Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 436/2013
PDF · 230.02 KB
No categories available
I. ÚS 436/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10139/2013 až sp. zn. Rvp
10142/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 202/2012 z 26.
októbra 2012, sp. zn. 17 CoE 183/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 498/2012 z 31.
októbra 2012, sp. zn. 17 CoE 203/2012 z 26. októbra 2012 v spojení s postupom a
uzneseniami Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 5 Er 1139/2008 z 24. mája 2012, sp. zn. 5
Er 3589/2007 z 13. júna 2012, sp. zn. 5 Er 744/2008 z 24. mája 2012 a sp. zn. 5 Er
2504/2008 z 21. mája 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10139/2013 až
sp. zn. Rvp 10142/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. februára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 202/2012 z 26.
októbra 2012, sp. zn. 17 CoE 183/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 498/2012 z 31.
októbra 2012 a sp. zn. 17 CoE 203/2012 z 26. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia
krajského súdu“) v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 1139/2008 z 24. mája 2012, sp. zn. 5 Er 3589/2007 z 13.
júna 2012, sp. zn. 5 Er 744/2008 z 24. mája 2012 a sp. zn. 5 Er 2504/2008 z 21. mája 2012
(ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke
sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách
obsahujúce aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania
pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu boli exekučnými
titulmi na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným
súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučných konaní
okresný súd napadnutými uzneseniami okresného súdu rozhodol o zastavení prebiehajúcich
exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými
uzneseniami krajského súdu potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia
ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd porušil
sťažovateľkou označené práva, najmä právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý
súdny proces tým, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez
návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie, e) svoje rozhodnutie formuloval
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie
a interpretácie“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú
interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla,
že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba
v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu
rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských
a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho,
že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí
rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania
splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie
sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený
exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov
vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je
exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje
a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia okresného a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10139/2013 až sp. zn. Rvp 10142/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, ako aj krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými
uzneseniami okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti
bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo
na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi
rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil
na § 45 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudky
rozhodcovského súdu, ktoré boli v daných veciach exekučnými titulmi, neboli uznané
za spôsobilé exekučné tituly, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej
podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc
rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.
Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dôsledne vyložil svoje úvahy
týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky,
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou
zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudky boli exekučnými titulmi).
Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu
aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudky boli následne exekučnými titulmi slúžiacimi
ako právny podklad na začatie exekučných konaní voči dlžníkom. Krajský súd správne
posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah
a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“), ako aj s poukazom
na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu a európskych
súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva.
Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy o úvere
zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov,
ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka
ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ
je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynútiteľný v exekučnom
konaní.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenia
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania
pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním
poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť
exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku.
Takýmto právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky
nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1
písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho
exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a tiež
s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,
aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie
daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky
aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.E K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením
napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv
a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej
na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické
alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej
menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez
jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého
porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutiami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto
ich ostatnej časti zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2013