Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 377/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. a sp. zn. Rvp

10149/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 31.

októbra 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. 4 Er

555/2007 z 25. júna 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. z 30. októbra 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu

Brezno sp. zn. z 12. marca 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. februára

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojich práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31.

októbra 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 25. júna 2012 a postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 30. októbra 2012 spojení s postupom a uznesením okresného

súdu sp. zn. z 12. marca 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského

súdu“ a „napadnuté uznesenia okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci

dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa

stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce

aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou

zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s.,

Karloveské rameno 8, Bratislava. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu boli exekučnými

titulmi na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným

súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučných konaní

okresný súd napadnutými uzneseniami okresného súdu rozhodol o zastavení prebiehajúcich

exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými

uzneseniami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne

správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd porušil

sťažovateľkou označené práva, najmä právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý

súdny proces tým, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez

návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím postupom odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie, e) svoje rozhodnutie formuloval

na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie

a interpretácie“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú

interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že

„Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí

rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba

v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu

rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských

a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že

ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí

rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania

splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie

sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený

exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či

rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov

vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je

exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že

„Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného

exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a

vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi

poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na

výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k

zmene postoja súdu.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a okresného súdu, ako aj krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými

uzneseniami okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené

konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú

medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil

na , a o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57

ods. 2 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudky

rozhodcovského súdu, ktoré boli v daných veciach exekučnými titulmi, neboli uznané

za spôsobilé exekučné tituly, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky

zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej

podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi

právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc

rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dôsledne vyložil svoje úvahy

týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky,

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou

zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudky boli exekučnými titulmi).

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj

k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudky boli následne exekučnými titulmi slúžiacimi ako

právny podklad na začatie exekučných konaní voči dlžníkom. Krajský súd správne posúdil

právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a Občiansky

zákonník v platnom znení (ďalej len „“) a naň nadväzujúcu legislatívnu

úpravu o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj

s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu

a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského

práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy

o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako

napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako

spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je

teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný

v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenia

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním

poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo

priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57

ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to

vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym

predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky nepochybne zákon

o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) v spojení

s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného konania,

ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a tiež

s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a napadnutými uzneseniami krajského súdu (tak aj napadnutými uzneseniami okresného

súdu vzhľadom na ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a

základným právom podľa a právom podľa dodatkového protokolu

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto

práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25

ods. 2 .

II.E K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením

napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv

a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej

na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické

alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej

menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej

vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov a dohovoru

sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého porušenie

však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom

a rozhodnutiami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto jej

ostatnej časti zjavne neopodstatnené ( ).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013