Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 453/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. N., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2013 doručená sťažnosť I. N., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

U., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“

alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Predmetom konania vedeného pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe

„o náhradu škody choroby z povolania“. Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému

súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) 21. februára 2005 domáhal, aby okresný súd

rozhodol o povinnosti obchodnej spoločnosti S., a. s. L. (ďalej len „žalovaná), zaplatiť

sťažovateľovi z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia finančnú sumu 720 000 Sk (23

899,62 €) s 13 % úrokom z omeškania od právoplatnosti rozsudku, ako 30-násobku

priznaného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

O predmetnom návrhu sťažovateľa okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn.

z 8. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobu

v celom rozsahu zamietol a sťažovateľa zaviazal povinnosťou nahradiť trovy konania

žalovanej.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým

sa na podklade dôvodov v ňom uvedených domáhal, aby odvolací súd rozsudok okresného

súdu zmenil tak, že konanie vo veci zastaví. O odvolaní podanom sťažovateľom proti

rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ dovolanie

založil na dôvodoch uvedených v (ďalej aj

„OSP“) (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov), v (ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) a v § 237

písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)

s poukazom na to, že k týmto vadám došlo tak v konaní pred okresným súdom, ako aj

krajským súdom. Sťažovateľ sa aj na aj základe rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. zaoberal právnym

posúdením veci, ktoré rozdelil do dvoch častí, a to „objektívne posúdenie momentu

priznania choroby z povolania“ a „možnosti a povinnosti postupu obidvoch súdov“.

Uviedol dôvody, pre ktoré považuje dovolanie za prípustné, s poukazom na dôvody uvedené

v , a , s dôrazom na skutočnosť, že postupom okresného súdu

a krajského súdu spočívajúcim v nezastavení konania a nepostúpení veci na rozhodnutie

Sociálnej poisťovni mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a uviedol, prečo podľa jeho

názoru žalovaná nebola pasívne legitimovaná v konaní pred všeobecnými súdmi. Z týchto

dôvodov navrhol rozsudok krajského súdu aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na

ďalšie konanie okresnému súdu a požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutých

rozhodnutí.

Najvyšší súd o predmetnom dovolaní podanom sťažovateľom rozhodol napadnutým

rozhodnutím tak, že dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti odmietol.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným

porušením označených práv odôvodnil takto: «Pri skutočnosti, že sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov ako aj ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, nie je daná voľná úvaha súdu, akým spôsobom

rozhodne. Zrušenie ako spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu je obligatórne predpísané

vždy, ak sa v konaní preukáže existencia takejto mimoriadne závažnej vady.

Žalobca túto vadu preukázal a tvrdil jej existenciu. Žalobca v tomto smere nič

nezavinil...

Preto jednoznačne ide o pochybenie prvostupňového i odvolacieho súdu, ale aj súdu

dovolacieho, ktorý k takejto závažnej vade mal tiež obligatórne prihliadať.

Tým, že žalobca tvrdil, že vec má byť postúpená na konanie Sociálnej poisťovni, platí

právny názor „Odňatie možnosti konať pred správnym súdom predstavuje taký chybný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Za takýto postup treba považovať zastavenie konania o žalobe v prípade, že

podmienky pre takýto postup súdu neboli splnené.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

).»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.)

sp. zn.: -324 zo dňa 30. 10. 2012, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -293 zo dňa 15. 12. 2011 spolu

s rozsudkom Okresného súdu v Revúcej, sp. zn.: -256 zo dňa 8. 3. 2011, porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo sp. zn.: -324 zo dňa 30. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia

tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Okresný súd v Revúcej je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 331,13 € s DPH na účet JUDr. J.

U., vedený v Č. a. s., pobočka K., číslo účtu... najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že

vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.

člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,

a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,

obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach

predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne

a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho

súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára

2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec

predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo IV. senát

ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná oprávnenou

osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky predpísané náležitosti,

ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť prerokovať

alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo iba

preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Z citovaného obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa,

s ktorou spája porušenie ním označených práv uznesením najvyššieho súdu, spočíva

v námietke jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže podľa jeho tvrdenia sa najvyšší súd

dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou zakladajúcou sa na

tvrdení, že v priebehu konania na všeobecných súdoch došlo k vade uvedenej v § 237

písm. a) (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov), v

(ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania) a v (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom). Sťažovateľ tak v podstate v sťažnosti formuloval tie isté námietky, ako

vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či sa najvyšší súd ako

dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal ústavne akceptovateľným

spôsobom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. V tejto

súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou

súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že

právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.

Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania rozhodnutia v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka jeho úspechu v konaní pred všeobecným

súdom.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu ochranu podľa (resp. právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi

predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom súdnom konaní.

Právo na súdnu ochranu sa v súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých príslušný súd môže konať a rozhodnúť

o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacieho konania.

V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú a nasl. . V rámci všeobecnej

úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z

výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až

písm. g). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v , a .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považoval

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia

najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší súd po tom, ako v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

rekapituloval podstatné časti rozsudku krajského súdu a argumentáciu účastníkov konania

nastolenú v dovolacom konaní, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

«S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či sa v danom

prípade nerozhodlo vo veci nepatriacej do právomoci súdu ( ), či ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237

písm. b/ ) a či postupom súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu nebola

dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom ( ).

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. ...

O vadu konania znamenajúcu zmätočnosť rozhodnutia v zmysle § 237 písm. a/

ide v tých prípadoch, keď súd rozhodne vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci

vymedzenej v O takýto prípad v predmetnej veci však nejde, nakoľko žalobca sa

v tomto konaní domáha s poukazom na ustanovenie vyhlášky č.

zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia na 30-násobok sumy priznanej

mu podľa ustanovenia § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky. Súd správne vychádzal zo záveru, že na

sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu a iného poškodenia na

zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti

o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, sa vzťahujú

doterajšie predpisy. Vo veciach zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia nad rozsah základného bodového ohodnotenia je týmto predpisom vyhláška

č. , ktorá v ustanovení stanovuje, že o zvýšení odškodnenia za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia rozhoduje súd. Osobitný právny predpis teda

ustanovuje, že takúto vec má prejednať a rozhodnúť súd v občianskom súdnom konaní. Ide

o nárok vyplývajúci z typicky občianskoprávneho vzťahu (por. § 444 Občianskeho

zákonníka). Sociálna poisťovňa nie je príslušná o takomto zvýšení rozhodovať. Dovolací

súd tu osobitne zdôrazňuje, že aj po nadobudnutí účinnosti

o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je príslušný

rozhodnúť výlučne súd (§ 5 ods. 5).

Dovolací súd teda nezistil podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a/

(nedostatok právomoci súdu).

Žalobca ďalej namietal vadu konania podľa , t. j., že v konaní

vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že

musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť

subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom

konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti,

inak len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné

právo, t. j. .

Podľa , spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a

povinnosti vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. V zmysle jeho ustanovenia

§ 18, spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.

V posudzovanej veci žalobca za účastníka konania na strane žalovanej označil

akciovú spoločnosť, t.j. právnickú osobu zapísanú od 1. marca 1994 v Obchodnom registri

Okresného súdu Banská Bystrica v odd. Sa vo vl. č. 402/S pod obchodným menom S., a. s.,

so sídlom v L., ktorá nepochybne procesnú subjektivitu má. Na strane žalovaného účastníka

teda vystupovala v konaní právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou (subjekt, ktorý

má spôsobilosť mať práva a povinnosti), z ktorého dôvodu je spôsobilá byť aj účastníkom

občianskeho súdneho konania ( ).

Pokiaľ teda dovolateľ tvrdil existenciu tejto vady (nedostatok spôsobilosti byť

účastníkom konania) „a to od samého začiatku súdneho konania“, ide o námietku

zmätočnú, nemajúcu oporu vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, pretože žalovaný je

stále zapísaný v obchodnom registri a k jeho výmazu nedošlo.

Pokiaľ mal však dovolateľ na mysli nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného

(poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

... „zamestnávateľ nemal pasívnu legitimáciu...“), dovolací súd

poznamenáva, že vymedzenie účastníkov konania sa zakladá procesným spôsobom -

žalobcom je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania (žalobu) a žalovaným je ten,

koho žalobca v žalobe za tohto účastníka konania označil. Inštitút účastníctva konania ako

inštitút rýdzo procesný, t.j. inštitút občianskeho práva procesného je potrebné odlíšiť od

vecnej legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom

uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného

práva. Či účastník procesného konania je tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne),

sa ukáže až v konečnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že

účastník nebol nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo. Tento nedostatok však

nemá za následok vadu konania podľa , jeho dôsledkom je nutnosť

zamietnutia takej žaloby pre nedostatok či už aktívnej alebo pasívnej legitimácie.

Prípustnosť dovolania dovolateľa tak nebolo možné vyvodiť ani z ustanovenia § 237

písm. b/ a tvrdená existencia tejto vady je preto nenáležitá.

Neobstojí napokon ani tvrdenie žalobcu o vade podľa

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi

predpismi a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym

poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f)

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. ...

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

dovolateľ vyvodzuje z toho, že súdy nižších stupňov neakceptovali jeho návrh na zastavenie

konania a postúpenie veci na prejednanie Sociálnej poisťovni a súd mu rozhodnutím

o zamietnutí žaloby odňal možnosť konať pred týmto orgánom a tak sa domáhať toho, aby

mu bola doplatená suma ako rozdiel do hodnoty 9,54 Eura za jeden bod, ktorým postupom

malo dôjsť k porušeniu článku 48 a článku 6 Dohovoru.

Je potrebné konštatovať, že žalobca tu v podstate opakuje dôvody dovolania, ktoré

podradil už pod ustanovenie , ku ktorým dovolací súd zaujal

stanovisko už vyššie a na ktoré tu odkazuje. Na doplnenie však uvádza nasledovné:

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Z citovaného ustanovenia

vyplýva, že podmienky konania súd skúma ex offo a v prípade, ak dospeje k záveru, že na

prejednanie veci nie je príslušný, aj bez návrhu (z úradnej povinnosti) konanie zastaví a vec

postúpi orgánu príslušnému na konanie. V predmetnej veci však o taký prípad nešlo

z dôvodov, ktoré dovolací súd uviedol už vyššie. ...

Dovolací súd (nad rámec dovolacieho konania) považuje za potrebné v tejto

súvislosti zdôrazniť, že v tomto konaní navrhovaným postupom (zastavením konania

a postúpením veci na rozhodnutie Sociálnej poisťovni) nie je možné dosiahnuť prepočet

hodnoty bodu priznaného žalobcovi na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne - pobočka

R. z 5. januára 2005 číslo 300-593/2004-2, ktorým bola hodnota bodu za sťaženie

spoločenského uplatnenia s poukazom na ustanovenie vyhlášky č.

stanovená sumou 60,- Sk. Žalobca napriek riadnemu poučeniu odvolanie proti uvedenému

rozhodnutiu Sociálnej poisťovne nepodal, kedy v prípade nevyhovenia jeho odvolaniu

nadriadeným správnym orgánom (Sociálnou poisťovňou - ústredie B.), mal možnosť

domáhať sa nápravy žalobou na súde podľa piatej časti

v správnom konaní. Keďže tak žalobca nespravil, rozhodnutie Sociálnej poisťovne -

pobočka R. nadobudlo právoplatnosť. Pokiaľ sa žalobca v predmetnom konaní domáhal

zastavenia konania a postúpenia veci na rozhodnutie Sociálnej poisťovni s poukazom na

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a ,

dovolací súd poznamenáva, že tieto rozhodnutia by boli použiteľné práve v konaní podľa

piatej časti , nie však v tomto konaní podľa jeho tretej časti,

predmetom ktorého je požiadavka na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského

uplatnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že tým, že súdy nižších

stupňov nezastavili konanie podľa veta druhá a vec nepostúpili

Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie, nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle a nedošlo tým k znemožneniu realizácie jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu

odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia, nie je možné považovať postup v súlade s príslušnými procesnými

ustanoveniami. Nedošlo preto k chybnému procesnému postupu súdu v zmysle § 237 písm. f/

»

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (vrátane práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) nie

je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa alebo

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli

naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,

že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmavaní napadnutého rozhodnutia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa poukazuje

na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody

namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , , ).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok,

prostredníctvom ktorých žiadal o vyslovenie porušenia označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru najvyšším súdom v označenom

konaní, s prihliadnutím na obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nezistil také

účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv.

Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí,

ale jeho rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových

konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný

nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa

rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, je

potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľom označených práv uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť

z už uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a priznania náhrady trov

právneho zastupovania), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom

označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013