Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 497/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., C., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., P., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 12. júna

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla

2013 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. júna 2013.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka

„... je navrhovateľom v právnej veci o nariadenie predbežného opatrenia“. Konanie

je vedené Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Sťažovateľka sa v ňom domáha zaplatenia sumy 72 000 €. Okresný súd uznesením

z 22. marca 2013 „v plnom rozsahu vyhovel návrhu navrhovateľky o vydanie predbežného

opatrenia a zakázal odporcovi nakladať a scudziť nehnuteľnosti...“ uvedené v predmetnom

rozhodnutí. Krajský súd namietaným uznesením z 12. júna 2013 napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky sa jej «nepreskúmateľným, nelogickým, protirečiacim,

nepresvedčivým a arbitrárnym rozhodnutím a odôvodnením odňala možnosť konať pred

súdom, keďže obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom konania, teda odôvodnenie musí byť prostriedkom kontroly správnosti postupu

súdu pri vydávaní rozhodnutia – musí byť teda preskúmateľné, čo sa nestalo a čo je ústavne

neakceptovateľné, neudržateľné a netolerovateľné.

Krajský súd v Trnave „len povedal“, že nie je dôvod na vydanie predbežného

opatrenia a jeho argumentácia je v príkrom rozpore nielen s podstatou a zmyslom

ustanovení o predbežnom opatrení, ale i s elementárnou logikou.».

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa SR, základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR a základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo uznesením Krajského

súdu... zo dňa 12. 06. 2013, č. k. -67, ktorým zmenil uznesenie Okresného

súdu... zo dňa 22. 03. 2013, č. k. -35 a návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol, boli porušené.

II. Ústavný súd... uznesenie Krajského súdu... zo dňa 12. 06. 2013,

č. k. -67 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

III. Krajský súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... J. Ď. v sume

291,56 €...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

7. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa

a podľa a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 12. júna 2013.

8. Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

9. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

10. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

a dohovorom garantovaných základných práv napadnutým uznesením krajského súdu.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi

odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok uvedených

v bode 3 a sťažovateľkou označeným základným právom podľa , resp. právom podľa

dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie,

či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

uznesením sp. zn. z 12. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovoru).

13. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým vyhovel odvolaniu odporcu (zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa a návrh zamietol), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe

vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd [v podstatnom vo vzťahu

k námietkam sťažovateľky (pozri tiež bod 3)] oboznámil prvostupňové rozhodnutie,

odvolaciu argumentáciu odporcu a vyjadrenia sťažovateľky k nej. Svoje rozhodnutie

odôvodnil krajský súd takto: „Krajský súd... ako súd odvolací ( )

po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou –

účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné

( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti

( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom

a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu je treba

priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je vecne správne.

Z obsahu návrhu podaného navrhovateľkou na súd dňa 6. 3. 2013 vyplýva, že dňa

31. 1. 2012 odporca, ako kupujúci uzatvoril s ňou ako predávajúcou kúpnu zmluvu

na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. P., obec C., okres T. zapísaných na Správe

katastra T. na LV... ako... S poukazom na čl. 4 kúpnej zmluvy bola kúpna cena zmluvnými

stranami dohodnutá v sume 85.000,- Eur, pričom odporca doposiaľ navrhovateľke zaplatil

v skutočnosti iba 13.000,- Eur. Vzhľadom na takúto situáciu je potrebné upraviť pomery

účastníkov v zmysle do vydania rozsudku vo veci samej.

Prejavila obavu, že vzhľadom na dĺžku omeškania odporcu so zaplatením kúpnej ceny by

mohol byť neskorší výkon rozhodnutia proti odporcovi ohrozený. Takúto obavu

v navrhovateľke utvrdzuje aj fakt, že odporca neprejavuje žiadnu vôľu zaplatiť zvyšok

kúpnej ceny, aj keď tak už mal dávno urobiť bez akejkoľvek výzvy zo strany navrhovateľky.

Navrhovateľka má za to, že to je čiastočne spôsobené aj nepriaznivou finančnou situáciou

odporcu, čo opäť znižuje pravdepodobnosť vymoženia navrhovateľkinho nároku proti

odporcovi výkonom rozhodnutia. Podmienka dôvodnosti nároku nepochybne vyplýva

z kúpnej zmluvy, odporca z dohodnutej kúpnej ceny 85.000,- Eur, uhradil iba časť

s 13.000,- Eur, nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočíva v tom, že

navrhovateľka si nemôže vysporiadať svoje finančné záväzky k tretím osobám, ktoré mali

byť uspokojené z kúpnej ceny, tým sa dostala do neúnosnej finančnej situácie spôsobujúce

jej problémy. Z týchto dôvodov navrhla, aby súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým

zakáže odporcovi nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami a zároveň si uplatnila náhradu

trov konania.

Súd prvého stupňa potom napadnutým uznesením k predmetnému návrhu v plnom

rozsahu vyhovel...

Podľa obsahu čl. 5 kúpnej zmluvy zo dňa 31. 1. 2012 uzavretej medzi navrhovateľkou

ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim, ohľadne popísanej nehnuteľnosti, v zmluve

sa konštatuje prevzatie celej kúpnej ceny pri podpise kúpnej zmluvy, predávajúcou, čo však

navrhovateľka popiera a tvrdí, že z kúpnej ceny jej odporca uhradil len 13.000,- Eur. Podľa

obsahu spisu navrhovateľka zatiaľ žalobu a doplatenie kúpnej ceny 72.000,- Eur na súd

nepodala.

V zmysle , pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné

opatrenie ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia mohol byť ohrozený.

Podľa , predbežné opatrenie súd zásadne nariadi na návrhy

ktorý/musí obsahovať náležitosti podľa ods. 2 tohto ustanovenia.

V zmysle súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení

aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania, pričom o nariadení predbežného

opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov (ods. 9 cit. ust.).

Podľa , súd môže predbežným opatrením nariadiť

účastníkovi, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo znášal, a podľa písm. e)

tohto

ustanovenia, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami.

Predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie vo veci a jeho účelom je dočasná

úprava pomerov účastníkov. Podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej

i keď len dočasnej úpravy právnych právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené.

Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí

súd zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia

a pri ich zisťovaní nemusí byť dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie.

To však neznamená, že súd môže vydať predbežné opatrenie len na základe tvrdení

navrhovateľa bez osvedčenia aspoň základných skutočností, ktoré by umožnili prijať záver

o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a bez osvedčenia

nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Existencia právneho pomeru medzi

účastníkmi alebo nároku prípadne ich osvedčenie samé o sebe ešte netvoria zákonný dôvod

pre vydanie predbežného opatrenia. Až ich ohrozenie dovoľuje súdu predbežne opatrenie

nariadiť. Toto ohrozenie bezprostredne hroziacou ujmou musí byť konkrétne a naviac

oprávneným účastníkom aspoň osvedčené.

Navrhovateľkou navrhované predbežné opatrenie sleduje zaistenie budúceho výkonu

rozhodnutia. Vychádzajúc z dôkazov obsiahnutých v spise je nutné konštatovať, že v danom

prípade nebola splnená ani jedna z dvoch vyššie vymenovaných základných podmienok

pre nariadenie predbežného opatrenia. Navrhovateľka totiž zatiaľ ničím nepreukázala ani

len neosvedčila svoje tvrdenie, na ktorom zakladá uplatnený nárok a to, že odporca

jej nezaplatil zvyšok kúpnej ceny, pričom odporca spochybňuje i vážnosť vôle o odkúpení

spornej nehnuteľnosti a mieni vec riešiť spätným prevodom vlastníctva na navrhovateľku.

Podľa čl. 5 kúpnej zmluvy účastníkov zo dňa 31. 1. 201, tzn. zmluvy medzi

navrhovateľkou predávajúcej a odporcom ako kupujúcim, v zmluve sa konštatuje prevzatie

kúpnej cenu predávajúcou, čo predávajúca a navrhovateľka potvrdila podpisom zmluvy.

Na základe uvedeného je nutné uzavrieť, že navrhovateľka zatiaľ svoj nárok neosvedčila.

V danom prípade naviac nebol naplnený ani druhý zo základných predpokladov

pre nariadenie predbežného opatrenia a to existencia reálnej a bezprostrednej hrozby

marenia budúceho výkonu rozhodnutia, resp. ohrozenia práv navrhovateľky. Bezprostredne

hroziaca ujma navrhovateľke spočívajúca v tom, že by odporca podnikal kroky vedúce

k nakladaniu s predmetnými nehnuteľnosťami nebola navrhovateľkou ani tvrdená, nieto

ešte osvedčená, prípadne preukázaná. Takúto konkrétnu reálnu a bezprostrednú hrozbu nie

je totiž možné vyvodiť iba zo skutočnosti, že odporca je v katastri nehnuteľnosti zapísaný

ako vlastník, z čoho mu vyplýva právo s nehnuteľnosťami nakladať.

S poukazom na vyššie uvedené je nutné uzavrieť, že v danom prípade nebol splnený

ani jeden zo základných zákonných predpokladov odôvodňujúcich nariadenie predbežného

opatrenia vo veci. Keďže preto neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie napadnutého

rozhodnutia, ktorým súd predbežné opatrenie nariadil ( ), odvolací súd

napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh navrhovateľky na nariadenie predbežného

opatrenia v celom rozsahu ako nedôvodný s použitím zamietol.“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľky (vyjadrenými v jej stanovisku k odvolaniu) zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na

všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 12. júna 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa (resp. dohovoru). S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Ústavný súd ešte poznamenáva, že namietané rozhodnutie krajského súdu je

procesnej povahy a sťažovateľka bude mať/má možnosť v rámci konania vo veci samej

domáhať sa nápravy eventuálneho porušenia ňou označených základných práv zaručených

, resp. práva zaručeného dohovorom.

19. Sťažovateľka súčasne namietala porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa

by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

21. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol

sťažovateľkinu sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013