Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 498/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K. a Mgr. B. K., S., zastúpených advokátom

JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 , ako aj práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.

-140 z 3. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. K. a Mgr. B. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013

doručená sťažnosť Ing. P. K. a Mgr. B. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -140 z 3. apríla 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Kežmarok (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 29. mája 2007 zamietol žalobu žalobcov v 1. až 4. rade

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a uložil im povinnosť nahradiť úspešným

sťažovateľom (v procesnom postavení žalovaných) spoločne a nerozdielne trovy

prvostupňového konania v sume 5 462,42 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovia podali proti výroku prvostupňového súdu o trovách konania odvolanie,

vyjadrujúc názor, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a tvrdiac, že

v danom prípade išlo o predmet konania, ktorý nemožno oceniť peniazmi. Okresný súd mal

preto podľa názoru žalobcov aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, v ktorom je základná sadzba tarifnej

odmeny advokáta za úkon právnej služby určená v 1/13 výpočtového základu, a nie podľa

hodnoty nehnuteľností, ku ktorým navrhovali žalobcovia určiť vlastnícke právo.

Sťažovatelia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov odmietli ich odvolaciu

argumentáciu. Krajský súd na základe odvolania žalobcov napadnutým uznesením zmenil

rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania tak, že

neúspešným žalobcom uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne trovy

prvostupňového konania v sume 668,02 €, t. j. osemnásobne znížil sumu trov konania

priznanú im prvostupňovým rozsudkom.

Sťažovatelia zastávajú názor, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu dať im na ich

podrobnú a zásadnú argumentačnú obranu (relevantnú pre rozhodnutie o trovách konania

v odvolacom konaní) v odôvodnení napadnutého uznesenia jasnú, zrozumiteľnú

a presvedčivú odpoveď, tak ako mu to ukladá ,

ale tiež a dohovoru, ako aj judikatúra Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský súd im

však podľa ich presvedčenia na ich argumentáciu nedal žiadnu odpoveď, čím im mal odňať

možnosť konať pred súdom a v konečnom dôsledku porušiť aj ich v sťažnosti označené

práva.

Vo vzťahu k prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažovatelia poukazujú na podľa nich „neprípustnosť dovolania proti

uzneseniu porušovateľa práva, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie o trovách

konania“, v spojitosti s čím považujú svoju sťažnosť za prípustnú.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia predkladajú obšírnu argumentáciu, na základe

ktorej preukazujú, v čom podľa ich názoru spočíva namietané porušenie ich základných

práv podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich v petite sťažnosti označené

práva, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň

navrhujú, aby im bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -140 z 3. apríla 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že «ustanovenie

explicitne vylučuje možnosť podania dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo zmenené uznesenie prvostupňového súdu o trovách konania /podľa rozhodnutia NS SR

má rozhodnutie o trovách konania vždy povahu uznesenia, aj keď je

súčasťou výroku rozsudku/ je ust. a v ňom uvedené dovolacie dôvody

bezpredmetné; aj keby totiž boli dané dovolacie dôvody uvedené v ust. , tak ich

nemožno uplatniť proti uzneseniu, voči ktorému dovolanie nie je prípustné, napr. podľa

, , , Ak je totiž dovolanie proti uzneseniu

neprípustné „ex lege“, tak ho nemožno podať, aj keby existovali dovolacie dôvody uvedené

v ust. ». Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napriek

uvedenému sťažovatelia 7. júna 2013 podali proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-140 z 3. apríla 2013 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovatelia subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovali tým, že podali v predmetnej veci dovolanie ešte

predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovatelia podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom

na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu

ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

(už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,

alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili v okolnostiach daného prípadu

sťažovatelia, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013