Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 454/2013
PDF · 283.56 KB
No categories available
III. ÚS 454/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P, s. r. o., B., vedené
pod sp. zn. Rvp 9911/2013, sp. zn. Rvp 9912/2013, sp. zn. Rvp 9913/2013, sp. zn.
Rvp 9914/2013, sp. zn. Rvp 9915/2013, sp. zn. Rvp 9916/2013, sp. zn. Rvp 9917/2013,
sp. zn. Rvp 9918/2013, sp. zn. Rvp 9919/2013, sp. zn. Rvp 9920/2013, sp. zn.
Rvp 9921/2013, sp. zn. Rvp 9922/2013, sp. zn. Rvp 9923/2013, sp. zn. Rvp 9924/2013,
sp. zn. Rvp 9925/2013, sp. zn. Rvp 9926/2013, sp. zn. Rvp 9927/2013, sp. zn.
Rvp 9928/2013 a sp. zn. Rvp 10515/2013, zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s. r. o.,
B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom
a jeho uzneseniami sp. zn. 3 Er 650/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9911/2013), sp. zn.
3 Er 645/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9912/2013), sp. zn. 3 Er 576/2012 z 15. novembra
2012 (Rvp 9913/2013), sp. zn. 15 Er 1718/2006 z 15. novembra 2012 (Rvp 9914/2013),
sp. zn. 3 Er 590/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9915/2013), sp. zn. 3 Er 593/2012
z 15. novembra 2012 (Rvp 9916/2013), sp. zn. 3 Er 661/2012 z 19. novembra 2012
(Rvp 9917/2013), sp. zn. 3 Er 662/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9918/2013), sp. zn.
1 Er 38/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9919/2013), sp. zn. 1 Er 50/2012 z 21. novembra
2012 (Rvp 9920/2013), sp. zn. 1 Er 49/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9921/2013), sp. zn.
3 Er 660/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9922/2013), sp. zn. 1 Er 39/2012 z 21. novembra
2012 (Rvp 9923/2013), sp. zn. 3 Er 649/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9924/2013), sp. zn.
3 Er 534/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9925/2013), sp. zn. 3 Er 648/2012 z 15. novembra
2012 (Rvp 9926/2013), sp. zn. 3 Er 644/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9927/2013), sp. zn.
1 Er 37/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9928/2013) a sp. zn. 4 Er 1087/2009
z 20. novembra 2012 (Rvp 10515/2013), a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami
sp. zn. Rvp 9911/2013, sp. zn. Rvp 9912/2013, sp. zn. Rvp 9913/2013, sp. zn.
Rvp 9914/2013, sp. zn. Rvp 9915/2013, sp. zn. Rvp 9916/2013, sp. zn. Rvp 9917/2013,
sp. zn. Rvp 9918/2013, sp. zn. Rvp 9919/2013, sp. zn. Rvp 9920/2013, sp. zn.
Rvp 9921/2013, sp. zn. Rvp 9922/2013, sp. zn. Rvp 9923/2013, sp. zn. Rvp 9924/2013,
sp. zn. Rvp 9925/2013, sp. zn. Rvp 9926/2013, sp. zn. Rvp 9927/2013, sp. zn.
Rvp 9928/2013 a sp. zn. Rvp 10515/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 454/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. januára
2013 a 18. februára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) a jeho
uzneseniami sp. zn. 3 Er 650/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9911/2013), sp. zn.
3 Er 645/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9912/2013), sp. zn. 3 Er 576/2012 z 15. novembra
2012 (Rvp 9913/2013), sp. zn. 15 Er 1718/2006 z 15. novembra 2012 (Rvp 9914/2013),
sp. zn. 3 Er 590/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9915/2013), sp. zn. 3 Er 593/2012
z 15. novembra 2012 (Rvp 9916/2013), sp. zn. 3 Er 661/2012 z 19. novembra 2012
(Rvp 9917/2013), sp. zn. 3 Er 662/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9918/2013), sp. zn.
1 Er 38/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9919/2013), sp. zn. 1 Er 50/2012 z 21. novembra
2012 (Rvp 9920/2013), sp. zn. 1 Er 49/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9921/2013), sp. zn.
3 Er 660/2012 z 19. novembra 2012 (Rvp 9922/2013), sp. zn. 1 Er 39/2012 z 21. novembra
2012 (Rvp 9923/2013), sp. zn. 3 Er 649/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9924/2013), sp. zn.
3 Er 534/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9925/2013), sp. zn. 3 Er 648/2012 z 15. novembra
2012 (Rvp 9926/2013), sp. zn. 3 Er 644/2012 z 15. novembra 2012 (Rvp 9927/2013), sp. zn.
1 Er 37/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 9928/2013) a sp. zn. 4 Er 1087/2009
z 20. novembra 2012 (Rvp 10515/2013); (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil exekútora JUDr. R. K. z vykonávania
exekúcií v označených konaniach z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného
konania (v danom prípade sťažovateľky ako oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu
zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že „v záujme vymoženia jednej zo svojich
finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe...
a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu... viedol prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K... exekúcie.“.
Okresný súd napadnutým uznesením «ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
(správne má byť uvedené „súdneho exekútora“, pozn.) z vykonávania exekúcie. Práve
označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľka
napáda z hľadiska porušenia jej základných, nižšie definovaných, práv...».
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označených konaniach
a napadnutými uzneseniami porušil jej práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj
„Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľka poukazuje na to, že je „poškodenou osobou a teda subjektom, ktorý
disponuje právom podať individuálnu sťažnosť a zároveň subjektom, ktorého základné
práva majú byť ochránené rozhodnutím ústavného súdu“.
V ďalšej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie
jej v sťažnostiach označených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v označených
konaniach a napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa,
najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte
neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011,
sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo objektívnej
zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom
postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh
exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu
vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že „Okresný súd Žiar nad Hronom
neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 30
Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez existencie racionálnych obáv
o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia splnenia formálnych a materiálnych
podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky
zaujatosti súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu
ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13.04.2011, sp. zn. III. ÚS 322/2010-37, s konečnou
platnosťou rozhodol. Okresný súd Komárno vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej
právnej normy a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu
ochranu.“.
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu,
že súdny exekútor je zaujatý voči sťažovateľovi – obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom odôvodnia uznesenia, nie je možné
na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať právne účinky vylúčenia súdneho
exekútora z výkonu exekúcie. Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému
súdu vylúčiť súdneho exekútora z vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému!
Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§ 38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy
nejde o náhodný výber, ale výber založený na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože
oprávnený je vedený pri výbere vnútornými úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom
prístupe!“.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu
Okresného súdu Komárno odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená
formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so
sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutými uzneseniami a postupom okresného súdu predchádzajúcim jeho vydaniu
porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené.
Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9911/2013, sp. zn. Rvp 9912/2013, sp. zn. Rvp 9913/2013, sp. zn. Rvp 9914/2013,
sp. zn. Rvp 9915/2013, sp. zn. Rvp 9916/2013, sp. zn. Rvp 9917/2013, sp. zn.
Rvp 9918/2013, sp. zn. Rvp 9919/2013, sp. zn. Rvp 9920/2013, sp. zn. Rvp 9921/2013,
sp. zn. Rvp 9922/2013, sp. zn. Rvp 9923/2013, sp. zn. Rvp 9924/2013, sp. zn.
Rvp 9925/2013, sp. zn. Rvp 9926/2013, sp. zn. Rvp 9927/2013, sp. zn. Rvp 9928/2013
a sp. zn. Rvp 10515/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné
sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami
2.1 Sťažovateľka v prvom rade svojimi sťažnosťami namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v už označených konaniach
a napadnutými uzneseniami. V obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcie
(hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej),
považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže
exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo
vyjadriť sa o osobe exekútora.
Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti
u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor
vylúčený...
Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,
proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník
podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.
Okresný súd v napadnutých uzneseniach okrem iného uviedol, že „v priebehu
konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z
vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3
Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011
pod sp. zn. III. ÚS 322/2010...
Podľa ust. § 30 ods. 1 EP exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak
so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného
konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti...
Podľa § 30 ods. 3 EP, len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je
vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa ods. 7 môže exekútor v
konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...
Ako bolo v priebehu tohto konania zistené, konajúci súdny exekútor bol pred
vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom spoločnosti P., s.r.o., B., teda
oprávneného. Ide preto o skutočnosť, ktorá predstavuje pomer k účastníkovi konania
na strane oprávneného, teda uvedená skutočnosť je okolnosťou vylučujúcou ho
z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP.“.
Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho
exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje
záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.
Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže
oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú
zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor
bol zamestnancom účastníka exekučného konania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou
vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je
v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne
rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných veciach sp. zn.
II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012, II. ÚS 592/2011 a IV. ÚS 252/2012). Ak súd
vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého
navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11
Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť
nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs.
Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).
Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania
(oprávnenej).
Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd prekročil svoju právomoc, keď
rozhodoval sám bez návrhu o vylúčení exekútora. Sťažovateľka v tejto súvislosti
poukazovala na záväzné stanovisko občianskoprávneho kolégia pri Krajskom súde
v Trenčíne z 10. apríla 2012 „o námietke zaujatosti sa rozhoduje len na návrh a nie
na základe oznámenia súdneho exekútora o tom, že ho Ústavný súd SR v jednej veci
vylúčil“. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu nemohlo dôjsť k prekročeniu
právomoci okresného súdu z toho dôvodu, že súdny exekútor „len“ oznámil skutočnosti,
pre ktoré je vylúčený, a nežiadal, respektíve nepodal návrh na svoje vylúčenie, pretože
samotné oznámenie o skutočnostiach via fakty zahrňuje povinnosť súdu rozhodnúť o tom, či
tieto skutočnosti zakladajú nedostatok jeho nestrannosti. Uvedený názor má oporu v znení
§ 30 ods. 3 in fine Exekučného poriadku, podľa ktorého „do rozhodnutia podľa ods. 7 môže
exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že považoval za preukázanú
pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými
uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa
všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše
treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného
súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou
právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného
práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v už označených
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1
dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí
všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu
a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom
prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v týchto častiach
sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
2.3 Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v označených konaniach
a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru majú charakter základných
(ústavných) princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv
a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd dospel
k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľkou označené základné
práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do
úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS
119/07). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj v týchto častiach
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013