Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 348/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE

85/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá obsahovala

právny záväzok dlžníka a v ktorej bola označená oprávnená osoba (sťažovateľka, pozn.)

a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať

sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade

exekučného titulu (notárska zápisnica, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu

uznesením sp. zn. z 25. apríla 2012 vyhlásil za neprípustnú a zastavil;

na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené

uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. septembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim

z postupu okresného súdu a krajského súdu a z napadnutého uznesenia krajského súdu,

ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych

ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec,

a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných

na právnu vec, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie

v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým

skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho,

aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie

konania podľa (ďalej len „OSP“)

z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“)

o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

eventuálne porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, napadnuté uznesenie

krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní,

v ktorom okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením

krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(obdobne napr. , , ). Nútený výkon súdnych

a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu (, , , )

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Za relevantné pochybenie v postupe krajského súdu sťažovateľka považuje

predovšetkým skutočnosť, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení uvedeného

exekučného konania bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o jej

návrhu na prerušenie konania podľa z dôvodu potreby podania

žiadosti súdnemu dvoru o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka namieta, že krajský súd „vôbec neuviedol

dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal“.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumentácia sťažovateľky

obsiahnutá v sťažnosti je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade

jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu

k napadnutým uzneseniam krajského súdu, potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov

o zastavení exekúcie, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len

iné konania odvolacieho súdu, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými

uzneseniami malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej

argumentácie sťažovateľky uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť,

že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahovalo, z hľadiska

skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery,

ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m.

, , ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre

sťažovateľku opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer

identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný

súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

(napr. uznesenia sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn.

z 15. januára 2013, z 22. augusta 2012) týkajúcich sa takmer identických

sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom v častiach týkajúcich sa rozhodnutí

odvolacieho súdu odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda

bez potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov]

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013