Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 566/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., P., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť

majetok podľa rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. z 28. februára 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Kežmarok č. k. -177 z 3. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013

doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť

majetok podľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. februára 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -177 z 3. apríla 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

v procesnom postavení navrhovateľky v súdnom spore „o náhradu škody za ublíženie

na zdraví s následkom smrti o ušlú výživu pre pozostalých“ vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom z 10. novembra 2010 uložil odporcom

povinnosť „spoločne a nepodielne zaplatiť“ sťažovateľke prisúdenú istinu s úrokmi

z omeškania, ako aj „rentu vo výške 100 Eur mesačne...“. Dopĺňacím rozsudkom

z 21. januára 2011, ktorým okresný súd doplnil IV. výrok rozsudku z 10. novembra 2010,

návrh sťažovateľky v prevyšujúcej časti zamietol. Krajský súd „uznesením č.

zrušil dopĺňací rozsudok... a vec vrátil na ďalšie konanie“, lebo jeho odôvodnenie

„je z hľadiska gramatického nezrozumiteľné a zároveň také, že ho nie je možné považovať

za strohé“. Okresný súd ďalším rozsudkom (č. k. -177 z 3. apríla 2012)

sťažovateľkin návrh (v prevyšujúcej časti, pozn.) zamietol. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2013 potvrdil „rozsudok

súdu 1. stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku I., ktorým súd návrh zamietol s tým,

že ide o doplňujúci rozsudok k rozsudku... zo dňa 10. 11. 2010“.

3. Sťažovateľka (ktorá nesúhlasila so skutkovými a právnymi závermi) považovala

„rozsudok prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu za diskriminačný...“,

ako aj nezákonný a zjavne nespravodlivý.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd... rozsudkom sp. zn. -191 zo dňa 28. 2. 2013 a Okresný

súd... rozsudkom č. -177 zo dňa 3. 4. 2012 porušili základné právo

sťažovateľky zaručené v ), 46 ods. 1) SR a v Dohovoru...

Rozsudky Krajského súdu... z 28. 2. 2013 a Okresného súdu... zo dňa 3. 4. 2012

sa zrušujú a vracajú Okresnému sudu... na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 22 047,60 €.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 €...

Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľke trovy tohto konania vo výške 331,13 €.“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudky okresného

súdu z 10. novembra 2010 a 3. apríla 2012, ako aj rozsudok krajského súdu z 28. februára

2013.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok... Podľa

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.).

9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. apríla

2012, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. februára 2012 boli porušené jej v sťažnosti označené

práva (body 1 a 4).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok z 3. apríla

2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd

nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu

predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý

sťažovateľka využila, a o odvolaniach proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací

rozsudkom č. k. -191 z 28. februára 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25

ods. 2 .

11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2013, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie

svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým

potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj s právnymi

názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež

bod 3).

II.A

K namietanému porušeniu a dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky

rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd po uvedení priebehu a výsledku konania prvostupňového súdu

oboznámil podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľky a vyjadrenie odporcu v 3. rade

(Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava) k odvolaniu. Svoje rozhodnutie odôvodnil

krajský súd takto:

„Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.

, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.

s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 21. 12. 2012

o 16,00 hod. a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Ust. taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť

odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Odvolací dôvod podľa

ust. , teda nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa

je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa

kritérií uvedených v ust. až 135 teda ak jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti nehodnotí z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu

pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

Nesprávne právne posúdenie veci podľa ust.

je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácií práva

na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného

právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo aplikácia správneho právneho

predpisu, ale jeho nesprávny výklad.

Odvolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by rozsudok súdu prvého stupňa

vychádzal z nesprávneho skutkového a právneho záveru. Preto je odvolanie navrhovateľa

nedôvodné.

Súd prvého stupňa navrhovateľkou produkované dôkazy na preukázanie skutkových

tvrdí (zrejme tvrdení, pozn.) hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v a jeho

hodnotenie i skutkový záver si osvojuje i odvolací súd.

Predmetom konania bola náhrada škody za ublíženie na zdraví s následkom smrti

a to ušla výživa pre pozostalú manželku z titulu škody na zdraví, ktorú utrpel M. K. ako

manžel navrhovateľky, ktorý dňa... 1997 podľahol zraneniam, ktoré utrpel pri dopravnej

nehode dňa.... 1997. Navrhovateľka žiadala priznať náhradu nákladov na svoju výživu za

obdobie od dopravnej nehody, t. j. od... 1997 do zmeny pomerov sumu 8.000,- Sk a jej

dcéry, predtým navrhovateľky v 2. a 3. rade, každá po 4.171,50 Sk, teda spolu žiadali

686.406,- Sk s úrokmi z omeškania.

Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom, kde uložil odporcom spoločne a nerozdielne

zaplatiť navrhovateľkám, spolu sumu 686.406,- Sk k rukám navrhovateľky v 1.rade

so 17,6 % úrokom z omeškania za obdobie od 1. 6. 1997 do 31. 10. 2000. V ostatnej časti,

vo výrokoch o plnení povinností odporcov v 1. až 3. rade za obdobie od 1. 11. 2000

do zaplatenia a v nadväzujúcich výrokoch bol tento rozsudok zrušený odvolacím a vec bola

vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvého stupňa bolo uložené ustáliť

a zistiť za obdobie od 1. 11. 2000 do budúcna všetky príjmy navrhovateliek v 1. až 3. rade,

vyžiadať správy o vdovskom, i sirotských dôchodkoch, či sú zamestnané a v akých

pomeroch žijú. Pre prípad potreby mal súd vyžiadať aj správy o potvrdení pracovného

pomeru nebohého v zahraničí.

Čo sa týka navrhovateľky v 2. a 3. rade, bolo právoplatne vo veci rozhodnuté.

Predmetom konania ostal len vylúčený nárok uplatňovaný navrhovateľkou za obdobie

od 1. 11. 2000 do budúcna.

V časti, v ktorej bolo vyhovené návrhu bolo rozhodnuté rozsudkom

č. k. -120 zo dňa 10. 11. 2010.

Súd prvého stupňa odôvodnil výšku príspevku priznanú na výživu pozostalej

manželke tak, že v obdobiach kedy bola navrhovateľka zamestnaná určil ju sumou 100,- Eur

a v obdobiach, keď bola nezamestnaná sumou 150,- Eur mesačne.

Vzal do úvahy skutočnosti ohľadom príjmov, jej predpokladaných výdavkov na

strane zomrelého, i pozostalých, ako i ostatné skutočnosti a tiež vzal do úvahy, že

rozhodujúci je stav v čase smrti manžela navrhovateľky. Takže následné, prípadné zvýšenie

životných nákladov v nasledujúcom období u pozostalého nie je rozhodujúce. Prihliadol na

vyplácaný vdovský príspevok, ako i v rámci posudzovania rodiny nepriamo na vyplácaný

sirotský dôchodok a vo veci sirôt už i vydaného rozhodnutia o príspevku na ich výživu.

Pri rozhodovaní prihliadol i na kurzové zmeny k pomeru Talianskej líry ku Slovenskej

korune, respektíve po zavedení Eura v Taliansku ku kurzovým zmenám Slovenskej koruny

k Euru a po 1. 1. 2009, po zavedení Eura v Slovenskej republike aj ku konverznému kurzu

Slovenskej koruny k Eur. Uvažoval, že v prípade keby zomrelý naďalej pracoval v cudzine,

prinášal by rodine čoraz menej Slovenských korún. Jeho príjem by sa teoreticky znižoval.

Samozrejme, s ohľadom na ekonomický vývoj by zase jemu mohol vzrásť plat a tento vývoj

zase priniesol tiež nárast cien, ale celkovo možno konštatovať, že kurzové vplyvy nemali

zásadný vplyv na posudzovanie výšky príspevku na výživu pozostalého manžela zo strany

súdu. Následne dospel úvahou k sume, ktorá je uvedená vo výroku rozsudku a ktorá

ale znižovala jeho dávku sociálneho zabezpečenia poskytovanú z dôvodu úmrtia, teda

vdovského, ktoré navrhovateľka poberá. Poukázal na zákonnú úpravu, ako aj súdnu prax,

napríklad R 71/2002, alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky

.

Odvolací súd má za to, že pri určení výšky ušlej výživy pre pozostalú manželku

pri svojej úvahe súd prvého stupňa nevybočil z rámca formálnej logiky, teda jeho

rozhodnutie o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti možno považovať za vecne správne.

Súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. ,

účinného do 19. 6. 1997. Náhrada nákladov na výživu všetkých pozostalých tu bola

ohraničená tak, že nesmie dovedna prevýšiť sumu, do ktorej by zomretému patrila náhrada

za stratu na zárobku podľa ust. § 447 ods. 2.

Táto výška tejto náhrady bola vypočítaná na 26.989,- Sk.

K odvolacej námietke navrhovateľky, že prečo súd nevychádzal z údajov v čase

úmrtia manžela navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne skúmal

pomery za obdobie od 1. 12. 2000 do budúcna z dôvodu, že do tohto termínu už bolo vo veci

právoplatne rozhodnuté. Nemožno nesúhlasiť s odvolateľkou, že by si súd prvého stupňa

neuvedomil skutočnosť, že skúma zárobok, ktorý je základom pre výpočet renty a tento

je už sumou redukovanou podľa platných predpisov. Súd prvého stupňa stále vychádzal

zo sumy 26.989,- Sk. Pokiaľ skúmal i príjem navrhovateľky, ktorá sa skutočne snažila starať

o rodinu, nemožno hovoriť, že by túto skutočnosť súd prvého stupňa nejakým spôsobom

zneužil.

Na tom nič nemení ani skutočnosť, že určil sumu renty v rozpätí od 100,- eur, v čase

keď navrhovateľka pracovala do 150,- Eur, keď táto nepracovala a mohol určiť sumu

v rozpätí od 0 do 265,55 Eur, tak ako to tvrdí navrhovateľka.

Na rozhodnutie vo veci nemala podstatný vplyv ani skutočnosť, že súd prvého stupňa

konštatoval, že dcéra navrhovateľky bola niekoľko mesiacov zamestnaná. Zo samotného

petitu rozsudku nevyplýva, že by táto úvaha súdu prvého stupňa mala vplyv na priznanie

výšky náhrady za ušlú výživu. Súd prvého stupňa striktne určil náhradu vo výške 100,- Eur

za čas, keď navrhovateľka pracovala a 150,- Eur za čas, keď nepracovala.

Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania, táto otázka, teda chyba návrhu v časti

špecifikácie úroku z omeškania bola riešená už v uznesení Krajského súdu v Prešove

č. k. , –69 zo dňa 8. 7. 2010. Odvolací súd tu jednoznačne

konštatoval, že zo spisu vyplýva, že pri podaní návrhu si navrhovateľka spolu s deťmi

uplatnila úrok a nie úrok z omeškania. Ide o celkom iný právny nárok, pričom z pôvodnej

sumy 686.406,- Sk bol priznaný 17,6 % úrok z omeškania za obdobie do 31. 10. 2000

právoplatne. Úrok z omeškania si preukázateľne navrhovateľka uplatnila tak,

ako to vyplýva z č. l. 12 spisu podaním doručeným Okresnému súdu Kežmarok dňa 10. 10.

2008. Išlo o upresnenie petitu návrhu zo strany právneho zástupcu navrhovateľky, až vtedy

bol teda riadne uplatnený úrok z omeškania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že mohlo

dôjsť k chybe tak, že navrhovateľka skutočne myslela úrok z omeškania za jednotlivé

mesačné platby – renty. Nič nebránilo navrhovateľke svoj návrh, pokiaľ pochybila upraviť

skôr, teda pred uplynutím premlčacej doby. Na tom nič nemení skutočnosť, že v rámci

právneho poriadku je úrok viazaný na bankové úroky a úroky z pôžičiek, prípadne úroky

z vkladov alebo iných dlhov v súvislosti s peňažnými prostriedkami.

Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za diskriminačné, pričom

neobstojí ani názor navrhovateľky, že by dôkazy súd prvého stupňa vyhodnocoval zjavne

v jej neprospech.

Ako príklad príjmu v rodine navrhovateľky odvolací súd uvádza príjem v rodine

k 1. 12. 2000, keď vdovský dôchodok navrhovateľky činil 2.772,- Sk, sirotský dôchodok

oboch dcér 2.774,- Sk, čo je spolu 5.586,- Sk. K tomuto dátumu mali dcéry navrhovateľky

priznanú náhradu na výživné vo výške 8.343,- Sk. Navrhovateľke za tento mesiac bola

priznaná náhrada na výživu vo výške 150,- Eur, čo je cca 4.500,- Sk. Teda spolu príjem,

ktorý tvorili dôchodkové dávky a náhrada výživného do rodiny predstavoval 18.389,- Sk,

čo predstavuje 70 % sumy 26.989,- Sk., ktorú predstavuje redukovaný zárobok manžela

navrhovateľky v čase úmrtia. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne

rozhodol. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. v jeho

napadnutej časti, teda vo výroku I., ktorým súd návrh zamietol podľa ust.

ako vecne správny potvrdil s tým, že pre upresnenie uviedol, že ide o dopĺňací rozsudok

k rozsudku č. k. -120 zo dňa 10. 11. 2010 ( ).“

15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a

námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti

už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. februára 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu a 4

20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a 4 , ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo

možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

21. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 19 ústavný súd odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia

(pozri bod 8.2), ktorý garantuje ochranu vlastníckemu právu, pretože absencia porušenia

ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti orgánu

verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (obdobne

napr. , , , ). Navyše, v danej veci

absentuje aj príčinná súvislosť medzi namietaným porušením tohto práva a rozhodnutím

všeobecných súdov vo vzťahu k predmetu súdneho sporu (náhrada ušlej výšky

pre pozostalých).

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti

(bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013