Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 386/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 CoE

172/2012 z 25. októbra 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2 Er

26/2006 zo 4. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

ako aj porušenie a dohovoru postupom a uznesením Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2012 (ďalej

len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. júla 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverovej zmluve.

Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich

záväzkov, jeho pohľadávka voči sťažovateľke sa stala splatnou a v nadväznosti na

podmienky dojednané v úverovej zmluve obsahujúce aj rozhodcovskú doložku bolo

sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom –

spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava.

Rozhodcovský rozsudok tohto súdu bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny

exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia,

t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým uznesením

okresného súdu rozhodol o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd na

odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne a návrh sťažovateľky na prerušenie konania

zamietol.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd porušil

sťažovateľkou označené práva, najmä právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý

súdny proces tým, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez

návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím postupom odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie, e) svoje rozhodnutie formuloval

na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie

a interpretácie.“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú

interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla,

že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí

rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba

v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu

rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských

a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že

ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí

rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania

splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie

sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený

exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie

a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov

vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je

exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným

spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje

a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného

titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného

titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani

skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutie okresného a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu,

ako aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutým uznesením

okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým uznesením

okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako

riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti

bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené

konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú

medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a o jej zastavení založil na a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol

v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu

neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu

na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej

účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán

v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená

na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

Krajský súd vo svojom napadnutom uznesení dôsledne vyložil svoje úvahy týkajúce

sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky,

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť

ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným

titulom.

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu

aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim

ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne

posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah

a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení a

v platnom znení (ďalej len „“), ako aj s poukazom

na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu a európskych

súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva.

Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy o úvere

zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov,

ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka

ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ

je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný

v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého

by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté

rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval,

že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním

poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,

že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné

konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto

právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky

nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1

písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho

exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol,

že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,

aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie

daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery uznesenia okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a uznesením krajského súdu (tak aj uznesením okresného súdu vzhľadom na jeho

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v

tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.D

K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv

a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej

na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické

alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej

menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej

vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov a dohovoru

sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého porušenie

však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom

a uznesením krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej

časti zjavne neopodstatnená ( ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013