Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 382/2013
PDF · 198.32 KB
No categories available
I. ÚS 382/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 CoE
116/2012 z 20. septembra 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Senica
sp. zn. 7 Er 274/2004 z 3. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 116/2012 z 20. septembra 2012 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom a uznesením Okresného
súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Er 274/2004 z 3. augusta 2011 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá
má povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený
výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím
rozhodnutím zastavil exekúciu. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým
rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne
správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd svoje
rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel
spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu
na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec,
keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár
poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd
nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho
predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým uznesením okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým
rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu.
II.A K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým
uznesením okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti
bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým okresný súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie
a o jej zastavení, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.
Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskej
zápisnici, ktorá bola exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie
exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým
exekučným titulom.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním
poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý
v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,
aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie
daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a uznesením krajského súdu (tak aj uznesením okresného súdu vzhľadom na jeho
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v
tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.D K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv
a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej
na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické
alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej
menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali
bez jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého
porušenie však ústavný súd v postupe a uznesení krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a uznesením krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej
časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013