Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 636/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť mesta M., M., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. októbra 2012 a postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. februára

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť mesta M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného

súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28.

februára 2013.

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ návrhom

z 3. septembra 2004 uplatnil proti obci J. (ďalej len „odporca“) nárok na zaplatenie sumy 24

627,66 € s príslušenstvom. O tomto návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 12

Cb/99/2004-434 z 12. októbra 2012 tak, že ho zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -471 z 28. februára 2013 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti rozsudku krajského súdu podal 24. mája 2013

dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľ namieta, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, keďže

neuviedol, „prečo nevykonal navrhnuté dôkazy..., neakceptoval jeho odvolacie námietky

a dôkladne sa s nimi nevysporiadal“.

V sťažnosti sťažovateľ namieta spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré vykonal okresný

súd, skutkové zistenia, ktoré vyvodili konajúce súdy z týchto dôkazov, a tiež právne

posúdenie zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta nesprávnu

interpretáciu Zmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 z 18. augusta 1998 (ďalej len

„zmluva“), ako aj jej dodatku o cene, záver týkajúci sa ukončenia zmluvného vzťahu

založeného uvedenou zmluvou, záver konajúcich súdov týkajúci sa odpisovania združených

verejných finančných prostriedkov bez ohľadu na poskytnuté protiplnenie. Rovnako tak

namieta spôsob, akým okresný súd hodnotil výpovede svedkov a posúdil právny úkon

svedka p. R. pri samotnom ukončení zmluvy. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti

uvádza:

«Krajský súd ako súd odvolací sa pri potvrdení rozsudku prvostupňového súdu

obmedzil len na prevzatie jeho odôvodnenia avšak takým spôsobom, kedy sa vôbec

nezmienil o tom, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy a neakceptoval jeho

odvolacie námietky a účinne sa nimi nezaoberal.

Krajský súd, ako aj prvostupňový súd tak žalobcovi svojím postupom

a rozhodnutiami v podstate reálne znemožnili preukázať skutočnosti, ktorými odôvodňoval

najmä ukončenie zmluvného vzťahu so žalovaným, založeného zmluvou, ako aj skutočností

samotného podľa súdov „automatického“ odpisovania združených verejných finančných

prostriedkov podľa zmluvy, ako aj úplne opomenuli sa vysporiadať s niektorými

navrhovanými dôkazmi zo strany žalobcu, či nezákonne vykonávali najmä (listinné dôkazy)

a hodnotili dôkazy týkajúce sa najmä vierohodnosti výpovedí účastníkov a svedkov. Okrem

toho na námietky žalobcu uvedené v odvolaní, odvolací súd reagoval len okrajovo a nevzal

ich do úvahy bez toho, aby svoj postup v odôvodnení svojho rozsudku bližšie zákonným

spôsobom vysvetlil. ...

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd v namietanom rozsudku sa vôbec

nevysporiadal s nie menej významnými otázkami závažných procesných pochybení pri

vykonávaní kľúčových listinných dôkazov (a to konkrétne na pojednávaniach dňa 31. 03.

2008, 24. 04. 2008, 05. 06. 2008, 22. 06. 2009, 01. 10. 2012), pri ich vykonávaní ako, či už

ich kópiami alebo orginálmi prvostupňovým súdom, pričom sa vôbec nevysporiadal

a nehodnotil svedeckú výpoveď svedkyne Ing. P..., či prečo sa vôbec nevysporiadal a nijako

nezdôvodnil nevykonanie navrhovaného dôkazu, a to výsluch svedkyne Mgr. S. (ktorú ako

svedka rozhodných skutočností týkajúcich sa skládky, ako aj bývalej právne zástupkyne

sťažovateľa majúcej vedomosť o všetkých dôležitých informáciách navrhol žalobca na

pojednávaní dňa 31. 03. 2008). ...

Sťažovateľ uvádza, že ním sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj

prvostupňového súdu má zo všetkých uvedených dôvodov za následok porušenie ním

v sťažnosti namietaných práv, pričom okresný a krajský súd mu tak odňali reálnu možnosť

konať pred súdom.»

Sťažovateľ tvrdí, že namietaných pochybení sa dopustil už okresný súd, v dôsledku

ktorých je jeho rozsudok nepreskúmateľný. Krajský súd pochybil tiež, pretože mal rozsudok

okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, namiesto toho rozsudok okresného

súdu potvrdil, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej

uvádza:

«... Sťažovateľ k uvedenému postupu všeobecných súdov konkrétne namieta, že

krajský súd, ako aj prvostupňový súd bezdôvodne odmietli vyhodnotiť svedecké výpovede

jednotlivých účastníkov a svedkov vypočutých počas konania (Ing. I. Z., Ing. E. P., L. R., H.

S., J. H., Ing. P. N.) nielen z hľadiska ich vzťahu k meritu posudzovanej veci, ako aj ku

všetkým kľúčovým otázkam, ktoré považovali za sporné... s prihliadnutím na vyhodnotenie

ich vierohodnosti, a s prihliadnutím k tomu, aký mali svedkovia vzťah navzájom ako aj

spoločne k prejednávanej veci, ale aj k tomu aký mali vzťah k otázke zmyslu, účelu,

platnosti, účinnosti a účinkov pre sťažovateľa a žalovaného z Dohody o združení finančných

prostriedkov zo dňa 25. 05. 1994 a jej Dodatku, k otázke zmyslu, účelu, platnosti, účinnosti

a účinkov pre sťažovateľa a žalovaného Zmluvy o uložení odpadov č- 1/1-Z-1998 zo dňa

15. 08. 1998, k otázke predloženého listinného dôkazu Dohody o ukončení obchodno-

právneho vzťahu zo dňa 28. 12. 1998... v podobe originálu na jednotlivých pojednávaniach,

ako aj otázke posudzovania svedkami kľúčovej otázky pre vymáhaný nárok sťažovateľa, a to

otázky odpisovania združených finančných prostriedkov na základe Zmluvy, jeho zákonného

spôsobu, rozsahu a postupu pri odpisovaní iných osôb, ktoré združili finančné prostriedky

na konkrétny verejný účel.

Rovnako pri uvedenej činnosti všeobecných súdov nebola posúdená rozumová

a duševná úroveň vypovedajúcich účastníkov a svedkov, ako aj to, aké okolnosti

doprevádzali ich vnímanie skutočností o ktorých vypovedali, a ku ktorým vypovedali, ako aj

vzhľadom ku spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k ich chovaniu pri výsluchu...

Rovnako posúdenie otázky právneho úkonu svedka p. R. pri samotnom ukončení

zmluvy, a to podľa Zb o majetku obcí (ďalej len „zákon o majetku

obcí“), zostalo zo strany konajúcich súdov opomenuté, a tieto neprihliadali na tú

skutočnosť, že za účelom posúdenia tejto otázky krajský súd v predchádzajúcom zrušujúcom

uznesení č. k. -368 zo dňa 30. 07. 2010 už upozornil, aj keď len v rámci

doplňujúcej argumentácie, aby si prvostupňový súd vysporiadal uvedenú otázku. ...

Podľa sťažovateľa iba celkové posúdenie z uvedených hľadísk mohlo poskytnúť

vo veci konajúcim všeobecným súdom záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených

(preukazovaných) skutočností. Navyše uvedené skutočnosti boli osobitne namietané

v odvolaní sťažovateľa ako žalobcu v jednotlivých samostatných okruhoch odvolacích

námietok, a to že prvostupňový súd sa nevysporiadal najmä s vytýkanými nedostatkami

zo strany krajského súdu po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia a vrátení veci, keď

„1. Neposadil hodnovernosť Znaleckého posudku z odboru písmoznalectvo č. 5/2009 zo dňa

02. 02. 2009..., ktorý bol vyhotovený za účelom zistenia pravosti a hodnovernosti podpisu

bývalého starostu R. v konfrontácii so skutočnosťami, ktoré nastali v priebehu konania

(nemožnosť predloženia originálu listiny znaleckému dokazovaniu), 2. Nevykonal dôkaz

v súlade s ustanovením , 3. Nesprávne posúdil ukončenie Zmluvy o uložení

odpadov č. 1/1-Z-1998 zo dňa 15. 09. 1998, 4. Neposúdil právny úkon podľa § 9 zákona

č. , ako aj s tým, že pri hodnotení dôkazov najmä výpovedí účastníkov ako aj

svedkov prvostupňový súd nehodnotil: ,,a). Vierohodnosť účastníkov, napr. u navrhovateľa

najmä so zreteľom na jeho tvrdenie o odcudzení originálu dohody (posúdenie listín

doložených k preukázaniu tejto skutočnosti - zápisnice vyšetrujúceho orgánu a výsledok

šetrenia a u odporcu b) skutočnosti, že originál bol ako dôkaz vykonávaný niekoľkokrát

v priebehu konania jeho predložením viacerým svedkom v súvislosti s konfrontáciou jeho

obsahu a potvrdenia jeho pravosti účastníkmi konania ako ja svedkami (p. R., p. S., Ing. Z.),

c) skutočnosť, či by sa odporca mohol spoliehať na nemožnosť predloženia orginálu dohody

vo svoj prospech, pričom krajský súd ich v namietanom rozsudku len okrajovo alebo vôbec

nevyhodnotil keď len stroho odkázal na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.»

Sťažovateľ tiež namieta výklad čl. III bodu 4 zmluvy týkajúci sa odpisovania

združených finančných prostriedkov. Prijatý výklad tohto ustanovenia zmluvy bol podľa

neho formalistický a vedie k nelogickým záverom. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„... interpretácia zmlúv ako prejavov autonómnej normotvorby účastníkov

súkromnopravných vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ

všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu, alebo

s princípom spravodlivosti alebo arbitrárne, opačný postup je možné označiť za svojvôľu,

ktorou sa porušujú ústavne zaručené práva. ...

... je logické, že ak nedochádzalo k protiplneniu zo strany žalovaného vo forme

uskladňovania tuhého komunálneho odpadu, čo v konaní nepreukázal nemohol žalovaný

bez ďalšieho odpisovať každoročne 1/10 zdužených finančných prostriedkov, a navyše aj po

tom, čo mu na podklade podanej žaloby v konaní už v oku 2004 bolo zrejmé, že koná

v rozpore so samotným zmyslom a účelom zmluvy, ku ktorej reálnemu naplneniu nikdy

nedošlo a žalobca odpad v zmysle zmluvy reálne nevyvážal. Uvedené zakladalo aj pre

konajúce súdy ten predpoklad, že žalovaný nemohol pri napĺňaní zmluvného vzťahu

založeného medzi účastníkmi Zmluvou konať v dobrej viere, aj keď podľa doslovného

gramatického výkladu textu zmluvy, avšak v rozpore so samotnou podstatou a princípmi

hmotného súkromného práva. ...

... všeobecné súdy dospeli k tomu jednoznačnému záveru, že žalovaný mohol v zmysle

zmluvy bez akéhokoľvek protiplnenia a riadneho zákonného oznamovania takejto

skutočnosti druhej strane odpisovať každoročne 1/10 združených finančných prostriedkov

pôvodne účelovo združených verejných prostriedkov na konkrétny účel, ku ktorého

naplneniu v prospech žalobcu nikdy nedošlo. ...

Sťažovateľ má za to, že v namietanej časti svojich rozhodnutí tak zvolili konajúce

všeobecné súdy taký výklad, ktorý prikladá posudzovanej zmluve veľmi iracionálne

konsekvencie pre jednu z jej strán oproti strane druhej.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namieta spôsob, akým okresný súd vykonal listinné

dôkazy, a tiež to, že k podanému znaleckému posudku nebol vypočutý znalec. Sťažovateľ

uvádza:

«... odvolací súd nezaujal po podaní odvolania jednoznačné stanovisko k otázke

vykonania dôkazov listinami najmä vykonania kľúčového dôkazu k spornej otázke

ukončenia zmluvného vzťahu založeného Zmluvou, a to písomnej „Dohody o ukončení

obchodno-právneho vzťahu na náklade Zmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 zo dňa

15. 8. 1998“...

K uvedenému považuje sťažovateľ za potrebné uviesť, že ako vyplýva zo Zápisnice

z pojednávania prvostupňového súdu zo dňa 31. 03. 2008 prvostupňový súd vykonával

dôkaz originálom Dohody listinou takým spôsobom, že síce vo veci konajúca sudkyňa

listinný dôkaz neprečítala (v podstate tak neurobila pri žiadnom z vykonaných listinných

dôkazov počas celého prvostupňového konania), ale oznámila prítomným na tom ktorom

pojednávaní jej obsah (ako aj pri všetkých iných listinných dôkazoch) a po nahliadnutí

vrátila originál právnej zástupkyni žalobcu, pričom jedna kópia predloženého originálu

bola na pojednávaní doručená právnemu zástupcovi žalovaného.

Čo je však značne rozporuplné a u sťažovateľa zakladá porušenie ním namietaných

práv najmä práva na spravodlivý proces je opakované konštatovanie prvostupňového súdu

v jeho zápisniciach, že na č. l. 73 (neskôr podľa súdu na inom č. l.) sa nachádzal originál

dohody majúci vplyv na ukončenie Zmluvy, ktorý následne zmizne zo spisu a nie je možného

ho vo forme predložiť aj z ďalšieho dôvodu krádeže motorového vozidla právnej zástupkyne

žalobcu na znalecké skúmanie, čím je zmarené vykonanie tohto dôkazu a zo strany

konajúcich súdov nezákonne konštatované neunesenie dôkazného bremena žalobcom, a

teda neúspech v spore. ...

Vo veci konajúce súdy porušili v podstate, v namietanom konaní zásadu rovnosti

zbraní keď niektoré listinné dôkazy (najmä Dohodu o združení finančných prostriedkov

číslo listu základného spisu... 4-8, Uznanie dlhu čl. 9, Zmluvu o uložení odpadov a jej

dodatok čl. 62-65, Zmluva o odvoze odpadu čl. 79-83, Zmluva o uložení odpadov čl. 84-85,

faktúry s prílohami čl. 89-139, Dodatok k zmluve o uložení odpadov č. l. 141 a iné...)

vykonané uvedeným nezákonným spôsobom považovali za spôsobilé na zistenie skutkového

a právneho stavu a iné (Dohoda o ukončení zmluvy č. l. 73) tiež vykonané uvedené

nezákonným spôsobom nie.

Sťažovateľ má za to, že originálom listiny, a to originálom dohody, ktorú

prvostupňový súd podrobil dokazovaniu na pojednávaniach a ktorá bola založená v zmysle

zápisníc v spise bolo preukázané ukončenie zmluvného vzťahu založeného Zmluvou medzi

sťažovateľom a žalovaným, a zistenia konajúcich súdov v tejto otázke sú arbitrárne

a nezakladajú sa na vykonanom dokazovaní...

... K otázke vykonania a posúdenia znaleckého dokazovania sťažovateľ namieta, že

prvostupňový pochybil, pričom krajský súd to bez ďalšieho akceptoval, že nebol pred

prvostupňovým súdom ku všetkým relevantným otázkam pravosti spochybňovanej Dohody či

jej kópie v zmysle vypočutý znalec, ktorý podal znalecký posudok čím je

namietaný rozsudok aj v tomto smere zaťažený vadou a konečnom dôsledku porušené ním

namietané práva.»

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:

„... bezdôvodným odopretím práva na súdnu ochranu ohľadne majetkového práva

k pohľadávke sťažovateľa bolo závažne zasiahnuté do sťažovateľovho a dohovorom

zaručeného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok.

Nesprávne skutkové a právne závery všeobecných súdov podrobne opísané v tejto

sťažnosti, navodili právny stav, v ktorom sťažovateľ a to celkom zjavne bez svojho

zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe ako okresného tak aj krajského súdu bol a je

vystavený bezdôvodne možnosti odňatia svojho majetku vo výške 24.627,66 EUR čím bolo

závažným spôsobom zasiahnuté nielen do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1

, ale aj do práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... podľa 46 ods. 1 a právo... podľa

dohovoru, ako aj základné právo... podľa a právo... podľa

dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom sp. zn. -178 zo dňa 29. 03. 2012 (ide

o zrejmú nesprávnosť, pretože z odôvodnenia sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ

namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2

a jeho rozsudkom č. k. -471 z 28. februára 2013, pozn.), ako

aj postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom č. k. -434 zo dňa 12. 10. 2012 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

-178 zo dňa 29. 03. 2012 (taktiež ide o zrejmú nesprávnosť, pretože

z odôvodnenia sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

práv rozsudkom č. k. -471 z 28. februára 2013, pozn.), ako aj rozsudok

Okresného súdu Košice-okolie č. k. -434 zo dňa 12. 10. 2012 zrušuje a vec

vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Mestu M... primerané finančné

zadosťučinenie v peniazoch v sume 24.627,66 EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd

v Košiciach spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Košice-okolie do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice-okolie sú povinný spoločne

a nerozdielne uhradiť Mestu M... trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 EUR... na účet

právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil

takto:

„Sťažovateľ požaduje primerané finančné zadosťučinenie s ohľadom na skutočnosť,

že konanie krajského súdu zneistilo sťažovateľa v dispozícií s verejnými prostriedkami, ako

aj v podnikaní a ohrozilo jeho majetok v Slovenskej republike tým, že sú ohrozené právne

možnosti ako účinne ochraňovať majetok a disponovať ním.

Ako už bolo sťažovateľom uvedené v odôvodnení porušenia hmotných práv,

nesprávne skutkové a právne závery všeobecných súdov podrobne opísané v tejto sťažnosti,

mali za následok a navodili právny stav, v ktorom sťažovateľ a to celkom zjavne bez svojho

zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe ako okresného tak aj krajského súdu bol a je

vystavený bezdôvodne možnosti odňatia svojho majetku vo výške 24.627,66 EUR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo

vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. (m. m. ,

, , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

postupom okresného súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 12. októbra 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že k

jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj

z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. októbra 2012 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudok z 12. októbra 2012, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa

a nasl. (ďalej len „OSP“) krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 28. februára 2013

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 24. mája 2013

dovolanie, ktoré je založené na dovolacích dôvodoch uvedených v § 237 písm. f) a § 241

ods. 2 písm. a), b) a c) . Podľa zistení ústavného súdu najvyšší súd ako dovolací súd do

dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

Sťažovateľ tvrdí, že „vyčerpal možnosť všetkých riadnych opravných prostriedkov“

s tým, že „podal dňa 24. mája 2013 proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu,

mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie“, čím sú podľa neho dané podmienky

prípustnosti sťažnosti podľa .

V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného

z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia

by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne

preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak

napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné ().

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013