Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 591/2013
PDF · 132.34 KB
No categories available
I. ÚS 591/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. L., D., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 227/2013-266 z 30. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2013 doručená sťažnosť A. B., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
M. L., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 227/2013-266
z 30. mája 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
„Žalobou zo dňa 14. 10. 2004 doručenou na Okresný súd v Pezinku sa
navrhovateľka domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v k. ú. Pezinok...“ O veci rozhodol Okresný súd Pezinok rozsudkom č. k.
4 C 586/2008-184 z 8. marca 2011. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Postupom Krajského súdu v Bratislave, základné práva sťažovateľa podľa článku
20 ods. 1, článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 1 ods. 1, článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a základných slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, článku 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom zo dňa 30. 5. 2013 č. k. 3Co/227/2013-266,
porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/227/2013-266 zo dňa 30. 5. 2013
sa zrušuje.
4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
5. Navrhovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 218,12 €, ktorú
je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť k rukám jej právneho zástupcu JUDr. M. L. do
1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej veci dovolanie. Sťažovateľka
tak podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome
vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd. V podmienkach
právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, však takýto stav nie je ústavne
aprobovateľný, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na to, že právomoc dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľka v prípade,
ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj
za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v danom prípade sťažovateľka,
t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolaní,
čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013