Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 453/2013
PDF · 240.01 KB
No categories available
IV. ÚS 453/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. N., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., K., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo/36/2012 z 30. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2013 doručená sťažnosť I. N., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
U., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Cdo/36/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“
alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Predmetom konania vedeného pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe
„o náhradu škody choroby z povolania“. Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému
súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) 21. februára 2005 domáhal, aby okresný súd
rozhodol o povinnosti obchodnej spoločnosti S., a. s. L. (ďalej len „žalovaná), zaplatiť
sťažovateľovi z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia finančnú sumu 720 000 Sk (23
899,62 €) s 13 % úrokom z omeškania od právoplatnosti rozsudku, ako 30-násobku
priznaného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
O predmetnom návrhu sťažovateľa okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn.
4 C/97/2008 z 8. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobu
v celom rozsahu zamietol a sťažovateľa zaviazal povinnosťou nahradiť trovy konania
žalovanej.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým
sa na podklade dôvodov v ňom uvedených domáhal, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu zmenil tak, že konanie vo veci zastaví. O odvolaní podanom sťažovateľom proti
rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 15 Co/141/2011 z 15. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ dovolanie
založil na dôvodoch uvedených v § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov), v § 237 písm. b) OSP (ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) a v § 237
písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)
s poukazom na to, že k týmto vadám došlo tak v konaní pred okresným súdom, ako aj
krajským súdom. Sťažovateľ sa aj na aj základe rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.
4 Sžso 23/2008, sp. zn. 4 Sžso 18/2009 a sp. zn. 4 So 195/2008 zaoberal právnym
posúdením veci, ktoré rozdelil do dvoch častí, a to „objektívne posúdenie momentu
priznania choroby z povolania“ a „možnosti a povinnosti postupu obidvoch súdov“.
Uviedol dôvody, pre ktoré považuje dovolanie za prípustné, s poukazom na dôvody uvedené
v § 237 písm. a), b) a f) OSP, s dôrazom na skutočnosť, že postupom okresného súdu
a krajského súdu spočívajúcim v nezastavení konania a nepostúpení veci na rozhodnutie
Sociálnej poisťovni mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a uviedol, prečo podľa jeho
názoru žalovaná nebola pasívne legitimovaná v konaní pred všeobecnými súdmi. Z týchto
dôvodov navrhol rozsudok krajského súdu aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie okresnému súdu a požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutých
rozhodnutí.
Najvyšší súd o predmetnom dovolaní podanom sťažovateľom rozhodol napadnutým
rozhodnutím tak, že dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti odmietol.
Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným
porušením označených práv odôvodnil takto: «Pri skutočnosti, že sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov ako aj ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, nie je daná voľná úvaha súdu, akým spôsobom
rozhodne. Zrušenie ako spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu je obligatórne predpísané
vždy, ak sa v konaní preukáže existencia takejto mimoriadne závažnej vady.
Žalobca túto vadu preukázal a tvrdil jej existenciu. Žalobca v tomto smere nič
nezavinil...
Preto jednoznačne ide o pochybenie prvostupňového i odvolacieho súdu, ale aj súdu
dovolacieho, ktorý k takejto závažnej vade mal tiež obligatórne prihliadať.
Tým, že žalobca tvrdil, že vec má byť postúpená na konanie Sociálnej poisťovni, platí
právny názor „Odňatie možnosti konať pred správnym súdom predstavuje taký chybný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Za takýto postup treba považovať zastavenie konania o žalobe v prípade, že
podmienky pre takýto postup súdu neboli splnené.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
1 Sžo 3/2007).»
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom
domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.)
sp. zn.: 4 Cdo 36/2012-324 zo dňa 30. 10. 2012, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 Co 141/2011-293 zo dňa 15. 12. 2011 spolu
s rozsudkom Okresného súdu v Revúcej, sp. zn.: 4 C 97/2008-256 zo dňa 8. 3. 2011, porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo sp. zn.: 4 Cdo 36/2012-324 zo dňa 30. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia
tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Okresný súd v Revúcej je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 331,13 € s DPH na účet JUDr. J.
U., vedený v Č. a. s., pobočka K., číslo účtu... najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu
Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že
vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.
člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,
a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,
obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach
predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne
a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho
súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára
2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec
predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol,
že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 5606/2013 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo IV. senát
ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná oprávnenou
osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti,
ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť prerokovať
alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo iba
preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Z citovaného obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa,
s ktorou spája porušenie ním označených práv uznesením najvyššieho súdu, spočíva
v námietke jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže podľa jeho tvrdenia sa najvyšší súd
dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou zakladajúcou sa na
tvrdení, že v priebehu konania na všeobecných súdoch došlo k vade uvedenej v § 237
písm. a) OSP (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov), v § 237 písm. b)
OSP (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania) a v § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom). Sťažovateľ tak v podstate v sťažnosti formuloval tie isté námietky, ako
vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či sa najvyšší súd ako
dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal ústavne akceptovateľným
spôsobom.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. V tejto
súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou
konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou
súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že
právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.
Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania rozhodnutia v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka jeho úspechu v konaní pred všeobecným
súdom.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi
predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom súdnom konaní.
Právo na súdnu ochranu sa v súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých príslušný súd môže konať a rozhodnúť
o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacieho konania.
V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej
úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP
výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až
písm. g). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
v § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považoval
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu
sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia
najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
Najvyšší súd po tom, ako v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
rekapituloval podstatné časti rozsudku krajského súdu a argumentáciu účastníkov konania
nastolenú v dovolacom konaní, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
«S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či sa v danom
prípade nerozhodlo vo veci nepatriacej do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.), či ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237
písm. b/ O. s. p.) a či postupom súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu nebola
dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa § 237 písm. a/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. ...
O vadu konania znamenajúcu zmätočnosť rozhodnutia v zmysle § 237 písm. a/
O. s. p. ide v tých prípadoch, keď súd rozhodne vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci
vymedzenej v § 7 O. s. p. O takýto prípad v predmetnej veci však nejde, nakoľko žalobca sa
v tomto konaní domáha s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia na 30-násobok sumy priznanej
mu podľa ustanovenia § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky. Súd správne vychádzal zo záveru, že na
sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu a iného poškodenia na
zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 437/2004 Z. z.
o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, sa vzťahujú
doterajšie predpisy. Vo veciach zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia nad rozsah základného bodového ohodnotenia je týmto predpisom vyhláška
č. 32/1965 Zb., ktorá v ustanovení § 7 ods. 3 stanovuje, že o zvýšení odškodnenia za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia rozhoduje súd. Osobitný právny predpis teda
ustanovuje, že takúto vec má prejednať a rozhodnúť súd v občianskom súdnom konaní. Ide
o nárok vyplývajúci z typicky občianskoprávneho vzťahu (por. § 444 Občianskeho
zákonníka). Sociálna poisťovňa nie je príslušná o takomto zvýšení rozhodovať. Dovolací
súd tu osobitne zdôrazňuje, že aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 437/2004 Z. z.
o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je príslušný
rozhodnúť výlučne súd (§ 5 ods. 5).
Dovolací súd teda nezistil podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a/
O. s. p. (nedostatok právomoci súdu).
Žalobca ďalej namietal vadu konania podľa § 237 písm. b/ O. s. p., t. j., že v konaní
vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že
musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť
subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom
konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti,
inak len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné
právo, t. j. Občiansky zákonník.
Podľa § 7 Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a
povinnosti vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. V zmysle jeho ustanovenia
§ 18, spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
V posudzovanej veci žalobca za účastníka konania na strane žalovanej označil
akciovú spoločnosť, t.j. právnickú osobu zapísanú od 1. marca 1994 v Obchodnom registri
Okresného súdu Banská Bystrica v odd. Sa vo vl. č. 402/S pod obchodným menom S., a. s.,
so sídlom v L., ktorá nepochybne procesnú subjektivitu má. Na strane žalovaného účastníka
teda vystupovala v konaní právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou (subjekt, ktorý
má spôsobilosť mať práva a povinnosti), z ktorého dôvodu je spôsobilá byť aj účastníkom
občianskeho súdneho konania (§ 19 O. s. p.).
Pokiaľ teda dovolateľ tvrdil existenciu tejto vady (nedostatok spôsobilosti byť
účastníkom konania) „a to od samého začiatku súdneho konania“, ide o námietku
zmätočnú, nemajúcu oporu vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, pretože žalovaný je
stále zapísaný v obchodnom registri a k jeho výmazu nedošlo.
Pokiaľ mal však dovolateľ na mysli nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného
(poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 253/2004... „zamestnávateľ nemal pasívnu legitimáciu...“), dovolací súd
poznamenáva, že vymedzenie účastníkov konania sa zakladá procesným spôsobom -
žalobcom je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania (žalobu) a žalovaným je ten,
koho žalobca v žalobe za tohto účastníka konania označil. Inštitút účastníctva konania ako
inštitút rýdzo procesný, t.j. inštitút občianskeho práva procesného je potrebné odlíšiť od
vecnej legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom
uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného
práva. Či účastník procesného konania je tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne),
sa ukáže až v konečnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že
účastník nebol nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo. Tento nedostatok však
nemá za následok vadu konania podľa § 237 písm. b/ O. s. p., jeho dôsledkom je nutnosť
zamietnutia takej žaloby pre nedostatok či už aktívnej alebo pasívnej legitimácie.
Prípustnosť dovolania dovolateľa tak nebolo možné vyvodiť ani z ustanovenia § 237
písm. b/ O. s. p. a tvrdená existencia tejto vady je preto nenáležitá.
Neobstojí napokon ani tvrdenie žalobcu o vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že
odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi
predpismi a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym
poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. ...
Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces
dovolateľ vyvodzuje z toho, že súdy nižších stupňov neakceptovali jeho návrh na zastavenie
konania a postúpenie veci na prejednanie Sociálnej poisťovni a súd mu rozhodnutím
o zamietnutí žaloby odňal možnosť konať pred týmto orgánom a tak sa domáhať toho, aby
mu bola doplatená suma ako rozdiel do hodnoty 9,54 Eura za jeden bod, ktorým postupom
malo dôjsť k porušeniu článku 48 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru.
Je potrebné konštatovať, že žalobca tu v podstate opakuje dôvody dovolania, ktoré
podradil už pod ustanovenie § 237 písm. a/ O. s. p., ku ktorým dovolací súd zaujal
stanovisko už vyššie a na ktoré tu odkazuje. Na doplnenie však uvádza nasledovné:
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že podmienky konania súd skúma ex offo a v prípade, ak dospeje k záveru, že na
prejednanie veci nie je príslušný, aj bez návrhu (z úradnej povinnosti) konanie zastaví a vec
postúpi orgánu príslušnému na konanie. V predmetnej veci však o taký prípad nešlo
z dôvodov, ktoré dovolací súd uviedol už vyššie. ...
Dovolací súd (nad rámec dovolacieho konania) považuje za potrebné v tejto
súvislosti zdôrazniť, že v tomto konaní navrhovaným postupom (zastavením konania
a postúpením veci na rozhodnutie Sociálnej poisťovni) nie je možné dosiahnuť prepočet
hodnoty bodu priznaného žalobcovi na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne - pobočka
R. z 5. januára 2005 číslo 300-593/2004-2, ktorým bola hodnota bodu za sťaženie
spoločenského uplatnenia s poukazom na ustanovenie § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
stanovená sumou 60,- Sk. Žalobca napriek riadnemu poučeniu odvolanie proti uvedenému
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne nepodal, kedy v prípade nevyhovenia jeho odvolaniu
nadriadeným správnym orgánom (Sociálnou poisťovňou - ústredie B.), mal možnosť
domáhať sa nápravy žalobou na súde podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
v správnom konaní. Keďže tak žalobca nespravil, rozhodnutie Sociálnej poisťovne -
pobočka R. nadobudlo právoplatnosť. Pokiaľ sa žalobca v predmetnom konaní domáhal
zastavenia konania a postúpenia veci na rozhodnutie Sociálnej poisťovni s poukazom na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso 23/2008 a 9 Sžso 18/2009,
dovolací súd poznamenáva, že tieto rozhodnutia by boli použiteľné práve v konaní podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, nie však v tomto konaní podľa jeho tretej časti,
predmetom ktorého je požiadavka na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že tým, že súdy nižších
stupňov nezastavili konanie podľa § 104 ods. 1 veta druhá O. s. p. a vec nepostúpili
Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie, nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nedošlo tým k znemožneniu realizácie jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu
odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, nie je možné považovať postup v súlade s príslušnými procesnými
ustanoveniami. Nedošlo preto k chybnému procesnému postupu súdu v zmysle § 237 písm. f/
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (vrátane práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie
je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli
naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,
že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom
odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri
preskúmavaní napadnutého rozhodnutia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal
s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.
Ústavný súd v súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa poukazuje
na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj
nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody
namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok,
prostredníctvom ktorých žiadal o vyslovenie porušenia označeného základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom v označenom
konaní, s prihliadnutím na obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nezistil také
účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv.
Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí,
ale jeho rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových
konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný
nahrádzať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, je
potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil žiadnu
možnosť porušenia sťažovateľom označených práv uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť
z už uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a priznania náhrady trov
právneho zastupovania), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom
označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013