Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 471/2013
PDF · 217.85 KB
No categories available
I. ÚS 471/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G. s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou B. s. r. o., B., za ktorú koná advokát Mgr. P. B., vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 K 70/2011
z 3. januára 2012 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 3 K 70/2011 zo 17. januára 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 CoKR 10/2012 z 11. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti G. s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2013 doručená sťažnosť spoločnosti G. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 K 70/2011
z 3. januára 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením
okresného súdu sp. zn. 3 K 70/2011 zo 17. januára 2012 (ďalej len „opravné uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 CoKR 10/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom spoločnosti
G. s. r. o. (ďalej len „dlžník“). Sťažovateľka eviduje voči dlžníkovi pohľadávku vo výške
50 €, ktorá má zodpovedať nákladom za údržbu poštovej schránky a ďalšie administratívne
úkony vykonávané pre dlžníka. Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 K 70/2011
z 11. novembra 2011 o začatí konkurzného konania voči dlžníkovi. Návrh na vyhlásenie
konkurzu podal konateľ dlžníka. Okresný súd uznesením z 28. novembra 2011 ustanovil
dlžníkovi predbežného správcu. Okresný súd uznesením z 3. januára 2012 zastavil
konkurzné konanie voči dlžníkovi a opravným uznesením zo 17. januára 2012 opravil
uvedené uznesenie tak, že konkurzné konanie voči dlžníkovi sa zastavuje pre nedostatok
majetku.
Proti uzneseniu okresného súdu v spojení s opravným uznesením podala
sťažovateľka ako veriteľ dlžníka odvolanie. Krajský súd uznesením z 11. októbra 2012
potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením.
Podľa sťažovateľky vychádzajú napadnuté rozhodnutia z nesprávneho právneho
posúdenia veci, v dôsledku čoho nebola sťažovateľke poskytnutá zo strany všeobecných
súdov dostatočná ochrana jej práv. Podľa sťažovateľky v napadnutých rozhodnutiach
boli svojvoľne a arbitrárne posúdené dve základné otázky, a to a) podmienky konania
a b) existencia majetku dlžníka.
a) Vo vzťahu k podmienkam konania sťažovateľka vyjadrila názor, že návrh
na vyhlásenie konkurzu nebol podaný oprávnenou osobou, pretože bol podaný jediným
konateľom dlžníka – Ing. P. P. Z výpisu z obchodného registra dlžníka však vyplýva,
že vyžaduje konanie v mene dlžníka vždy dvoma konateľmi dlžníka spoločne. Návrh
na vyhlásenie konkurzu na dlžníka bol absolútne neplatným právnym úkonom, pretože
nebol podaný oprávnenou osobou (obaja konatelia spoločne, pozn.). Konkurzné konanie
však možno začať len na návrh, táto podmienka podľa sťažovateľky splnená nebola, a preto
mal okresný súd a aj krajský súd konkurzné konanie proti dlžníkovi zastaviť.
b) Sťažovateľka tiež nesúhlasí so záverom o nedostatku majetku dlžníka.
V tejto súvislosti poukázala na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II
sp. zn. 22 Cb 203/2009, ktorého účastníkom na strane žalovaných je aj dlžník. Predmetom
uvedeného konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel dlžník
ako predávajúci. Kúpna zmluva sa týkala prevodu nehnuteľností, ktorých hodnota podľa
sťažovateľky môže dosiahnuť až 3 000 000 €. Tieto nehnuteľnosti sú v súčasnosti zapísané
v katastri nehnuteľností ako majetok tretej osoby, ale podľa sťažovateľky „... z právneho
hľadiska sú naďalej vo vlastníctve Dlžníka“. Sťažovateľka preto vyjadrila právny názor,
že pri posudzovaní majetku dlžníka bolo potrebné prihliadať aj na tento majetok.
Z uvedeného dôvodu tak neboli splnené podmienky na zastavenie konkurzného konania
pre nedostatok majetku.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu a uznesením
krajského súdu. Sťažovateľka považuje závery vyjadrené v týchto rozhodnutiach
za neodôvodnené a z ústavného hľadiska za neudržateľné.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo Sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/70/2011 zo dňa 3. 1. 2012 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/70/2011 zo dňa 17. 1. 2012
a v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava č. k. 2 CoKR/10/20l2 zo dna 11. 10.
2012 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/70/2011 zo dňa 3. 1. 2012 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/70/2011 zo dňa 17. 1. 2012
a uznesenie Krajského súdu Bratislava č. k. 2 CoKR/10/2012 zo dňa 11. 10. 2012 sa zrušujú
a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume 81,45 EUR (slovom osemdesiat
jeden eur štyridsaťpäť centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
právneho zástupcu Sťažovateľa vedený vo V., a. s. č. účtu:...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením okresného súdu
v spojení s opravným uznesením okresného súdu
Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu
k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia
ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného
práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú
ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou
uplatnených námietkach porušenia jej práv uznesením okresného súdu v spojení s opravným
uznesením. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania
ako riadneho opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť
relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu, ako aj námietky sťažovateľky proti
rozhodnutiam okresného súdu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila a napadnuté
uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením už bolo predmetom posúdenia
krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto
sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniu okresného súdu v spojení s opravným
uznesením, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením krajského súdu
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej
správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01),
že ochrana garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) ústavou, prípadne
dohovorom nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia
sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým
ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni.
Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.
Sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie skutočností podstatných
pre rozhodovanie vo veci konkurzu na dlžníka, v dôsledku čoho je podľa nej uznesenie
krajského súdu svojvoľné a „... z ústavného hľadiska neudržateľné“. Ide jednak o posúdenie
otázky, či návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný oprávnenou osobou, pretože ho podal
iba jediný konateľ dlžníka – Ing. P. P. Podľa výpisu z obchodného registra dlžníka sú totiž
jeho štatutárnym orgánom konatelia, pričom v mene spoločnosti konajú a proti tretím
osobám zastupujú spoločnosť vždy dvaja konatelia spoločne. S touto námietkou
sťažovateľky sa krajský súd v napadnutom uznesení kvalifikovane zaoberal. V tejto
súvislosti sa oboznámil aj s kompletným výpisom z obchodného registra dlžníka. Z neho
vyplýva, že Ing. P. P. je konateľom dlžníka od 23. novembra 2005, funkcia druhého
konateľa Ing. V. S. zanikla už 14. januára 2010. Z toho vyplýva, že v čase podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu (31. októbra 2011) bol vymenovaný iba jeden konateľ dlžníka.
Krajský súd tiež poukázal na ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o reštrukturalizácii“), ktorý ukladá povinnosť v prípade dlžníka v úpadku
podať návrh na vyhlásenie konkurzu aj členovi štatutárneho orgánu dlžníka. Krajský súd
v súvislosti s touto námietkou dospel k záveru, že konateľ dlžníka Ing. P. P. ako člen
štatutárneho orgánu dlžníka bol nielen oprávnený, ale aj povinný podať návrh na vyhlásenie
konkurzu, a jeho aktívnu legitimáciu na tento návrh vyhodnotil ako nepochybnú. V tejto
súvislosti poukázal krajský súd aj na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o reštrukturalizácii,
ktorý sankcionuje nesplnenie povinnosti povinných osôb podať včas návrh na vyhlásenie
konkurzu.
Krajský súd sa tiež oboznámil so spisom Okresného súdu Bratislava II vedeného
pod sp. zn. 22 Cb 203/2009 vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy. Sťažovateľka nebola
účastníčkou tohto konania, v ktorom sa iný subjekt domáhal určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy, ktorou dlžník ako predávajúci previedol určité nehnuteľnosti do vlastníctva
kupujúceho (spoločnosť S., s. r. o., pozn.). V tejto veci bolo rozhodnuté rozsudkom
z 26. marca 2012 tak, že návrh navrhovateľa sa zamietol z dôvodu nepreukázania
naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Rozsudok v čase rozhodovania krajského
súdu ešte nenadobudol právoplatnosť, pretože sa proti nemu navrhovateľ odvolal.
Z uvedeného krajský súd odvodil, že neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) nebola
judikovaná a vlastníkom nehnuteľností, ktoré sťažovateľka označovala ako dlžníkov
majetok, je aj naďalej spoločnosť S., s. r. o., a nie dlžník, o čom svedčí aj zápis v katastri
nehnuteľností. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na znenie § 154 Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Uvedené ustanovenie platí primerane aj pre uznesenie (§ 167 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku). V čase rozhodovania krajského súdu dlžník nepochybne nebol vlastníkom
sporných nehnuteľností, a preto na tento majetok nebolo možné hľadieť ako na vlastníctvo
dlžníka. Argumentácia sťažovateľky o tom, že tieto nehnuteľnosti sú „... z právneho
hľadiska... naďalej vo vlastníctve Dlžníka“, sa preto javí ako celkom účelová, ba až mylná,
ktorá svedčí o nesprávnom chápaní základných princípov právneho poriadku Slovenskej
republiky.
Ústavný súd hodnotí uznesenie krajského súdu ako dôkladne a kvalifikovane
odôvodnené, rešpektujúce zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne
a zároveň presvedčivo objasnil, prečo vyhodnotil ako správny záver okresného súdu o tom,
že majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzu. Krajský súd sa osobitne
zaoberal zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľky. Jeho vyjadrenia v tomto smere
sú právne korektné vrátane odkazu na relevantnú právnu úpravu. Uznesenie krajského súdu
nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o jeho
arbitrárnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Takéto nedostatky však z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplývajú.
Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
na spravodlivý proces.
Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov
podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50
ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými
súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval
(napr. IV. ÚS 252/04).
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia relevantných
právnych noriem (zákon o reštrukturalizácii a Občiansky súdny poriadok) podstatné
pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval správne, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne
akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu je dôkladne odôvodnené a nevyplývajú z neho
žiadne pochybnosti, ktoré by vyžadovali korekciu zo strany ústavného súdu.
Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2013