Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-104-2012.pdf
PDF · 119.14 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/104/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.Gabriely Világiovej a členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci navrhovateľky S. J., nar. XX. X. XXXX, bytom T., G. B. Z., právne zastúpená JUDr. Marcelom Mašanom, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 2, Poprad proti odporcom: 1) S. T., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, T., 2) C. Y., nar. X. X. XXXX, bytom N. XX, T., právne zast. JUDr. Pavlom Zavackým, advokátom, Hradné námestie č. 29, Kežmarok, 3) Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, odštepný závod Košice, Štúrova 7, Košice o náhradu škody na ublížení na zdraví s následkom smrti o ušlú výživu pre pozostalých, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu v Kežmarku č.k. 4C/141/2008-177 zo dňa 3.4.2012 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku I., ktorým súd návrh zamietol s tým, že ide o dopĺňací rozsudok k rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 4C/143/08-120 zo dňa 10.11.2010.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. návrh zamietol. Ďalším výrokom II. vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 91 ods.1,2 a § 96 ods.1 Zákona o rodine a ust. § 420 ods.1, ust. 447 ods.2, § 488 ods.1, 2 a § 450 Občianskeho zákonníka účinného do 19.6.1997.
Vo veci navrhovateľka žiadala nahradiť škodu na ublížení na zdraví s následkom smrti o ušlú výživu. Súd rozsudkom zo dňa 10.11.2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 21.01.2011 rozhodol tak, že:
I. Odporcovia v 1. až 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku 14 850,- EUR za obdobie od 01.12.2000 do 31.10.2010 s úrokom z omeškania špecifikovaným za jednotlivé obdobia.
II. Odporcom v 1. až 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne platiť navrhovateľke rentu vo výške 100,- EUR mesačne od 01.11.2010 do budúcna až do zmeny pomerov na strane navrhovateľky vždy do každého 15. dňa v mesiaci.
III. Vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.
Dopĺňacím rozsudkom súd doplnil IV. výrok, ktorým návrh v prevyšujúcej časti zamietol. Proti rozsudku súdu 4C141/2008-120 zo dňa 10.11.2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom 4C141/2008-135 zo dňa 21.01.2011 podala navrhovateľka odvolanie v časti, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý,
teda v časti, o ktorej bolo rozhodnuté dopĺňacím rozsudkom. Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 5Co25/201, 5Co/26/2011-162 zo dňa 8.11.2011 zrušil dopĺňací rozsudok č. 4C141/2008-135 zo dňa 21.1.2011 a vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom, ktorý Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení uvádza je skutočnosť, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého dopĺňacieho rozsudku citoval len ustanovenie §166 ods.1 a 2 O.s.p. a ako dôvod, pre ktorý návrh v prevyšujúcej časti zamietol uviedol len, že s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vykonané rozsiahle dokazovanie a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Takéto odôvodnenie dopĺňacieho rozsudku je z hľadiska gramatického nezrozumiteľné a zároveň také, že ho nie je možné považovať ani za strohé. Dopĺňací rozsudok musí byť náležite odôvodnený. Pokiaľ ide o meritum veci v tejto časti, teda v časti, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol sa vzhľadom na uvedené Krajský súd nezaoberal.
V rozhodovanej veci, teda pokiaľ ide o rentu uplatňovanú v konaní nejde o celé a úplné nahradenie príjmu nebohého manžela navrhovateľky, ale len o zmiernenie následku, ktorý vznikol smrťou. Ak by zámerom zákonodarcu bolo mechanicky nahradiť chýbajúci príjem zákonné ustanovenia, ktoré sa tohto týkajú by boli formulované zákonodarcom inač a nejde ani o dávku, v ktorej trvala a nemenná. V zásade ide o zachovanie životnej úrovne pozostalého. V tomto prípade navrhovateľky akú mala v čase smrti manžela, nie o priame nahradenie jeho príjmu, so zohľadnením dávok štátu poskytnutých v prípade jeho smrti. Ide teda v podstate o to akou sumou by sa zomrelý podieľal na jej životnej úrovni. Navrhovateľka sa domáha svojho nároku, ale na základe aritmetického delenia, čo nie je podľa názoru správne, pretože vychádza z mechanických súčtov dosahovaných príjmov v čase smrti manžela.
Pri určovaní rozsahu príspevku je nutné postupovať v súlade s § 91 ods.1 a ods.2 Zákona č.94/1963 Zbierky o rodine v znení účinnom od 1.7.1992. Hľadisko zásadne rovnakej hmotnej a kultúrnej úrovne oboch manželov nemôže byť bez prihliadnutia k okolnostiam konkrétneho prípadu naplnené mechanickým rozdelením súčtov príjmov zomrelého a pozostalého manžela na polovicu, ale rozsahom výživného, kt. by mu náležalo podľa §91 a aj §96 ods.1 Zákona o rodine. Teda treba prihliadnuť na strane navrhovateľky k jej odôvodneným potrebám určeným najmä podľa osobných, majetkových pomerov, výšky vdovského príspevku, výšky vlastných príjmov a k starostlivosti o spoločnú domácnosť. Pričom hľadisko zásadne rovnakej hmotnej a kultúrnej úrovne oboch manželov nemusí byť vždy naplnené. Nemožno príjmy aritmeticky deliť. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 21Cdo1815/2003, 25Cdo27/2004, R87/1968.
Pre posúdenie výšky renty je dôležitý stav v čase smrti manžela navrhovateľky. Týmto sa súd zaoberal vo svojom rozsudku, ktorým priznal časť uplatňovaného nároku a ktorý nadobudol právoplatnosť. Súd v rámci rozhodovania dôsledne skúmal príjmy tak zomrelého, ako aj samotnej navrhovateľky. Nie je pravdou, čo tvrdí právny zástupca navrhovateľky, že súd sa nezaoberal dôsledne spisom, pretože skutočne navrhovateľka nevkladovala celú dobu zamestnanosti resp. nezamestnanosti do rozhodnutia súdu a celé jej príjmy počas celého rozhodného obdobia, čo je uveriteľné nahliadnutím do spisového materiálu.
Súd pri svojom rozhodovaní a pri posudzovaní výšky nároku zohľadnil každý dôkaz a dôvod a to tak jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k takej výške renty t.j. 100 resp. 150,- Eur, ktorú považoval za primeranú a dostatočnú. Prihliadal na všetky okolnosti a skutočnosti a na všetky zistené hľadiská a pri tomto posudzovaní zohľadnil u oboch, teda tak u navrhovateľky, ako aj u zosnulého manžela ich príjmy, ich náklady, ktoré boli a sú obvyklé v spojení s takýmito príjmami najmä pri práci v zahraničí(ubytovanie, strava, osobná spotreba, kultúra, doprava z miesta bydliska a podobne). Súd prihliadal aj na ostatné príjmy. Každopádne však prihliadal na tieto okolnosti, rovnako pri práci v cudzine zohľadnil kurzy, vzniknuté kurzové rozdiely, tieto podrobne skúmal na stránke NBS. Prihliadal aj na ostatné dávky od štátu. Súd prihliadal aj na tú skutočnosť, že dcéra navrhovateľky počas doby do rozhodnutia súdu pracovala v istom období, pričom mala mzdu v zmysle zákonných právnych predpisov Slovenskej republiky a teda aj ona v zmysle zákona mala v tomto období voči rodičovi (navrhovateľke) vyživovaciu povinnosť. Súd predpokladal, že ak bývala v spoločnej domácnosti s navrhovateľkou logicky na ňu aj prispievala. Na túto skutočnosť súd prihliadal ozaj len okrajovo a nijako to neovplyvnilo výšku priznaného nároku. Pri rozhodovaní o výške nároku sa opätovne len okrajovo zohľadnili aj pomery škodcu, nielen poškodeného, ako aj súd bral do úvahy dobré mravy. Všetky tieto okolnosti však nemali veľkú relevanciu pri rozhodovaní o výške nároku.
Navrhovateľka hoci predložila doklad o tom, že zomrelému sťahoval zamestnávateľ 150 000 IPL za stravu a ubytovanie (t.j. 3382,20 Sk kurzom v čase smrti) takáto suma nie je zachytená nikde na žiadnej z jeho výplatných pások. Je preto zrejmé, že keďže zomrelý v P. pracoval legálne túto sumu odovzdával zamestnávateľovi naviac už z čistej mzdy. Takže aj o túto sumu bol jeho príjem nižší čiže nebol taký ako sa uvádza v návrhu, čiže cca 23 606,- Sk. Pritom manžel navrhovateľky pracoval ako lakirník v stolárskej firme nie v nejakom hoteli, reštaurácii, z čoho teda z povahy zamestnania rovnako vyplýva, že mu bol zamestnávateľom poskytovaný určite len obed, raňajky, večere nie určite nie olovrant atď. a to vzhľadom na dĺžku pracovného času si tieto musel zrejme hradiť sám. Počas tejto doby keď pracoval v zahraničí musel mať aj inú spotrebu nápoje, posedenie, kultúrne vyžitie a podobne. Musel uhrádzať aj dopravu a to minimálne zo SR do P. a späť alebo sa na nej aspoň spolupodieľať.
Čo sa týka samotnej navrhovateľky manželky zomrelého podľa evidencie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny vyplýva, že od 25.10.1995 do 9.11.2000 mala byť navrhovateľka nezamestnanou osobou. Hoci je zrejmé, že v tom čase z ňou predloženého potvrdenia je zrejme, že v čase od 23.07.1996 do 31.10.1996 a od 21.02.1997 do 06.07.1997 pracovala v cudzine (GASTWEISSES KREUZ), od 1.7.2000 do 14.10.2000 v hoteli PIROLSPORT. Až od 10.11.2000 do 30.04.2001 bola evidovaná ako samostatne zárobkovo činná osoba v cudzine čo zrejme aj bola hoci potvrdenia o tom súdu nepredložila.
Od 01.05.2001 do 29.09.2003 mala byť dobrovoľne nezamestnanou osobou.
Od 30.09.2003 bola evidovaná ako samostatne zárobkovo činná osoba v cudzine v P. do 30.04.2004 čo v podstate korešponduje s jej zamestnaním vo (WEISKUGEL GASTHOF).
Od 01.05.2004 do 21.12.2005 bola zase evidovaná ako dobrovoľne nezamestnaná osoba aj keď podľa potvrdenia, ktoré predložila mala pracovať od 19.07.2004 do 19.09.2004, od 24.12.2004 do 15.04.2005 tiež vo WEISKUGEL GASTHOF v cudzine a od 22.12.2005 do 09.11.2006 a následne od 22.12.2006 až do minimálne marca 2007 zrejme až ako to vyplýva z potvrdenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny z 03.03.2008 až do 23.11.2007 v GASTHOF PANORAMA teda tiež v cudzine. Výšku príjmu v tomto čase ani riadne nezdokladovala resp. od januára 2004 takto v hrubom príjme: január 2004 suma 559,23 Eur, február 2004 suma 1226,87 Eur, marec 2004 suma 1.239,87 Eur, apríl 2004 suma 1569,72 Eur, december 2004 suma 412,61 Eur, január 2005 suma 1.344,21 Eur, február 2005 suma 1.236,57 Eur, marec 2005 suma 1.308,01 Eur, apríl 2005 suma 1.289,28 Eur, december 2005 suma 517,05 Eur, január 2006 suma 1.310,64 Eur, február 2006 suma 207,78 Eur, marec 2006 suma 1.202,- Eur, apríl 2006 suma 1.322,80 Eur, máj 2006 suma 1.263,28 Eur, jún 2006 suma 1.326,30 Eur, júl 2006 suma 1.225,60 Eur, august 2006 suma 1.276,70 Eur, september 2006 suma 1.221,15 Eur, október 2006 suma 1.228,86 Eur, november 2006 suma 692,57 Eur, december 2006 suma 562,50 Eur, január 2007 suma 1.331,60 Eur, február 2007 suma 1.229,51 Eur.
Ostatné príjmy napriek výzvam nepredložila. Boli viackrát urgované aj cez jej právneho zástupcu, ale zrejme to súvisí aj s tým, že v tom čase nebola na území SR. Každopádne je zrejme, že od 23.11.2007 do 29.02.2008 bola v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
Následne sa zamestnala ako referent na Okresnom riaditeľstve policajného zboru v Poprade. Zamestnávateľom bolo KR PZ Prešov a to od 01.03.2008. Jej príjem do konca roku 2008 predstavoval 126.508,- Sk.
Od 01.01.2009 do 31.12.2009 zarobila 4.880,- Eur po prepočte na slovenské koruny 147.225,80 Sk, od 01.01.2010 do 01.10.2010 4.155,- Eur (mesačne 415,50 Eur)pri prepočte teda 125.173,50 Sk.
Na dávkach sociálnej pomoci - vdovský príspevok tak poberala v roku 2000 31.423,- Sk, v roku 2001 33.849,- Sk, v roku 2002 36.498,- Sk, v roku 2003 38.514,- Sk, v roku 2004 41.309,- Sk, v roku 2005 44.814,- Sk, v roku 2006 48.476,- Sk, v roku 2007 51.444,- Sk, v roku 2008 54.135,- Sk, v roku 2009 1976,75 Eur (59.551,60 Sk) a od 01.01.2010 do 30.10.2010 1.696,88 Eur t.j. 51.120,- Sk.
Ako z uvedeného vyplýva tieto dávky boli valorizované a tiež aj jej plat sa postupne zvyšuje.
Ako zo spisu vyplýva tiež k 01.08.1997 mala vdovský príspevok navrhovateľka 1.949,- Sk spolu so sirotským tak jej príjem bol mesačne z tohto titulu 4.290,- Sk a napríklad v roku 2007 bol vdovský príspevok už 4.129,- Sk mesačne so sirotským na 1 dieťa teda 6.821,- Sk.
Vdovský príspevok tak predstavoval v decembri 2000 sumu 2.618,60 Sk, v roku 2001 3.849,- Sk, v októbri roku 2010 už 163,50 Eur t.j. 5.106,- Sk. Spolu teda napríklad v októbri 2010 má navrhovateľka príjem 585,- Eur (17.623,- Sk bez sirotského).
Súd prvého stupňa mal za to, že suma vo výške 25% z príjmu, ako uvádzala navrhovateľka, ktorú jej manžel v cudzine minul s tým, že 75 % príjmov poskytol rodine s prihliadnutím na vlastné poznanie je sumou malou a súd nepovažuje za reálne pri pobyte 1 osoby v cudzine to, aby holo možné ušetriť 3/4 príjmu. Na toto súd prihliadal aj u navrhovateľky rovnako, ako aj u jej zomrelého manžela. Súd prvého stupňa určil rentu v polovici požadovanej sumy v sume 100,- Eur, resp. 150,- Eur, pričom túto považoval za primeranú a postačujúcu, ktorá spĺňa účel pre tento prípad predpokladaný zákonom.
Čo do úrokov z omeškania, tieto priznal iba za obdobie po 2.10.2005. Z vykonaného dokazovania vzhľadom na závery odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť záver, že navrhovateľka si uplatnila úroky z omeškania už pri začatí konania dňa 22.11.2000.
Výrok o tom, že súd prvého stupňa rozhodne o trovách konania samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku odôvodnil súd prvého stupňa z dôvodu zložitosti výpočtu trov konania jednak vzhľadom na dĺžku konania, počet účastníkov, ako aj vzhľadom na pomer úspechu v danej veci.
Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie navrhovateľka. Odvolací dôvod videla v ust. § 205 ods.2 písm.d/, f/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.). Namietala, že dcéra navrhovateľky pracovala necelý rok, pričom počas tejto doby bola pozastavená výplata dôchodku Sociálnou poisťovňou. Potvrdenia z Úradu práce, ktoré boli predložené slúžili ako doklad o tom, že navrhovateľka nepracovala na Slovensku a mohla sa zamestnať v zahraničí a nie na to, že tvrdila, že je nezamestnaná, ako to z odôvodnenia rozsudku vyznieva. Navrhovateľkou boli doložené všetky doklady, ktoré súd žiadal. Nie je navrhovateľke zrejmé prečo súd neporovnáva aj príjem navrhovateľky v tom období, ako zahynul manžel navrhovateľky, keď v rozsudku píše, že rozhodujúci je stav v čase manželovej smrti. Nie je navrhovateľke jasné prečo potom súd skúma ako a kedy sa plat navrhovateľky, ako aj vdovský dôchodok zvyšoval. Navrhovateľka nežiada o navyšovanie ušlej mzdy. Suma, ktorú navrhovateľka žiada je od samého začiatku súdneho sporu rovnaká. Súd vo svojom rozhodnutí znova neuviedol ako dospel a na základe čoho vypočítal sumu, ktorú určil na vyplácanie renty. Pokiaľ ide o podiel nákladov nebohého manžela navrhovateľky na zabezpečenie jeho života v zahraničí, súd prvého stupňa si neuvedomil skutočnosť, že skúma zárobok, ktorý je základom pre výpočet renty a že je už sumou redukovanou podľa platných predpisov, a teda príjem nebohého bol podstatne vyšší ako suma 26.986,- Sk, s ktorou uvažoval súd. Pokiaľ súd prvého stupňa poukazuje na príjem navrhovateľky, ktorý dosahovala v zahraničí, opomenul skutočnosť, že navrhovateľke nebol viac ako 10 rokov vyplácaná renta, na ktorú mala nárok od roku 1997. Preto si navrhovateľka musela zabezpečiť iným spôsobom finančné prostriedky na svoje živobytie a je zarážajúce, že táto skutočnosť, keď sa navrhovateľka snažila zabezpečiť pre svoje deti a to aj prácou v zahraničí životnú úroveň približujúcu sa príjmu, ktorý dosahovala za života nebohého manžela, tak teraz súd túto skutočnosť zneužil ako dôvod na zníženie renty, pričom si treba uvedomiť, že táto renta bola prvýkrát vyplatená deťom nebohého až v roku 2005, teda po 8 rokoch. Preto posudzovanie príjmových možností navrhovateľky sa nezakladá na zistenom skutkovom stave a je v tomto dokonca v rozpore, obzvlášť, že príjem navrhovateľky bol na hranici minimálnej mzdy v zahraničí, kde pracovala. Pokiaľ súd chcel hodnotiť tieto príjmy, opomenul zároveň, že životné náklady v mieste výkonu práce navrhovateľky sú, respektíve boli podstatne vyššie ako na Slovensku, pričom keď hodnotil príjem nebohého manžela navrhovateľky, tak túto okolnosť vzal do úvahy ako dôvod na zníženie zárobku. U navrhovateľky tú istú skutočnosť odignoroval a vychádzal len zo súm zárobkov, ktoré boli na slovenské pomery relatívne vysoké, avšak v zahraničí, kde pracoval boli na hranici, resp. v niektorých mesiacoch pod hranicou životného minima. Zároveň si súd neuvedomil skutočnosť, že navrhovateľka pracovala v zahraničí sezónne, teda zarobené finančné prostriedky si musela rozpočítať na celý rok, keďže išlo o sezónnu prácu. Pri tomto rozpočte potom príjem navrhovateľky sa javí ako podpriemerný a to aj na slovenské pomery. Z toho dôvodu preto aj výšku priznanej renty považuje navrhovateľka za zjavne nesprávne určenú a má za to, že súd mal túto priznať vzhľadom na vykonané dôkazy v plnej výške. Zo spôsobu hodnotenia dôkazov je zrejmé, že dôkazy súd vyhodnotil zjavne v neprospech navrhovateľky,
keďže tie isté skupiny dôkazov sú hodnotené rôzne. Životné náklady v zahraničí u nebohého manžela navrhovateľky sú zveličené, kde u navrhovateľky je táto otázka súdom odignorovaná pri hodnotení jej príjmu. Súd pri určení výšky renty sa riadil obdobnými úvahami ako pri určení manželského výživného. Výsledkom však je, že súd v skutočnosti uvažoval spôsobom ako by určoval výživné na maloleté dieťa a nie na manželku. Jednak neskúmal skutočné potreby navrhovateľky a jej životné náklady, pokiaľ chcel vo veci postupovať v zmysle ustanovení Zákona o rodine, o určení výživného a už vôbec si neuvedomil, že navrhovateľka je živiteľka rodiny, matka, ktorá má voči deťom vyživovaciu povinnosť. Priznaná renta sa javí ako výživné pre maloleté dieťa, nie ako výživné pre manželku, obzvlášť keďže je zrejmé, že súd mohol určiť túto sumu renty v rozpätí od nula až 265,55 Eur a určil ju na úrovni 100,- až 150,- Eur. Súd v rozsudku konštatoval, že prihliada na dobré mravy v súvislosti s konštatovaním, že jedná z dcér navrhovateľky určitú dobu pracovala, čo však nie je pravda, pretože rozhodnutie súdu je v rozpore s dobrými mravmi, keď toto odôvodňoval skutočnosťou, že dcéra navrhovateľka bola niekoľko mesiacov v rokoch 2006 a 2007 zamestnaná. Táto bola zamestnaná len po dobu 10 mesiacov. Potom v septembri 2006 nebola prijatá na vysokú školu, túto začala navštevovať až v septembri 2007. V tomto období však nebola poberateľkou ani renty, ani sirotského dôchodku. Jej nástupný plat sotva stačil na zabezpečenie jej osobných potrieb. Súd prvého stupňa tiež nepravdivo určil, že navrhovateľka pracovala v zahraničí a bola aj evidovaná na úrade práce. Pokiaľ by súd preštudoval podrobne doklady, zistil by, že toto tvrdenie je nepravdivé. Nie je pravda, že by navrhovateľka nepredložila všetky doklady o svojich pomeroch, súd má k dispozícií doklady za celé obdobie od roku 2000 do roku 2010. Ak súd tvrdí niečo iné, je to dôkaz o tom, že nebol s predloženými dokladmi dôsledne oboznámený. Súd nevzal do úvahy, ako je zrejmé z odôvodnenia, že tak ako bola valorizovaná výška vdovského dôchodku, tak niekoľkonásobne vyšším tempom rástli mzdy ako na Slovensku, tak aj v P. a teda by rástol aj príjem nebohého manžela navrhovateľky.
Pokiaľ ide o otázku uplatnených úrokov, súd konštatuje, že úroky boli uplatnené v pôvodnom návrhu v roku 2000, neboli však označené ako úroky z omeškania, a teda ide o nesprávne uplatnený nárok. Navrhovateľka má za to, že súd zjavne pochybil, keď prijal takýto výklad. Je pravdou, že právny poriadok pozná termín úrok, aj úrok z omeškania ako dva samostatné termíny, avšak zo samotného obsahu návrhu uplatneného nároku a podstaty uplatneného nároku, pokiaľ by bol uplatnený úrok, navrhovateľka si nemohla uplatniť iný úrok ako úrok z omeškania, teda aj súdu musí byť zrejmé, že pod termínom úrok v pôvodnom návrhu je myslený úrok z omeškania za jednotlivé mesačné platby - renty. V rámci právneho poriadku je totiž úrok viazaný na bankové úroky. Je teda zrejmé, že pokiaľ súd v danej veci rozhodol týmto spôsobom, rozhodol protizákonne a rozsudok v tejto podobne možno považovať za doslova diskriminačný, kedy súd jednotlivé dôkazy vyhodnocoval zjavne v neprospech navrhovateľky, tak ako je uvedené vyššie. Preto navrhovateľka navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.
K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca v 3.rade. S podaným odvolaním nesúhlasil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje čo do právneho zdôvodnenia za vecne správne, nakoľko bola ťažko zistiteľná presná výška hodnoty toho, čo zomrelý manžel navrhovateľky ako výživu poskytoval, bolo potrebné posúdiť nárok navrhovateľky ako keby bol rozsah vyživovacej povinnosti manžela navrhovateľky určený súdom v zmysle Zákona o rodine. Samotná výška nároku navrhovateľky sa potom riadi rozsahom zákonnej vyživovacej povinnosti zomrelého, prípadne rozsahom v akom na výživu zomrelý skutočne prispieval. Výška tohto nároku je daná rozdielom medzi tým, čo zomrelý poskytoval alebo bol povinný poskytovať na výživu pozostalých a medzi výškou dôchodkových dávok poberaných pozostalými z dôvodu smrti osoby poskytujúcej výživu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je preto potrebné pri posúdení nárokov navrhovateľky prihliadnuť aj na ustanovenia Zákona o rodine. V tejto súvislosti poukázal odporca v 3.rade na ust. § 96 ods.1 zákona č. 94/1963 Zb. v znení platnom v čase úmrtia manžela navrhovateľky. V zmysle uvedeného ustanovenia súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne prihliadol na príjem dosahovaný zomrelým manželom navrhovateľky, na príjem dosahovaný samotnou navrhovateľkou a tiež na poberané dávky sociálneho zabezpečenia zo strany navrhovateľky. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je podľa názoru odporcu v 3.rade zrejmé, že súd sa podrobne zaoberal všetkými predloženými dôkazmi a prihliadol na nich jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Ako správne sa javí odporcovi v 3.rade aj právne posúdenie prípadu. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní použil správne právne predpisy a tiež právne predpisy správne vyložil, pokiaľ navrhovateľke ušlu výživu v spravodlivej výške priznal a v prevyšujúcej časti návrh dôvodne zamietol. Preto odporca v 3.rade navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 21.2.2013 o 16,00 hod. a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Ust. § 205 ods.2 O.s.p. taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p., teda nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa kritérií uvedených v ust. § 132 až § 135 O.s.p. teda ak jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotí z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.
Nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo aplikácia správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávny výklad.
Odvolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho skutkového a právneho záveru. Preto je odvolanie navrhovateľa nedôvodné.
Súd prvého stupňa navrhovateľkou produkované dôkazy na preukázanie skutkových tvrdí hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v § 132 O.s.p. a jeho hodnotenie i skutkový záver si osvojuje i odvolací súd.
Predmetom konania bola náhrada škody za ublíženie na zdraví s následkom smrti a to ušla výživa pre pozostalú manželku z titulu škody na zdraví, ktorú utrpel C. T. ako manžel navrhovateľky, ktorý dňa 11.6.1997 podľahol zraneniam, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 1.6.1997. Navrhovateľka žiadala priznať náhradu nákladov na svoju výživu za obdobie od dopravnej nehody, t.j. od 1.6.1997 do zmeny pomerov sumu 8.000,- Sk a jej dcéry, predtým navrhovateľky v 2. a 3.rade, každá po 4.171,50 Sk, teda spolu žiadali 686.406,- Sk s úrokmi z omeškania.
Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom, kde uložil odporcom spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľkám, spolu sumu 686.406,- Sk k rukám navrhovateľky v 1.rade so 17,6 % úrokom z omeškania za obdobie od 1.6.1997 do 31.10.2000. V ostatnej časti, vo výrokoch o plnení povinností odporcov v 1. až 3.rade za obdobie od 1.11.2000 do zaplatenia a v nadväzujúcich výrokoch bol tento rozsudok zrušený odvolacím a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvého stupňa bolo uložené ustáliť a zistiť za obdobie od 1.11.2000 do budúcna všetky príjmy navrhovateliek v 1.až 3.rade, vyžiadať správy o vdovskom, i sirotských dôchodkoch, či sú zamestnané a v akých pomeroch žijú. Pre prípad potreby mal súd vyžiadať aj správy o potvrdení pracovného pomeru nebohého v zahraničí.
Čo sa týka navrhovateľky v 2.a 3. rade, bolo právoplatne vo veci rozhodnuté. Predmetom konania ostal len vylúčený nárok uplatňovaný navrhovateľkou za obdobie od 1.11.2000 do budúcna.
V časti, v ktorej bolo vyhovené návrhu bolo rozhodnuté rozsudkom č.k. 4C/141/2008-120 zo dňa 10.11.2010.
Súd prvého stupňa odôvodnil výšku príspevku priznanú na výživu pozostalej manželke tak, že v obdobiach kedy bola navrhovateľka zamestnaná určil ju sumou 100,- Eur a v obdobiach, keď bola nezamestnaná sumou 150,- Eur mesačne.
Vzal do úvahy skutočnosti ohľadom príjmov, jej predpokladaných výdavkov na strane zomrelého, i pozostalých, ako i ostatné skutočnosti a tiež vzal do úvahy, že rozhodujúci je stav v čase smrti manžela navrhovateľky. Takže následné, prípadné zvýšenie životných nákladov v nasledujúcom období u pozostalého nie je rozhodujúce. Prihliadol na vyplácaný vdovský príspevok, ako i v rámci posudzovania rodiny nepriamo na vyplácaný sirotský dôchodok a vo veci sirôt už i vydaného rozhodnutia o príspevku na ich výživu. Pri rozhodovaní prihliadol i na kurzové zmeny k pomeru P. líry ku Slovenskej korune, respektíve po zavedení Eura v P. ku kurzovým zmenám Slovenskej koruny k Euru a po 1.1.2009, po
zavedení Eura v Slovenskej republike aj ku konverznému kurzu Slovenskej koruny k Eur. Uvažoval, že v prípade keby zomrelý naďalej pracoval v cudzine, prinášal by rodine čoraz menej Slovenských korún. Jeho príjem by sa teoretický znižoval. Samozrejme, s ohľadom na ekonomický vývoj by zase jemu mohol vzrásť plat a tento vývoj zase priniesol tiež nárast cien, ale celkovo možno konštatovať, že kurzové vplyvy nemali zásadný vplyv na posudzovanie výšky príspevku na výživu pozostalého manžela zo strany súdu. Následne dospel úvahou k sume, ktorá je uvedená vo výroku rozsudku a ktorá ale znižovala jeho dávku sociálneho zabezpečenia poskytovanú z dôvodu úmrtia, teda vdovského, ktoré navrhovateľka poberá. Poukázal na zákonnú úpravu, ako aj súdnu prax, napríklad R 71/2002, alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 25Cdo/1161/2000.
Odvolací súd má za to, že pri určení výšky ušlej výživy pre pozostalú manželku pri svojej úvahe súd prvého stupňa nevybočil z rámca formálnej logiky, teda jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti možno považovať za vecne správne.
Súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 448 ods.1,2 Občianskeho zákonníka účinného do 19.6.1997. Náhrada nákladov na výživu všetkých pozostalých tu bola ohraničená tak, že nesmie dovedna prevyšiť sumu, do ktorej by zomretému patrila náhrada za stratu na zárobku podľa ust. § 447 ods.2.
Táto výška tejto náhrady bola vypočítaná na 26.989,- Sk.
K odvolacej námietke navrhovateľky, že prečo súd nevychádzal z údajov v čase úmrtia manžela navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne skúmal pomery za obdobie od 1.12.2000 do budúcna z dôvodu, že do tohto termínu už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Nemožno súhlasiť s odvolateľkou, že by si súd prvého stupňa neuvedomil skutočnosť, že skúma zárobok, ktorý je základom pre výpočet renty a tento je už sumou redukovanou podľa platných predpisov. Súd prvého stupňa stále vychádzal zo sumy 26.989,- Sk. Pokiaľ skúmal i príjem navrhovateľky, ktorá sa skutočne snažila starať o rodinu, nemožno hovoriť, že by túto skutočnosť súd prvého stupňa nejakým spôsobom zneužil.
Na tom nič nemení ani skutočnosť, že určil sumu renty v rozpätí od 100,- Eur, v čase keď navrhovateľka pracovala do 150,- Eur, keď táto nepracovala a mohol určiť sumu v rozpätí od 0 do 265,55 Eur, tak ako to tvrdí navrhovateľka.
Na rozhodnutie vo veci nemala podstatný vplyv ani skutočnosť, že súd prvého stupňa konštatoval, že dcéra navrhovateľky bola niekoľko mesiacov zamestnaná. Zo samotného petitu rozsudku nevyplýva, že by táto úvaha súdu prvého stupňa mala vplyv na priznanie výšky náhrady za ušlu výživu. Súd prvého stupňa striktne určil náhradu vo výške 100,- Eur za čas, keď navrhovateľka pracovala a 150,- Eur za čas, keď táto nepracovala.
Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania, táto otázka, teda chyba návrhu v časti špecifikácie úroku z omeškania bola riešená už v uznesení Krajského súdu v Prešove č.k. 5Co/297/2009, 5Co/88/2010 - 69 zo dňa 8.7.2010. Odvolací súd tu jednoznačne konštatoval, že zo spisu vyplýva, že pri podaní návrhu si navrhovateľka spolu s deťmi uplatnila úrok a nie úrok z omeškania. Ide o celkom iný právny nárok, pričom z pôvodnej sumy 686.406,- Sk bol priznaný 17,6 % úrok z omeškania za obdobie do 31.10.2000 právoplatne. Úrok z omeškania si preukázateľne navrhovateľka uplatnila tak, ako to vyplýva z č.l. 12 spisu podaním doručeným Okresnému súdu Kežmarok dňa 10.10.2008. Išlo o upresnenie petitu návrhu zo strany právneho zástupcu navrhovateľky, až vtedy bol teda riadne uplatnený úrok z omeškania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že mohlo dôjsť k chybe tak, že navrhovateľka skutočne myslela úrok z omeškania za jednotlivé mesačné platby - renty. Nič nebránilo navrhovateľke svoj návrh, pokiaľ pochybila upraviť skôr, teda pred uplynutím premlčacej doby. Na tom nič nemení skutočnosť, že v rámci právneho poriadku je úrok viazaný na bankové úroky a úroky z pôžičiek, prípadne úroky z vkladov alebo iných dlhov v súvislosti s peňažnými prostriedkami.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za diskriminačné, pričom neobstojí ani názor navrhovateľky, že by dôkazy súd prvého stupňa vyhodnocoval zjavne v jej neprospech.
Ako príklad príjmu v rodine navrhovateľky odvolací súd uvádza príjem v rodine k 1.12.2000, keď vdovský dôchodok navrhovateľky činil 2.772,- Sk, sirotský dôchodok oboch dcér 2.774,- Sk, čo je spolu 5.586,- Sk. K tomuto dátumu mali dcéry navrhovateľky priznanú náhradu na výživné vo výške 8.343,- Sk. Navrhovateľke za tento mesiac bola priznaná náhrada na výživu vo výške 150,- Eur, čo je cca 4.500,- Sk. Teda spolu príjem, ktorý tvorili dôchodkové dávky a náhrada výživného do rodiny predstavoval 18.389,- Sk, čo predstavuje 70 % sumy 26.989,- Sk, ktorú predstavuje redukovaný zárobok manžela navrhovateľky v čase úmrtia. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne rozhodol. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O.s.p. v jeho napadnutej časti, teda vo výroku I., ktorým súd návrh zamietol podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil s tým, že pre upresnenie uviedol, že ide o dopĺňací rozsudok k rozsudku č.k. 4C/141/08-120 zo dňa 10.11.2010 (§ 164 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.