Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 451/2013
PDF · 209.84 KB
No categories available
II. ÚS 451/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 TdoV 13/2012 z 29. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013
doručená sťažnosť V. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 TdoV 13/2012 z 29. januára 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že „Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1T/3/2000
bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestných činov podvodu podľa § 250 ods. 1,
5, Trestného zákona č. 553/2002 Z. z. (v bodoch 1/ až 4/ obžaloby), sčasti v štádiu pokusu
podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona (v bode 2/ obžaloby), sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4
písm. c/ Trestného zákona v znení zákona č. 553/2002 Z. z. (v bode 5/ obžaloby)
a poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3/ Trestného zákona v znení
zákona č. 10/1999 Z. z. (v bode 6/ obžaloby).
Krajský súd v Prešove mu za tieto trestné činy uložil podľa § 250 ods. 5, 35 ods. 1,
39a ods. 3 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením
na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 228 ods. 1 zákona č. 141/1961
Zb., o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v žnem účinnom do 1. Januára 2006 mu
uložil povinnosť nahradiť škodu poškodeným ktorých uviedol, ostatných poškodených
odkázal s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací na základe odvolania
sťažovateľa rozsudkom sp. zn.: 5To/7/2010 zo dňa 19. mája 2011 podľa § 258 ods. 1 písm.
d/, 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho
výkonu podľa § 259 ods. 3 Trestného poriadku, 250 ods. 5, § 35 ods. 1, § 40 ods. 1, § 39a
ods. 3 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov
so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Proti citovanému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal sťažovateľ
dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn.: 2TdoV 13/2012,
zo dňa 29. januára 2013, podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku odmietol. ...
... sťažovateľ dovolaním vo svoj prospech napadol právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu proti všetkým výrokom, ktoré sa ho dotýkajú
• z dôvodov uvedených v ustanovení § - u 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku,
lebo rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (skutkov)
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, keď ani prvostupňový
súd, ani súd odvolací nebral do úvahy argumentáciu, ktorú sťažovateľ uvádzal v bodoch 1,
2, 3 podaného odvolania vzťahujúcu sa na všetky skutky obžaloby a v bodoch 4 až 7
podaného odvolania ku konkrétnym skutkom pre ktoré bol uznaný vinným a odsúdený, ktoré
okolnosti, argumenty a dôkazy obvinenia proti jeho osobe vyvracajú vo všetkých bodoch
obžaloby a napadnutého rozsudku a majú zásadný význam pre posúdenie a rozhodnutie
o jeho nevine, najmä, preukazujú, že v skutkoch, pre ktoré bol obvinený, obžalovaný
a odsúdený nie je naplnená skutková podstata trestného činu pre ktorý bol trestne stíhaný,
obvinený, obžalovaný, aj odsúdený, ani nebola naplnená skutková podstata žiadneho iného
protiprávneho, ani trestnoprávneho konania.
Ako dôvod dovolania obvinený uplatňuje aj konanie na súde prvého stupňa v zmysle
ustanovenia § 374 ods. 3/ Trestného poriadku, lebo vytýkané pochybenia neboli napravené
v konaní o riadnom opravnom prostriedku.
Ako obvinený k jednotlivým skutkom, ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť ani pred
prvostupňovým, ani pred odvolacím súdom v stručnosti uviedol aj dôvody, ktoré súd nevzal
do úvahy a to napriek tomu, že sám dovolací súd v uznesení (viď str. 6 Uznesenia
2TdoV 13/2012) uviedol, že prokurátor v dovolacom konaní:... Za relevantnú považoval iba
tú časť tvrdenia obvineného, v ktorej obvinený konštatuje, že jeho konaním nebola naplnená
skutková podstata žiadneho trestného činu. ... Neobstojí argumentácia prokurátora, že...
nemožno hovoriť o porušení práva na obhajobu v situácii, keď obvinený sa hlavného
pojednávania nezúčastnil, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a sám nerealizoval svoje
právo na obhajobu vrátane práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, hoci mu na to bol
vytvorený priestor... keď sťažovateľ na hlavnom pojednávam uviedol, že k jednotlivým
dôkazom sa vyjadrí v závere hlavného pojednávania, kedy mu už priestor zo strany súdu
vytvorený nebol a na vyjadrenie k dôkazom sťažovateľ priestor zo strany súdu v záverečnom
štádiu konania už nedostal.
A neobstojí ani tvrdenie prokurátora, že... Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal aj vinou obvineného, v tejto spojitosti však odvolanie
považoval za nedôvodné. ... keď z textu napadnutého uznesenia uvedené tvrdenie nevyplýva
a nezakladá sa na pravde.
K uvedenému ďalej sťažovateľ uviedol, že nemal žiadnym spôsobom záujem nikoho
poškodiť, ani nesplácať svoje záväzky. Takto to bolo skonštatované aj správcom konkurznej
podstaty, teda konkurzným konateľom a to aj v čase, kedy už bol sťažovateľ vo väzbe. Všetky
platby boli kryté, teda nebol dôvod niekoho poškodiť, zvlášť, keď všetky platby za ktoré je
obžalovaný stíhaný boli platbami súvisiacimi s podnikaním a v rámci podnikania bolo
dostatok finančných prostriedkov na to, aby sa záväzky postupne uhrádzali.
V predmetnej trestnej veci neboli nijako preskúmané dôkazy navrhované obvineným,
neboli vypočutí svedkovia, ktorých obvinený navrhoval.
Ďalej sťažovateľ namietal skutočnosť, že v súdnom spise chýbajú písomnosti –
doklady doložené obžalovaným – viď č. l. 89 – 126. Išlo o písomnosti preukazujúce nevinu
sťažovateľa. A pýtal sa. Kde sú tieto písomnosti? Ako súd mohol bez takýchto závažných
listinných dôkazov rozhodovať?
Z uvedených dôvodov preto sťažovateľ navrhoval, aby dovolací súd po zrušení
napadnutého rozhodnutia prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol, prípadne aby rozhodol vrátiť vec na došetrenie prokurátorovi,
prípadne vrátiť vec na došetrenie do prípravného konania. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn.: 2TdoV 13/2012, zo dňa
29. januára 2013, podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa napriek
jeho hore uvedeným argumentom odmietol napriek tomu, že:
Nebola dostatočným spôsobom preukázaná vina sťažovateľa a napriek tomu bol
obvinený, obžalovaný a odsúdený.
Počas trestného konania bola obmedzená osobná sloboda sťažovateľa jeho vzatím
do väzby.
Závažným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, keď sťažovateľ na hlavnom
pojednávaní uviedol, že k jednotlivým dôkazom sa vyjadrí v závere hlavného pojednávania,
kedy mu už priestor zo strany súdu vytvorený nebol a na vyjadrenie k dôkazom sťažovateľ
priestor zo strany súdu v záverečnom štádiu konania už nedostal. Takýmto postupom
odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené právo na obhajobu sťažovateľa.
V odvolacom konaní nebol daný priestor na obhajobu zvolenému obhajcovi
sťažovateľa. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené
právo na obhajobu sťažovateľa.
Napriek tomu, že sťažovateľ odvolaním proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
napadol v celom rozsahu, teda aj výrok o vine aj výrok o treste, odvolací súd rozhodol iba
o výške trestu. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené
právo na obhajobu sťažovateľa, aj jeho právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo
prejednaná nezávislým a nestranným súdom a aby o oprávnenosti trestného obvinenia proti
nemu bolo spravodlivo rozhodnuté.
Prvostupňový súd, ale ani súd odvolací nebral do úvahy argumentáciu sťažovateľa,
nevysporiadal sa s dôkazmi, ktoré navrhoval sťažovateľ, nijako sa nevysporiadal s dôkazmi,
ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ani nebral do úvahy argumentáciu sťažovateľa,
že ani v jednom zo skutkov pre ktoré bol obvinený, obžalovaný a odsúdený, nebola naplnená
skutková podstata trestného činu.
Súd sťažovateľa uznal vinným a odsúdil napriek tomu, že v súdnom spise chýbajú
písomnosti - doklady doložené sťažovateľom č. l. 89 – 126, teda 37 listov dôkazového
materiálu preukazujúceho nevinu obžalovaného. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo
závažným spôsobom poručené právo na obhajobu sťažovateľa, aj jeho právo na to, aby jeho
vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom a aby o oprávnenosti
trestného obvinenia proti nemu bolo spravodlivo rozhodnuté.“.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 TdoV 13/2012, zo dňa
29. januára 2013, boli porušené práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté právoplatné rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 TdoV 13/2012, zo dňa 29. januára 2013 zrušuje a vec
vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu by teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z hľadiska ústavného neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady
na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru
o vecnej spojitosti medzi základným právami alebo slobodami, ktorých porušenie
sa namietalo, a napadaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý mu
predchádzal.
Sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozhodnutím
najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 13/ 2012 z 29. januára 2013.
Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:
„Na vysvetlenie tohto záveru dovolací súd uvádza, že konkrétne uplatnené námietky,
tvrdenia a právne názory zakladajúce existenciu určitého dovolacieho dôvodu musia vecne
zodpovedať jeho zákonnému vymedzeniu v zmysle § 371 Tr. por. Ak dovolanie len formálne
odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, reálne však obsahuje
argumenty stojace mimo zákonných dovolacích dôvodov, ide o dovolanie, ktoré je potrebné
odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por. Z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
tiež vyplýva, že tento dôvod odmietnutia dovolania obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia
dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietne,
ak je zrejmé už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávaného v zmysle § 378
Tr. por., že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. ...
Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že obvinený v dovolaní
(najmä pri dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. g/, písm. i/ Tr. por.) odkazuje na
argumentáciu prednesenú v konaní pred odvolacím súdom. Jeho námietky a tvrdenia však
vecne nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu uplatnených dovolacích dôvodov.
Dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1
Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006) na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Toto právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania. Právo
na obhajobu tvorí rad po sebe idúcich právnych postupov, ktoré sa prelínajú celým
trestným konaním. Ide o účasť pri výsluchoch, o doručovanie písomností, o možnosť účasti
pri konfrontáciách, rekonštrukciách, ako aj na všetkých úkonoch vykonávaných súdom po
podaní obžaloby prokurátorom. Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby
a poskytuje aj možnosť faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie cez vyjadrenia
k jednotlivým úkonom.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. však musí byť interpretovaný
oveľa užšie. Nie je ním akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také,
ku ktorému došlo zásadným spôsobom. Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla
naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri
vykonávaní procesných úkonov smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez prítomnosti
obhajcu a podobne. ...
Po preskúmaní dovolateľových tvrdení dovolací súd konštatuje, že obvinený mal
počas celého trestného konania v plnej miere zabezpečené právo na obhajobu. Na prvom
pojednávaní síce vyhlásil, že využíva svoje právo a nechce byť ďalej osobne prítomný na
konaní (č. 1. 5370 - 5378), to však neznamená, že by kedykoľvek v určený termín po
odročení hlavného pojednávania sa na naň nemohol dostaviť a využiť svoje právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Obvinený a jeho obhajca boli vždy riadne a včas
upovedomení o termíne hlavného pojednávania a bolo len na ňom, či svoje právo využije
alebo nie. Skutočnosť, že sa dovolateľ do momentu vyhlásenia dokazovania za skončené na
hlavné pojednávanie nedostavil a nevypovedal sám k veci, ani sa nevyjadril k jednotlivým
vykonávaným dôkazom, hoci mal na to súdom vytvorený priestor, nepredstavuje porušenie
práva na obhajobu. Obhajobné práva využíval prostredníctvom zvolených, resp.
ustanovených obhajcov, osobitne prostredníctvom obhajcu JUDr. J. O., ktorého mu 28.
júna 2000 ustanovil súd podľa § 36 ods. 3 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 a
ktorý sa aktívne zúčastňoval na hlavnom pojednávaní.
Námietky dovolateľa týkajúce sa postupu odvolacieho súdu dovolací súd považuje za
neopodstatnené. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že najvyšší súd v zmysle § 564 Tr. por.
vykonal konanie o riadnom opravnom prostriedku podľa doterajších právnych predpisov,
t. j. podľa zákona č. 141/1961 Zb. v znení účinnom do 1. januára 2006. Pokiaľ ide
o namietané nedoručenie obžaloby obhajcovi JUDr. J. V. je potrebné pripomenúť, že
doručenie obžaloby sa realizuje vo fáze po pridelení veci zákonnému sudcovi najneskoršie
s predvolaním na hlavné pojednávanie alebo s upovedomením o ňom (§ 196 Tr. por. v znení
účinnom do 1. januára 2006) ako súčasť úkonov smerujúcich k príprave hlavného
pojednávania. V súlade s citovaným ustanovením postupoval súd prvého stupňa, ktorý
doručil obžalobu obvinenému (č. 1. 4369) a jeho obhajkyni JUDr. V. F. (č. 1. 4366).
Obvinený si JUDr. J. V. za obhajcu zvolil až 23. marca 2011 (v ten istý deň bolo
najvyššiemu súdu doručené oznámenie o zmene obhajcu spolu s plnomocenstvom; č. l.
5702-5703), t. j. v štádiu odvolacieho konania (odvolanie obvineného bolo najvyššiemu
súdu predložené 19. apríla 2010, č. 1. 5678). V tomto štádiu mohol obhajca využiť právo
nazrieť do spisov v zmysle § 65 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 a obstarať...
Odvolanie obvineného proti rozsudku krajského súdu bolo najvyššiemu súdu
predložené 19. apríla 2010 (č. 1. 5678). Predseda senátu opatrením (č. 1. 5681) určil
termín verejného zasadnutia na 24. marec 2011, pričom dal pokyn o tomto termíne
upovedomiť, okrem iných, obvineného, a to z dostupných adries,... P.,..., P.,... S.,...
Ukrajina. Podľa záznamu doručovateľa bol obvinený neznámy na adresách..., P. a..., S.
Zásielka určená obvinenému na adresu..., P. nebola v odbernej lehote prevzatá. Podľa
opatrovníčky obvineného na uvedenej adrese menovaný nikdy nebýval, v apríli 2009 odišiel
na neznáme miesto, nekomunikuje ani s ňou, ani s ich spoločnými dcérami (č. 1. 5685).
Zásielka z adresy..., Ukrajina sa najvyššiemu súdu vrátila ako nevyžiadaná. 21. marca 2011
došlo najvyššiemu súdu faxové podanie obhajcu obvineného, v ktorom uvádza, že svojho
klienta nachádzajúceho sa v K., e-mailom informoval o termíne verejného zasadnutia,
ktorého sa obvinený chce zúčastniť, a preto žiada o odročenie verejného zasadnutia. V ten
istý deň bolo osobne do podateľne najvyššieho súdu doručené písomné podanie obvineného
z adresy... , Ukrajina, datované z 18. marca 2011, v ktorom žiada odročiť verejné
zasadnutie a zrušiť ustanovenie obhajcu JUDr. O. Zároveň uvádza, že do 3 dní oznámi súdu
meno nového obhajcu, ktorého si zvolil. Následne 23. marca 2011 obvinený osobne do
podateľne najvyššieho súdu doručil podanie z adresy..., S., datované z toho istého dňa,
v ktorom oznamuje, že si za obhajcu zvolil JUDr. J. V. a zároveň žiada o odročenie
verejného zasadnutia z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, ako aj z dôvodu
poskytnutia primeranej lehoty na obhajcovo oboznámenie sa s trestným spisom. Po
oboznámení predsedu senátu s nedostatkami v doručení u obvineného, ako aj po vyjadrení
obhajcu JUDr. O. a zástupcu generálneho prokurátora bolo verejné zasadnutie 24. marca
2011 odročené na 12. máj 2011 (č. 1. 5704-5707). Predseda senátu potom opatrením
z 5. apríla 2011 rozhodol, že trestné konanie proti obvinenému sa vykoná ako proti ušlému
(č. l. 5711). Dôvodom bol fakt, že obvinený sa na adresách známych súdu nezdržiaval,
zásielky o termíne verejného zasadnutia sa vrátili súdu s oznámením, že adresát je neznámy.
Taktiež manželka obvineného uviedla, že v apríli 2009 odišiel na neznáme miesto.
Podľa § 302 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 konanie podľa
ustanovení tohto oddielu možno vykonať proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu
pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Citované ustanovenie upravuje postup, ktorý je
možné aplikovať v prípade obvineného, ktorého osobnú účasť pri úkonoch trestného
konania nemožno zabezpečiť zákonnými prostriedkami (predvolanie, predvedenie a pod,),
pretože obvinený sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva.
Podmienkou na konanie podľa tohto ustanovenia je preukázanie úmyslu obvineného
vyhýbať sa trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, v úmysle zabrániť
prerokovaniu veci. V tomto prípade bol úmysel obvineného vyhýbať sa trestnému konaniu
preukázaný, pretože neoznámil takú adresu bydliska, na ktorej by bol zastihnuteľný,
respektíve udal takú adresu, na ktorej bol neznámy.
Tvrdenie dovolateľa o tom, že neboli splnené podmienky na konanie proti ušlému,
pretože jeho prítomnosť bola zabezpečená prítomnosťou obhajcu, ktorého si v tom čase už
zvolil, neobstojí. Podľa § 304 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 obvinený musí
mať v tomto konaní vždy obhajcu, ktorý má rovnaké práva ako obvinený. Obhajca
obvineného JUDr. V. bol o zmene termínu verejného zasadnutia z 12. mája 2011 na 19. máj
2011 upovedomený (doručenka, č. 1. 5708). V rámci odvolacieho konania bolo najvyššiemu
súdu doručené oznámenie o zvolení obhajcu s pripojeným plnomocenstvom pre JUDr. J. V.,
preto predseda senátu podľa § 39 ods. 1, § 40, § 37 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom
do 1. januára 2006 zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. O., ktorého zároveň podľa § 40a
ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 ustanovil za náhradného obhajcu. Tento
postup bol odôvodnený obavou, že ďalšie verejné zasadnutie by mohlo byť zmarené pre
neprítomnosť zvoleného obhajcu Odvolací súd správne konštatoval, že dôvod na odročenie
verejného zasadnutia len preto, že namiesto ustanoveného, resp. zvoleného obhajcu si
obvinený zvolí iného obhajcu, neexistuje.
Dovolací súd preskúmal konštatáciu dovolateľa týkajúcu sa tohto dovolacieho
dôvodu a zistil, že nebol naplnený. Všetky zákonné podmienky na uskutočnenie verejného
zasadnutia v konaní proti ušlému boli splnené. Úmysel obvineného vyhýbať sa trestnému
konaniu bol preukázaný. Predvolanie na verejné zasadnutie bolo vhodným spôsobom
uverejnené vyvesením na úradnej tabuli súdu od 8. apríla do 19. mája 2011, čím bola
splnená ďalšia podmienka konania proti ušlému. Obvinený mal i v tomto konaní obhajcu.
Neobstojí preto ani námietka že verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti
zvoleného, ako aj náhradného obhajcu, keďže zo zápisnice vyplýva, že na tomto zasadnutí
19. mája 2011 bol prítomný náhradný obhajca JUDr. O., ktorý mal znalosť o prejednávanej
veci.
Dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. možno podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Podstata správnej právnej kvalifikácie spočíva v tom, že skutok ustálený súdmi
nižšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú
v Trestnom zákone. Len opačný prípad, nesprávna subsumpcia, odôvodňuje naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. ...
Na margo ďalších uvádzaných pochybení prvostupňového i odvolacieho súdu
spočívajúcich v tom, že obvinený nebol vo veci vypočutý a že sa neprihliadalo na jeho
argumenty (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.), dovolací súd konštatuje, že takýto dovolací
dôvod nezistil. Dôvodom dovolania podľa tohto ustanovenia je vykonanie dôkazov súdom
spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom. V posudzovanej veci boli dôkazy vykonané
v súlade so zákonom. Nesúhlas obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania, jeho
hodnotením a následne ustálením skutkového stavu, nezakladá žiadny dovolací dôvod.“
Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa
vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti rozsudku odvolacieho
súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba
rozhodnúť tak, ako to bolo uvedené v jeho rozhodnutí. V jeho rozhodnutí sú uvedené
skutkové okolnosti veci a odôvodené závery týkajúce sa právneho posúdenia trestnej veci.
Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z toho aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho sudu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich
účel a význam. Podľa tohto názoru ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných
zákonných ustanovení najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd
nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde tak, ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013