Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 121/2014
PDF · 162.6 KB
No categories available
IV. ÚS 121/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej
, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa
, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 391/2013-138 z 25. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)
č. k. 4 Co 391/2013-138 z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej
bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.
6 C 215/2012-90 z 21. mája 2013 zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 6 010,20 €
s príslušenstvom z titulu plnenia zo zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného
dôchodkového fondu sťažovateľky. Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podala
sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého ho krajský súd napadnutým
rozsudkom vo veci samej vrátane príslušenstva pohľadávky a trov konania ako vecne
správny potvrdil.
Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku v rozpore so zákonom
nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec podstatný význam.
Konkrétne ide najmä o argumentáciu odôvodňujúcu „to, že súčasťou platných právnych
predpisov je aj hmotno-právne ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách,
ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou, a nie je žiadnym právnym
predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky, a pretože toto
ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s použitím § 119 ods. 3 Zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach
skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená
v § 116 Zákona č. 483/2001 Z. z. zákona o bankách)“.
Poukazujúc na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z. z.“ alebo
„zákon o bankách“), ktorý ustanovuje bankám zákaz uzatvárať také zmluvy, z ktorých
nemajú primerané protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku), dostalo sa podľa sťažovateľky
plnenie z takýchto skoršie uzatvorených zmlúv do rozporu so zákonom č. 483/2001 Z. z.
s tým, že takáto činnosť je zakázaná priamo § 119 ods. 3 zákona o bankách. Sťažovateľka
uvádza, že to nespôsobuje spätnú neplatnosť uvedených zmlúv, ale dodatočnú nemožnosť
plnenia, čo sa vzťahuje podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy
(§ 116 zákona č. 483/2001 Z. z.).
Ďalej sťažovateľka namieta nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s tou jej
argumentáciu, podľa ktorej sa na vec „má použiť Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách,
pretože zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky,
upravuje celé postavenie banky, podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách tento zákon
upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so
zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace
s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly
bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania
bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou,
riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území Slovenskej republiky
(teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 zákona o bankách), je preukázaná v konaní
vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu
, ktorý bol účinný od 1. 7. 1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný
dôchodkový fond slúži... na podporu stabilizácie
pracovníkov . Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho
s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.
Podľa názoru sťažovateľky v danej veci „ide o zjavnú arbitrárnosť
a neodôvodnenosť“ napadnutého rozsudku krajského súdu, dodávajúc, že „ak súd pri
odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2
O. s. p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu
ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom
konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými
úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí
súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého procesu a zodpovedá základnému právu na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
Za postup nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania považuje sťažovateľka
taký postup odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutie nezaoberá „odvolaním brojacim
práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa“. K porušeniu v petite
sťažnosti uvedených práv došlo podľa sťažovateľky neodôvodnením napadnutého rozsudku
v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd meritórne rozhodol
o porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, aby ho zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Zároveň sa domáha, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť jej trovy
konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 391/2013-138 z 25. septembra 2013.
Hoci sťažovateľka v sťažnosti deklarovala, že vzhľadom na vyčerpanie všetkých
riadnych i mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré bola v tomto konaní oprávnená
uplatniť, je jej sťažnosť prípustná, pretože proti napadnutému rozsudku nie je prípustné
dovolanie, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že ochrany svojich práv sa
sťažovateľka okrem podania sťažnosti ústavnému súdu domáhala aj podaním dovolania
proti napadnutému rozsudku, ktoré bolo doručené okresnému súdu 23. decembra 2013.
O tejto skutočnosti sa však sťažovateľka vo svojej sťažnosti nezmienila. Ústavný súd taktiež
zistil, že príslušný súdny spis nebol okresným súdom ku dňu prerokovania tejto sťažnosti
zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie
o sťažovateľkou uplatnenom mimoriadnom opravnom prostriedku.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatnení svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte
inštitucionálny mechanizmus, ktorého uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci podieľajúcich sa na ochrane ústavnosti. Opačný
záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 498/2013).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala v predmetnej veci dovolanie súčasne
s podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto
súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej
vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie
ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako
aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci
dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,
možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho
súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
(už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd
dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu
sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním
dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014