Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 555/2013
PDF · 313.54 KB
No categories available
IV. ÚS 555/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., Poľská republika, zastúpeného advokátom
JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp 49/2012
zo 16. júna 2012, sp. zn. 4 Tp 72/2012 z 12. októbra 2012 a sp. zn. 4 Tp 88/2012
z 20. decembra 2012 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj uzneseniami
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 29/2012 z 28. júna 2012, sp. zn. 4 Tpo 56/2012
z 24. októbra 2012 a sp. zn. 4 Tpo 1/2013 z 9. januára 2013 a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2013 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 4 Tp 49/2012 a uznesením zo 16. júna 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu zo
16. júna 2012“), sp. zn. 4 Tp 72/2012 z 12. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného
súdu z 12. októbra 2012“) a sp. zn. 4 Tp 88/2012 z 20. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu z 20. decembra 2012“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako
aj uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 29/2012
z 28. júna 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 28. júna 2012“), sp. zn.
4 Tpo 56/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 24. októbra 2012“)
a sp. zn. 4 Tpo 1/2013 z 9. januára 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 9. januára
2013“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre
je proti nemu pod sp. zn. ČVS: ORP-310/3-OVK-NR-2012 vedené trestné stíhanie
za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi.
Sťažovateľ je toho názoru, že pri jeho výsluchu 20. decembra 2012 v súvislosti
s rozhodovaním o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby do 31. mája 2013
(ďalej aj „návrh prokurátora“) „došlo k porušeniu ústavného práva na obhajobu, nakoľko
sťažovateľ vyhlásil, že mu nebol doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a zároveň
žiadal jeho pretlmočenie do poľského jazyka a to opakovane, pričom konajúci súd napriek
tomu vykonal výsluch obvinených, pričom po záverečnom návrhu prokurátora prerušil
výsluch, po skončení prerušenia doručil jedno vyhotovenie návrhu na predĺženie lehoty
väzby v slovenskom jazyku sťažovateľovi a poskytol sťažovateľovi cca 3 hodiny na prípravu
obhajoby“.
Sťažovateľ k tomuto ďalej uviedol, že „nie je pravdou, že po pokračovaní
v prerušenom výsluchu dňa 20. 12. 2012 o 10:45 hodine došlo k tlmočeniu celého návrhu
Krajskej prokuratúry Nitra do jazyka poľského, nakoľko tlmočníčka pretlmočila len jeho
podstatné časti tohto návrhu do jazyka poľského a to po oboznámení návrhu sudkyňou pre
prípravné konanie (časti, ktoré boli tlmočené, určila sudkyňa pre prípravné konanie), teda
ešte pred výsluchom obvineného M. A. Z tohto dôvodu sťažovateľovi a jeho obhajcovi
naozaj súd poskytol 3 hodiny prípravy, čo potvrdil aj sťažovateľ vo svojom konečnom
návrhu, ale zmenou času zhotovenia zápisnice – zápisnica uvádza prerušenie od 11:45
do 14:00 hod. bolo dosiahnuté to, že akoby sa predsa len pretlmočil celý návrh
na predlženie lehoty väzby sťažovateľovi, čo sa však nestalo a týmto spôsobom došlo
k porušeniu práva na obhajobu, nakoľko sťažovateľ nerozumie slovenskému jazyku natoľko,
aby za 3 hodiny po len čiastočnom oboznámení vedel zaujať stanovisko k tak závažnej veci,
akým je rozhodovanie o jeho osobnej slobode. Zároveň sudkyňa neumožnila pretlmočiť
do jazyka poľského vyjadrenie M. A., pričom argument, že ide vlastne o samostatné návrhy
neobstojí, nakoľko sudca mal tieto návrhy rozdeliť a ak tak neurobil a sťažovateľ podpisuje
zápisnicu, mal byt' upovedomený o všetkých prednesoch tam zúčastnených osôb a to nielen
súdu ale aj obhajcov ako aj ostatných obvinených.“.
Uvedenú argumentáciu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
uplatnil aj v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu z 20. decembra 2012
adresovanej krajskému súdu, avšak v nadväznosti na to uvádza, že „žiadne právne
relevantné stanovisko neuskutočnil k namietanému porušeniu ani Krajský súd Nitra“.
Sťažovateľ následne poukazuje na znenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu,
ktorého súčasťou je právo na prerokovanie veci nestranným súdom, práva na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a tiež na podľa neho na vec sa vzťahujúcu judikatúru
ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 115/03).
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uzneseniami okresného súdu sp. zn. 4 Tp 49/2012
zo 16. júna 2012 (sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol nesprávnu spisovú značku, a to
sp. zn. 4 Tp 46/2012, avšak zo spisového materiálu okresného súdu vyžiadaného ústavným
súdom vyplynulo, že správne ide o sp. zn. 4 Tp 49/2012, pozn.), sp. zn. 4 Tp 72/2012
z 12. októbra 2012 a sp. zn. 4 Tp 88/2012 z 20. decembra 2012 a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, ako aj uzneseniami krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 29/2012
z 28. júna 2012 (sťažovateľ v petite sťažnosti v bode 2 uviedol nesprávnu spisovú značku,
a to sp. zn. 4 Tpo 26/2012, avšak zo spisového materiálu okresného súdu vyplynulo, že
správne ide o sp. zn. 4 Tpo 29/2012, pozn.), sp. zn. 4 Tpo 56/2012 z 24. októbra 2012
a sp. zn. 4 Tpo 1/2013 z 9. januára 2013 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Sťažovateľ zároveň navrhuje zrušiť v celom rozsahu napadnuté uznesenia okresného súdu
a krajského súdu, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal na vec sa
vzťahujúci spisový materiál [aj z dôvodu, že sťažovateľ nepripojil k sťažnosti navrhované
dôkazy, tak ako mu to ukladá § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“)], ako aj vyjadrenie okresného súdu a sťažovateľa.
Z predloženého spisového materiálu okrem iného vyplýva, že krajský súd uznesením
z 9. januára 2013 zrušil uznesenie okresného súdu z 20. decembra 2012 (ktorým bolo
vyhovené návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa) a sám
rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 31. marca 2013. Uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 12/2013 z 27. marca 2013 bol sťažovateľ 31. marca 2013
prepustený z väzby na slobodu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv (podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) iba v súvislosti s tými postupmi
a rozhodnutiami (uzneseniami okresného súdu zo 16. júna 2012, z 12. októbra 2012
a z 20. decembra 2012 a im predchádzajúcim postupom, ako aj uzneseniami krajského súdu
z 28. júna 2012, 24. októbra 2012 a 9. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom),
ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite
sťažnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu a im predchádzajúcim postupom, ku ktorému malo dôjsť
v dôsledku toho, že návrh prokurátora mu bol doručený až 20. decembra 2012, t. j. v deň
výsluchu. Sťažovateľ preto spolu s obhajcom (ktorému bol návrh prokurátora doručený
spolu s upovedomením o termíne výsluchu sťažovateľa) požiadali okresný súd o odročenie
termínu výsluchu. V nadväznosti na to bola sťažovateľovi poskytnutá trojhodinová
prestávka na oboznámenie sa s návrhom prokurátora, čo však sťažovateľ považuje
za nepostačujúce. Navyše namieta, že mu boli pretlmočené len podstatné časti návrhu
prokurátora, a nie celý návrh, a taktiež namieta to, že výpoveď spoluobvineného mu
pretlmočená nebola.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu
zo 16. júna 2012, z 12. októbra 2012 a 20. decembra 2012 a im predchádzajúcim
postupom
V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv uzneseniami
okresného súdu zo 16. júna 2012, z 12. októbra 2012 a 20. decembra 2012 a postupom
predchádzajúcim ich vydaniu ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho
právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti označeným uzneseniam okresného súdu
(ako aj postupom, ktoré predchádzali ich vydaniu) sťažnosti (čo aj využil), o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o sťažnostiach sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom
na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Navyše, vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu zo 16. júna 2012 a z 12. októbra
2012 bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,
pretože v sťažnosti absentuje akéhokoľvek odôvodnenie namietaného porušenia označených
práv vo vzťahu k týmto dvom uzneseniam.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu
z 28. júna 2012, 24. októbra 2012 a 9. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že označené konania a uznesenia krajského
súdu boli konaniami a rozhodovaniami o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa (uznesenie
z 28. júna 2012 o vzatí do väzby, uznesenie z 24. októbra 2012 o žiadosti o prepustenie
z väzby a uznesenie z 9. januára 2013 o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania
väzby). Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.
II.2.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04,
III. ÚS 135/04, I. ÚS 113/05, II. ÚS 151/09, II. ÚS 311/2013, IV. ÚS 444/2013,
IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu
ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,
na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy
v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú
konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,
ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného
súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto
smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77
atď.).
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru
sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ
ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia
právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť
(napr. II. ÚS 15/05).
Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu, na ktoré sa ním označené
články ústavy a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť
medzi napadnutými postupmi a rozhodnutiami krajského súdu o väzbe (osobnej slobode)
a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, sťažnosť sťažovateľa je
v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol už
na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu z 28. júna 2012 a z 24. októbra 2012 bolo
možné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pretože
v sťažnosti absentuje akéhokoľvek odôvodnenie porušenia označených práv vo vzťahu
k týmto dvom uzneseniam krajského súdu, a sťažnosť je v tejto časti navyše podaná
aj oneskorene (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
II.2.2 K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 3 ústavy
Judikatúra ústavného súdu (napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 411/08) vychádza z toho, že
osoba vo väzbe musí mať možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti
a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora)
týkajúcim sa odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania).
Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch
poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia
do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti
zbraní“).
Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti
zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa
pozbavenia osobnej slobody väzbou (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 226/07).
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne
doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech
prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím
o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej
lehoty väzby podľa § 76a.
Ústavný súd sa oboznámil s uznesením krajského súdu z 9. januára 2013, v ktorom
vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súvislosti s nedoručením návrhu prokurátora uviedol,
že „pokiaľ ide o ďalšie tvrdenia a právne úvahy obvineného v druhom rade obsiahnuté
v písomných dôvodoch... podanej sťažnosti o porušení jeho práva... na obhajobu
(v súvislosti s prekladom návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby a tlmočením jeho
výsluchu uskutočneného súdom prvého stupňa v prejednávanej veci 20. decembra 2012),
tieto nadriadený súd nepovažuje... za podstatné... pokiaľ ide o ním tvrdené, vyššie uvedené
porušenie práva na obhajobu, nadriadený súd postup súdu prvého stupňa nasledujúci
po zistení, že obvinenému v druhom rade nebol bezodkladne (ale až dodatočne v priebehu
výsluchu so súčasným jeho preložením do poľského jazyka a následným po prerušení
poskytnutím primeranej lehoty na prípravu obhajoby), považuje za dostatočný a zákonu
zodpovedajúci spôsob nápravy tejto chyby, poskytnuvší obvinenému v druhom rade možnosť
plne uplatniť svoje právo obhajoby vo vzťahu k prokurátorom navrhnutému predĺženiu
lehoty väzby v prípravnom konaní, ktoré svoje práva obvinený v druhom rade napokon
zrejme aj využil, pretože v písomných dôvodoch podanej sťažnosti napokon neuviedol, o aké
konkrétne svoje právo na obhajobu mal byť takto ukrátený. V tejto súvislosti považuje
nadriadený súd za potrebné tiež poukázať na nespochybniteľné práva a povinnosti
vyplývajúce z § 44 Trestného poriadku obhajcovi obvineného v druhom rade, ktorému
návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby doručený bezodkladne nepochybne bol.“.
Zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec vyplýva, že okresný súd spolu
s upovedomením obvineného (sťažovateľa) o výsluchu nariadenom na 20. december 2012
zaslal Ústavu na výkon väzby Nitra aj návrh prokurátora, pričom sťažovateľ túto zásielku
prevzal. Predmetný návrh prokurátora bol doručený aj obhajcovi sťažovateľa. Na výsluchu
uskutočnenom 20. decembra 2012 však sťažovateľ tvrdil, že mu návrh prokurátora
doručený nebol, a z tohto dôvodu požiadal o odročenie výsluchu, a tým aj rozhodovania
o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. Po uskutočnenom výsluchu (keď predtým mu
bol návrh prokurátora pretlmočený do poľského jazyka) mu bol poskytnutý ešte približne
trojhodinový časový priestor na opätovné oboznámenie sa s ním a tiež mu bola poskytnutá
možnosť zaujať k nemu stanovisko.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak bol sťažovateľovi doručený návrh
prokurátora až v deň výsluchu (a nie bezodkladne), došlo tým k pochybeniu v postupe
okresného súdu. Ústavný súd však zastáva názor, že aj napriek uvedenému procesnému
pochybeniu okresného súdu nemožno uvažovať o prípadnom porušení označeného
základného práva sťažovateľa, pretože sťažovateľ mal priestor a možnosť oboznámiť sa
s návrhom prokurátora, navyše, jeho obhajcovi bol návrh prokurátora doručený
bezodkladne. Taktiež sťažovateľ mohol prostredníctvom sťažnosti proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa reagovať na tvrdenia prokurátora obsiahnuté v jeho návrhu a predostrieť
svoje argumenty proti väzbe.
Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie krajského súdu v prezentovanom
rozsahu zlučiteľné s obsahom označeného základného práva sťažovateľa. Ústavný súd
po konfrontácii tohto uznesenia s obsahom námietok sťažovateľa zároveň hodnotí
napadnuté uznesenie ako dostatočne odôvodnené a ako také, ktoré nenesie znaky svojvôle.
Krajský súd v ňom totiž jednoznačne prezentoval svoje názory, pričom jeho pozornosti
neušli ani predchádzajúce procesné pochybenia okresného súdu.
V súvislosti s dosiaľ vyslovenými závermi poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu
judikatúru, v zmysle ktorej kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či
prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,
ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd,
t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo k takému zásahu
do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp.
odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06,
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu nebolo pretlmočené vyjadrenie
spoluobvineného k návrhu prokurátora, ústavný súd uvádza, že obsah zápisnice
z 20. decembra 2012 potvrdzuje tvrdenie sťažovateľa, že jeho požiadavke nebolo vyhovené,
a to z dôvodu, že obaja obvinení sa mali možnosť samostatne vyjadrovať k návrhu
prokurátora, a navyše nešlo o výsluch v rámci hlavného pojednávania, ale o výsluch
v prípravnom konaní. Konečný návrh obhajcu spoluobvineného sťažovateľovi pretlmočený
bol. Sťažovateľ považuje takýto postup okresného súdu za taký, ktorým došlo k porušeniu
jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Uvedené nenapravil ani
krajský súd, ktorý sa k tejto námietke podľa sťažovateľa vôbec nevyjadril, čo ústavný súd
na základe oboznámenia sa so spisovou dokumentáciou potvrdzuje.
Ústavný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) už vo svojej judikatúre uviedol, že právo na pomoc tlmočníka nie je absolútna
a neznamená, že všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál alebo oficiálne
dokumenty majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Obsah a rozsah tohto
práva je limitovaný požiadavkou na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu
(I. ÚS 257/2010, IV. ÚS 235/2013). Rozsah a spôsob pomoci tlmočníka závisí od okolností
prípadu, najmä od toho, či obvinený má obhajcu, s ktorým sa môže dohovoriť, a či
obvinený aspoň čiastočne ovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Toto ustanovenie
nemožno vykladať tak extrémne, že by vyžadovalo preklad každej písomnosti alebo
každého dokumentu obsiahnutého v spise. Pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť,
aby vedel, z čoho je obvinený, a mohol sa proti tomu brániť, najmä predniesť pred súdom
vlastnú verziu udalosti (rozhodnutie ESĽP vo veci Luedicke c. Spolková republika
Nemecko z 28. novembra 1978). Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie je
nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické
(obdobne napr. II. ÚS 108/08, I. ÚS 257/2010 s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci
Kamasinski c. Rakúsko z 19. decembra 1989).
Ústavný súd zastáva názor, že obvinenému by mali byť do jazyka, ktorému rozumie,
preložené tie písomnosti a vyhlásenia v konaní, ktorým je potrebné, aby porozumel na účely
ďalšej plnej realizácie jeho práv obhajoby v konaní, resp. na účely dosiahnutia
spravodlivého súdneho procesu.
Z priebehu konania v tejto veci vyplýva, že v predmetnom konaní bol sťažovateľ
zastúpený ním zvoleným obhajcom (ktorý bol prítomný pri výsluchu spoluobvineného),
prostredníctvom ktorého mohol aktívne realizovať svoje práva obhajoby. S konečným
návrhom obhajcu spoluobvineného bol sťažovateľ oboznámený (bol mu tlmočený)
a prostredníctvom ním zvoleného obhajcu, ako aj sám sa k nemu mohol vyjadriť.
Netlmočenie výsluchu spoluobvineného do jazyka, ktorému sťažovateľ rozumie,
samo osebe v okolnostiach daného prípadu nezakladá podľa názoru ústavného súdu dôvod
na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní uvádza, že v danom
prípade uznesením krajského súdu z 9. januára 2013, ako aj postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Čo sa týka uznesení krajského súdu z 28. júna 2012 a 24. októbra 2012, ústavný súd
odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí, pretože vo vzťahu k týmto uzneseniam absentuje v sťažnosti akéhokoľvek
odôvodnenie porušenia označeného základného práva a sťažnosť je v tejto časti podaná
navyše aj oneskorene, čo je ďalším dôvodom na jej odmietnutie v tejto časti.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013