Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 387/2013
PDF · 321.44 KB
No categories available
IV. ÚS 387/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. A. V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky
JUDr. A. V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 K 27/2009 z 22. mája
2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. A. V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. A. V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 K 27/2009 z 22. mája 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom v konkurznom
konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 K 27/2009 na majetok úpadcu obchodnej
spoločnosti B., a. s., B. (ďalej len „úpadca“). Sťažovateľka si do konkurzného konania
prihlásila svoje pohľadávky v celkovej sume 1 394 144,59 €, z čoho suma 1 078 802,36 €
bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam vo vlastníctve úpadcu. Správca
speňažil majetok úpadcu ako podnik postupom podľa § 92 ods. l písm. c) zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) vo štvrtom kole
verejného ponukového konania za kúpnu cenu 277 000 €. Kúpna zmluva o predaji podniku
bola uzatvorená 28. februára 2011.
Sťažovateľka výzvou z 1. júla 2011 požiadala správcu úpadcu o predloženie návrhu
rozvrhu výťažku. Následne správca spracoval návrh konečného rozvrhu výťažku oddelenej
podstaty pre sťažovateľku ako zabezpečeného veriteľa a doručil jej ho 4. augusta 2011.
Sťažovateľka nesúhlasila s predloženým návrhom rozvrhu výťažku a podala proti nemu
námietky, argumentujúc tým, že „správca zaťažil oddelenú podstatu P., a. s. výdavkami,
ktoré so správou a speňažením oddelenej podstaty žiadnym spôsobom nesúvisia, čím porušil
zákonné právo zabezpečeného veriteľa, aby jeho pohľadávka bola uspokojená z výťažku
speňaženia založenej veci“.
O podaných námietkach sťažovateľky rozhodol napadnutým uznesením okresný súd,
ktorý námietkam nevyhovel.
Podstata námietok sťažovateľky proti návrhu rozvrhu výťažku spočívala v
- zaťažení oddelenej podstaty neuhradenými výdavkami za spotrebu elektrickej
energie, vody a dane z nehnuteľností, ktoré vznikli v období, keď boli nehnuteľnosti
prenajaté, pričom tieto výdavky bol povinný uhrádzať nájomca,
- započítaní vzájomných pohľadávok úpadcu z neuhradeného nájomného
s pohľadávkami za služby, ktoré mali údajne spočívať v poskytnutí prác vyradenia
a vytriedenia mzdových zložiek,
- skutočnosti, že nájomca, ktorý si povinnosti z nájomnej zmluvy neplnil, je osobou
personálne prepojenou na dvoch veriteľov úpadcu a členov veriteľského výboru, a to
obchodné spoločnosti M., a. s., a S., a. s.,
- zaťažení oddelenej podstaty výdavkami, ktoré súvisia s úhradou miezd
a odstupného vyplatených zamestnancom prostredníctvom garančného fondu,
- zaťažení oddelenej podstaty pomernou časťou žalovanej sumy 42 526,80 €, ktorej
vylúčenia z konkurznej podstaty sa domáha spoločnosť K., spol. s r. o.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd rozhodol o predmetných námietkach napadnutým
uznesením, ale „svoj právny názor žiadnym spôsobom neodôvodnil“. V tejto súvislosti
poukazuje na to, že „súd v odôvodnení uznesenia zo dňa 22. 05. 2012 uvádza vyjadrenie
správcu a svoje súhlasné stanovisko s odkazom na príslušné ustanovenia Zákona o
konkurze a reštrukturalizácii, bez toho, aby sa zaoberal relevantnými prameňmi práva..., o
ktoré by mohol dôsledne oprieť svoje právne tvrdenia tak, aby boli presvedčivé a všeobecne
akceptovateľné. Týmto postupom bola Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.“.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom okresného súdu vyjadreným
v napadnutom uznesení, v zmysle ktorého postup správcu pri rozdeľovaní pohľadávok proti
podstate medzi všeobecnú podstatu a oddelenú podstatu považoval za zákonný a správny.
Sťažovateľka s poukazom na § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení
účinnom do 31. decembra 2011, podľa ktorého ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou
súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate vznikla, správca rozpočíta
pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky majetku, argumentovala:
«Dogmatickým uplatnením zmienenej právnej vety v praxi dochádza k takým absurdným
situáciám, keď správca priradí pohľadávku proti podstate aj k súpisovým položkám
osobitnej, čiže oddelenej podstaty napriek tomu, že táto s nimi nemá žiadny súvis.
Nakoniec v prípade, ak úpadca disponuje výlučne majetkom, ktorý je predmetom
záložného práva, pričom sú v konaní prihlásené pohľadávky proti podstate, tieto sa uhradia
z výťažku oddelene] podstaty bez ohradu na práva a právom chránené záujmy
zabezpečeného veriteľa. Takýto postup pokladáme za absurdný už len z dôvodu, že inštitút
záložného práva má svojou podstatou slúžiť na ochranu práv zabezpečeného veriteľa pre
prípad neplnenia záväzkov zo strany dlžníka: domnievame sa, že ani konkurzné konanie
a postup podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako právnej normy lex specialis
nemôže „prelomiť“ inštitút záložného práva a uprednostniť uspokojenie iných,
prednostných pohľadávok (pohľadávok proti podstate).»
V nadväznosti na citovanú argumentáciu sťažovateľka upriamila pozornosť na
novelizáciu § 87 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (vykonanú zákonom č. 348/2011
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, pozn.), na základe ktorej s účinnosťou od 1. januára 2012
tento zákon už prísne rozdeľuje pohľadávky proti podstate ako pohľadávky proti všeobecnej
podstate a pohľadávky proti oddelenej podstate, pričom pohľadávky proti oddelenej
podstate sú náklady, ktoré súvisia s oddelenou podstatou, čo podľa názoru sťažovateľky iba
potvrdzuje rozporný a arbitrárny výklad napadnutého uznesenia okresného súdu. V tejto
súvislosti sa sťažovateľka domnieva, že „novelizácia ustanovenia § 87 nepriniesla zmenu
v chápaní pohľadávok proti podstate, ale len odstránila často nesprávne použitie právnej
normy v neprospech zabezpečeného veriteľa“.
Podľa názoru sťažovateľky bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 27/2009
z 22. mája 2012 porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd v jej
veci „nevykonal žiadne dokazovanie, riadne svoje rozhodnutie neodôvodnil a neoprel
o výklad právne relevantných ustanovení príslušných právnych predpisov“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., a. s, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/27/2009 zo dňa
22. 05. 2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/27/2009 zo dňa 22. 05. 2012 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti P., a. s. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 323,50 EUR, ktorú
je Okresný súd Nitra (sťažovateľka má zrejme na mysli Okresný súd Bratislava I, pozn.)
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. A. V., s. r. o. do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal
prípisom z 28. februára 2013 o vyjadrenie predsedníčku okresného súdu, ktorá na túto
žiadosť reagovala prípisom sp. zn. Spr 3217/2013 z 28. marca 2013; súčasťou prípisu jej aj
vyjadrenie zákonnej sudkyne ku skutočnostiam namietaným v sťažnosti, v ktorom sa
vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľky okrem iného uvádza:
1. K námietke týkajúcej sa zaťaženia oddelenej podstaty neuhradenými výdavkami za
spotrebu elektrickej energie, vody a dane z nehnuteľností, ktoré vznikli v období, keď boli
nehnuteľnosti prenajaté, pričom výdavky bol povinný uhrádzať nájomca:
„... Vychádzajúc z vyjadrení Správcu uvádzaných v Návrhu na rozhodnutie
o námietkach, prenájmom nehnuteľností zaradených do konkurznej podstaty sa výrazne
znížili výdavky spojené so správou týchto nehnuteľností. S poukazom na Návrh rozvrhu
výťažku z oddelenej podstaty Zabezpečeného veriteľa, správa konkurznej podstaty Úpadcu
bola mimoriadne komplikovaná, nakoľko v konkurznej podstate v čase ustanovenia do
funkcie neboli žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie samotnej správy. Potenciálny
zdroj príjmov predstavovali práve príjmy z prenájmu, ktoré však komplikoval fakt, že v čase
ustanovenia Správcu do funkcie boli uzavreté zmluvy so 6 nájomcami, ktorí nájomné platili
len sporadicky. Vzhľadom na uvedené Správca uzatvoril Zmluvu o nájme s jediným
nájomcom, čím sa výrazne znížili nálady na elektrickú energiu a bol dosiahnutý celkový
príjem za prenájom vo výške 32.271,79 €. Pomerná časť z tohto výťažku bola priradená do
oddelenej podstaty na základe koeficientu, ktorým boli rozpočítané pohľadávky proti
podstate, ktoré vznikli v súvislosti so správou konkurznej podstaty.
Je zrejmé, že Sťažovateľom namietané výdavky sú pohľadávkami proti podstate.
Tieto pohľadávky totiž vznikli po vyhlásení konkurzu a v súvislosti so správou majetku
Úpadcu. Skutočnosť, že predmetné výdavky vznikli v období, kedy bol majetok predmetom
nájmu nemá vplyv na vymedzenie týchto výdavkov ako pohľadávok proti podstate. Právny
význam ich vymedzenia ako pohľadávok proti podstate pritom spočíva v tom, že Správca ich
uspokojuje mimo rozvrhu výťažku, a to z výťažku získaného speňažením majetku, ktorý
podlieha konkurzu. Nakoľko tieto pohľadávky proti podstate (t. j. spotreba elektrickej
energie a voda) vznikli v súvislosti so správou celej konkurznej podstaty, Správca ich
rozpočítal na celú konkurznú podstatu podľa súpisovej hodnoty konkurznej podstaty.
Na druhej strane, daň z nehnuteľnosti je pohľadávkou výlučne proti oddelenej
podstate, keďže vznikla v súvislosti s konkrétnymi nehnuteľnosťami zaradenými do
oddelenej podstaty. Je preto zrejmé, že táto pohľadávka sa uspokojí z výťažku získaného
speňažením majetku, zaradeného do oddelenej podstaty a to pomerom, akým boli veritelia
uspokojení z výťažku predaja nehnuteľností. Nakoľko Zabezpečený veriteľ bol uspokojený
vo výške 84,8 % z kúpnej ceny nehnuteľností, aj daň z nehnuteľností bude v rovnakom
pomere zaťažovať oddelenú podstatu.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetné výdavky, ktoré
Sťažovateľ namieta, sú nepochybne pohľadávkami proti podstate. Správca spôsobom
ustanoveným zákonom pripravil návrh rozvrhu výťažku pre oddeleného veriteľa, keď
zo sumy výťažku odrátal vzniknuté pohľadávky proti podstate, rozpočítané podľa uvedených
koeficientov. Tvrdenie, že uvedené pohľadávky mali byť hradené zo zisku z prenájmu je
v zásade irelevantné, nakoľko je zrejmé že v konečnom dôsledku výška pohľadávok proti
podstate presiahla príjem z prenájmu. Akákoľvek zodpovednosť Správcu je podľa nášho
názoru vylúčená, nakoľko tento nemohol predvídať, že pohľadávky proti podstate prevýšia
príjem z prenájmu. Okrem toho, samotným prenájmom sa mu podarilo ušetriť náklady
správy nehnuteľností, ktoré by v prípade nevyužitia inštitútu prenájmu boli niekoľko
násobne vyššie. Následne bol príjem z prenájmu, ako výťažok zo speňaženia, rozrátaný
rovnakým koeficientom, ako pohľadávky proti podstate, ktoré vznikli v súvislosti so správou
nehnuteľností, ktoré boli predmetom nájmu. Súd teda vyhodnotil, že námietka Sťažovateľa
v tomto prípade bola nedôvodná.“
2. K námietke týkajúcej sa neuhradenia výdavkov zo strany nájomcu ku dňu
odovzdania nehnuteľností novému vlastníkovi:
„Súd v uznesení č. k. 3 K/27/2009 zo dňa 22. 05. 2012 k uvedenej námietke
Zabezpečeného veriteľa uviedol, že k uzavretiu Zmluvy o predaji podniku došlo dňa
28. 02. 2011, pričom v ten istý deň bolo dohodnuté s nájomcom, že najneskôr k 31. 03. 2011
dôjde k odovzdaniu nebytového priestoru novému vlastníkovi. Zároveň bolo dohodnuté, že
akékoľvek výdavky súvisiace s dodávkou el. energie, vody a stočného za mesiac marec budú
refakturované. Nakoľko k úhrade takto refakturovaných nákladov ku dňu rozvrhu výťažku
nedošlo, Správca uviedol, že v rámci nasledujúceho rozvrhu bude takýto príjem rozvrhnutý
zabezpečenému veriteľovi. Sťažovateľ v Sťažnosti namieta, že takýto postup nemá oporu
v zákone, nakoľko ZKR s poukazom na ust. § 97 ZKR v znení do 31. 12. 2011 neumožňoval
čiastkový a dodatočný rozvrh po speňažení oddelenej podstaty ako celku ale len rozvrh
výťažku zo speňaženia majetku oddelenej podstaty.
V tejto súvislosti poukazujeme na skutočnosť, že ZKR, v znení platnom do
31. 12. 2011 termín čiastkový rozvrh síce nepoužíval, avšak je zrejmé, že pokiaľ Správca
vypracuje rozvrh po speňažení každej štvrtiny majetku tvoriaceho oddelenú podstatu ide
o čiastkový rozvrh.
V posudzovanom prípade sa majetok Úpadcu speňažoval ako podnik v súlade s § 92
ods. 1 písm. d) ZKR, a teda Správca nemal možnosť pripraviť čiastkový rozvrh po speňažení
každej štvrtiny majetku tvoriaceho oddelenú podstatu. Je zrejmé, že speňažením majetku
zaradeného do oddelenej podstaty, bol predaný celý majetok tvoriaci oddelenú podstatu. Na
druhej strane, pokiaľ neboli uhradené refakturované náklady je zjavné, že existuje ešte
majetok, ktorý má byť uhradený zabezpečenému veriteľovi. Pokiaľ by teda Správca čakal
s prípravou návrhu rozvrhu výťažku z oddelenej podstaty pre Zabezpečeného veriteľa, na
úhradu refakturovaných nákladov, ako aj na výsledok sporu so spol. K., spol. s r. o. o
vylúčenie sumy 42.526,82 €, dochádzalo by k vzniku ďalších nedôvodných pohľadávok proti
podstate, čím by sa uspokojenie Zabezpečeného veriteľa ešte znížilo. Takýto postup
Správcu, spočívajúci v rozvrhnutí príjmu z refakturovaných nákladov po ich úhrade, v
rámci nasledovného rozvrhu, je preto v záujme Zabezpečeného veriteľa, hoci ZKR v znení
platnom do 31. 12. 2011 výslovne pojem čiastkový rozvrh alebo dodatočný rozvrh
nepoužíva, avšak extenzívnym výkladom ust. § 97 ods. 1 ZKR je zrejmé, že s ním ráta.“
3. K námietke, podľa ktorej je oddelená podstata zaťažená pohľadávkami proti
podstate, ktoré súvisia s úhradou miezd a odstupného vyplateného zamestnancom
prostredníctvom garančného fondu, ako aj zákonnými odvodmi, pričom podľa sťažovateľky
tieto výdavky so správou a speňažením oddelenej podstaty nesúvisia:
„... Aj s odkazom na skutočnosti uvádzané Sťažovateľom v Sťažnosti je nepochybné,
že pohľadávka Sociálnej poisťovne, ktorá vznikla v súvislosti s plnením z garančného fondu
je pohľadávkou proti podstate. Je zrejmé, že Správca, pri zostavení rozvrhu výťažku
z oddelenej podstaty pre Zabezpečeného veriteľa vychádzal zo ZKR v znení účinnom do
31. 12. 2011. S poukazom na ust. § 206a ZKR, v znení účinnom od 01. 01. 2012, konania
začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov.
V zmysle uvedeného Správca pristúpil k rozvrhu výťažku spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon, a teda v súlade s § 87 ods. 5 tretia veta ZKR v znení účinnom do 31. 12. 2011,
a rozpočítal Sťažovateľom namietané pohľadávky proti podstate, medzi všetky súpisové
zložky majetku príslušným koeficientom, t. j. k oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa
na základe koeficientu 0,032238. V posudzovanom prípade sa súd stotožnil s postupom
Správcu, ktorým rozpočítal tieto pohľadávky súvisiace s úhradou miezd a odstupného
vyplateného zamestnancom z garančného fondu, medzi všetky súpisové zložky majetku.
Správca tak postupoval z dôvodu, že toho času nebolo možné určiť, v súvislosti s ktorou
súpisovou položkou tieto pohľadávky proti podstate vznikli. Skutočnosť, že neskoršia právna
úprava ZKR, taxatívnym spôsobom vymedzila predmetné pohľadávky, ako pohľadávky proti
všeobecnej podstate, nezakladá nesprávny postup Správcu tým, že postupoval v zmysle,
v tom čase účinnej, právnej úpravy.“
4. K námietke zaťaženia oddelenej podstaty pomernou časťou žalovanej sumy
(42 526,8 €), ktorej vylúčenia sa domáha spoločnosť K., spol. s r. o.:
«Súd v uznesení č. k. 3 K/27/2009-606 zo dňa 22. 05. 2012 skonštatoval, že uvedený
spor nie je do dnešného dňa ukončený, a teda nie je možné prejudikovať rozhodnutie súdu,
ani skutočnosť, z ktorej podstaty sa v prípade úspechu bude takýto nárok žalobcu hradiť.
Správca zároveň v Návrhu na rozhodnutie súdu o námietkach uviedol, že na základe
právoplatne ukončeného exindačného sporu, pristúpi k rozvrhu zodpovedajúcej časti
výťažku.
Súd sa stotožnil s právnym názorom Správcu, že do času právoplatného rozhodnutia
súdu v tejto veci, nie je možné rozvrhnúť výťažok v sume, ohľadne ktorej prebieha spor.
V predmetnom spore spol. K., spol. s r. o. (ďalej len „Navrhovateľ“) tvrdila, že
uzavrela s Úpadcom Rámcovú zmluvu č. 1/07/2008 o dodávkach tovaru a služieb, v zmysle
ktorej Úpadca prevzal tovar, dodaný Navrhovateľom. V Rámcovej zmluve bola účastníkmi
dojednaná výhrada vlastníckeho práva, podľa ktorej vlastnícke právo - jeho finančný
ekvivalent prechádza na odberateľa až po jeho úplnom zaplatení. Nakoľko k zaplateniu
kúpnej ceny za dodaný tovar nedošlo, Navrhovateľom dodaný tovar a Úpadcom prevzatý
tovar, v hodnote 42.526,82 €, neprešiel do vlastníctva Úpadcu, ale zostal vo vlastníctve
Navrhovateľa. Po vyhlásení konkurzu na majetok Úpadcu Správca oznámil Navrhovateľovi,
že predmetný tovar bol vyvezený na Ukrajinu a tam bol zabudovaný, a teda ho nie je možné
vydať. S poukazom na uvedené Navrhovateľ žiadal o zaplatenie finančnej náhrady za tento
tovar vo výške 42.526,82 € a navrhol, aby súd uložil Správcovi uvedenú istinu vylúčiť z
konkurznej podstaty.
Súd po oboznámení sa so spisovým materiálom v konaní č. k. 2 Cbi 2/2010 mal za to,
že do času právoplatného rozhodnutia súdu v tejto veci, nie je možné posúdiť oprávnenosť
nároku Navrhovateľa. Na druhej strane však bolo zrejmé, že v prípade priznania nároku
Navrhovateľovi, bude Správca povinný vylúčiť istinu vo výške 42.526,82 € z konkurznej
podstaty. V tom čase však už bol majetok tvoriaci podstatu speňažený ako celok, formou
predaja podniku. Je teda zrejmé, že Správca, do času rozhodnutia súdu, mohol vylúčiť túto
istinu len z výťažku zo speňaženia majetku. Pritom pri jej vylúčení pomerne zaťažil
oddelenú aj všeobecnú podstatu.
Na druhej strane, za situácie, kedy by Správca pri návrhu rozvrhu výťažku
z oddelenej podstaty pre Zabezpečeného veriteľa nezohľadnil prebiehajúci spor, a súd by
rozhodol o vylúčení istiny v sume 42.526,82 € z konkurznej podstaty Úpadcu, bol by takýto
rozsudok nevykonateľný. A pokiaľ by Správca čakal s návrhom rozvrhu výťažku do času
rozhodnutia súdu o vylúčení resp. zamietnutí návrhu na vylúčenie istiny vo výške
42.526,82,- €, vznikali by Sťažovateľovi ďalšie neodôvodnené pohľadávky proti podstate.
Preto máme za to, že takýto postup Správcu pri vylúčení pomernej časti istiny
z výťažku zabezpečenej podstaty bol správny. V tomto smere poukazujeme aj na, toho času
ešte neprávoplatný, rozsudok Okresného súdu Bratislava 1, zo dňa 12. 02. 2013,
č. k. 2 Cbi 2/2010-137, ktorým vyhovel návrhu Navrhovateľa a zaviazal Správcu ako
odporcu na vylúčenie istiny v sume 42.526,82,- €, z konkurznej podstaty Úpadcu, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku...
Pokiaľ teda ide o nedostatočné odôvodnenie uznesenia č. k. 3 K/27/2009-606 zo dňa
22. 05. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 05. 2012, máme za to, že nakoľko súd
vyslovil záver, že sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom Správcu, nie je nevyhnutné
opätovne uvádzať dôvody nevyhovenia námietok, ktoré sa v konečnom dôsledku zhodujú
s dôvodmi uvádzanými Správcom. Súd vychádzajúc z námietok Zabezpečeného veriteľa, ako
aj z Návrhu Správcu na rozhodnutie súdu o námietkach, v závere uznesenia uviedol, že sa
s názorom Správcu stotožnil v plnom rozsahu, a preto námietky Zabezpečeného veriteľa
zamietol. V zmysle vyššie opísaných skutočností, máme za to, že námietky podané
Sťažovateľom, súd vyhodnotil ako nedôvodné, v súlade so zákonom.»
K vyjadreniu zákonnej sudkyne na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu
zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 13. júna 2013, v ktorom
okrem iného uviedla:
«... Zákonná sudkyňa sa v odôvodnení uznesenia č. k. 3 K/27/2009 zo dňa
22. 05. 2012, ktorým zamietla námietky sťažovateľa proti návrhu rozvrhu výťažku
z oddelenej podstaty (ďalej len „uznesenie o námietkach“), obmedzila len na citovanie
zákonnej úpravy zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZKR“), opierajúc sa a odvolávajúc sa na vyjadrenie správcu
k námietkam sťažovateľa.
Vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo dňa 28. 03,2013 zákonná sudkyňa len opakovane
uviedla, cit. (str. 4 , 7 ods. vyjadrenia): „... Súd sa stotožnil s názorom Správcu v plnom
rozsahu, jednak v oblasti posúdenia dôvodnosti podaných námietok, časového momentu
vzniku za obdobie počas konkurzu, ako aj ich následnej kategorizácie medzi pohľadávky
proti podstate, či spôsobu ich zaradenia do súpisu konkurznej podstaty Úpadcu.“
K výhradám sťažovateľa, prečo sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
nevysporiadala s výhradami a odlišným právnym názorom sťažovateľa, ktoré boli uvedené
v námietkach sťažovateľa zo dňa 02. 08. 2011, sa však zákonná sudkyňa podľa nášho
názoru jasne nevyjadrila.
Uviedla len, cit. (str. 8, posl. odsek vyjadrenia): „... nakoľko súd vyslovil záver, že sa
v plnom rozsahu stotožnil s názorom Správcu, nie je nevyhnutné opätovne uvádzať dôvody
nevyhovenia námietok, ktoré sa v konečnom dôsledku zhodujú s dôvodmi uvádzanými
správcom.“ Takéto zdôvodnenie považuje sťažovateľ za účelové a nedostatočné.
Sťažovateľ poukazuje na to, že ZKR formuloval ustanovenia, ktoré upravujú vydanie
výťažku speňaženia oddelenej podstaty zabezpečenému veriteľovi, nie jasne a jednoznačne
zrozumiteľne.
Na jednej strane vytvára samostatnú - oddelenú podstatu zabezpečeného veriteľa,
ktorá má slúžiť prednostne na uspokojenie oddeleného veriteľa; na druhej strane však dáva
možnosť pri rigidnom výklade ZKR zaťažiť oddelenú podstatu akýmikoľvek výdavkami,
ktoré priamo nesúvisia so správou a speňažením majetku oddelenej podstaty. O tom, že
predmetné ustanovenia neboli formulované jasne a zrozumiteľne svedčí aj ich následná
novelizácia.
Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, je to len osoba
zúčastnená na konkurznom konaní, jeho právny názor nemusí byť správny, a preto zúžiť
odôvodnenie uznesenia o námietkach len na zopakovanie právneho názoru, prezentovaného
správcom bez toho, aby súd uviedol, prečo za správny považuje právny názor správcu,
a ako vyložil predmetné nejasné zákonné ustanovenia, pokladáme za nedostatočné.
Požiadavka úplného a dôsledného odôvodnenia rozhodnutia súdu o námietkach proti
návrhu rozvrhu výťažku je podľa názoru sťažovateľa naliehavá práve z dôvodu, že
v konaniach o námietkach proti návrhu rozvrhu podľa právnej úpravy ZKR platnej do
31. 12. 2011 s poukazom na § 198 ods. 1 ZKR nie je prípustný opravný prostriedok.
Ako príklad nedostatočného odôvodnenia možno uviesť, že si zákonná sudkyňa
osvojila právny názor správcu, že ak majetok (jeho finančný ekvivalent), ktorého vydania sa
z dôvodu uplatnenia výhrady vlastníctva domáhal žalobca K., spol. s r. o., úpadca vyviezol
na Ukrajinu a správca následne podnik speňažil ako celok (vrátane pohľadávok z
obchodného styku), tak pohľadávku K., spol. s r. o. nie je možné priradiť k žiadnej súpisovej
zložke majetku všeobecnej podstaty, a preto je potrebné priradiť túto pohľadávku pomerne k
obidvom podstatám.
Z odôvodnenia uznesenia o námietkach však nie je zrejmé, či sa v pohľadávkach
speňažených v rámci predaja podniku nenachádza aj neuhradená pohľadávka z
obchodného kontraktu, na základe ktorej bol tovar dodaný žalobcom vyvezený na Ukrajinu,
resp. iná pohľadávka, ktorá z predmetného kontraktu mohla vzniknúť a ku ktorej by mala
byť pohľadávka proti podstate žalobcu K., spol. s r. o. v prípade jej zistenia v súdnom spore
priradená.
Sťažovateľ pokladá za absurdné a v právnom state za nemysliteľné, aby sa nárok na
finančnú náhradu za tovar, dodaný úpadcovi a nezaplatený pred vyhlásením konkurzu, ak
bude v súdnom konaní priznaný, uspokojil z výťažku predaja založenej veci zabezpečeného
veriteľa.
Ak súd prvého stupňa s takýmto právnym názorom správcu stotožnil, je podľa názoru
sťažovateľa potrebné, aby to súd dostatočne zdôvodnil, čo sa však preukázateľne nestalo...
Zákonná sudkyňa rozhodla o námietkach sťažovateľa ako zabezpečeného veriteľa na
základe vyjadrenia správcu, bez toho, aby bol zabezpečený veriteľ s vyjadrením správcu
oboznámený, aby sa k vyjadreniu správcu mohol vyjadriť, aby mohol požadovať predloženie
dôkazov, prípadne dôkazy na podporu svojich tvrdení predkladať a v konečnom dôsledku
aby mohol svoje tvrdenia, ktorými odôvodňuje námietky proti návrhu rozvrhu, obhájiť.
Domnievame sa preto, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie bolo porušené nielen tým, že zákonná sudkyňa uznesenie o schválení rozvrhu
riadne neodôvodnila, ale postupom v konaní o námietkach sťažovateľovi ako účastníkovi
konania nebolo umožnené konať pred súdom.»
Vychádzajúc z citovaného, právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom podaní
z 13. júna 2013 vyslovuje názor, že „sťažnosť sťažovateľa bola podaná dôvodne“,
a zotrváva na pôvodnom návrhu, pričom zároveň spresnila svoj návrh na úhradu trov
konania (za podanie z 13. júna 2013 sa domáha úhrady trov v sume 165,56 €).
III.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej veci
všeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, I. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstatnú námietku sťažovateľky tvorí jej nesúhlas so záverom okresného súdu,
podľa ktorého správca postupoval správne, ak časť pohľadávok proti podstate rozpočítal
pomerne medzi všetky súpisové zložky majetku, teda i medzi tie, ktoré boli zapísané do
súpisu podstát pre oddelenú (zabezpečenú) podstatu.
Podľa § 96 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31. decembra 2011 výťažok zo speňaženia majetku, ktorý podlieha konkurzu, po odpočítaní
pohľadávok proti podstate, ktoré sa k nemu vzťahujú, sa veriteľom prihlásených
pohľadávok vydáva rozvrhom. Náklady uspokojenia pohľadávky znáša veriteľ prihlásenej
pohľadávky sám.
Podľa § 96 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31. decembra 2011 rozvrh obsahuje v prehľadnom členení jednotlivé celkové sumy
výťažkov priradených k súpisovým zložkám majetku, ktoré sú predmetom rozvrhu, spolu
so sumami pohľadávok proti podstate, ktoré sú priradené k týmto súpisovým zložkám
majetku, a výslednú sumu výťažku určenú na uspokojenie zabezpečeného veriteľa alebo
nezabezpečených veriteľov.
Podľa § 96 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31. decembra 2011 pri každej sume pohľadávky proti podstate sa v rozvrhu uvedie právny
dôvod, čas vzniku, čas uspokojenia a veriteľ pohľadávky proti podstate, ako aj dôvod jej
priradenia k príslušnej súpisovej zložke majetku.
Podľa § 87 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31. decembra 2011 pohľadávky proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení
konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu,
výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje
tento zákon; pohľadávkami proti podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa
uplatňujú prihláškou.
Podľa § 87 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31. decembra 2011 pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po
vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na
sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov
úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného
pomeru. Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa
považujú za pohľadávky z prevádzkovania podniku.
Podľa § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31. decembra 2011 po vzniku pohľadávky proti podstate správca priradí pohľadávku proti
podstate tej súpisovej zložke majetku, v súvislosti s ktorou pohľadávka proti podstate
vznikla. Ak pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti s viacerými súpisovými zložkami
majetku, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi dotknuté súpisové
zložky majetku podľa ich vzájomnej hodnoty, pričom vychádza z hodnoty uvedenej
v súpise; ak je už súpisová zložka majetku speňažená, správca vychádza z hodnoty ešte
nerozvrhnutého výťažku zo speňaženia. Ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou
súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate vznikla, správca rozpočíta
pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky majetku; ak však pohľadávka proti
podstate vznikla v súvislosti s uplatňovaním odporovacieho práva, správca pomerne
rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi tie súpisové zložky majetku, ktoré tvoria tú
podstatu, ktorá môže mať z uplatňovania odporovacieho práva prospech. Pohľadávky proti
podstate priradené súpisovej zložke majetku vylúčenej zo súpisu správca rozpočíta novým
spôsobom. O priraďovaní a rozpočítavaní pohľadávok proti podstate správca vedie
prehľadnú evidenciu tak, aby z nej bol nepochybný veriteľ, právny dôvod, čas vzniku a čas
uspokojenia pohľadávky proti podstate, ako aj jej priradenie súpisovej zložke majetku
a dôvod tohto preradenia. Evidenciu pohľadávok proti podstate správca vedie osobitne pre
všeobecnú podstatu a osobitne pre každú oddelenú podstatu.
Podľa § 206a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konania začaté pred
1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Okresný súd odôvodnil výrok sťažnosťou napadnutého uznesenia v podstatnej časti
takto:
«V námietke č. 1 označenej v námietkovom podaní zabezpečeného veriteľa ako
Neuhradené výdavky súvisiace s prenájmom majetku úpadcu... zabezpečený veriteľ
všeobecne namieta pohľadávky proti podstate, ktoré vznikli v súvislosti s dodávkou
elektrickej energie, vody a stočného a dane z nehnuteľnosti za obdobie, počas ktorého bol
majetok úpadcu v prenájme...
Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia (§ 87 ods. 1, 2 a 5 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011, ktoré okresný súd
v odôvodnení uznesenia následne uvádza, pozn.) je podľa názoru správcu nepochybné
a nesporné, že zabezpečeným veriteľom namietané výdavky v rámci Námietky č. 1 sú
pohľadávkami proti podstate, nakoľko ide o pohľadávky za dodávku elektrickej energie,
resp. vody a stočného úpadcovi, resp. v súvislosti s daňou z nehnuteľnosti, a to za obdobie
počas konkurzu...
Pokiaľ ide námietku zabezpečeného veriteľa, že pohľadávky proti podstate za
dodávku elektrickej energie, vody a stočného by nemali byť priradené k oddelenej podstate
správca uvádza, že tieto pohľadávky proti podstate vznikli komplexne v súvislosti so
správou celej konkurznej podstaty, t. j. ide o pohľadávky proti podstate, pri ktorých nie je
možné určiť v súvislosti s ktorou konkrétnou položkou majetku vznikli, preto tieto
pohľadávky v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením § 87 ods. 5 tretia veta ZKR
sú rozpočítané na celú konkurznú podstatu podľa súpisovej hodnoty konkurznej podstaty
stanovenej predchádzajúcim správcom.
Pokiaľ ide o námietku zabezpečeného veriteľa, že k oddelenej podstate by nemala byť
priradená pohľadávka proti podstate na daň z nehnuteľností. v tomto smere je podľa
vyjadrenia správcu nepochybné a nesporné, že takáto pohľadávka proti podstate vznikla
v súvislosti s konkrétnym nehnuteľným majetkom, ktorý tvoril oddelenú podstatu
zabezpečeného veriteľa, preto pomerná časť tejto pohľadávky proti podstate je priradená
k oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa, a to v pomere v akom sa rozdelil výťažok
získaný speňažením nehnuteľností.
V súvislosti s odôvodnením námietky č. 1 zabezpečeného veriteľa, že v dôsledku
prenájmu úpadcovho majetku počas konkurzu vznikla konkurznej podstate strata,
s uvedeným tvrdením správca kategoricky a zásadne nesúhlasí, nakoľko ad. 1) z pohľadu
účtovného bol prenájom majetku ziskový pre konkurznú podstatu a ad. 2) v prípade, ak by
správca ukončil všetky nájomné vzťahy v čase, keď bol ustanovený do funkcie - t. j. v
januári 2010 - oddelená podstata by ku dňu predloženia rozvrhu nebola zaťažená čistým
nákladom správy v sume 5 000,43 EUR, ale čistým nákladom správy v sume 60 072.90 EUR
pozostávajúcimi s nákladov kúrenia, elektrickej energie a vody pre strážnikov, účtovníčku
a personalistku a nákladov stráženia objektu, t. j. nákladmi 12 x väčšími. K týmto dôvodom
námietky správca ďalej uvádza, že z pohľadu schválenia alebo neschválenia návrhu rozvrhu
výťažku tieto dôvody sú právne irelevantné/bezpredmetné, nakoľko nesmerujú voči
právnemu základu pohľadávky proti podstate, ani voči jej výške, ani voči jej rozsahu
priradenia k oddelenej podstate.
Vzhľadom na vyššie uvedené správca navrhol súdu Námietku č. 1 zabezpečeného
veriteľa v celom rozsahu zamietnuť.
V námietke č. 2 označenej v námietkovom podaní zabezpečeného veriteľa ako
výdavky, ktoré vznikli po uzatvorení zmluvy o predaji podniku... zabezpečený veriteľ
všeobecne namieta, že správca zaťažuje oddelenú podstatu výdavkami ktoré vznikli po
uzatvorení zmluvy o predaji podniku.
V tejto súvislosti správa uvádza, že Zmluva o predaji podniku bola uzatvorená dňa
28. 02. 2011, pričom v ten istý deň bolo tiež dohodnuté ukončenie nájomného vzťahu
s nájomcom, pričom bolo dohodnuté, že k uvoľneniu resp. odovzdaniu nebytového priestoru
prenajímateľovi resp. novému vlastníkovi nehnuteľnosti dôjde najneskôr do 31. 03. 2011.
V tejto súvislosti bolo ďalej dohodnuté, že akékoľvek výdavky v súvislosti s dodávkou el.
energie, vody, alebo stočného za mesiac marec 2011 budú refakturované. Keďže
k dnešnému dňu nedošlo k úhrade takto refakturovaných nákladov, takáto úhrada nie je
toho času premietnutá v návrhu rozvrhu výťažku, avšak po úhrade týchto faktúr v rámci
ďalšieho nasledovného rozvrhu takýto príjem bude rozvrhnutý zabezpečenému veriteľovi.
V námietke č. 2 zabezpečený veriteľ všeobecne namieta pohľadávku proti podstate na
daň z nehnuteľnosti za rok 2011.
V danej súvislosti správca uvádza, že podľa § 18 ods. 2 zákona č 582/2004 Z. z.
o miestnych daniach a poplatkoch v znení neskorších predpisov „Na vyrubenie dane
z nehnuteľností je rozhodujúci stav k 01. januáru zdaňovacieho obdobia. Na zmeny
skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť, ktoré nastanú v priebehu zdaňovacieho
obdobia sa neprihliada.“.
K 01. 01. 2011 vlastníkom predmetných nehnuteľností bol úpadca, preto zo zákona
vyplýva, že pohľadávka na daň nehnuteľností na rok 2011 je pohľadávkou voči úpadcovi,
moment doručenia platobného výmeru je právne irelevantný, rozhodujúci je moment vzniku
pohľadávku ustanovený zákonom.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol správca súdu Námietku č. 2 zabezpečeného
veriteľa v celom rozsahu zamietnuť.
V námietke č. 3 označenej v námietkovom podaní zabezpečeného veriteľa ako
Výdavky súvisiace s náhradami zamestnancom a povinnými odvodmi... zabezpečený veriteľ
namieta priradenie pomernej časti pohľadávky proti podstate z titulu plnenia garančného
fondu zamestnancom úpadcu v sume 186 771,70 EUR z titulu peňažných náhrad
nevyplatených zamestnancom cez garančný fond v sume 40 282,23 EUR, z titulu
neuhradených odvodov poistného na sociálne poistenie v sume 42 261,70 EUR a z titulu
neuhradenej dane zo závislej činnosti v sume 56 494,25 EUR.
Ako dôvod námietky zabezpečený veriteľ uvádza, že tieto pohľadávky proti podstate
by mali byť priradené výlučne k súpisovým položkám všeobecnej podstaty, nakoľko
so správou oddelenej podstaty a jej speňažením nemajú žiadny vecný ani časový súvis.
Vzhľadom na vyššie cit. zákonné ustanovenia správca rozpočítal namietané
pohľadávky proti podstate Sociálnej poisťovne a Daňového úradu na celú konkurznú
podstatu, vzhľadom na skutočnosť, že pri týchto pohľadávkach proti podstate nie je možné
určiť v súvislosti s ktorou konkrétnou súpisovou zložkou majetku vznikli. Rozpočítanie
pohľadávok proti podstate správca urobil na základe súpisových hodnôt stanovených
v súpise majetku ešte predchádzajúcim správcom.
Vzhľadom na vyššie uvedené správca navrhol Námietku č. 3 zabezpečeného veriteľa
v celom rozsahu zamietnuť.
V námietke č. 4 označenej v námietkovom podaní zabezpečeného veriteľa ako Nárok
zo súdneho sporu... zabezpečený veriteľ namieta, že sa domnieva, že aj v prípade, ak by bol
žalobca v predmetnom spore úspešný, pohľadávka, ktorá žalobcovi bude priznaná bude
pohľadávkou proti všeobecnej podstate, a preto nemôže byť ani len čiastočne uhrádzaná
z oddelenej podstaty.
K uvedenému správca uvádza, že podstatou tohto sporu je excindačný nárok
uplatnený spoločnosťou K. spol. s r. o. vedený na OS BA I pod sp. zn. 2 Cbi/2/2010, a to o
vylúčenie istiny 42 526,82 EUR z konkurznej podstaty. Vzhľadom na skutočnosť. že k
dnešnému dňu predmetný spor nie je ukončený. doposiaľ nebolo nariadené ani prvé
pojednávanie, v danej veci nie je možné prejudikovať rozhodnutie súdu, ani skutočnosť, z
ktorej podstaty by sa v prípade úspechu žalobcu mal takýto nárok uhradiť. Uvedené bude
možné podľa vyjadrenia správcu s konečnou platnosťou ustáliť až po právoplatnom
skončení tohto excindačného sporu, následne na základe právoplatných výsledkov sporu
správca pristúpi k rozvrhu zodpovedajúcej časti výťažku, avšak k dnešnému dňu k rozvrhu
tejto časti nie je možné pristúpiť.
Vzhľadom na vyššie uvedené správca navrhol súdu Námietku č. 4 zabezpečeného
veriteľa v celom rozsahu zamietnuť.
Podľa § 97 ods. 4 ZKR ak zabezpečený veriteľ uplatní proti návrhu rozvrhu výťažku
odôvodnené námietky, správca návrh rozvrhu výťažku podľa námietok upraví alebo požiada
súd, aby o námietkach rozhodol; ak súd námietkam vyhovie, správca návrh rozvrhu výťažku
podľa rozhodnutia súdu upraví. Správca bezodkladne po vyhovení námietkam alebo po
rozhodnutí súdu o námietkach uspokojí zabezpečenú pohľadávku zabezpečeného veriteľa
podľa upraveného rozvrhu výťažku.
V nadväzujúc na uvedené súd pri posudzovaní dôvodnosti námietok má za to, že tieto
sú neopodstatnené a neodôvodňujú postup súdu v zmysle § 97 ods. 4 ZKR spočívajúci v ich
vybavení a následnej úprave návrhu čiastkového rozvrhu výťažku podľa rozhodnutia súdu
zo strany správcu. V danej súvislosti je potrebné uviesť, že súd sa stotožnil s právnym
názorom správcu ohľadom posúdenia dôvodnosti predmetných námietok v plnom rozsahu,
to tak v oblasti určenia časového momentu vzniku jednotlivých výdavkov za obdobie počas
konkurzu a ich následnej kategorizácii medzi pohľadávky proti podstate, ako aj určenia
spôsobu zaradenia konkrétnych pohľadávok do súpisu konkurznej podstaty úpadcu.
Na základe vyššie uvedených skutočností a s poukazom na citované zákonné
ustanovenie rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.»
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
okresného súdu je založené na dôvodoch, ktoré sú legitímne a z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné o to viac, že zodpovedajú obsahu a účelu na vec aplikovaných
ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011
(predovšetkým § 87 ods. 5 citovaného zákona), t. j. napadnuté uznesenie nemožno
považovať ani za arbitrárne.
Nad rámec argumentácie uvedenej v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného
súdu a tiež vo vyjadrení zákonnej sudkyne z 28. marca 2013 ústavný súd považuje za
potrebné poukázať aj na skutočnosť, že § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
v znení účinnom v rozhodnom čase ustanovovalo nie možnosť, ale povinnosť správcu
(„... správca rozpočíta...“) rozpočítať pohľadávky proti podstate medzi všetky súpisové
zložky majetku, ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku tieto
pohľadávky proti podstate vznikli. Za týchto okolností nemožno považovať postup a výklad
okresného súdu za arbitrárny, odkláňajúci sa od znenia zákona, ak odobril postup správcu,
ktorý pomerne rozpočítal pohľadávky proti podstate aj k súpisovým zložkám majetku
oddelenej podstaty. Ani neskoršia zmena právnej úpravy nie je spôsobilá spochybniť tento
záver, keďže okresný súd bol povinný na vec sťažovateľky podľa § 206a zákona o konkurze
a reštrukturalizácii aplikovať znenie zákona účinné do 31. decembra 2011.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za arbitrárne (a teda protiústavné) tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, v zmysle ktorej je
napadnuté uznesenie okresného súdu nedostatočne odôvodnené. Ústavný súd sa z obsahu
napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia
(v konkrétnych okolnostiach ústavný súd nepovažuje ani skutočnosť, že okresný súd sa
v odôvodnení napadnutého uznesenia v zásade „len“ stotožnil s názorom správcu, a to
jednak z hľadiska posúdenia dôvodnosti podaných námietok, časového momentu ich vzniku
za obdobie počas konkurzu, ako aj ich následnej kategorizácie medzi pohľadávky proti
podstate či spôsobu ich zaradenia do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, za taký
nedostatok, ktorý by mal ústavnú relevanciu), ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť
medzi napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 27/2009 z 22. mája 2012
a sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o ich porušení, a preto ju odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2013