Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 348/2013
PDF · 160.78 KB
No categories available
IV. ÚS 348/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 2425/2003, ako aj porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 CoE 85/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 2425/203, ako aj porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE
85/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá obsahovala
právny záväzok dlžníka a v ktorej bola označená oprávnená osoba (sťažovateľka, pozn.)
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou.
Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať
sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade
exekučného titulu (notárska zápisnica, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu
uznesením sp. zn. 7 Er 2425/2003 z 25. apríla 2012 vyhlásil za neprípustnú a zastavil;
na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené
uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE 85/2012 z 27. septembra 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim
z postupu okresného súdu a krajského súdu a z napadnutého uznesenia krajského súdu,
ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych
ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec,
a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných
na právnu vec, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie
v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým
skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho,
aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“)
o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,
eventuálne porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, napadnuté uznesenie
krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní,
v ktorom okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením
krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych
a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej
judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04)
súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Za relevantné pochybenie v postupe krajského súdu sťažovateľka považuje
predovšetkým skutočnosť, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení uvedeného
exekučného konania bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o jej
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania
žiadosti súdnemu dvoru o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka namieta, že krajský súd „vôbec neuviedol
dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal“.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumentácia sťažovateľky
obsiahnutá v sťažnosti je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade
jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu
k napadnutým uzneseniam krajského súdu, potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov
o zastavení exekúcie, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len
iné konania odvolacieho súdu, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými
uzneseniami malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej
argumentácie sťažovateľky uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahovalo, z hľadiska
skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery,
ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m.
IV. ÚS 467/2012, III. ÚS 7/2013, I. ÚS 409/2012).
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre
sťažovateľku opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer
identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný
súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
(napr. uznesenia sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013
z 15. januára 2013, I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012) týkajúcich sa takmer identických
sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom v častiach týkajúcich sa rozhodnutí
odvolacieho súdu odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda
bez potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov]
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2013