Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/7/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

proti obžalovanému V. M., pre trestný čin podvodu podľa § 250

ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a iné, prorokoval na verejnom

zasadnutí konanom 19. mája 2011 v Bratislave odvolanie obžalovaného V. M. proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 2. novembra 2009, sp. zn. , a rozhodol

t a k t o :

Podľa , , účinného do 31. decembra 2005,

napadnutý rozsudok s a z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Na základe a podľa Tr. zák., a

ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 sa obžalovanému

V. M., nar. X., bytom P.

u k l a d á

za trestné činy uvedené v nedotknutom výroku o vine napadnutého rozsudku úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, na výkon trestu

2

sa obžalovaný zaraďuje do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 2. novembra 2009, sp. zn. , bol

obžalovaný V. M. uznaný za vinného v bodoch 1/ až 4/ výroku citovaného rozsudku

z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v jeho znení zákona

č. , v bode 2/ sčasti nedokonanom, v štádiu pokusu podľa Tr. zák.;

v bode 5/ z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. v znení

a v bode 6/ z trestného činu poškodzovania veriteľa podľa

ods. 1 písm. a/, ods. 3 Tr. na tom skutkovom

základe, že

1/ ako zástupca firmy S. s právom podpisu v dobe medzi 11. septembra 1992

až 13. septembra 1992 zaslal do podniku V., a. s., D., faxom falošné platobné príkazy

na sumy 363 458 Sk, 403 921,50 Sk a 371 515 Sk ako doklady o splatení svojich predošlých

záväzkov voči tejto firme, aby tak presvedčil túto firmu o svojej solventnosti a získal tak nové

dodávky protektorovacej zmesi, na základe čoho skutočne dňom 14. septembra 1992 boli

obnovené dodávky suroviny pre jeho závod v P. a dodaná nová zásielka v množstve

14 108 kg protektorovacej zmesi, ktorú pracovníci tohto závodu prevzali a spotrebovali vo

výrobe, pričom uvedeným spôsobom získanú zásielku zo dňa 14. septembra 1992 neuhradil,

čím spôsobil firme V., a. s., D., škodu vo výške 393 934,50 Sk, v prepočte 13 076,23 eur,

2/ ako samostatne podnikajúca fyzická osoba pod obchodným menom V. M.-S. dňa

14. decembra 1993 predložil B. a.s. pobočka K. žiadosť o poskytnutie úveru vo výške

70 000 000 Sk, v prepočte 2 323 574,3 eur, za účelom zakúpenia objektu zv. V. na Š., pričom

v žiadosti uviedol nepravdivé údaje o tom, že v čase podania žiadosti o úver má voči iným

subjektom povinnosť uhrádzať splátky iba vo výške 140 000 Sk štvrťročne, taktiež predložil

nepravdivé potvrdenie zo S. B., že táto banka prevezme zaňho záruku pri poskytnutí úveru vo

výške 60 miliónov Sk hoci vedel, že táto banka mu žiadnu záruku nesľúbila

a na preukázanie svojej schopnosti ručiť nehnuteľným majetkom nechal vypracovať znalca

Ing. R. posudok na ocenenie jeho nehnuteľnosti v Prešove na ul. K., ktorý predložil k svojej

žiadosti, pričom ocenenie stavby nechal vypracovať za účelom odpredaja nehnuteľnosti

zahraničnému záujemcovi, čím dosiahol v posudku hodnotu nehnuteľnosti

3

vo výške 92 mil. Sk, i keď hodnota nehnuteľnosti by podľa ocenenia pri použití noriem

pre tuzemsko bola iba 12 mil. Sk, pričom svoju nehnuteľnosť dal už predtým ako zábezpeku

na iný svoj úver v S., k poskytnutiu úveru však nedošlo najmä preto, že Banka B. sa dostala

do finančných ťažkostí a povoľovanie úverov bolo zastavené,

3/ v prvej polovici r. 1994, presne nezisteného dňa požiadal manželov J.

a MUDr. A. E. o pôžičku vo výške 100 000 Sk na úhradu svojich dlhov s tým, že do jedného

mesiaca im túto čiastku vráti, manželia E. však v hotovosti ním požadovanú čiastku nemali,

a preto mu odovzdali vlastné osobné motorové vozidlo zn. B. ŠPZ P. zakúpené v roku 1993

za 100 000 Sk s tým, že obžalovaný môže vozidlo predať a peniaze použiť ako pôžičku vo

výške 100 000 Sk, pričom obžalovaný vozidlo prevzal a odpredal hoci vedel, že do mesiaca

nebude môcť uvedenú pôžičku splatiť a doposiaľ manželom E. nevrátil ani auto ani sumu

100 000 Sk, v prepočte 3 319,4 eur, čím im spôsobil uvedenú škodu,

4/ ako samostatne podnikajúca fyzická osoba pod obchodným menom V. M.-S. v P.

dňa 22. marca 1994 uzavrel kúpnu zmluvu so Š., a. s., P., na základe ktorej odobral v období

od mája do septembra 1994 od tejto firmy výrobky pre svoju predajňu P. a denný bar

P. spolu v hodnote 26 154 Sk, na ktorú úhradu doposiaľ nedal príkaz

ani prostriedky, čím spôsobil uvedenej firme škodu vo výške 26 154 Sk, v prepočte

868,15 eur,

5/ na základe splnomocnenia V. K., majiteľa firmy V. Ú. zo dňa 8. septembra 1993

vymohol pohľadávku jeho firmy za neuhradený tovar dodaný firme J., s. r. o., R., ktorej

spolumajiteľom je Z. K. tak, že dňa 22. septembra 1993 prevzali zamestnanci firmy S. P. od

Z. K. tovar v hodnote 362 297,20 Sk, potom dňa 22. októbra 1993 zaslal Z. K. poštovou

poukážkou firme S. sumu 400 000 Sk, dňa 10. decembra 1993 prevzal M. T., zamestnanec

firmy S. od Z. K. sumu 235 340 Sk, ktorú odovzdal V. M., a dňa 13. januára 1994 zaslal

poštou Z. K. ďalších 200 000 Sk firme S., pričom obžalovaný všetky finančné prostriedky

vymožené od Z. K. použil pre vlastnú potrebu alebo pre prevádzku svojej firmy a peniaze

vymožené na vyrovnanie pohľadávky firmy V. Ú. tejto neodovzdal, čím uvedenej firme

spôsobil škodu v celkovej výške 1 197 637,20 Sk, v prepočte 39 754,27 eur,

6/ v období od apríla 1994 do septembra 1994, kedy si dlhšiu dobu neplnil svoje

záväzky ako aj svoje podnikateľské záväzky (S. Prešov) po vyhlásení konkurzu

4

dňa 31. marca 1994 na návrh I. M. Krajským súdom v Košiciach rozhodnutím sp. zn. K

24/93-22 na majetok firmy V. M.-S. P., rozpredával a udelil rôznym subjektom plné moci a

pokyny na rozpredaj majetku firmy S. rôznym podnikateľským subjektom na území

Slovenskej republiky, čím spôsobil svojim veriteľom najmenej škodu vo výške 1 089 296,80

Sk, v prepočte 36 158,03 eur, a to tak, že:

- dňa 29. apríla 1994 uzatvoril zmluvu o bezpečnostných a strážnych službách s firmu

S. P., ktoré pre firmu S. táto firmy vykonávala od 1. mája 1994 do 2. augusta 1994,

pričom vykonané služby v hodnote 159 000 Sk uvedenej firme uhradil tak, že ako

protihodnotu na ňu previedol vysokozdvižný vozík,

- dňa 18. mája 1994 previedol na firmu E., združenie J. a V. L., stroje

a zariadenia firmy S. v hodnote 112 796,80 Sk, ako protihodnotu za neuhradené

faktúry z roku 1993,

- v dňoch 27. júla 1994 a 28. júla 1994 odpredal zo zásob svojej firmy J. B. materiál v

celkovej hodnote 77 500 Sk,

- dňa 4. augusta 1994 splnomocnil J. G. na realizáciu odpredaja zásob a zariadenia

patriacich firme S. z predajne P. a D. .P., ktoré J. G. následne odpredal V. K. za sumu

160 000 Sk,

- dňa 28. septembra 1994 predal firme K., s. r. o., stroj A. za 320 000 Kč, ktoré v

hotovosti prevzal a použil pre vlastné potreby,

- na základe pokynov obžalovaného realizovali zamestnanci firmy S. Ing. J. B. a M. M.

v decembri 1994 odpredaj strojového zariadenia firmy S. S. T. za 260 000 Sk.

Za tieto trestné činy bol obžalovanému uložený podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. s použitím

§ 35 od. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov, na výkon ktorého bol

podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradený do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa bola obžalovanému uložená povinnosť

nahradiť poškodeným:

1. V., a. s., D., škodu vo výške 13 076,23 eur.

2. Š., a. s., P., B., škodu vo výške 868,15 eur.

3. MUDr. A. E., nar. X., bytom P., V., a jeho manželke J. E. škodu vo výške 3 319,39 eur.

5

Podľa () poškodených M., T.,

a. s., T., S., s. r. o., S., K. W. H., S. M., T., a. s., P., U., s. r. o., P., V., a. s., K., U., a. s., E., s. r.

o., P., prvostupňový súd odkázal s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie.

Na druhej strane podľa (zrejme išlo o ) (zákon

č. ) krajský súd oslobodil obžalovaného V. M., nar.

X. v M., spod obžaloby Krajského prokurátora v Košiciach, sp. zn.

, pre skutok uvedený pod bodom 24/ obžaloby právne kvalifikovaný ako trestný

čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že

ako samostatne podnikajúca fyzická osoba pod obchodným menom V. M.-S. v období

od januára 1993 do októbra 1995 po zrazení nemocenského, dôchodkového a sociálneho

poistenia zo mzdy svojich zamestnancov, zrazené finančné prostriedky neodviedol

regionálnej, neskôr S., ale tieto finančné prostriedky si prisvojil a použil ich na iné účely, čím

pre Sociálnu poisťovňu spôsobil škodu vo výške 586 578 Sk, v prepočte 19 470,82 eur.

Treba dodať, že obžaloba bola podaná pre 23 čiastkových útokov pokračovacieho

trestného činu podvodu, avšak prvostupňový súd uznal vinu len v štyroch bodoch, ako

je uvedené v bodoch 1/ až 4/ napadnutého rozsudku a v ostatných vinu obžalovaného neuznal

a tieto vypustil zo skutkovej vety obžaloby a do rozsudku ich nepojal. Odvolanie zo strany

prokurátora v tomto smere podané nebolo. Odvolanie nebolo podané ani v tej časti rozsudku,

v ktorej bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby.

Proti výroku o vine, uloženom treste a náhrade škody citovaného rozsudku podal

v zákonom stanovenej lehote odvolanie (označené ako sťažnosť) obžalovaný V. M. Tvrdí v

ňom, že je nevinný, že bol vydieraný ukrajinskou mafiou, že dokumentácia o činnosti firmy,

ktorá mu ale bola odcudzená, je dôkazom toho, že jeho firma mala pohľadávky voči iným

firmám, ktoré mu nevyrovnávali, čo zapríčinilo jeho platobnú neschopnosť, pričom k

právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení konkurzu na jeho firmu došlo až v roku 1995, ale

skutky, ktoré sa mu kládli za vinu sa mali stať minimálne jeden rok

pred právoplatnosťou vyhláseného konkurzu.

6

Ku konkrétnemu čiastkovému skutku pod bodom 1/ obžalovaný uviedol, že jeho

spoločnosť nedlhovala podniku V., a. s., D., žiadnu sumu, že to bolo rozhodnuté ešte v rámci

konkurzného konania.

K bodu 2/ napadnutého rozsudku obžalovaný uviedol, že ani len nemohol začať

konanie, ktoré by smerovalo k uvedeniu niekoho do omylu pri vybavovaní úveru v B., keď

podklady na úver do B.B., a. s., K., predložila firma zaregistrovaná ako právnická firma.

Obžalovaný tvrdil, že nie je pravdou, čo sa uvádza v bodoch 2/ až 6/ napadnutého

rozsudku, lebo v konkurznom konaní, ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Košiciach ešte

v roku 1995, sa jednoznačne rozhodlo, že on a jeho spoločnosť nedlhujú tým veriteľom ako

sú uvedení v bodoch 2/ až 6/ rozsudku.

Ďalej obžalovaný namietal, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, lebo na prvom

hlavnom pojednávaní na Krajskom súde v Prešove vyhlásil, že vypovedať k veci bude

až na konci dokazovania, po vypočutí svedkov. Túto možnosť však už od krajského súdu

na konci dokazovania nedostal.

Okrem toho obžalovaný namietal závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctva,

odvetvia psychiatrie z 27. októbra 1995 znalcov MUDr. K. M. a MUDr. J. Č., ktorí zistili, že

obvinený V. M. netrpí duševnou chorobou v zmysle psychózy a nezistili, že by mal znížené

schopnosti rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť a nezistili ani to, že by

jeho ovládacie schopnosti boli podstatne znížené. Obžalovaný v odvolaní k znalcovi MUDr.

M. uviedol, že ho ani raz z očí do očí nevidel a ako mohol stanoviť taký zdravotný stav, keď

na druhej strane bolo na inom okresnom súde zastavené trestné stíhanie proti osobám, ktoré

ho uniesli a držali niekoľko dní v zajatí, pričom trestné stíhanie bolo zastavené len z toho

dôvodu, že iní lekári na základe pozorovania jeho duševného stavu v nemocnici, pri viacerých

jeho hospitalizáciách zistili, že trpí duševnou chorobou, a nie je schopný rozpoznať spáchanie

trestného činu.

Na základe toho obžalovaný navrhol, aby bol rozsudok Krajského súdu v Prešove

zrušený v celom rozsahu čo do výroku o vine a treste, lebo nie je možné, aby jeden krajský

súd alebo iný okresný súd na Slovensku rozhodli nezávisle na sebe, že je nevinný a Krajský

súd v Prešove rozhodol, že je vinný.

7

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného navrhol zrušiť

napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v odvolaní obžalovaného, označenom ako

sťažnosť, a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Pre prípad,

že by sa odvolací súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu o vine obžalovaného,

alternatívne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a s poukazom na dlhú

dobu, ktorá uplynula odvtedy, keď sa skutky mali stať, uložiť obžalovanému trest odňatia

slobody vo výmere, ktorá by bola pokrytá vykonanou väzbou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vykonal odvolacie konanie vo veci obžalovaného

V. M. podľa a nasl. , účinného do 31. decembra 2005, ako proti ušlému,

vzhľadom na splnenie podmienok v citovanom ustanovení uvedených.

Podľa preskúmal odvolací súd zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť

postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného vôbec nie

je dôvodné, pokiaľ sa týkalo výroku o vine napadnutého rozsudku, uznal však čiastočnú

dôvodnosť odvolania obžalovaného čo do výroku o treste, s prihliadnutím na argumentáciu

obhajcu obžalovaného, keď vzhľadom na časový odstup od spáchania skutkov, posúdených

ako trestné činy, boli splnené podmienky na použitie ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.,

účinného do 31. decembra 2005. Preto zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste

a spôsobe jeho výkonu a za použitia uvedeného uložil

obžalovanému primeraný trest. Výroky o vine a náhrade škody napadnutého rozsudku ostali

nedotknuté.

Pokiaľ ide o výrok o vine napadnutého rozsudku, ktorým bol obžalovaný V. M.

v bodoch 1/ až 4/ uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250

ods. 1, ods. 5 Tr. zák., sčasti v bode 2/ v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., v znení

, v bode 5/ z trestného činu sprenevery podľa ,

písm. c/ Tr. a v bode 6/ z trestného činu poškodzovania

veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Tr. zák. v jeho znení zákona

č. , bol skutkový stav súdom prvého stupňa správne zistený. Krajský súd

postupoval v súlade so zásadou uvedenou v ustanovení a opieral

sa o dôkazy vykonané podľa ustanoveniami , ktoré bolo potrebné na danú

vec aplikovať a dôkazy boli vyhodnotené úplne podľa zásad uvedených v

8

Každú pochybnosť o skutkových okolnostiach prípadu zohľadnil krajský súd v prospech

obžalovaného a vyjadril to v odôvodnení svojho rozsudku.

V súlade s ustanovením krajský súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal

za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností

pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú,

pričom tu sa mali na mysli predovšetkým tie skutkové okolnosti, týkajúce sa vypustených

čiastkových skutkov obžaloby, pri ktorých aj krajský súd mal pochybnosti, že by obžalovaný

konal od samého počiatku s podvodným úmyslom.

Prvostupňový súd jasne vyložil akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov

a presvedčivo odôvodnil, prečo v štyroch čiastkových skutkoch uvedených v bodoch 1/ až 4/

napadnutého rozsudku považoval za preukázané, že sa tieto skutky stali, že ich spáchal

obžalovaný a že v týchto prípadoch konal s podvodným úmyslom, teda v tých prípadoch bola

preukázaná aj subjektívna stránka žalovaného trestného činu podvodu. Najvyšší súd

sa s takým postupom i záverom krajského súdu v celom rozsahu stotožňuje. V prípade

uvedenom pod bodom 1/ bolo dostatočne dokumentované vykonanými dôkazmi na hlavnom

pojednávaní, že svoju solventnosť a splatenie predchádzajúcich dodávok tovaru firme V., a.

s., D., obžalovaný deklaroval falošnými, nekrytými platobnými príkazmi

na tam uvedené dosť značné sumy. Výsluchom svedkýň Š., G. a M. a svedka B. bolo

jednoznačne preukázané, že falošné platobné príkazy podpísal a odfaxoval poškodenej strane

obžalovaný a výsluchom svedkyne J. z poškodenej firmy V., a. s., ako aj svedkyne M., bolo

preukázané, že platby za dodávky tovaru na účet tejto spoločnosti nedošli. Je evidentné, že

obžalovaný takto konal zámerne s cieľom dosiahnuť ďalšiu dodávku tovaru, hoci už za

predchádzajúce nezaplatil a nezaplatil ani za zásielku tovaru z D. zo 14. septembra 1992.

Preto jeho zavinenie vo forme priameho úmyslu bolo krajským súdom správne konštatované.

Minimálne odvtedy ako bol vyhlásený konkurz na spoločnosť, ktorej konateľom bol

obžalovaný, tento musel byť uzrozumený s tým, že je v predĺžení, že nemá dostatok

prostriedkov na zaplatenie objednaného tovaru, no napriek tomu konal spôsobom uvedeným

v skutkovej vete pod bodmi 3/ a 4/ rozsudku a za dodaný tovar nezaplatil a v prípade

pod bodom 3/ pôžičku dohodnutým spôsobom nevrátil. Rozsah zadĺženia obžalovaného bol

v tom čase už taký veľký, že obžalovanému muselo byť zrejmé, že záväzok vo vzťahu

k manželom E. v dohodnutom čase splniť nemôže, napokon to neurobil nikdy, rovnako ako

9

nezaplatil za žiadnu z dodávok tovaru od mája do septembra 1994 zo Š., a. s., v P., lebo v tom

čase, keď už bol vyhlásený na jeho spoločnosť konkurz, jeho záväzky prevyšovali

pohľadávky, ale napriek tomu objednával od poškodenej strany ďalšie dodávky tovaru. Preto

bol záver prvostupňového súdu o podvodnom úmysle obžalovaného správny.

Týka sa to aj bodu 2/ napadnutého rozsudku. Obžalovaný chcel, napriek tomu,

že rozsah jeho záväzkov vyplývajúcich už z predchádzajúcich poskytnutých úverov veľkého

rozsahu, bol mimoriadne vysoký, dosiahnuť ďalší úver v pobočke B.B. v K. vo výške

70 000 000 Sk, pričom viacnásobným spôsobom konal falošne, jednak tvrdením, že záruku

mu poskytne S. v B. a predložil o tom potvrdenie, ktoré nebolo pravé a taktiež nechal

vypracovať znalecký posudok na nehnuteľnosti, ktorými chcel ručiť, avšak tento si nechal

vypracovať za účelom predaja zahraničnému záujemcovi, a tak dosiahol podstatne vyššie

ocenenie nehnuteľností, ktoré chcel dať do zálohu a konal tak aj napriek tomu, že už predtým

dal svoju nehnuteľnosť ako zábezpeku na iný svoj úver v inom peňažnom ústave.

Dokazovaním bolo preukázané, že S. v B. nikdy nemienila ručiť za úver požadovaný

obžalovaným a ani žiadne také potvrdenie, ktoré predložil obžalovaný k žiadosti o úver nikdy

nevystavila. Išlo o falošný doklad. To svedčí o podvodnom úmysle obžalovaného. Údaje

o svojej solventnosti a zárukách za úver, ktoré boli v rozpore so skutočnosťou, predkladal

obžalovaný, takže na správnosti záveru krajského súdu nemení nič tá skutočnosť uvádzaná

v odvolaní obžalovaného, že na vybavovanie úveru si najal ešte ďalšiu právnickú osobu.

Skutočnosť, že nakoniec k poskytnutiu úveru obžalovanému nedošlo, bola mimo vôle

obžalovaného, keď došlo ku konkurzu na banku od ktorej úver žiadal a jej činnosť bola

ukončená skôr než by bol úver obžalovanému poskytnutý. Pre naplnenie zákonných znakov

žalovaného trestného činu podvodu v štádiu pokusu v tomto bode so zámerom spôsobenia

škody veľkého rozsahu bolo relevantné konanie obžalovaného, ktorý zo svojej strany urobil

všetko, aby k takému trestnému činu s uvedeným predpokladaným následkom došlo. Právna

kvalifikácia všetkých čiastkových útokov pod bodmi 1 až 4 napadnutého rozsudku zodpovedá

zákonu a to v jeho znení najpriaznivejšom pre obžalovaného.

Čo sa týka skutku pod bodom 5/ napadnutého rozsudku dôkazná situácia bola

jednoznačná v tom, že obžalovaný bol poverený poškodeným K. aby na Slovensku za neho

vymáhal pohľadávky od osôb, s ktorými obchodoval a ostali mu dlžní a dlhoval mu

aj svedok Z. K., od ktorého obžalovaný prostredníctvom iných osôb vymohol v peniazoch

alebo v hodnote tovaru dlh vo výške 1 197 637,20 Sk. Tieto prostriedky však poškodenému

10

K. obžalovaný neodovzdal. Iba obžalovaný tvrdil, že boli s poškodeným dohodnutí, že si ich

má nechať ako pôžičku. Obhajoba obžalovaného však bola vyvrátená. Výpoveďami svedkov

K., K., K., M. a G., ako aj listinnými dôkazmi o dodávkach tovaru poškodeným K. firme Z.

K. a o vrátených peniazoch a tovare pre osobu poverenú obžalovaným M. bol preukázaný

skutkový stav uvedený v tomto bode rozsudku a jeho právna kvalifikácia

ako trestného činu sprenevery bola správna. Priliehavé boli úvahy a závery krajského súdu

o nakladaní obžalovaného s cudzou vecou ako zverenou vecou v rozpore s cieľom zverenia,

keď tieto prostriedky, peniaze, či tovar neodovzdal poškodenému, ale nakladal s nimi ako

s vlastnými. Išlo pritom o spôsobenie značnej škody poškodenému v zmysle Trestného

zákona v jeho znení najpriaznivejšom pre obžalovaného. Niet v tomto smere krajskému súdu

čo vyčítať.

Aj pokiaľ ide o skutok pod bodom 6/ napadnutého rozsudku a jeho čiastkové útoky

od 29. apríla 1994 až do decembra 1994, tento bol spoľahlivo preukázaný dôkazmi, ktoré mal

krajský súd k dispozícii a správne ich vyhodnotil. Dospel aj k správnemu záveru o vine

obžalovaného a kvalifikácii tohto skutku ako trestného činu poškodzovania veriteľa podľa

§ 256 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Tr. zák. a to v jeho znení najpriaznivejšom pre obžalovaného

z dôvodov uvedených na str. 28 až 30 napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd

v plnej miere stotožňuje aj pokiaľ ide o použitie v jeho znení pred novelou

, ktorá sprísňovala sankciu za tento trestný čin pri spôsobení

značnej škody.

Odvolací súd nezisťuje žiadne pochybenie v skutkových a právnych záveroch súdu

prvého stupňa. Odvolacie námietky obžalovaného dotýkajúce sa dokazovania v predmetnej

veci sú neopodstatnené. Je zrejmé, ako to bolo už aj vyššie naznačené, že v dôkaznej núdzi,

pre nedostatok úplnej dokumentácie o činnosti firmy obžalovaného, bez toho, aby súd robil

závery o tom, kto na takom stave nesie vinu, pretože o tom nemal spoľahlivé podklady,

krajský súd úplne v súlade so zákonom aplikoval zásadu v pochybnostiach v prospech

obžalovaného a na podklade tých dôkazov, ktoré boli nespochybniteľné, uzavrel skutkový

stav správne, tak ako sa to uvádza v jeho rozsudku.

Právo na obhajobu obvineného nemohlo byť porušené tým, že súd už ďalšie

dokazovanie nevykonával. Je vecou súdu, a to jeho povinnosťou, rozhodnúť v zmysle § 2

ods. 5 účinného do 31. decembra 2005, ktorý sa v danom prípade aplikoval, aký

11

rozsah dokazovania je nevyhnutý na konečné meritórne rozhodnutie vo veci. Ak to nie

je v súlade s predstavou obžalovaného, to neznamená, že by tým boli porušené jeho

obhajovacie práva.

Obžalovaný V. M. mal počas celého trestného konania v plnej miere zabezpečené

právo na obhajobu. Keď vyhlásil na prvom pojednávaní, že využíva svoje právo a nechce byť

osobne ďalej prítomný, to neznamená, že by v ďalšom konaní nemohol kedykoľvek v určený

termín po odročení hlavného pojednávania, o ktorom bol vždy

on aj jeho obhajca upovedomený, dostaviť sa na hlavné pojednávanie a vyjadriť

sa k jednotlivým dôkazom.

Ako zisťuje najvyšší súd, obžalovaný V. M. bol dokonca nad rámec zmyslu

ustanovenia , účinného do 31. decembra 2005, poučovaný o tom, ako

keby pri každom odročenom hlavnom pojednávaní bol potrebný znovu jeho súhlas

na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného. Hlavné pojednávanie

pri jeho príprave a určovaní jeho termínu je chápané ako jeden celok. Je to jeden úkon, ktorý

určuje predseda senátu a zásadne predpokladá jeho uskutočnenie naraz.

Či sa vôbec uskutočnia ďalšie úkony spojené s vykonávaním dôkazov na hlavnom

pojednávaní, ak nastane taká nutnosť po odročení hlavného pojednávania, nemôže byť

ponechané na vôli obžalovaného, lebo ten nevedie trestné konanie. Ak obžalovaný

do momentu vyhlásenia dokazovania za skončené sa na hlavné pojednávanie neustanovil

a nevyjadril sa k jednotlivým dôkazom, resp. nevypovedal sám k veci, ostáva to len v polohe

ním nevyužitého práva, ktoré mu zákon dáva a nemožno konštatovať porušenie jeho

obhajovacích práv. Svoje obhajovacie práva využíval prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý

sa aktívne zúčastňoval vykonávania dôkazov a uplatňoval aj všetky ďalšie práva

za obžalovaného.

Odvolacia námietka obžalovaného vo vzťahu k dokazovaniu jeho zdravotného stavu,

pokiaľ namietal znalca MUDr. M., tiež nie je opodstatnená. Duševný stav obžalovaného V.

M. bol viacnásobne preskúmavaný znalcami z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie.

Záver o tom, že obžalovaný netrpí duševnou chorobou, pre ktorú

by nemohol rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť alebo nemohol svoje

konanie ovládať urobil súd nielen na podklade znaleckého posudku z roku 1995, ktorý

podávali znalci MUDr. K. M. a MUDr. J. Č., ale vzhľadom na zložitosť posudzovanej otázky

12

bol do konania pribratý znalecký ústav L. v K. Tento ústav, ktorý ambulantne vyšetril

obžalovaného a svoj záver urobil aj na základe výsledkov pozorovania obžalovaného na

Psychiatrickom oddelení Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, v čase

vyšetrenia nezistil duševnú chorobu v zmysle psychózy u obžalovaného a zistil, že ani

v minulosti takou chorobou netrpel, napriek diagnostikovaniu inými znalkyňami, s ktorých

závermi sa znalecký ústav vyrovnal a následne aj prvostupňový súd. V podstate tento

znalecký ústav zistil to čo už v roku 1995 zistili znalci MUDr. K. M. a MUDr. J. Č..

Preto záver prvostupňového súdu o plnej trestnej zodpovednosti obžalovaného V. M.

za svoje činy je správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

Právna kvalifikácia skutkov zodpovedá stavu veci a zákonu. Už bolo vyššie

naznačené, že v súlade so zákonom boli použité pri posudzovaní skutkov ustanovenia toho

, ktorý bol pre obžalovaného najpriaznivejší.

Pokiaľ ide o výrok o treste tu na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý

tak nepostupoval, odvolací súd zohľadnil výraznejšie tú skutočnosť, že od spáchania trestných

činov uplynula už veľmi dlhá doba, pričom na tom, že sa trestné stíhanie neskončilo skôr,

sa výraznejšie podieľali iné skutočnosti než to, že by taká dlhá doba do rozhodnutia vo veci

bola zavinená spôsobovaním prieťahov v konaní v podstatnej časti len zo strany

obžalovaného, ako uzavrel krajský súd. To, že bolo trestné stíhanie prerušené a opakovane

sa zisťoval duševný stav obžalovaného, či sa zmenil alebo nie, nemožno prikladať za vinu

obžalovanému, keď dôvodnosť prerušenia trestného stíhania bola odvodzovaná od znaleckých

posudkov o duševnom stave obžalovaného, či momentálne v čase konania chápe zmysel

trestného konania, keď niektorí znalci nerozpoznali simulovanie choroby obžalovaným.

Až neskôr na základe znaleckého posudku znaleckého ústavu zo 7. septembra 2007 sa zistilo,

že obžalovaný vôbec, v čase spáchania činu a ani potom, netrpel duševnou chorobou v zmysle

psychózy.

Okrem toho treba zdôrazniť, že ani napriek tomu, že obžalovaný V. M. bol vo väzbe

plné tri roky od 9. októbra 1995 do 9. októbra 1998, po predĺžení vtedy platnej maximálnej

dvojročnej lehoty väzby o jeden rok Najvyšším súdom Slovenskej republiky, nebolo

prípravné konanie ani súdne konanie ukončené do uplynutia lehoty väzby. Skôr než

by vôbec sa pristúpilo k prejednávaniu veci na hlavnom pojednávaní, bol obžalovaný

13

prepustený z väzby márnym uplynutím jej už na maximum predĺženej lehoty, pretože

prebiehal spor o príslušnosť medzi súdmi, a to dlhú dobu i po prepustení obžalovaného

z väzby, keď k sporu o príslušnosť dochádzalo aj v dôsledku zmeny právnej úpravy

dotýkajúcej sa ustanovení zákona o príslušnosti súdov. To nemožno pričítať na vrub

obžalovaného a už vonkoncom nie, ak v rámci sporu o príslušnosť aj obžalovaný uplatňoval

svoje práva.

V podstate až po definitívnom postúpení veci Okresným súdom v Prešove Krajskému

súdu v Prešove na základe rozhodnutia okresného súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť

21. decembra 1999 a vec došla na Krajský súd v Prešove 17. januára 2000, začal tento súd

robiť prvé úkony smerujúce k nariadeniu hlavného pojednávania.

Rozhodnutie vo veci bolo vydané 2. novembra 2009, bezmála po desiatich rokoch

od dôjdenia veci na Krajský súd v Prešove. K otázke prerušenia trestného stíhania bolo

poznamenané vyššie, že to nemožno pričítať výlučne na úkor obžalovaného, keď bolo

reálnym faktom, že na základe znaleckých posudkov súdnym rozhodnutím bol pozbavený

spôsobilosti na právne úkony.

Skutky zakladajúce trestné činy obžalovaného sa stali v období od 11. septembra 1992

do decembra 1994. Od posledného z nich do vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku súdu prvého

stupňa uplynula doba takmer pätnásť rokov. Bolo by preto nespravodlivé, ak by na túto

okolnosť súd neprihliadol ako na okolnosť prípadu, ktorá odôvodňuje mimoriadne zníženie

trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného

v čase spáchania trestných činov.

Ak dĺžka trestného konania neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných

veciach a nebolo to výrazne spôsobené len úmyselným spôsobovaním prieťahov zo strany

obžalovaného, je možné takú okolnosť považovať za okolnosť prípadu odôvodňujúcu použitie

mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 na uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom

stanovenej trestnej sadzby, pokiaľ by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej

týmto bolo pre páchateľa neprimerane prísne a účel trestu možno

dosiahnuť i trestom kratšieho trvania.

14

S prihliadnutím na to, že na obžalovaného sa hľadí ako keby nebol súdne trestaný a nič

mu nepriťažovalo, pričom od posledného z trestných činov už uplynula doba takmer

sedemnásť rokov a po prihliadnutí, že najzávažnejší z čiastkových útokov trestného činu

podvodu zostal len v štádiu pokusu, teda reálna škoda sedemdesiat miliónov korún nevznikla,

bolo by neprimerane prísne ukladať mu trest v rámci základnej trestnej sadzby, ktorá

je od piatich do dvanástich rokov odňatia slobody a s prihliadnutím na tieto skutočnosti,

podľa názoru najvyššieho súdu, účel trestu možno dosiahnuť i trestom kratšieho trvania,

a to v trvaní štyroch rokov, ktorý zároveň z podstatnej časti pokryje už vykonaná väzba.

Čo sa týka zaradenia obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody najvyšší súd

súladne so záverom krajského súdu a z dôvodov ním uvádzaných použil tiež modifikačné

ustanovenie § 39a ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a zaradil obžalovaného

na výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Výrok o náhrade škody napadnutého rozsudku, resp. o odkázaní poškodených

na občianskoprávne konanie, je úplne správny, preto ostal nedotknutý.

Na základe týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako

sa uvádza vo výroku tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 19. mája 2011

JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková