Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 121/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej

, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa

, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -138 z 25. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)

č. k. -138 z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej

bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-90 z 21. mája 2013 zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 6 010,20 €

s príslušenstvom z titulu plnenia zo zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného

dôchodkového fondu sťažovateľky. Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podala

sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého ho krajský súd napadnutým

rozsudkom vo veci samej vrátane príslušenstva pohľadávky a trov konania ako vecne

správny potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku v rozpore so zákonom

nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec podstatný význam.

Konkrétne ide najmä o argumentáciu odôvodňujúcu „to, že súčasťou platných právnych

predpisov je aj hmotno-právne ustanovenie o bankách,

ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou, a nie je žiadnym právnym

predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky, a pretože toto

ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s použitím § 119 ods. 3 Zákona

č. o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach

skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená

v zákona o bankách)“.

Poukazujúc na o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo

„zákon o bankách“), ktorý ustanovuje bankám zákaz uzatvárať také zmluvy, z ktorých

nemajú primerané protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku), dostalo sa podľa sťažovateľky

plnenie z takýchto skoršie uzatvorených zmlúv do rozporu so

s tým, že takáto činnosť je zakázaná priamo § 119 ods. 3 zákona o bankách. Sťažovateľka

uvádza, že to nespôsobuje spätnú neplatnosť uvedených zmlúv, ale dodatočnú nemožnosť

plnenia, čo sa vzťahuje podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy

( ).

Ďalej sťažovateľka namieta nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s tou jej

argumentáciu, podľa ktorej sa na vec „má použiť o bankách,

pretože zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky,

upravuje celé postavenie banky, podľa o bankách tento zákon

upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so

zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace

s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly

bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania

bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou,

riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území Slovenskej republiky

(teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 zákona o bankách), je preukázaná v konaní

vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu

, ktorý bol účinný od 1. 7. 1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný

dôchodkový fond slúži... na podporu stabilizácie

pracovníkov . Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho

s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.

Podľa názoru sťažovateľky v danej veci „ide o zjavnú arbitrárnosť

a neodôvodnenosť“ napadnutého rozsudku krajského súdu, dodávajúc, že „ak súd pri

odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2

, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu

ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí

súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého procesu a zodpovedá základnému právu na

súdnu ochranu podľa a Dohovoru...“.

Za postup nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania považuje sťažovateľka

taký postup odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutie nezaoberá „odvolaním brojacim

práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa“. K porušeniu v petite

sťažnosti uvedených práv došlo podľa sťažovateľky neodôvodnením napadnutého rozsudku

v súlade s .

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd meritórne rozhodol

o porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného a jej

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, aby ho zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Zároveň sa domáha, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť jej trovy

konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -138 z 25. septembra 2013.

Hoci sťažovateľka v sťažnosti deklarovala, že vzhľadom na vyčerpanie všetkých

riadnych i mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré bola v tomto konaní oprávnená

uplatniť, je jej sťažnosť prípustná, pretože proti napadnutému rozsudku nie je prípustné

dovolanie, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že ochrany svojich práv sa

sťažovateľka okrem podania sťažnosti ústavnému súdu domáhala aj podaním dovolania

proti napadnutému rozsudku, ktoré bolo doručené okresnému súdu 23. decembra 2013.

O tejto skutočnosti sa však sťažovateľka vo svojej sťažnosti nezmienila. Ústavný súd taktiež

zistil, že príslušný súdny spis nebol okresným súdom ku dňu prerokovania tejto sťažnosti

zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie

o sťažovateľkou uplatnenom mimoriadnom opravnom prostriedku.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatnení svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte

inštitucionálny mechanizmus, ktorého uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci podieľajúcich sa na ochrane ústavnosti. Opačný

záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala v predmetnej veci dovolanie súčasne

s podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu za predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

(už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014