Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 555/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., Poľská republika, zastúpeného advokátom

JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn.

zo 16. júna 2012, sp. zn. z 12. októbra 2012 a sp. zn.

z 20. decembra 2012 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj uzneseniami

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 28. júna 2012, sp. zn.

z 24. októbra 2012 a sp. zn. z 9. januára 2013 a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2013 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. a uznesením zo 16. júna 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu zo

16. júna 2012“), sp. zn. z 12. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu z 12. októbra 2012“) a sp. zn. z 20. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu z 20. decembra 2012“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako

aj uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. júna 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 28. júna 2012“), sp. zn.

z 24. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 24. októbra 2012“)

a sp. zn. z 9. januára 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 9. januára

2013“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre

je proti nemu pod sp. zn. ČVS: ORP-310/3-OVK-NR-2012 vedené trestné stíhanie

za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi.

Sťažovateľ je toho názoru, že pri jeho výsluchu 20. decembra 2012 v súvislosti

s rozhodovaním o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby do 31. mája 2013

(ďalej aj „návrh prokurátora“) „došlo k porušeniu ústavného práva na obhajobu, nakoľko

sťažovateľ vyhlásil, že mu nebol doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a zároveň

žiadal jeho pretlmočenie do poľského jazyka a to opakovane, pričom konajúci súd napriek

tomu vykonal výsluch obvinených, pričom po záverečnom návrhu prokurátora prerušil

výsluch, po skončení prerušenia doručil jedno vyhotovenie návrhu na predĺženie lehoty

väzby v slovenskom jazyku sťažovateľovi a poskytol sťažovateľovi cca 3 hodiny na prípravu

obhajoby“.

Sťažovateľ k tomuto ďalej uviedol, že „nie je pravdou, že po pokračovaní

v prerušenom výsluchu dňa 20. 12. 2012 o 10:45 hodine došlo k tlmočeniu celého návrhu

Krajskej prokuratúry Nitra do jazyka poľského, nakoľko tlmočníčka pretlmočila len jeho

podstatné časti tohto návrhu do jazyka poľského a to po oboznámení návrhu sudkyňou pre

prípravné konanie (časti, ktoré boli tlmočené, určila sudkyňa pre prípravné konanie), teda

ešte pred výsluchom obvineného M. A. Z tohto dôvodu sťažovateľovi a jeho obhajcovi

naozaj súd poskytol 3 hodiny prípravy, čo potvrdil aj sťažovateľ vo svojom konečnom

návrhu, ale zmenou času zhotovenia zápisnice – zápisnica uvádza prerušenie od 11:45

do 14:00 hod. bolo dosiahnuté to, že akoby sa predsa len pretlmočil celý návrh

na predlženie lehoty väzby sťažovateľovi, čo sa však nestalo a týmto spôsobom došlo

k porušeniu práva na obhajobu, nakoľko sťažovateľ nerozumie slovenskému jazyku natoľko,

aby za 3 hodiny po len čiastočnom oboznámení vedel zaujať stanovisko k tak závažnej veci,

akým je rozhodovanie o jeho osobnej slobode. Zároveň sudkyňa neumožnila pretlmočiť

do jazyka poľského vyjadrenie M. A., pričom argument, že ide vlastne o samostatné návrhy

neobstojí, nakoľko sudca mal tieto návrhy rozdeliť a ak tak neurobil a sťažovateľ podpisuje

zápisnicu, mal byt' upovedomený o všetkých prednesoch tam zúčastnených osôb a to nielen

súdu ale aj obhajcov ako aj ostatných obvinených.“.

Uvedenú argumentáciu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu

uplatnil aj v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu z 20. decembra 2012

adresovanej krajskému súdu, avšak v nadväznosti na to uvádza, že „žiadne právne

relevantné stanovisko neuskutočnil k namietanému porušeniu ani Krajský súd Nitra“.

Sťažovateľ následne poukazuje na znenie a dohovoru,

ako aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu,

ktorého súčasťou je právo na prerokovanie veci nestranným súdom, práva na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a tiež na podľa neho na vec sa vzťahujúcu judikatúru

ústavného súdu (napr. , ).

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa a a právo

podľa dohovoru boli uzneseniami okresného súdu sp. zn.

zo 16. júna 2012 (sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol nesprávnu spisovú značku, a to

sp. zn. , avšak zo spisového materiálu okresného súdu vyžiadaného ústavným

súdom vyplynulo, že správne ide o sp. zn. , pozn.), sp. zn.

z 12. októbra 2012 a sp. zn. z 20. decembra 2012 a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, ako aj uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2012 (sťažovateľ v petite sťažnosti v bode 2 uviedol nesprávnu spisovú značku,

a to sp. zn. , avšak zo spisového materiálu okresného súdu vyplynulo, že

správne ide o sp. zn. , pozn.), sp. zn. z 24. októbra 2012

a sp. zn. z 9. januára 2013 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Sťažovateľ zároveň navrhuje zrušiť v celom rozsahu napadnuté uznesenia okresného súdu

a krajského súdu, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal na vec sa

vzťahujúci spisový materiál [aj z dôvodu, že sťažovateľ nepripojil k sťažnosti navrhované

dôkazy, tak ako mu to ukladá § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“)], ako aj vyjadrenie okresného súdu a sťažovateľa.

Z predloženého spisového materiálu okrem iného vyplýva, že krajský súd uznesením

z 9. januára 2013 zrušil uznesenie okresného súdu z 20. decembra 2012 (ktorým bolo

vyhovené návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa) a sám

rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 31. marca 2013. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2013 bol sťažovateľ 31. marca 2013

prepustený z väzby na slobodu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd podotýka, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv (podľa

a a dohovoru) iba v súvislosti s tými postupmi

a rozhodnutiami (uzneseniami okresného súdu zo 16. júna 2012, z 12. októbra 2012

a z 20. decembra 2012 a im predchádzajúcim postupom, ako aj uzneseniami krajského súdu

z 28. júna 2012, 24. októbra 2012 a 9. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom),

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite

sťažnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru označenými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu a im predchádzajúcim postupom, ku ktorému malo dôjsť

v dôsledku toho, že návrh prokurátora mu bol doručený až 20. decembra 2012, t. j. v deň

výsluchu. Sťažovateľ preto spolu s obhajcom (ktorému bol návrh prokurátora doručený

spolu s upovedomením o termíne výsluchu sťažovateľa) požiadali okresný súd o odročenie

termínu výsluchu. V nadväznosti na to bola sťažovateľovi poskytnutá trojhodinová

prestávka na oboznámenie sa s návrhom prokurátora, čo však sťažovateľ považuje

za nepostačujúce. Navyše namieta, že mu boli pretlmočené len podstatné časti návrhu

prokurátora, a nie celý návrh, a taktiež namieta to, že výpoveď spoluobvineného mu

pretlmočená nebola.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a práva podľa dohovoru uzneseniami okresného súdu

zo 16. júna 2012, z 12. októbra 2012 a 20. decembra 2012 a im predchádzajúcim

postupom

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv uzneseniami

okresného súdu zo 16. júna 2012, z 12. októbra 2012 a 20. decembra 2012 a postupom

predchádzajúcim ich vydaniu ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho

právomoc podľa je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti označeným uzneseniam okresného súdu

(ako aj postupom, ktoré predchádzali ich vydaniu) sťažnosti (čo aj využil), o ktorých bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o sťažnostiach sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Navyše, vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu zo 16. júna 2012 a z 12. októbra

2012 bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,

pretože v sťažnosti absentuje akéhokoľvek odôvodnenie namietaného porušenia označených

práv vo vzťahu k týmto dvom uzneseniam.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a práva podľa dohovoru uzneseniami krajského súdu

z 28. júna 2012, 24. októbra 2012 a 9. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že označené konania a uznesenia krajského

súdu boli konaniami a rozhodovaniami o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa (uznesenie

z 28. júna 2012 o vzatí do väzby, uznesenie z 24. októbra 2012 o žiadosti o prepustenie

z väzby a uznesenie z 9. januára 2013 o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania

väzby). Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.

II.2.1 K namietanému porušeniu a dohovoru

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. ,

, , , , ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,

na ktoré je aplikovateľný a 5 , ktorý je vo vzťahu k

v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,

ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného

súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto

smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77

atď.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru

sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(napr. ).

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu, na ktoré sa ním označené

články a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť

medzi napadnutými postupmi a rozhodnutiami krajského súdu o väzbe (osobnej slobode)

a namietaným porušením označených článkov a dohovoru, sťažnosť sťažovateľa je

v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol už

na predbežnom prerokovaní podľa .

Vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu z 28. júna 2012 a z 24. októbra 2012 bolo

možné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pretože

v sťažnosti absentuje akéhokoľvek odôvodnenie porušenia označených práv vo vzťahu

k týmto dvom uzneseniam krajského súdu, a sťažnosť je v tejto časti navyše podaná

aj oneskorene ( ).

II.2.2 K namietanému porušeniu

Judikatúra ústavného súdu (napr. , ) vychádza z toho, že

osoba vo väzbe musí mať možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti

a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora)

týkajúcim sa odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania).

Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch

poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti

zbraní“).

Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti

zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa

pozbavenia osobnej slobody väzbou (napr. , ).

Podľa návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne

doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech

prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím

o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej

lehoty väzby podľa § 76a.

Ústavný súd sa oboznámil s uznesením krajského súdu z 9. januára 2013, v ktorom

vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súvislosti s nedoručením návrhu prokurátora uviedol,

že „pokiaľ ide o ďalšie tvrdenia a právne úvahy obvineného v druhom rade obsiahnuté

v písomných dôvodoch... podanej sťažnosti o porušení jeho práva... na obhajobu

(v súvislosti s prekladom návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby a tlmočením jeho

výsluchu uskutočneného súdom prvého stupňa v prejednávanej veci 20. decembra 2012),

tieto nadriadený súd nepovažuje... za podstatné... pokiaľ ide o ním tvrdené, vyššie uvedené

porušenie práva na obhajobu, nadriadený súd postup súdu prvého stupňa nasledujúci

po zistení, že obvinenému v druhom rade nebol bezodkladne (ale až dodatočne v priebehu

výsluchu so súčasným jeho preložením do poľského jazyka a následným po prerušení

poskytnutím primeranej lehoty na prípravu obhajoby), považuje za dostatočný a zákonu

zodpovedajúci spôsob nápravy tejto chyby, poskytnuvší obvinenému v druhom rade možnosť

plne uplatniť svoje právo obhajoby vo vzťahu k prokurátorom navrhnutému predĺženiu

lehoty väzby v prípravnom konaní, ktoré svoje práva obvinený v druhom rade napokon

zrejme aj využil, pretože v písomných dôvodoch podanej sťažnosti napokon neuviedol, o aké

konkrétne svoje právo na obhajobu mal byť takto ukrátený. V tejto súvislosti považuje

nadriadený súd za potrebné tiež poukázať na nespochybniteľné práva a povinnosti

vyplývajúce z obhajcovi obvineného v druhom rade, ktorému

návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby doručený bezodkladne nepochybne bol.“.

Zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec vyplýva, že okresný súd spolu

s upovedomením obvineného (sťažovateľa) o výsluchu nariadenom na 20. december 2012

zaslal Ústavu na výkon väzby Nitra aj návrh prokurátora, pričom sťažovateľ túto zásielku

prevzal. Predmetný návrh prokurátora bol doručený aj obhajcovi sťažovateľa. Na výsluchu

uskutočnenom 20. decembra 2012 však sťažovateľ tvrdil, že mu návrh prokurátora

doručený nebol, a z tohto dôvodu požiadal o odročenie výsluchu, a tým aj rozhodovania

o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. Po uskutočnenom výsluchu (keď predtým mu

bol návrh prokurátora pretlmočený do poľského jazyka) mu bol poskytnutý ešte približne

trojhodinový časový priestor na opätovné oboznámenie sa s ním a tiež mu bola poskytnutá

možnosť zaujať k nemu stanovisko.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak bol sťažovateľovi doručený návrh

prokurátora až v deň výsluchu (a nie bezodkladne), došlo tým k pochybeniu v postupe

okresného súdu. Ústavný súd však zastáva názor, že aj napriek uvedenému procesnému

pochybeniu okresného súdu nemožno uvažovať o prípadnom porušení označeného

základného práva sťažovateľa, pretože sťažovateľ mal priestor a možnosť oboznámiť sa

s návrhom prokurátora, navyše, jeho obhajcovi bol návrh prokurátora doručený

bezodkladne. Taktiež sťažovateľ mohol prostredníctvom sťažnosti proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa reagovať na tvrdenia prokurátora obsiahnuté v jeho návrhu a predostrieť

svoje argumenty proti väzbe.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie krajského súdu v prezentovanom

rozsahu zlučiteľné s obsahom označeného základného práva sťažovateľa. Ústavný súd

po konfrontácii tohto uznesenia s obsahom námietok sťažovateľa zároveň hodnotí

napadnuté uznesenie ako dostatočne odôvodnené a ako také, ktoré nenesie znaky svojvôle.

Krajský súd v ňom totiž jednoznačne prezentoval svoje názory, pričom jeho pozornosti

neušli ani predchádzajúce procesné pochybenia okresného súdu.

V súvislosti s dosiaľ vyslovenými závermi poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu

judikatúru, v zmysle ktorej kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či

prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,

ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd,

t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo k takému zásahu

do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp.

odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. , ,

).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu nebolo pretlmočené vyjadrenie

spoluobvineného k návrhu prokurátora, ústavný súd uvádza, že obsah zápisnice

z 20. decembra 2012 potvrdzuje tvrdenie sťažovateľa, že jeho požiadavke nebolo vyhovené,

a to z dôvodu, že obaja obvinení sa mali možnosť samostatne vyjadrovať k návrhu

prokurátora, a navyše nešlo o výsluch v rámci hlavného pojednávania, ale o výsluch

v prípravnom konaní. Konečný návrh obhajcu spoluobvineného sťažovateľovi pretlmočený

bol. Sťažovateľ považuje takýto postup okresného súdu za taký, ktorým došlo k porušeniu

jeho základného práva na obhajobu podľa . Uvedené nenapravil ani

krajský súd, ktorý sa k tejto námietke podľa sťažovateľa vôbec nevyjadril, čo ústavný súd

na základe oboznámenia sa so spisovou dokumentáciou potvrdzuje.

Ústavný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) už vo svojej judikatúre uviedol, že právo na pomoc tlmočníka nie je absolútna

a neznamená, že všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál alebo oficiálne

dokumenty majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Obsah a rozsah tohto

práva je limitovaný požiadavkou na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu

(, ). Rozsah a spôsob pomoci tlmočníka závisí od okolností

prípadu, najmä od toho, či obvinený má obhajcu, s ktorým sa môže dohovoriť, a či

obvinený aspoň čiastočne ovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Toto ustanovenie

nemožno vykladať tak extrémne, že by vyžadovalo preklad každej písomnosti alebo

každého dokumentu obsiahnutého v spise. Pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť,

aby vedel, z čoho je obvinený, a mohol sa proti tomu brániť, najmä predniesť pred súdom

vlastnú verziu udalosti (rozhodnutie ESĽP vo veci Luedicke c. Spolková republika

Nemecko z 28. novembra 1978). Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie je

nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické

(obdobne napr. , s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci

Kamasinski c. Rakúsko z 19. decembra 1989).

Ústavný súd zastáva názor, že obvinenému by mali byť do jazyka, ktorému rozumie,

preložené tie písomnosti a vyhlásenia v konaní, ktorým je potrebné, aby porozumel na účely

ďalšej plnej realizácie jeho práv obhajoby v konaní, resp. na účely dosiahnutia

spravodlivého súdneho procesu.

Z priebehu konania v tejto veci vyplýva, že v predmetnom konaní bol sťažovateľ

zastúpený ním zvoleným obhajcom (ktorý bol prítomný pri výsluchu spoluobvineného),

prostredníctvom ktorého mohol aktívne realizovať svoje práva obhajoby. S konečným

návrhom obhajcu spoluobvineného bol sťažovateľ oboznámený (bol mu tlmočený)

a prostredníctvom ním zvoleného obhajcu, ako aj sám sa k nemu mohol vyjadriť.

Netlmočenie výsluchu spoluobvineného do jazyka, ktorému sťažovateľ rozumie,

samo osebe v okolnostiach daného prípadu nezakladá podľa názoru ústavného súdu dôvod

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní uvádza, že v danom

prípade uznesením krajského súdu z 9. januára 2013, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa , a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Čo sa týka uznesení krajského súdu z 28. júna 2012 a 24. októbra 2012, ústavný súd

odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí, pretože vo vzťahu k týmto uzneseniam absentuje v sťažnosti akéhokoľvek

odôvodnenie porušenia označeného základného práva a sťažnosť je v tejto časti podaná

navyše aj oneskorene, čo je ďalším dôvodom na jej odmietnutie v tejto časti.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013