Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/10/2012

Najvyšší súd

S.

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd S. vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťaťa B. I.I., bytom u matky

Ing. M. I.Č.I., a otca O. I.I., zastúpeného K., s.r.o., AK, B.,

o návrhu otca na zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti,

vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. , o dovolaní otca

maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. mája 2011 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 3. februára 2011 č.k. -46

zastavil konanie o návrhu otca maloletého dieťaťa na zmenu rozhodnutia o osobnej

starostlivosti zverením maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 103, § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p, § 39 ods. 1

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ods. č. 11.,

ods. 2 písm. b), e) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,

ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 a čl. 5 ods. 2 nariadenia rady (ES) č. 44/2001

zo dňa 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych

a obchodných veciach (ďalej len „ nariadenie“). Nakoľko obvyklý pobyt maloletého B. I. je

na území Č. a konanie o zverenie do striedavej osobnej starostlivosti je konaním starostlivosti

súdu o maloletých, s poukazom na vyššie citované ustanovenia, nie je daná právomoc

slovenských súdov. Vzhľadom na skutočnosť, ţe v danom prípade išlo o neodstrániteľný

nedostatok podmienky, súd konanie zastavil.

2

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 10. mája 2012 sp.zn.

potvrdil ako vecne správne napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. Uviedol, ţe súd prvého

stupňa predtým, neţ začal vo veci konať správne v zmysle , zisťoval, či sú

splnené podmienky, za ktorých môţe vo veci konať. Jednou z podmienok konania je aj

právomoc súdu, v danej veci právomoc slovenského súdu, na konanie s poukazom na obvyklý

pobyt maloletého dieťaťa v Č.. Pojem „obvyklý pobyt“ zaviedla

do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom

dohovorov, ktoré boli touto organizáciou vypracované. Najprv sa tento pojem pouţíval

v oblasti medzinárodného práva súkromného, neskôr sa začal pouţívať aj v oblasti

medzinárodného práva procesného ako kritérium pre zaloţenie medzinárodnej súdnej

právomoci. Pojem obvyklého pobytu sa premietol aj do

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (§ 39)

a znamená odklon od princípu štátneho občianstva maloletého dieťaťa k princípu obvyklého

pobytu maloletého dieťaťa, keď otázku právomoci súdu bolo potrebné posudzovať aj v súlade

s oznámením MZV SK č. v znení zmien, v spojení s Nariadením Rady (ES)

č. 2201/2003 Ú.V. ES z 27. novembra 2003. Podľa článku 5 ods. 1 oznámenia MZV SR

č. v znení zmien právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho

majetku majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt.

Podľa článku 5 ods. 2 oznámenia MZV SR č. v znení zmien, ak dôjde k zmene

obvyklého pobytu dieťaťa na územie iného zmluvného štátu, nadobudnú s výnimkou čl. 7

právomoc orgány štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia

Rady (ES) č. 2201/2003 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv

a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia

konania. Podľa článku 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ak sa začalo konanie na súde

členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať a ktorá patrí

podľa tohto nariadenia do právomoci iného členského štátu, aj bez návrhu vyhlási, ţe nemá

právomoc.

V danej veci jednoznačne obvyklým pobytom maloletého je Č., kde maloletý s matkou

od roku 2010 ţije a navštevuje materskú školu, a kde podľa vyjadrenia matky má úmysel aj

trvale sa zdrţiavať.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal otec maloletého dieťaťa dovolanie, ktorý ho,

ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, ţiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil tým, ţe zastavenie konania bez zákonného

dôvodu je vţdy odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle a zároveň

odopretím upraveného práva na súdnu ochranu podľa S. a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Vytýkal súdu nesprávnosť právneho

posúdenia, naviac bol toho názoru, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a arbitrárne. Namietal, ţe odvolací súd

pravdepodobne prijal záver o oprávnenosti presťahovania maloletého dieťaťa do Č., avšak

dovolateľ mal za to, ţe vysťahovaním maloletého syna do cudziny bez jeho súhlasu došlo k

občianskoprávnemu únosu, resp. k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa v zmysle článku 2,

ods. 11 nariadenia Rady (ES) z 27. novembra 2003 č. 2201/2003. Ide o prípad, keď maloleté

dieťa bolo odvedené zo S., kde malo svoj obvyklý pobyt, v rozpore s právom navrhovateľa

rozhodnúť o súhlase s vysťahovaním. Nezáleţí

na tom, ţe dieťa v čase únosu bolo zverené do starostlivosti matky. Nakoľko došlo

k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa, sú štátne orgány povinné aplikovať článok 10

nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov. Podľa názoru dovolateľa, právomoc

slovenských súdov nie je zachovaná len v prípadoch, keď dieťa nadobudne obvyklý pobyt

v inom členskom štáte a zároveň sa s tým dotknuté osoby zmieria, alebo ak uplynie

jednoročná subjektívna lehota a v tejto lehote nie je podaná ţiadosť o návrat, prípadne nie sú

splnené niektoré iné podmienky nariadenia. Keďţe dovolateľ nedal súhlas k vysťahovaniu

maloletého, je zachovaná príslušnosť súdov S. a rozhodnutie o zastavení konania podľa § 104

ods. 1 je nezákonným rozhodnutím.

Matka maloletého vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe návrh na súd o zmenu

osobnej starostlivosti bol podaný otcom maloletého dňa 19. júla 2010, teda v čase, keď mal

vedomosť o tom, ţe maloletý sa zdrţiava na území Č., avšak nebol ním podaný návrh na

navrátenie maloletého na územie S. v zmysle Haagskeho dohovoru, teda miestom obvyklého

pobytu maloletého, tak ako ho súd riadne zistil, bola v čase začatia konania Č.. Návrh na

začatie konania o navrátenie maloletého bol podaný aţ 30. júna 2011. Zároveň predloţila

rozsudok Mestského súdu v B. č.k.

-77 zo dňa 11. augusta 2011 (spolu so zápisnicou z pojednávania) v konaní

o vydanie rozhodnutia o navrátenie dieťaťa, ktorým bol návrh otca, aby sa maloletý B. I...

navrátil do S., zamietnutý. Ďalej uviedla, ţe s poukazom na znenie je

dovolanie v predmetnej veci neprípustné, a preto je potrebné ho odmietnuť.

Najvyšší súd S. ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie podal

včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, ţe dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

). Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území S..

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania

z ustanovenia nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd S. len na skúmanie

prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

, ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle , , ,, netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť pred súdom konať v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva podľa S. a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K odňatiu moţnosti dovolateľa pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 S. a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo

podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zastavení konania pre nedostatok

právomoci slovenských súdov konať, v dôsledku čoho mu nebolo umoţnené riadne

a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva.

Podľa S. Slovenská republika uznáva a dodrţiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa S. kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne S..

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu () do obsahu základného

práva na súdnu ochranu patrí aj právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môţe mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republiky ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Kaţdý má právo, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, ţe k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený skutkový stav veci pouţije

ústavne súladne interpretovaná , platná a účinná právna norma.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov S.. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa S. a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS

97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa citovaných ustanovení by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej

alebo právnickej osobe (Uznesenie ÚS SR ).

V predmetnej veci však súdy niţších stupňov skúmali podmienky, za ktorých môţu

konať vo veci a správne dospeli k záveru, ţe nie je daná právomoc slovenských súdov,

vychádzajúc z predmetu konania vo vzťahu k úprave medzinárodného práva, a správne

následne dospeli k záveru, ţe ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, kedy súd

musí konanie vţdy zastaviť.

Odvolací súd správne vychádzal z komplementárneho vzťahu nariadenia k Dohovoru,

čo znamená, ţe v rámci Európskej únie sa prednostne pouţije nariadenie, tzv. Brusel II bis,

pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši Dohovor.

Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenia“) článku

8 ods. 1 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností

k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

Dovolací súd zhodne s názorom súdov niţších stupňov dospel k záveru, ţe v čase

podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa a to na starostlivosť striedavú, mal

maloletý obvyklý pobyt v Č.. Obvyklý pobyt sa určuje podľa kritérií trvania, pravidelnosti,

podmienok a dôvodu fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa berú do úvahy

miesto a podmienky školskej dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne väzby v danom

štáte. S týmito skutočnosťami sa riadne vysporiadali niţšie súdy a dovolací súd ich vyhodnotil

i v kontexte konania o návrat maloletého do S., ktoré začal otec maloletého tesne pred

uplynutím jedného roka od podania návrhu na zmenu starostlivosti (viď rozsudok Mestského

súdu v B. z 11. augusta 2011 sp.zn. 40 P

a )

Preto ak súd prvého stupňa zastavil konanie pre nedostatok právomoci konať

a odvolací súd toto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, neodňal dovolateľovi prístup

k súdu a ani moţnosť pre súdom konať, ale z uvedeného je zrejmé, ţe na konanie o návrhu

na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa, sú príslušné súdy v krajine jeho obvyklého pobytu,

t.j. v Č..

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd S. vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

9

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo odvolací súd potvrdil uznesenie o zastavení konania

pre nedostatok právomoci slovenských súdov na konanie vo veci. Rozhodnutie odvolacieho

súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd S. dovolanie v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/

v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa

v spojení s a

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu S. pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. decembra 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová