Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 498/2013
PDF · 179.66 KB
No categories available
IV. ÚS 498/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K. a Mgr. B. K., S., zastúpených advokátom
JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.
14 Co 67/2012-140 z 3. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. K. a Mgr. B. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013
doručená sťažnosť Ing. P. K. a Mgr. B. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 67/2012-140 z 3. apríla 2013
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Kežmarok (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 C 89/2010 z 29. mája 2007 zamietol žalobu žalobcov v 1. až 4. rade
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a uložil im povinnosť nahradiť úspešným
sťažovateľom (v procesnom postavení žalovaných) spoločne a nerozdielne trovy
prvostupňového konania v sume 5 462,42 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobcovia podali proti výroku prvostupňového súdu o trovách konania odvolanie,
vyjadrujúc názor, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a tvrdiac, že
v danom prípade išlo o predmet konania, ktorý nemožno oceniť peniazmi. Okresný súd mal
preto podľa názoru žalobcov aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, v ktorom je základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta za úkon právnej služby určená v 1/13 výpočtového základu, a nie podľa
hodnoty nehnuteľností, ku ktorým navrhovali žalobcovia určiť vlastnícke právo.
Sťažovatelia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov odmietli ich odvolaciu
argumentáciu. Krajský súd na základe odvolania žalobcov napadnutým uznesením zmenil
rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania tak, že
neúspešným žalobcom uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne trovy
prvostupňového konania v sume 668,02 €, t. j. osemnásobne znížil sumu trov konania
priznanú im prvostupňovým rozsudkom.
Sťažovatelia zastávajú názor, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu dať im na ich
podrobnú a zásadnú argumentačnú obranu (relevantnú pre rozhodnutie o trovách konania
v odvolacom konaní) v odôvodnení napadnutého uznesenia jasnú, zrozumiteľnú
a presvedčivú odpoveď, tak ako mu to ukladá § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
ale tiež čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský súd im
však podľa ich presvedčenia na ich argumentáciu nedal žiadnu odpoveď, čím im mal odňať
možnosť konať pred súdom a v konečnom dôsledku porušiť aj ich v sťažnosti označené
práva.
Vo vzťahu k prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažovatelia poukazujú na podľa nich „neprípustnosť dovolania proti
uzneseniu porušovateľa práva, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie o trovách
konania“, v spojitosti s čím považujú svoju sťažnosť za prípustnú.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia predkladajú obšírnu argumentáciu, na základe
ktorej preukazujú, v čom podľa ich názoru spočíva namietané porušenie ich základných
práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
V nadväznosti na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich v petite sťažnosti označené
práva, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň
navrhujú, aby im bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 67/2012-140 z 3. apríla 2013.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že «ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p.
explicitne vylučuje možnosť podania dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo zmenené uznesenie prvostupňového súdu o trovách konania /podľa rozhodnutia NS SR
6 Cdo 21/2010 má rozhodnutie o trovách konania vždy povahu uznesenia, aj keď je
súčasťou výroku rozsudku/ je ust. § 237 O. s. p. a v ňom uvedené dovolacie dôvody
bezpredmetné; aj keby totiž boli dané dovolacie dôvody uvedené v ust. § 237 O. s. p., tak ich
nemožno uplatniť proti uzneseniu, voči ktorému dovolanie nie je prípustné, napr. podľa
§ 238 ods. 3, § 238 ods. 4, 5, § 239 ods. 3 O. s. p. Ak je totiž dovolanie proti uzneseniu
neprípustné „ex lege“, tak ho nemožno podať, aj keby existovali dovolacie dôvody uvedené
v ust. § 237 O. s. p.». Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napriek
uvedenému sťažovatelia 7. júna 2013 podali proti uzneseniu krajského súdu č. k.
14 Co 67/2012-140 z 3. apríla 2013 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania
sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovatelia subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovali tým, že podali v predmetnej veci dovolanie ešte
predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie
ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovatelia podaním dovolania, ako
aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach
právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom
na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu
ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
(už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd
dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,
alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili v okolnostiach daného prípadu
sťažovatelia, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním
dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľov uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013