za dostatočné
po skutkovej ani po právnej stránke, pretože ním došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa
konať pred súdom, ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd svojím uznesením porušil právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 41
ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého právnu ochranu požíva aj právo rodiča na starostlivosť
o deti a ich výchovu. Štátu z uvedeného ustanovenia ústavy vyplýva povinnosť aktívne
zabezpečiť opatrenia na efektívnu ochranu uvedeného základného práva v medziach čl. 51
ods. 1 ústavy, t. z. v medziach zákonov, ktoré toto právo vykonávajú. Uznesením
najvyššieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať sa ochrany svojich
rodičovských práv pred súdom. Ústavný súd preto dospel k záveru, že najvyšší súd tým, že
sťažovateľovi neposkytol primeranú právnu ochranu v predmetnej veci, zasiahol aj do jeho
základného práva vyplývajúceho z čl. 41 ods. 4 ústavy.
3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah.
Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak zároveň aj toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2
ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom
súde]. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd bude viazaný právnymi názormi
ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) vyjadrenými v II. časti tohto nálezu
a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom
relevantné ústavné princípy.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Keďže sťažovateľ nežiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, ústavný
súd o tejto otázke nerozhodoval.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním obchodnou spoločnosťou K., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. J. K.
Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala
sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 €.
Ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) za každý úkon právnej služby
po 130,16 €, t. j. spolu v sume 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €.
Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku
tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013