Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 566/2013
PDF · 232.93 KB
No categories available
I. ÚS 566/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., P., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Kežmarok č. k. 4 C 141/2008-177 z 3. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013
doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 141/2008-177 z 3. apríla 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola
v procesnom postavení navrhovateľky v súdnom spore „o náhradu škody za ublíženie
na zdraví s následkom smrti o ušlú výživu pre pozostalých“ vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 4 C 141/2008. Okresný súd rozsudkom z 10. novembra 2010 uložil odporcom
povinnosť „spoločne a nepodielne zaplatiť“ sťažovateľke prisúdenú istinu s úrokmi
z omeškania, ako aj „rentu vo výške 100 Eur mesačne...“. Dopĺňacím rozsudkom
z 21. januára 2011, ktorým okresný súd doplnil IV. výrok rozsudku z 10. novembra 2010,
návrh sťažovateľky v prevyšujúcej časti zamietol. Krajský súd „uznesením č. 5 Co 25/2011
zrušil dopĺňací rozsudok... a vec vrátil na ďalšie konanie“, lebo jeho odôvodnenie
„je z hľadiska gramatického nezrozumiteľné a zároveň také, že ho nie je možné považovať
za strohé“. Okresný súd ďalším rozsudkom (č. k. 4 C 141/08-177 z 3. apríla 2012)
sťažovateľkin návrh (v prevyšujúcej časti, pozn.) zamietol. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 potvrdil „rozsudok
súdu 1. stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku I., ktorým súd návrh zamietol s tým,
že ide o doplňujúci rozsudok k rozsudku... zo dňa 10. 11. 2010“.
3. Sťažovateľka (ktorá nesúhlasila so skutkovými a právnymi závermi) považovala
„rozsudok prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu za diskriminačný...“,
ako aj nezákonný a zjavne nespravodlivý.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd... rozsudkom sp. zn. 5 Co 104/2012-191 zo dňa 28. 2. 2013 a Okresný
súd... rozsudkom č. 4 C/141/2008-177 zo dňa 3. 4. 2012 porušili základné právo
sťažovateľky zaručené v čl. 20 ods. 4), 46 ods. 1) Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Rozsudky Krajského súdu... z 28. 2. 2013 a Okresného súdu... zo dňa 3. 4. 2012
sa zrušujú a vracajú Okresnému sudu... na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 22 047,60 €.
Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 €...
Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
sťažovateľke trovy tohto konania vo výške 331,13 €.“
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudky okresného
súdu z 10. novembra 2010 a 3. apríla 2012, ako aj rozsudok krajského súdu z 28. februára
2013.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok... Podľa čl. 20 ods. 4
ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.).
9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/08 a jeho rozsudkom z 3. apríla
2012, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 104/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2012 boli porušené jej v sťažnosti označené
práva (body 1 a 4).
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/08 a jeho rozsudok z 3. apríla
2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd
nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu
predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý
sťažovateľka využila, a o odvolaniach proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací
rozsudkom č. k. 5 Co 104/2012-191 z 28. februára 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 104/2012
z 28. februára 2013, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie
svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým
potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj s právnymi
názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež
bod 3).
II.A
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy, resp. dohovoru.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd po uvedení priebehu a výsledku konania prvostupňového súdu
oboznámil podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľky a vyjadrenie odporcu v 3. rade
(Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava) k odvolaniu. Svoje rozhodnutie odôvodnil
krajský súd takto:
„Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.
§ 212 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O. s. p.
s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 21. 12. 2012
o 16,00 hod. a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Ust. § 205 ods. 2 O. s. p. taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Odvolací dôvod podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p., teda nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa
kritérií uvedených v ust. § 132 až 135 O. s. p. teda ak jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti nehodnotí z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu
pre posúdenie veci z právneho hľadiska.
Nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácií práva
na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného
právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo aplikácia správneho právneho
predpisu, ale jeho nesprávny výklad.
Odvolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by rozsudok súdu prvého stupňa
vychádzal z nesprávneho skutkového a právneho záveru. Preto je odvolanie navrhovateľa
nedôvodné.
Súd prvého stupňa navrhovateľkou produkované dôkazy na preukázanie skutkových
tvrdí (zrejme tvrdení, pozn.) hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v § 132 O. s. p. a jeho
hodnotenie i skutkový záver si osvojuje i odvolací súd.
Predmetom konania bola náhrada škody za ublíženie na zdraví s následkom smrti
a to ušla výživa pre pozostalú manželku z titulu škody na zdraví, ktorú utrpel M. K. ako
manžel navrhovateľky, ktorý dňa... 1997 podľahol zraneniam, ktoré utrpel pri dopravnej
nehode dňa.... 1997. Navrhovateľka žiadala priznať náhradu nákladov na svoju výživu za
obdobie od dopravnej nehody, t. j. od... 1997 do zmeny pomerov sumu 8.000,- Sk a jej
dcéry, predtým navrhovateľky v 2. a 3. rade, každá po 4.171,50 Sk, teda spolu žiadali
686.406,- Sk s úrokmi z omeškania.
Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom, kde uložil odporcom spoločne a nerozdielne
zaplatiť navrhovateľkám, spolu sumu 686.406,- Sk k rukám navrhovateľky v 1.rade
so 17,6 % úrokom z omeškania za obdobie od 1. 6. 1997 do 31. 10. 2000. V ostatnej časti,
vo výrokoch o plnení povinností odporcov v 1. až 3. rade za obdobie od 1. 11. 2000
do zaplatenia a v nadväzujúcich výrokoch bol tento rozsudok zrušený odvolacím a vec bola
vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvého stupňa bolo uložené ustáliť
a zistiť za obdobie od 1. 11. 2000 do budúcna všetky príjmy navrhovateliek v 1. až 3. rade,
vyžiadať správy o vdovskom, i sirotských dôchodkoch, či sú zamestnané a v akých
pomeroch žijú. Pre prípad potreby mal súd vyžiadať aj správy o potvrdení pracovného
pomeru nebohého v zahraničí.
Čo sa týka navrhovateľky v 2. a 3. rade, bolo právoplatne vo veci rozhodnuté.
Predmetom konania ostal len vylúčený nárok uplatňovaný navrhovateľkou za obdobie
od 1. 11. 2000 do budúcna.
V časti, v ktorej bolo vyhovené návrhu bolo rozhodnuté rozsudkom
č. k. 4 C/141/2008-120 zo dňa 10. 11. 2010.
Súd prvého stupňa odôvodnil výšku príspevku priznanú na výživu pozostalej
manželke tak, že v obdobiach kedy bola navrhovateľka zamestnaná určil ju sumou 100,- Eur
a v obdobiach, keď bola nezamestnaná sumou 150,- Eur mesačne.
Vzal do úvahy skutočnosti ohľadom príjmov, jej predpokladaných výdavkov na
strane zomrelého, i pozostalých, ako i ostatné skutočnosti a tiež vzal do úvahy, že
rozhodujúci je stav v čase smrti manžela navrhovateľky. Takže následné, prípadné zvýšenie
životných nákladov v nasledujúcom období u pozostalého nie je rozhodujúce. Prihliadol na
vyplácaný vdovský príspevok, ako i v rámci posudzovania rodiny nepriamo na vyplácaný
sirotský dôchodok a vo veci sirôt už i vydaného rozhodnutia o príspevku na ich výživu.
Pri rozhodovaní prihliadol i na kurzové zmeny k pomeru Talianskej líry ku Slovenskej
korune, respektíve po zavedení Eura v Taliansku ku kurzovým zmenám Slovenskej koruny
k Euru a po 1. 1. 2009, po zavedení Eura v Slovenskej republike aj ku konverznému kurzu
Slovenskej koruny k Eur. Uvažoval, že v prípade keby zomrelý naďalej pracoval v cudzine,
prinášal by rodine čoraz menej Slovenských korún. Jeho príjem by sa teoreticky znižoval.
Samozrejme, s ohľadom na ekonomický vývoj by zase jemu mohol vzrásť plat a tento vývoj
zase priniesol tiež nárast cien, ale celkovo možno konštatovať, že kurzové vplyvy nemali
zásadný vplyv na posudzovanie výšky príspevku na výživu pozostalého manžela zo strany
súdu. Následne dospel úvahou k sume, ktorá je uvedená vo výroku rozsudku a ktorá
ale znižovala jeho dávku sociálneho zabezpečenia poskytovanú z dôvodu úmrtia, teda
vdovského, ktoré navrhovateľka poberá. Poukázal na zákonnú úpravu, ako aj súdnu prax,
napríklad R 71/2002, alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
Odvolací súd má za to, že pri určení výšky ušlej výživy pre pozostalú manželku
pri svojej úvahe súd prvého stupňa nevybočil z rámca formálnej logiky, teda jeho
rozhodnutie o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti možno považovať za vecne správne.
Súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 448 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
účinného do 19. 6. 1997. Náhrada nákladov na výživu všetkých pozostalých tu bola
ohraničená tak, že nesmie dovedna prevýšiť sumu, do ktorej by zomretému patrila náhrada
za stratu na zárobku podľa ust. § 447 ods. 2.
Táto výška tejto náhrady bola vypočítaná na 26.989,- Sk.
K odvolacej námietke navrhovateľky, že prečo súd nevychádzal z údajov v čase
úmrtia manžela navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne skúmal
pomery za obdobie od 1. 12. 2000 do budúcna z dôvodu, že do tohto termínu už bolo vo veci
právoplatne rozhodnuté. Nemožno nesúhlasiť s odvolateľkou, že by si súd prvého stupňa
neuvedomil skutočnosť, že skúma zárobok, ktorý je základom pre výpočet renty a tento
je už sumou redukovanou podľa platných predpisov. Súd prvého stupňa stále vychádzal
zo sumy 26.989,- Sk. Pokiaľ skúmal i príjem navrhovateľky, ktorá sa skutočne snažila starať
o rodinu, nemožno hovoriť, že by túto skutočnosť súd prvého stupňa nejakým spôsobom
zneužil.
Na tom nič nemení ani skutočnosť, že určil sumu renty v rozpätí od 100,- eur, v čase
keď navrhovateľka pracovala do 150,- Eur, keď táto nepracovala a mohol určiť sumu
v rozpätí od 0 do 265,55 Eur, tak ako to tvrdí navrhovateľka.
Na rozhodnutie vo veci nemala podstatný vplyv ani skutočnosť, že súd prvého stupňa
konštatoval, že dcéra navrhovateľky bola niekoľko mesiacov zamestnaná. Zo samotného
petitu rozsudku nevyplýva, že by táto úvaha súdu prvého stupňa mala vplyv na priznanie
výšky náhrady za ušlú výživu. Súd prvého stupňa striktne určil náhradu vo výške 100,- Eur
za čas, keď navrhovateľka pracovala a 150,- Eur za čas, keď nepracovala.
Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania, táto otázka, teda chyba návrhu v časti
špecifikácie úroku z omeškania bola riešená už v uznesení Krajského súdu v Prešove
č. k. 5 Co/297/2009, 5 Co/88/2010–69 zo dňa 8. 7. 2010. Odvolací súd tu jednoznačne
konštatoval, že zo spisu vyplýva, že pri podaní návrhu si navrhovateľka spolu s deťmi
uplatnila úrok a nie úrok z omeškania. Ide o celkom iný právny nárok, pričom z pôvodnej
sumy 686.406,- Sk bol priznaný 17,6 % úrok z omeškania za obdobie do 31. 10. 2000
právoplatne. Úrok z omeškania si preukázateľne navrhovateľka uplatnila tak,
ako to vyplýva z č. l. 12 spisu podaním doručeným Okresnému súdu Kežmarok dňa 10. 10.
2008. Išlo o upresnenie petitu návrhu zo strany právneho zástupcu navrhovateľky, až vtedy
bol teda riadne uplatnený úrok z omeškania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že mohlo
dôjsť k chybe tak, že navrhovateľka skutočne myslela úrok z omeškania za jednotlivé
mesačné platby – renty. Nič nebránilo navrhovateľke svoj návrh, pokiaľ pochybila upraviť
skôr, teda pred uplynutím premlčacej doby. Na tom nič nemení skutočnosť, že v rámci
právneho poriadku je úrok viazaný na bankové úroky a úroky z pôžičiek, prípadne úroky
z vkladov alebo iných dlhov v súvislosti s peňažnými prostriedkami.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za diskriminačné, pričom
neobstojí ani názor navrhovateľky, že by dôkazy súd prvého stupňa vyhodnocoval zjavne
v jej neprospech.
Ako príklad príjmu v rodine navrhovateľky odvolací súd uvádza príjem v rodine
k 1. 12. 2000, keď vdovský dôchodok navrhovateľky činil 2.772,- Sk, sirotský dôchodok
oboch dcér 2.774,- Sk, čo je spolu 5.586,- Sk. K tomuto dátumu mali dcéry navrhovateľky
priznanú náhradu na výživné vo výške 8.343,- Sk. Navrhovateľke za tento mesiac bola
priznaná náhrada na výživu vo výške 150,- Eur, čo je cca 4.500,- Sk. Teda spolu príjem,
ktorý tvorili dôchodkové dávky a náhrada výživného do rodiny predstavoval 18.389,- Sk,
čo predstavuje 70 % sumy 26.989,- Sk., ktorú predstavuje redukovaný zárobok manžela
navrhovateľky v čase úmrtia. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne
rozhodol. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. v jeho
napadnutej časti, teda vo výroku I., ktorým súd návrh zamietol podľa ust. § 219 O. s. p.
ako vecne správny potvrdil s tým, že pre upresnenie uviedol, že ide o dopĺňací rozsudok
k rozsudku č. k. 4 C/141/08-120 zo dňa 10. 11. 2010 (§ 164 O. s. p.).“
15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a
námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti
už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 5 Co 104/2012 z 28. februára 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený
ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte
pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.B
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné
práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo
možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
21. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 19 ústavný súd odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia čl. 20 ods. 4 ústavy
(pozri bod 8.2), ktorý garantuje ochranu vlastníckemu právu, pretože absencia porušenia
ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti orgánu
verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (obdobne
napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, III. ÚS 114/09). Navyše, v danej veci
absentuje aj príčinná súvislosť medzi namietaným porušením tohto práva a rozhodnutím
všeobecných súdov vo vzťahu k predmetu súdneho sporu (náhrada ušlej výšky
pre pozostalých).
22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti
(bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013