Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 451/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013

doručená sťažnosť V. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.:

bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestných činov podvodu podľa § 250 ods. 1,

5, (v bodoch 1/ až 4/ obžaloby), sčasti v štádiu pokusu

podľa (v bode 2/ obžaloby), sprenevery podľa ,

písm. c/ (v bode 5/ obžaloby)

a poškodzovania veriteľa podľa , / v znení

(v bode 6/ obžaloby).

Krajský súd v Prešove mu za tieto trestné činy uložil podľa § 250 ods. 5, 35 ods. 1,

39a ods. 3 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením

na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa

Zb., o trestnom konaní súdnom () v žnem účinnom do 1. Januára 2006 mu

uložil povinnosť nahradiť škodu poškodeným ktorých uviedol, ostatných poškodených

odkázal s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací na základe odvolania

sťažovateľa rozsudkom sp. zn.: zo dňa 19. mája 2011 podľa § 258 ods. 1 písm.

d/, 2 zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho

výkonu podľa , 250 ods. 5, , ,

ods. 3 uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov

so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti citovanému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal sťažovateľ

dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn.: ,

zo dňa 29. januára 2013, podľa odmietol. ...

... sťažovateľ dovolaním vo svoj prospech napadol právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu proti všetkým výrokom, ktoré sa ho dotýkajú

• z dôvodov uvedených v ustanovení § - u 371 ods. 1 písm. i/ ,

lebo rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (skutkov)

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, keď ani prvostupňový

súd, ani súd odvolací nebral do úvahy argumentáciu, ktorú sťažovateľ uvádzal v bodoch 1,

2, 3 podaného odvolania vzťahujúcu sa na všetky skutky obžaloby a v bodoch 4 až 7

podaného odvolania ku konkrétnym skutkom pre ktoré bol uznaný vinným a odsúdený, ktoré

okolnosti, argumenty a dôkazy obvinenia proti jeho osobe vyvracajú vo všetkých bodoch

obžaloby a napadnutého rozsudku a majú zásadný význam pre posúdenie a rozhodnutie

o jeho nevine, najmä, preukazujú, že v skutkoch, pre ktoré bol obvinený, obžalovaný

a odsúdený nie je naplnená skutková podstata trestného činu pre ktorý bol trestne stíhaný,

obvinený, obžalovaný, aj odsúdený, ani nebola naplnená skutková podstata žiadneho iného

protiprávneho, ani trestnoprávneho konania.

Ako dôvod dovolania obvinený uplatňuje aj konanie na súde prvého stupňa v zmysle

ustanovenia / , lebo vytýkané pochybenia neboli napravené

v konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Ako obvinený k jednotlivým skutkom, ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť ani pred

prvostupňovým, ani pred odvolacím súdom v stručnosti uviedol aj dôvody, ktoré súd nevzal

do úvahy a to napriek tomu, že sám dovolací súd v uznesení (viď str. 6 Uznesenia

) uviedol, že prokurátor v dovolacom konaní:... Za relevantnú považoval iba

tú časť tvrdenia obvineného, v ktorej obvinený konštatuje, že jeho konaním nebola naplnená

skutková podstata žiadneho trestného činu. ... Neobstojí argumentácia prokurátora, že...

nemožno hovoriť o porušení práva na obhajobu v situácii, keď obvinený sa hlavného

pojednávania nezúčastnil, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a sám nerealizoval svoje

právo na obhajobu vrátane práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, hoci mu na to bol

vytvorený priestor... keď sťažovateľ na hlavnom pojednávam uviedol, že k jednotlivým

dôkazom sa vyjadrí v závere hlavného pojednávania, kedy mu už priestor zo strany súdu

vytvorený nebol a na vyjadrenie k dôkazom sťažovateľ priestor zo strany súdu v záverečnom

štádiu konania už nedostal.

A neobstojí ani tvrdenie prokurátora, že... Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal aj vinou obvineného, v tejto spojitosti však odvolanie

považoval za nedôvodné. ... keď z textu napadnutého uznesenia uvedené tvrdenie nevyplýva

a nezakladá sa na pravde.

K uvedenému ďalej sťažovateľ uviedol, že nemal žiadnym spôsobom záujem nikoho

poškodiť, ani nesplácať svoje záväzky. Takto to bolo skonštatované aj správcom konkurznej

podstaty, teda konkurzným konateľom a to aj v čase, kedy už bol sťažovateľ vo väzbe. Všetky

platby boli kryté, teda nebol dôvod niekoho poškodiť, zvlášť, keď všetky platby za ktoré je

obžalovaný stíhaný boli platbami súvisiacimi s podnikaním a v rámci podnikania bolo

dostatok finančných prostriedkov na to, aby sa záväzky postupne uhrádzali.

V predmetnej trestnej veci neboli nijako preskúmané dôkazy navrhované obvineným,

neboli vypočutí svedkovia, ktorých obvinený navrhoval.

Ďalej sťažovateľ namietal skutočnosť, že v súdnom spise chýbajú písomnosti –

doklady doložené obžalovaným – viď č. l. 89 – 126. Išlo o písomnosti preukazujúce nevinu

sťažovateľa. A pýtal sa. Kde sú tieto písomnosti? Ako súd mohol bez takýchto závažných

listinných dôkazov rozhodovať?

Z uvedených dôvodov preto sťažovateľ navrhoval, aby dovolací súd po zrušení

napadnutého rozhodnutia prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol, prípadne aby rozhodol vrátiť vec na došetrenie prokurátorovi,

prípadne vrátiť vec na došetrenie do prípravného konania. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn.: , zo dňa

29. januára 2013, podľa dovolanie sťažovateľa napriek

jeho hore uvedeným argumentom odmietol napriek tomu, že:

Nebola dostatočným spôsobom preukázaná vina sťažovateľa a napriek tomu bol

obvinený, obžalovaný a odsúdený.

Počas trestného konania bola obmedzená osobná sloboda sťažovateľa jeho vzatím

do väzby.

Závažným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, keď sťažovateľ na hlavnom

pojednávaní uviedol, že k jednotlivým dôkazom sa vyjadrí v závere hlavného pojednávania,

kedy mu už priestor zo strany súdu vytvorený nebol a na vyjadrenie k dôkazom sťažovateľ

priestor zo strany súdu v záverečnom štádiu konania už nedostal. Takýmto postupom

odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené právo na obhajobu sťažovateľa.

V odvolacom konaní nebol daný priestor na obhajobu zvolenému obhajcovi

sťažovateľa. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené

právo na obhajobu sťažovateľa.

Napriek tomu, že sťažovateľ odvolaním proti rozhodnutiu prvostupňového súdu

napadol v celom rozsahu, teda aj výrok o vine aj výrok o treste, odvolací súd rozhodol iba

o výške trestu. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo závažným spôsobom poručené

právo na obhajobu sťažovateľa, aj jeho právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo

prejednaná nezávislým a nestranným súdom a aby o oprávnenosti trestného obvinenia proti

nemu bolo spravodlivo rozhodnuté.

Prvostupňový súd, ale ani súd odvolací nebral do úvahy argumentáciu sťažovateľa,

nevysporiadal sa s dôkazmi, ktoré navrhoval sťažovateľ, nijako sa nevysporiadal s dôkazmi,

ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ani nebral do úvahy argumentáciu sťažovateľa,

že ani v jednom zo skutkov pre ktoré bol obvinený, obžalovaný a odsúdený, nebola naplnená

skutková podstata trestného činu.

Súd sťažovateľa uznal vinným a odsúdil napriek tomu, že v súdnom spise chýbajú

písomnosti - doklady doložené sťažovateľom č. l. 89 – 126, teda 37 listov dôkazového

materiálu preukazujúceho nevinu obžalovaného. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo

závažným spôsobom poručené právo na obhajobu sťažovateľa, aj jeho právo na to, aby jeho

vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom a aby o oprávnenosti

trestného obvinenia proti nemu bolo spravodlivo rozhodnuté.“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: , zo dňa

29. januára 2013, boli porušené práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté právoplatné rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn.: , zo dňa 29. januára 2013 zrušuje a vec

vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu by teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z hľadiska ústavného neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady

na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru

o vecnej spojitosti medzi základným právami alebo slobodami, ktorých porušenie

sa namietalo, a napadaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý mu

predchádzal.

Sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2013.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

„Na vysvetlenie tohto záveru dovolací súd uvádza, že konkrétne uplatnené námietky,

tvrdenia a právne názory zakladajúce existenciu určitého dovolacieho dôvodu musia vecne

zodpovedať jeho zákonnému vymedzeniu v zmysle Ak dovolanie len formálne

odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, reálne však obsahuje

argumenty stojace mimo zákonných dovolacích dôvodov, ide o dovolanie, ktoré je potrebné

odmietnuť podľa Z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

tiež vyplýva, že tento dôvod odmietnutia dovolania obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia

dovolania podľa Dovolanie sa podľa odmietne,

ak je zrejmé už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávaného v zmysle § 378

, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa ...

Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že obvinený v dovolaní

(najmä pri dovolacom dôvode podľa , ) odkazuje na

argumentáciu prednesenú v konaní pred odvolacím súdom. Jeho námietky a tvrdenia však

vecne nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu uplatnených dovolacích dôvodov.

Dovolanie podľa možno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1

v znení účinnom do 1. januára 2006) na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Toto právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania. Právo

na obhajobu tvorí rad po sebe idúcich právnych postupov, ktoré sa prelínajú celým

trestným konaním. Ide o účasť pri výsluchoch, o doručovanie písomností, o možnosť účasti

pri konfrontáciách, rekonštrukciách, ako aj na všetkých úkonoch vykonávaných súdom po

podaní obžaloby prokurátorom. Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby

a poskytuje aj možnosť faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie cez vyjadrenia

k jednotlivým úkonom.

Dovolací dôvod podľa však musí byť interpretovaný

oveľa užšie. Nie je ním akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také,

ku ktorému došlo zásadným spôsobom. Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla

naplnený pri nerešpektovaní ustanovení o povinnej obhajobe, pri

vykonávaní procesných úkonov smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez prítomnosti

obhajcu a podobne. ...

Po preskúmaní dovolateľových tvrdení dovolací súd konštatuje, že obvinený mal

počas celého trestného konania v plnej miere zabezpečené právo na obhajobu. Na prvom

pojednávaní síce vyhlásil, že využíva svoje právo a nechce byť ďalej osobne prítomný na

konaní (č. 1. 5370 - 5378), to však neznamená, že by kedykoľvek v určený termín po

odročení hlavného pojednávania sa na naň nemohol dostaviť a využiť svoje právo vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Obvinený a jeho obhajca boli vždy riadne a včas

upovedomení o termíne hlavného pojednávania a bolo len na ňom, či svoje právo využije

alebo nie. Skutočnosť, že sa dovolateľ do momentu vyhlásenia dokazovania za skončené na

hlavné pojednávanie nedostavil a nevypovedal sám k veci, ani sa nevyjadril k jednotlivým

vykonávaným dôkazom, hoci mal na to súdom vytvorený priestor, nepredstavuje porušenie

práva na obhajobu. Obhajobné práva využíval prostredníctvom zvolených, resp.

ustanovených obhajcov, osobitne prostredníctvom obhajcu JUDr. J. O., ktorého mu 28.

júna 2000 ustanovil súd podľa v znení účinnom do 1. januára 2006 a

ktorý sa aktívne zúčastňoval na hlavnom pojednávaní.

Námietky dovolateľa týkajúce sa postupu odvolacieho súdu dovolací súd považuje za

neopodstatnené. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že najvyšší súd v zmysle

vykonal konanie o riadnom opravnom prostriedku podľa doterajších právnych predpisov,

t. j. podľa v znení účinnom do 1. januára 2006. Pokiaľ ide

o namietané nedoručenie obžaloby obhajcovi JUDr. J. V. je potrebné pripomenúť, že

doručenie obžaloby sa realizuje vo fáze po pridelení veci zákonnému sudcovi najneskoršie

s predvolaním na hlavné pojednávanie alebo s upovedomením o ňom ( v znení

účinnom do 1. januára 2006) ako súčasť úkonov smerujúcich k príprave hlavného

pojednávania. V súlade s citovaným ustanovením postupoval súd prvého stupňa, ktorý

doručil obžalobu obvinenému (č. 1. 4369) a jeho obhajkyni JUDr. V. F. (č. 1. 4366).

Obvinený si JUDr. J. V. za obhajcu zvolil až 23. marca 2011 (v ten istý deň bolo

najvyššiemu súdu doručené oznámenie o zmene obhajcu spolu s plnomocenstvom; č. l.

5702-5703), t. j. v štádiu odvolacieho konania (odvolanie obvineného bolo najvyššiemu

súdu predložené 19. apríla 2010, č. 1. 5678). V tomto štádiu mohol obhajca využiť právo

nazrieť do spisov v zmysle v znení účinnom do 1. januára 2006 a obstarať...

Odvolanie obvineného proti rozsudku krajského súdu bolo najvyššiemu súdu

predložené 19. apríla 2010 (č. 1. 5678). Predseda senátu opatrením (č. 1. 5681) určil

termín verejného zasadnutia na 24. marec 2011, pričom dal pokyn o tomto termíne

upovedomiť, okrem iných, obvineného, a to z dostupných adries,... P.,..., P.,... S.,...

Ukrajina. Podľa záznamu doručovateľa bol obvinený neznámy na adresách..., P. a..., S.

Zásielka určená obvinenému na adresu..., P. nebola v odbernej lehote prevzatá. Podľa

opatrovníčky obvineného na uvedenej adrese menovaný nikdy nebýval, v apríli 2009 odišiel

na neznáme miesto, nekomunikuje ani s ňou, ani s ich spoločnými dcérami (č. 1. 5685).

Zásielka z adresy..., Ukrajina sa najvyššiemu súdu vrátila ako nevyžiadaná. 21. marca 2011

došlo najvyššiemu súdu faxové podanie obhajcu obvineného, v ktorom uvádza, že svojho

klienta nachádzajúceho sa v K., e-mailom informoval o termíne verejného zasadnutia,

ktorého sa obvinený chce zúčastniť, a preto žiada o odročenie verejného zasadnutia. V ten

istý deň bolo osobne do podateľne najvyššieho súdu doručené písomné podanie obvineného

z adresy... , Ukrajina, datované z 18. marca 2011, v ktorom žiada odročiť verejné

zasadnutie a zrušiť ustanovenie obhajcu JUDr. O. Zároveň uvádza, že do 3 dní oznámi súdu

meno nového obhajcu, ktorého si zvolil. Následne 23. marca 2011 obvinený osobne do

podateľne najvyššieho súdu doručil podanie z adresy..., S., datované z toho istého dňa,

v ktorom oznamuje, že si za obhajcu zvolil JUDr. J. V. a zároveň žiada o odročenie

verejného zasadnutia z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, ako aj z dôvodu

poskytnutia primeranej lehoty na obhajcovo oboznámenie sa s trestným spisom. Po

oboznámení predsedu senátu s nedostatkami v doručení u obvineného, ako aj po vyjadrení

obhajcu JUDr. O. a zástupcu generálneho prokurátora bolo verejné zasadnutie 24. marca

2011 odročené na 12. máj 2011 (č. 1. 5704-5707). Predseda senátu potom opatrením

z 5. apríla 2011 rozhodol, že trestné konanie proti obvinenému sa vykoná ako proti ušlému

(č. l. 5711). Dôvodom bol fakt, že obvinený sa na adresách známych súdu nezdržiaval,

zásielky o termíne verejného zasadnutia sa vrátili súdu s oznámením, že adresát je neznámy.

Taktiež manželka obvineného uviedla, že v apríli 2009 odišiel na neznáme miesto.

Podľa v znení účinnom do 1. januára 2006 konanie podľa

ustanovení tohto oddielu možno vykonať proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu

pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Citované ustanovenie upravuje postup, ktorý je

možné aplikovať v prípade obvineného, ktorého osobnú účasť pri úkonoch trestného

konania nemožno zabezpečiť zákonnými prostriedkami (predvolanie, predvedenie a pod,),

pretože obvinený sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva.

Podmienkou na konanie podľa tohto ustanovenia je preukázanie úmyslu obvineného

vyhýbať sa trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, v úmysle zabrániť

prerokovaniu veci. V tomto prípade bol úmysel obvineného vyhýbať sa trestnému konaniu

preukázaný, pretože neoznámil takú adresu bydliska, na ktorej by bol zastihnuteľný,

respektíve udal takú adresu, na ktorej bol neznámy.

Tvrdenie dovolateľa o tom, že neboli splnené podmienky na konanie proti ušlému,

pretože jeho prítomnosť bola zabezpečená prítomnosťou obhajcu, ktorého si v tom čase už

zvolil, neobstojí. Podľa v znení účinnom do 1. januára 2006 obvinený musí

mať v tomto konaní vždy obhajcu, ktorý má rovnaké práva ako obvinený. Obhajca

obvineného JUDr. V. bol o zmene termínu verejného zasadnutia z 12. mája 2011 na 19. máj

2011 upovedomený (doručenka, č. 1. 5708). V rámci odvolacieho konania bolo najvyššiemu

súdu doručené oznámenie o zvolení obhajcu s pripojeným plnomocenstvom pre JUDr. J. V.,

preto predseda senátu podľa , , v znení účinnom

do 1. januára 2006 zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. O., ktorého zároveň podľa § 40a

ods. 1 v znení účinnom do 1. januára 2006 ustanovil za náhradného obhajcu. Tento

postup bol odôvodnený obavou, že ďalšie verejné zasadnutie by mohlo byť zmarené pre

neprítomnosť zvoleného obhajcu Odvolací súd správne konštatoval, že dôvod na odročenie

verejného zasadnutia len preto, že namiesto ustanoveného, resp. zvoleného obhajcu si

obvinený zvolí iného obhajcu, neexistuje.

Dovolací súd preskúmal konštatáciu dovolateľa týkajúcu sa tohto dovolacieho

dôvodu a zistil, že nebol naplnený. Všetky zákonné podmienky na uskutočnenie verejného

zasadnutia v konaní proti ušlému boli splnené. Úmysel obvineného vyhýbať sa trestnému

konaniu bol preukázaný. Predvolanie na verejné zasadnutie bolo vhodným spôsobom

uverejnené vyvesením na úradnej tabuli súdu od 8. apríla do 19. mája 2011, čím bola

splnená ďalšia podmienka konania proti ušlému. Obvinený mal i v tomto konaní obhajcu.

Neobstojí preto ani námietka že verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti

zvoleného, ako aj náhradného obhajcu, keďže zo zápisnice vyplýva, že na tomto zasadnutí

19. mája 2011 bol prítomný náhradný obhajca JUDr. O., ktorý mal znalosť o prejednávanej

veci.

Dovolanie podľa možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Podstata správnej právnej kvalifikácie spočíva v tom, že skutok ustálený súdmi

nižšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú

v . Len opačný prípad, nesprávna subsumpcia, odôvodňuje naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa ...

Na margo ďalších uvádzaných pochybení prvostupňového i odvolacieho súdu

spočívajúcich v tom, že obvinený nebol vo veci vypočutý a že sa neprihliadalo na jeho

argumenty ( ), dovolací súd konštatuje, že takýto dovolací

dôvod nezistil. Dôvodom dovolania podľa tohto ustanovenia je vykonanie dôkazov súdom

spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom. V posudzovanej veci boli dôkazy vykonané

v súlade so zákonom. Nesúhlas obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania, jeho

hodnotením a následne ustálením skutkového stavu, nezakladá žiadny dovolací dôvod.“

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa

vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti rozsudku odvolacieho

súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba

rozhodnúť tak, ako to bolo uvedené v jeho rozhodnutí. V jeho rozhodnutí sú uvedené

skutkové okolnosti veci a odôvodené závery týkajúce sa právneho posúdenia trestnej veci.

Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z toho aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(napr. , ).

Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho sudu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich

účel a význam. Podľa tohto názoru ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných

zákonných ustanovení najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd

nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa tak, ako

to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013