Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 471/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G. s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou B. s. r. o., B., za ktorú koná advokát Mgr. P. B., vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 3. januára 2012 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo 17. januára 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 11. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G. s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2013 doručená sťažnosť spoločnosti G. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. januára 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 17. januára 2012 (ďalej len „opravné uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom spoločnosti

G. s. r. o. (ďalej len „dlžník“). Sťažovateľka eviduje voči dlžníkovi pohľadávku vo výške

50 €, ktorá má zodpovedať nákladom za údržbu poštovej schránky a ďalšie administratívne

úkony vykonávané pre dlžníka. Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 11. novembra 2011 o začatí konkurzného konania voči dlžníkovi. Návrh na vyhlásenie

konkurzu podal konateľ dlžníka. Okresný súd uznesením z 28. novembra 2011 ustanovil

dlžníkovi predbežného správcu. Okresný súd uznesením z 3. januára 2012 zastavil

konkurzné konanie voči dlžníkovi a opravným uznesením zo 17. januára 2012 opravil

uvedené uznesenie tak, že konkurzné konanie voči dlžníkovi sa zastavuje pre nedostatok

majetku.

Proti uzneseniu okresného súdu v spojení s opravným uznesením podala

sťažovateľka ako veriteľ dlžníka odvolanie. Krajský súd uznesením z 11. októbra 2012

potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením.

Podľa sťažovateľky vychádzajú napadnuté rozhodnutia z nesprávneho právneho

posúdenia veci, v dôsledku čoho nebola sťažovateľke poskytnutá zo strany všeobecných

súdov dostatočná ochrana jej práv. Podľa sťažovateľky v napadnutých rozhodnutiach

boli svojvoľne a arbitrárne posúdené dve základné otázky, a to a) podmienky konania

a b) existencia majetku dlžníka.

a) Vo vzťahu k podmienkam konania sťažovateľka vyjadrila názor, že návrh

na vyhlásenie konkurzu nebol podaný oprávnenou osobou, pretože bol podaný jediným

konateľom dlžníka – Ing. P. P. Z výpisu z obchodného registra dlžníka však vyplýva,

že vyžaduje konanie v mene dlžníka vždy dvoma konateľmi dlžníka spoločne. Návrh

na vyhlásenie konkurzu na dlžníka bol absolútne neplatným právnym úkonom, pretože

nebol podaný oprávnenou osobou (obaja konatelia spoločne, pozn.). Konkurzné konanie

však možno začať len na návrh, táto podmienka podľa sťažovateľky splnená nebola, a preto

mal okresný súd a aj krajský súd konkurzné konanie proti dlžníkovi zastaviť.

b) Sťažovateľka tiež nesúhlasí so záverom o nedostatku majetku dlžníka.

V tejto súvislosti poukázala na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II

sp. zn. , ktorého účastníkom na strane žalovaných je aj dlžník. Predmetom

uvedeného konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel dlžník

ako predávajúci. Kúpna zmluva sa týkala prevodu nehnuteľností, ktorých hodnota podľa

sťažovateľky môže dosiahnuť až 3 000 000 €. Tieto nehnuteľnosti sú v súčasnosti zapísané

v katastri nehnuteľností ako majetok tretej osoby, ale podľa sťažovateľky „... z právneho

hľadiska sú naďalej vo vlastníctve Dlžníka“. Sťažovateľka preto vyjadrila právny názor,

že pri posudzovaní majetku dlžníka bolo potrebné prihliadať aj na tento majetok.

Z uvedeného dôvodu tak neboli splnené podmienky na zastavenie konkurzného konania

pre nedostatok majetku.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu a uznesením

krajského súdu. Sťažovateľka považuje závery vyjadrené v týchto rozhodnutiach

za neodôvodnené a z ústavného hľadiska za neudržateľné.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo Sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v č1. 46 ods. 1

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 3. 1. 2012 v spojení

s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 17. 1. 2012

a v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava č. k. zo dna 11. 10.

2012 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 3. 1. 2012 v spojení

s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 17. 1. 2012

a uznesenie Krajského súdu Bratislava č. k. zo dňa 11. 10. 2012 sa zrušujú

a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume 81,45 EUR (slovom osemdesiat

jeden eur štyridsaťpäť centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu Sťažovateľa vedený vo V., a. s. č. účtu:...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením okresného súdu

v spojení s opravným uznesením okresného súdu

Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu

k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého rozhoduje

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia

ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného

práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú

ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou

uplatnených námietkach porušenia jej práv uznesením okresného súdu v spojení s opravným

uznesením. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania

ako riadneho opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť

relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu, ako aj námietky sťažovateľky proti

rozhodnutiam okresného súdu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila a napadnuté

uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením už bolo predmetom posúdenia

krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto

sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniu okresného súdu v spojení s opravným

uznesením, odmietol podľa z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením krajského súdu

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. ),

že ochrana garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) , prípadne

dohovorom nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým

ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni.

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie skutočností podstatných

pre rozhodovanie vo veci konkurzu na dlžníka, v dôsledku čoho je podľa nej uznesenie

krajského súdu svojvoľné a „... z ústavného hľadiska neudržateľné“. Ide jednak o posúdenie

otázky, či návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný oprávnenou osobou, pretože ho podal

iba jediný konateľ dlžníka – Ing. P. P. Podľa výpisu z obchodného registra dlžníka sú totiž

jeho štatutárnym orgánom konatelia, pričom v mene spoločnosti konajú a proti tretím

osobám zastupujú spoločnosť vždy dvaja konatelia spoločne. S touto námietkou

sťažovateľky sa krajský súd v napadnutom uznesení kvalifikovane zaoberal. V tejto

súvislosti sa oboznámil aj s kompletným výpisom z obchodného registra dlžníka. Z neho

vyplýva, že Ing. P. P. je konateľom dlžníka od 23. novembra 2005, funkcia druhého

konateľa Ing. V. S. zanikla už 14. januára 2010. Z toho vyplýva, že v čase podania návrhu

na vyhlásenie konkurzu (31. októbra 2011) bol vymenovaný iba jeden konateľ dlžníka.

Krajský súd tiež poukázal na ustanovenie o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o reštrukturalizácii“), ktorý ukladá povinnosť v prípade dlžníka v úpadku

podať návrh na vyhlásenie konkurzu aj členovi štatutárneho orgánu dlžníka. Krajský súd

v súvislosti s touto námietkou dospel k záveru, že konateľ dlžníka Ing. P. P. ako člen

štatutárneho orgánu dlžníka bol nielen oprávnený, ale aj povinný podať návrh na vyhlásenie

konkurzu, a jeho aktívnu legitimáciu na tento návrh vyhodnotil ako nepochybnú. V tejto

súvislosti poukázal krajský súd aj na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o reštrukturalizácii,

ktorý sankcionuje nesplnenie povinnosti povinných osôb podať včas návrh na vyhlásenie

konkurzu.

Krajský súd sa tiež oboznámil so spisom Okresného súdu Bratislava II vedeného

pod sp. zn. vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy. Sťažovateľka nebola

účastníčkou tohto konania, v ktorom sa iný subjekt domáhal určenia neplatnosti kúpnej

zmluvy, ktorou dlžník ako predávajúci previedol určité nehnuteľnosti do vlastníctva

kupujúceho (spoločnosť S., s. r. o., pozn.). V tejto veci bolo rozhodnuté rozsudkom

z 26. marca 2012 tak, že návrh navrhovateľa sa zamietol z dôvodu nepreukázania

naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Rozsudok v čase rozhodovania krajského

súdu ešte nenadobudol právoplatnosť, pretože sa proti nemu navrhovateľ odvolal.

Z uvedeného krajský súd odvodil, že neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) nebola

judikovaná a vlastníkom nehnuteľností, ktoré sťažovateľka označovala ako dlžníkov

majetok, je aj naďalej spoločnosť S., s. r. o., a nie dlžník, o čom svedčí aj zápis v katastri

nehnuteľností. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na znenie § 154 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Uvedené ustanovenie platí primerane aj pre uznesenie (§ 167 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku). V čase rozhodovania krajského súdu dlžník nepochybne nebol vlastníkom

sporných nehnuteľností, a preto na tento majetok nebolo možné hľadieť ako na vlastníctvo

dlžníka. Argumentácia sťažovateľky o tom, že tieto nehnuteľnosti sú „... z právneho

hľadiska... naďalej vo vlastníctve Dlžníka“, sa preto javí ako celkom účelová, ba až mylná,

ktorá svedčí o nesprávnom chápaní základných princípov právneho poriadku Slovenskej

republiky.

Ústavný súd hodnotí uznesenie krajského súdu ako dôkladne a kvalifikovane

odôvodnené, rešpektujúce zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2

). Krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne

a zároveň presvedčivo objasnil, prečo vyhodnotil ako správny záver okresného súdu o tom,

že majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzu. Krajský súd sa osobitne

zaoberal zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľky. Jeho vyjadrenia v tomto smere

sú právne korektné vrátane odkazu na relevantnú právnu úpravu. Uznesenie krajského súdu

nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o jeho

arbitrárnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Takéto nedostatky však z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplývajú.

Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu

na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov

podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50

), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými

súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval

(napr. ).

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia relevantných

právnych noriem (zákon o reštrukturalizácii a ) podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval správne, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne

akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu je dôkladne odôvodnené a nevyplývajú z neho

žiadne pochybnosti, ktoré by vyžadovali korekciu zo strany ústavného súdu.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013