Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
04f/386487.9e458e.pdf
PDF · 132.2 KB
No categories available
5Cdo/10/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 10/2012
S.
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd S. vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťaťa B. I.I., bytom u matky
Ing. M. I.Č.I., a otca O. I.I., zastúpeného K., s.r.o., AK, B.,
o návrhu otca na zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti,
vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 22 P 438/2010, o dovolaní otca
maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. mája 2011 sp.zn.
11 CoP 83/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 3. februára 2011 č.k. 22 P 438/2010-46
zastavil konanie o návrhu otca maloletého dieťaťa na zmenu rozhodnutia o osobnej
starostlivosti zverením maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.
Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 103, § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p, § 39 ods. 1
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ods. č. 11., čl. 1
ods. 2 písm. b), e) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 a čl. 5 ods. 2 nariadenia rady (ES) č. 44/2001
zo dňa 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach (ďalej len „ nariadenie“). Nakoľko obvyklý pobyt maloletého B. I. je
na území Č. a konanie o zverenie do striedavej osobnej starostlivosti je konaním starostlivosti
súdu o maloletých, s poukazom na vyššie citované ustanovenia, nie je daná právomoc
slovenských súdov. Vzhľadom na skutočnosť, ţe v danom prípade išlo o neodstrániteľný
nedostatok podmienky, súd konanie zastavil.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 10. mája 2012 sp.zn. 11 CoP 83/2011
potvrdil ako vecne správne napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. Uviedol, ţe súd prvého
stupňa predtým, neţ začal vo veci konať správne v zmysle § 103 O.s.p., zisťoval, či sú
splnené podmienky, za ktorých môţe vo veci konať. Jednou z podmienok konania je aj
právomoc súdu, v danej veci právomoc slovenského súdu, na konanie s poukazom na obvyklý
pobyt maloletého dieťaťa v Č.. Pojem „obvyklý pobyt“ zaviedla
do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom
dohovorov, ktoré boli touto organizáciou vypracované. Najprv sa tento pojem pouţíval
v oblasti medzinárodného práva súkromného, neskôr sa začal pouţívať aj v oblasti
medzinárodného práva procesného ako kritérium pre zaloţenie medzinárodnej súdnej
právomoci. Pojem obvyklého pobytu sa premietol aj do zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (§ 39)
a znamená odklon od princípu štátneho občianstva maloletého dieťaťa k princípu obvyklého
pobytu maloletého dieťaťa, keď otázku právomoci súdu bolo potrebné posudzovať aj v súlade
s oznámením MZV SK č. 344/2002 Z.z. v znení zmien, v spojení s Nariadením Rady (ES)
č. 2201/2003 Ú.V. ES z 27. novembra 2003. Podľa článku 5 ods. 1 oznámenia MZV SR
č. 344/2002 Z.z. v znení zmien právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho
majetku majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt.
Podľa článku 5 ods. 2 oznámenia MZV SR č. 344/2002 Z.z. v znení zmien, ak dôjde k zmene
obvyklého pobytu dieťaťa na územie iného zmluvného štátu, nadobudnú s výnimkou čl. 7
právomoc orgány štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia
Rady (ES) č. 2201/2003 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv
a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania. Podľa článku 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ak sa začalo konanie na súde
členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať a ktorá patrí
podľa tohto nariadenia do právomoci iného členského štátu, aj bez návrhu vyhlási, ţe nemá
právomoc.
V danej veci jednoznačne obvyklým pobytom maloletého je Č., kde maloletý s matkou
od roku 2010 ţije a navštevuje materskú školu, a kde podľa vyjadrenia matky má úmysel aj
trvale sa zdrţiavať.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal otec maloletého dieťaťa dovolanie, ktorý ho,
ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, ţiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil tým, ţe zastavenie konania bez zákonného
dôvodu je vţdy odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s. p. a zároveň
odopretím ústavou upraveného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy S. a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Vytýkal súdu nesprávnosť právneho
posúdenia, naviac bol toho názoru, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a arbitrárne. Namietal, ţe odvolací súd
pravdepodobne prijal záver o oprávnenosti presťahovania maloletého dieťaťa do Č., avšak
dovolateľ mal za to, ţe vysťahovaním maloletého syna do cudziny bez jeho súhlasu došlo k
občianskoprávnemu únosu, resp. k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa v zmysle článku 2,
ods. 11 nariadenia Rady (ES) z 27. novembra 2003 č. 2201/2003. Ide o prípad, keď maloleté
dieťa bolo odvedené zo S., kde malo svoj obvyklý pobyt, v rozpore s právom navrhovateľa
rozhodnúť o súhlase s vysťahovaním. Nezáleţí
na tom, ţe dieťa v čase únosu bolo zverené do starostlivosti matky. Nakoľko došlo
k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa, sú štátne orgány povinné aplikovať článok 10
nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov. Podľa názoru dovolateľa, právomoc
slovenských súdov nie je zachovaná len v prípadoch, keď dieťa nadobudne obvyklý pobyt
v inom členskom štáte a zároveň sa s tým dotknuté osoby zmieria, alebo ak uplynie
jednoročná subjektívna lehota a v tejto lehote nie je podaná ţiadosť o návrat, prípadne nie sú
splnené niektoré iné podmienky nariadenia. Keďţe dovolateľ nedal súhlas k vysťahovaniu
maloletého, je zachovaná príslušnosť súdov S. a rozhodnutie o zastavení konania podľa § 104
ods. 1 O.s.p. je nezákonným rozhodnutím.
Matka maloletého vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe návrh na súd o zmenu
osobnej starostlivosti bol podaný otcom maloletého dňa 19. júla 2010, teda v čase, keď mal
vedomosť o tom, ţe maloletý sa zdrţiava na území Č., avšak nebol ním podaný návrh na
navrátenie maloletého na územie S. v zmysle Haagskeho dohovoru, teda miestom obvyklého
pobytu maloletého, tak ako ho súd riadne zistil, bola v čase začatia konania Č.. Návrh na
začatie konania o navrátenie maloletého bol podaný aţ 30. júna 2011. Zároveň predloţila
rozsudok Mestského súdu v B. č.k.
40Nc 2059/2011-77 zo dňa 11. augusta 2011 (spolu so zápisnicou z pojednávania) v konaní
o vydanie rozhodnutia o navrátenie dieťaťa, ktorým bol návrh otca, aby sa maloletý B. I...
navrátil do S., zamietnutý. Ďalej uviedla, ţe s poukazom na znenie § 238 ods. 4 O.s.p. je
dovolanie v predmetnej veci neprípustné, a preto je potrebné ho odmietnuť.
Najvyšší súd S. ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území S..
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,
ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd S. len na skúmanie
prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p., ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/,d/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť pred súdom konať v zmysle
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy S. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
K odňatiu moţnosti dovolateľa pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy S. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo
podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zastavení konania pre nedostatok
právomoci slovenských súdov konať, v dôsledku čoho mu nebolo umoţnené riadne
a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva.
Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy S. Slovenská republika uznáva a dodrţiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy S. kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne S..
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) do obsahu základného
práva na súdnu ochranu patrí aj právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môţe mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republiky ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Kaţdý má právo, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, ţe k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený skutkový stav veci pouţije
ústavne súladne interpretovaná , platná a účinná právna norma.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov S.. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy S. a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa citovaných ustanovení by došlo vtedy,
pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej
alebo právnickej osobe (Uznesenie ÚS SR I.ÚS 35/1998).
V predmetnej veci však súdy niţších stupňov skúmali podmienky, za ktorých môţu
konať vo veci a správne dospeli k záveru, ţe nie je daná právomoc slovenských súdov,
vychádzajúc z predmetu konania vo vzťahu k úprave medzinárodného práva, a správne
následne dospeli k záveru, ţe ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, kedy súd
musí konanie vţdy zastaviť.
Odvolací súd správne vychádzal z komplementárneho vzťahu nariadenia k Dohovoru,
čo znamená, ţe v rámci Európskej únie sa prednostne pouţije nariadenie, tzv. Brusel II bis,
pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši Dohovor.
Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenia“) článku
8 ods. 1 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností
k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
Dovolací súd zhodne s názorom súdov niţších stupňov dospel k záveru, ţe v čase
podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa a to na starostlivosť striedavú, mal
maloletý obvyklý pobyt v Č.. Obvyklý pobyt sa určuje podľa kritérií trvania, pravidelnosti,
podmienok a dôvodu fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa berú do úvahy
miesto a podmienky školskej dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne väzby v danom
štáte. S týmito skutočnosťami sa riadne vysporiadali niţšie súdy a dovolací súd ich vyhodnotil
i v kontexte konania o návrat maloletého do S., ktoré začal otec maloletého tesne pred
uplynutím jedného roka od podania návrhu na zmenu starostlivosti (viď rozsudok Mestského
súdu v B. z 11. augusta 2011 sp.zn. 40 P
a Nc 156/2011)
Preto ak súd prvého stupňa zastavil konanie pre nedostatok právomoci konať
a odvolací súd toto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, neodňal dovolateľovi prístup
k súdu a ani moţnosť pre súdom konať, ale z uvedeného je zrejmé, ţe na konanie o návrhu
na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa, sú príslušné súdy v krajine jeho obvyklého pobytu,
t.j. v Č..
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd S. vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo odvolací súd potvrdil uznesenie o zastavení konania
pre nedostatok právomoci slovenských súdov na konanie vo veci. Rozhodnutie odvolacieho
súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd S. dovolanie v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1písm. a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu S. pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. decembra 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová