Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 235/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. H., nar..., občana Maďarska, t. č. vo výkone väzby,

zastúpeného advokátom JUDr. T. T., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 2 a 5 a a práv podľa

ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenia a uznesením

Okresného súdu Trnava sp. zn. z 21. februára 2012 a uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo 6. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012

doručená sťažnosť A. H., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm.

e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

porušenie a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 21. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v

Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. marca 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d), ods. 2

písm. c) a ods. 3 písm. c) s použitím .

Prokurátor Krajskej prokuratúry v T. podal na sťažovateľa obžalobu 8. februára 2012.

Okresný súd uznesením z 21. februára 2012 rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného

poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

. Krajský súd uznesením zo 6. marca 2012 sťažnosť sťažovateľa

zamietol.

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie o väzbe je arbitrárne a nepreskúmateľné.

Uvádza, že všeobecné súdy odôvodnili väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku (preventívna väzba) tým, že trestná činnosť bola páchaná po dlhšiu dobu,

a poukázali na trestné stíhanie sťažovateľa za iný skutok vedené orgánmi Slovenskej

republiky. V tejto súvislosti namieta, že „Páchanie trestnej činnosti po dlhší čas nemôže

zakladať väzobný dôvod, pričom túto skutočnosť konštatoval ten istý súd (prvého stupňa aj

sťažnostný súd) pri rozhodovaní o prepustení spoluobvineného J. M. z väzby na slobodu v

tej istej trestnej veci.“. Ďalej namieta, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že

by sa podieľal na finančných výnosoch z trestnej činnosti, naopak, tvrdí, že má trvalý

príjem, jeho majetok zodpovedá príjmom a v konaní preukázal, že „nie je na mieste

konštatovať, že si trestnou činnosťou zabezpečoval zdroj príjmov“. Dokazovaním nebolo

preukázané, že by sa sťažovateľ dopúšťal obdobnej trestnej činnosti na iných miestach a

navyše, všetky prostriedky, ktorými sa mala páchať trestná činnosť v tomto prípade, boli

zaistené pre účely trestného konania, a preto sťažovateľ tvrdí, že „obava z pokračovania z

trestnej činnosti nie je daná vôbec“. K trestnému stíhaniu pre iný skutok sťažovateľ uvádza,

že ide o skutok „10 násobnej vraždy vo Fontáne v Dunajskej Strede“, ktorý sa stal pred 13

rokmi, a preto tiež nemôže byť dôvodom preventívnej väzby.

Sťažovateľ uvádza, že „Vzhľadom na vykonané dokazovanie má obvinený za to, že

tieto konkrétne skutočnosti, ktoré zakladali dôvod preventívnej väzby u obvineného zanikli

a existencia sa nepotvrdila, a preto obvinený žiada, aby bol prepustený na slobodu.

Z vykonaného dokazovania nevyplýva reálna obava z následkov predpokladaných

v ustanovení o preventívnej väzbe.“.

K dôvodu väzby podľa (úteková väzba)

sťažovateľ uvádza, že všeobecné súdy ustálili, „že hrozí dôvodná obava, že sa bude

obvinený vyhýbať trestnému stíhaniu pobytom na neznámom mieste, nakoľko mu hrozí

uloženie vysokého trestu odňatia slobody, a na území SR bol ako cudzí štátny občan

nedosiahnuteľný“. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že iná štátna príslušnosť

nemôže byť dôvodom väzby, a poukazuje na to, že už v minulosti bol trestne stíhaný

orgánmi Slovenskej republiky, v období rokov 2002 až 2005 väzobne, pričom po prepustení

z väzby sa na hlavné pojednávanie dostavoval a trestnému konaniu sa nevyhýbal.

V uvedenej veci (sp. zn. ) bol rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda

z 31. októbra 2007 spod obžaloby oslobodený. Sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade je

vylúčená možnosť vyhýbania sa trestnému konaniu, pretože uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. februára 2012 „bol vzatý do vydávacej väzby, avšak jej spočívanie

je viazané len do pominutia dôvodov predmetnej väzby (tejto vnútroštátnej väzby).

V prípade prepustenia obvineného na slobodu nastupuje preto vydávacia väzba, a preto je

vylúčené, že by sa obvinený vyhýbal predmetnému trestnému konaniu.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že konajúce súdy odôvodnili útekovú väzbu charakterom

trestnej činnosti, pričom túto skutočnosť nijako nevysvetlili, a preto sú napadnuté

rozhodnutia o väzbe aj nepreskúmateľné. K odôvodneniu preventívnej väzby sťažovateľ

namieta, že súdy konštatovali, že bol v minulosti viackrát trestne stíhaný, pričom orgánmi

Slovenskej republiky bol trestne stíhaný len raz a toto konanie bolo právoplatne skončené

jeho oslobodením spod obžaloby. Táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom preventívnej

väzby.

K trestnému stíhaniu sťažovateľ uvádza, že „je z hľadiska dôkaznej situácie založené

na absolútnej dôkaznej núdzi, pričom vinu a účasť obvineného, ktorá má spočívať v tom, že

mal predávať marihuanu na území Maďarska nie je preukázaná, pričom jeho vinu má

preukazovať výsluch svedka L. H., avšak tento túto okolnosť uvádza len ako okolnosť, ktorú

počul od inej osoby Ľ. Š., ktorý je nezvestný a hľadaný políciou niekoľko rokov (konkrétne

12 rokov). Žiadny iný dôkaz účasť obvineného na skutku nepreukazuje.“. Sťažovateľ

poukazuje na to, že ide o svedka, ktorý je sám podozrivý, a preto skutočnosti zistené jeho

výsluchom neodôvodňujú dostatočne podozrenie, že spáchal trestný čin.

Vo vzťahu k a dohovoru sťažovateľ uvádza,

že je občanom Maďarska, neovláda slovenský jazyk ani mu nerozumie a jeho obhajca

neovláda maďarský jazyk. Sťažovateľ tvrdí, že mu okresný súd nedoručil preklad obžaloby

do maďarského jazyka predtým, ako rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe, a preto sa

nemohol vyjadriť k dôvodnosti obžaloby. Okresný súd mu doručil uznesenie z 21. februára

2012 preložené do maďarského jazyka až 15. marca 2012, pričom krajský súd o sťažnosti

rozhodol už 6. marca 2012, čím „obvinenému bola vzatá možnosť podať sťažnosť... čím

podstatne sťažil postavenie obvineného a jeho možnosť k väzbe sa vyjadriť“. Uvedeným

postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 4

a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že obhajca vo vyjadrení z 15. februára 2012 navrhol, aby

bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd

a krajský súd o tomto návrhu nerozhodli, ani sa ním nezaoberali v odôvodnení svojich

rozhodnutí, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím Okresného súdu v Trnave zo dňa 21. 02. 2012, sp. zn. ,

v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 06. 03. 2012, sp. zn.

o ponechaní sťažovateľa ako obvineného vo väzbe súdy nerozhodnutím o alternatívnej

žiadosti o nahradení väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka a neumožnením

sťažovateľovi ako obvinenému v konaní, ktoré predchádzalo uvedenému rozhodnutiu

o ponechaní vo väzbe vyjadriť sa ku všetkým zákonným dôvodom väzby porušili jeho

základné právo podľa , ods. 2 ods. 5 a

a článku 17 ods. 2, ods. 5 a a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a jeho právo podľa 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozhodnutie Okresného súdu v Trnave zo dňa 21. 02. 2012, sp. zn. ,

v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 06. 03. 2012, sp. zn.

sa rušia.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu Trnava, aby

sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu pri rešpektovaní rozhodnutia NS SR

zo dňa 09. 02. 2012, sp. zn. .

4. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

320,44 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom; a to podľa písm. c) uvedeného ustanovenia,

okrem zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,

alebo týmto jazykom nehovorí.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

, , ). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno

definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo

v sťažnosti uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade

môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil

skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred

iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je

preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie

však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo

porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo

slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

Sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa a práv podľa

dohovoru uznesením okresného súdu z 21. februára 2012 ústavný súd odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, vychádzajúc

z princípu subsidiarity vyjadreného v , pretože na preskúmanie postupu

a uznesenia okresného súdu bol príslušný krajský súd.

Ústavný súd sa zaoberal posúdením sťažnosti len vo vzťahu k uzneseniu krajského

súdu zo 6. marca 2012. Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojich základných práv

podľa a práv podľa dohovoru v tejto časti tým, že

- uznesenie krajského súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, v jeho veci nie sú dané

dôvody väzby,

- pred rozhodnutím o ponechaní vo väzbe sa nemohol vyjadriť ku všetkým zákonným

dôvodom väzby, pretože mu nebol doručený preklad obžaloby do maďarského jazyka,

- krajský súd nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka, ktorý predložil jeho obhajca.

Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí okresného súdu z 21. februára 2012

a z uznesenia krajského súdu zo 6. marca 2012 vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu po jeho vyhlásení 21. februára 2012, do termínu rozhodovania

krajského súdu ju však neodôvodnil. Doplnenie odôvodnenia sťažnosti bolo podľa zistenia

ústavného súdu doručené okresnému súdu 9. marca 2012, t. j. po rozhodnutí krajského súdu

o sťažnosti. Sťažovateľ teda nevyužil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v konaní

pred krajským súdom predložením argumentácie v takom rozsahu, v akom odôvodnil

sťažnosť ústavnému súdu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd v konaní

o sťažnosti rešpektoval záruky, ktoré vyplývajú z , resp. dohovoru.

Ústavný súd posudzoval, či krajský súd postupoval v sťažnostnom konaní v súlade

s revíznym princípom, ktorý určuje rozsah jeho preskúmavacej povinnosti (§ 192 ods. 1

) a ukladá povinnosť preskúmať výroky uznesenia, proti ktorým

sťažovateľ mohol podať sťažnosť, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo, nielen z hľadiska námietok uvedených v sťažnosti, ale ukladá prihliadnuť aj

na vady, ktoré sťažnosťou vytýkané neboli. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti skúmal, či konanie nie je poznačené vadami, na ktoré mal reagovať už krajský súd

v sťažnostnom konaní.

Sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského súdu zo 6. marca 2012 je nezákonné,

arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože v jeho prípade neboli splnené materiálne podmienky

väzby.

Opodstatnenosť uvedených námietok sťažovateľa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní konfrontoval tak s obsahom odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

2 T 8/2012 z 21. februára 2012, ako aj s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,

podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp.

sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj sťažnostného), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Okresný súd odôvodnil ponechanie sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) vo väzbe po

podaní obžaloby takto:

„S poukazom na vyjadrenia obvinených, obhajcov, prokurátora, ako aj po

oboznámení sa s obsahom spisu, obžaloby, pripojených spisov z prípravného konania, súd

dospel k záveru, že v tomto štádiu trestného konania po podaní obžaloby nedošlo zatiaľ

k žiadnym zmenám, dôvody väzby tak ako boli ustálené podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/

u oboch obvinených aj naďalej trvajú. Obaja obvinení sú trestne stíhaní pre

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/,

písm. d/, ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s použitím § 138 písm. i/ Tr. zák. Trestná

sadzba podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. je trest odňatia slobody na pätnásť až dvadsať rokov.

Obaja obvinení sú občanmi Maďarskej republiky, teda sú cudzími štátnymi

príslušníkmi. Tieto skutočnosti ako aj charakter trestnej činnosti odôvodňujú obavu, že

v prípade prepustenia obvinených na slobodu by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu, alebo

trestu pobytom na neznámom mieste. Je dôvodné podozrenie, že obvinení sa pokúsia vyhnúť

trestným dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým by sa stali dočasne alebo trvale

fyzicky nedostihnuteľnými. Dôvody preventívnej väzby obaja obvinení napĺňajú tým, že

v trestnej činnosti mali pôsobiť od jarných mesiacov roku 2010 až do 15. 02. 2011 a je tu

dôvodná obava páchania ďalšieho trestného činu tej istej povahy v iných nelegálnych

prevádzkach a plantážach, z obsahu výpovede obvineného A. M. vyplýva, že pestovanie

marihuany riadil muž z Budapešti.“

Krajský súd v uznesení zo 6. marca 2012 k dôvodom väzby uviedol:

„Po preskúmaní spisového materiálu si krajský súd napadnuté uznesenie okresného

súdu osvojil v celom rozsahu ako zodpovedajúce stavu veci a zákonu a v podrobnostiach

naň poukazuje. ...

Vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu a po zvážení všetkých relevantných

skutočností dospel i krajský súd k záveru, že u oboch obvinených aj v súčasnom štádiu

trestného konania trvajú dôvody väzby v zmysle , V

tejto súvislosti treba zvýrazniť, že obaja obvinení sú stíhaní zo závažnej drogovej trestnej

činnosti, ktorej sa mali dopúšťať po dlhšiu dobu, a to aj s doposiaľ neustálenými osobami.

V prípade uznania viny hrozí v zmysle § 172 ods. 3 Tr. zák. sankcia trestu odňatia slobody

v trvaní 15 až 20 rokov. Za takejto situácie je potom opodstatnený záver, že u oboch

obvinených je reálna obava z konania tak, ako ho popísal okresný súd v napadnutom

uznesení, a teda je u nich daný dôvod väzby v zmysle

Dôvod väzby v zmysle vidí krajský súd najmä

v charaktere a rozsahu trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná po dlhšiu dobu.“

Z hľadiska základného predpokladu zákonnosti väzby, a to podmienky dôvodného

podozrenia zo spáchania zákonom definovaného trestného činu, ústavný súd uvádza, že túto

podmienku považuje za splnenú vzhľadom na štádium trestného konania, keď bolo

rozhodované o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby, a teda dôkazy zabezpečené

v prípravnom konaní odôvodňovali postavenie sťažovateľa pred súd. Z citovaných

odôvodnení uznesení okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že súdy považovali za

rozhodujúcu okolnosť svedčiacu pre väzbu sťažovateľa závažnosť daného trestného činu

z hľadiska záujmu chráneného , z hľadiska jeho následku, spôsobu jeho

spáchania (dlhší čas a organizovaná forma) a s tým spojenou hrozbou vysokého trestu,

pričom charakter tejto trestnej činnosti dopĺňa skutočnosť, že sťažovateľ ju mal páchať ako

štátny príslušník iného štátu, ktorý sa aj trvalo zdržiava v tomto inom štáte. Odôvodnenie

rozhodnutia o väzbe je síce stručné, ale logické a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu zo 6. marca 2012 nemožno

považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nemá dôvod zasiahnuť do

právnych záverov krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil existenciu dôvodov na ďalšie väzobné stíhanie

sťažovateľa, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv, ktoré

sťažovateľ namieta v tejto časti sťažnosti.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú

odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak

ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. ).

Pretože ústavný súd nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V ďalšej časti sťažovateľ namieta aj porušenie práva na pomoc tlmočníka v trestnom

konaní zaručeného a dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, už

vo svojej judikatúre uviedol, že právo na pomoc tlmočníka nie je absolútne a neznamená, že

všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál alebo oficiálne dokumenty majú byť

preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Obsah a rozsah tohto práva je limitovaný

požiadavkou na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu (). Právo na

pomoc tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru sa nevzťahuje len na konanie pred

súdom, ale na celé trestné konanie, t. j. aj na prípravné konanie a na rozhodovanie o väzbe.

Toto ustanovenie znamená, že obvinený, ktorý nerozumie používanému jazyku alebo ktorý

týmto jazykom nehovorí, má právo na bezplatné služby tlmočníka, aby mu boli preložené

alebo tlmočené všetky procesné úkony, ktorých zmysel potrebuje pochopiť. Rozsah

a spôsob pomoci tlmočníka závisí od okolností prípadu, najmä od toho, či obvinený má

obhajcu, s ktorým sa môže dohovoriť, a či obvinený aspoň čiastočne ovláda jazyk, v ktorom

sa konanie vedie. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak extrémne, že by vyžadovalo

preklad každej písomnosti alebo každého dokumentu obsiahnutého v spise. Pomoc

tlmočníka musí obvinenému umožniť, aby vedel, z čoho je obvinený, a mohol sa proti tomu

brániť ( s poukazom na Kamasinski c. Rakúsko, Luedicke c. Spolková

republika Nemecko).

Podstatou námietky sťažovateľa o porušení práva na pomoc tlmočníka je tvrdenie, že

sa nemohol vyjadriť k dôvodnosti trestného stíhania a zákonným dôvodom väzby, pretože

mu pred rozhodnutím okresného súdu o ponechaní vo väzbe nebol doručený preklad

obžaloby do maďarského jazyka a pred uplynutím lehoty na podanie sťažnosti mu nebolo

doručené uznesenie okresného súdu z 21. februára 2012 preložené do maďarského jazyka.

Ústavný súd zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 21. februára 2012 zistil, že na

tomto zasadnutí bol prítomný tlmočník z jazyka maďarského, ako aj obaja obhajcovia

sťažovateľa a sťažovateľovi bolo umožnené vyjadriť sa k materiálnym podmienkam väzby,

čo aj urobil a vyhlásil, že „predmetný skutok som nespáchal“, „dôvody väzby sú

neodôvodnené“. Sťažovateľovi bola poskytnutá možnosť využiť svoje práva za pomoci

svojich obhajcov a vyjadriť sa k predmetu konania za pomoci tlmočníka. Obhajcovi

sťažovateľa bola obžaloba doručená pred termínom tohto neverejného zasadnutia

(17. februára 2012), sťažovateľ sám ani prostredníctvom obhajcov v konaní pred ústavným

súdom netvrdil, že by sa zmenila povaha obvinenia (opis skutku a jeho právna kvalifikácia)

oproti prípravnému konaniu, nenamietal porušenie práva na pomoc tlmočníka postupom

v prípravnom konaní, a teda samotná skutočnosť, že sťažovateľovi nebol pred termínom

neverejného zasadnutia 21. februára 2012 doručený preklad obžaloby do maďarského

jazyka, nesignalizuje, že by sťažovateľ v danom štádiu konania nemohol predniesť

argumenty proti dôvodnosti trestného stíhania po podaní obžaloby. Uvedený záver

ústavného súdu sa vzťahuje aj na námietku nedoručenia prekladu uznesenia okresného súdu

pred uplynutím lehoty na podanie sťažnosti, keďže uznesenie okresného súdu bolo

„vyhlásené, odôvodnené a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku“ (pozri zápisnicu)

za prítomnosti tlmočníka na neverejnom zasadnutí a sťažovateľ sa po jeho vyhlásení mohol

k nemu vyjadriť za pomoci obhajcov a tlmočníka, čo aj urobil, keď uviedol, že podáva

sťažnosť.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich práv tým, že krajský súd nerozhodol

o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorý uviedol

vo vyjadrení z 15. februára 2012 podanom prostredníctvom obhajcu.

Ústavný súd si vyžiadal uvedené vyjadrenie obhajcu od okresného súdu a z jeho

obsahu zistil, že sťažovateľ prostredníctvom obhajcu JUDr. T. T. návrh na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka v tomto vyjadrení nepredložil. Takýto návrh

nie je zaznamenaný ani v zápisnici o neverejnom zasadnutí z 21. februára 2012. Krajský súd

preto nepochybil, keď za daných okolností o nahradení väzby dohľadom probačného a

mediačného úradníka nerozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013