Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 628/2013
PDF · 347.36 KB
No categories available
IV. ÚS 628/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť F. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo
veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013
doručená sťažnosť F. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P. ,
D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy a
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
vo veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13 (ďalej aj „napadnutá vec“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal 8. februára
2008 Okresnej prokuratúre Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie pre
podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
podľa § 237 Trestného zákona predsedníčkou Spoločenstva vlastníkov bytov..., N. (ďalej
len „spoločenstvo“). Poverený príslušník Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín,
Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného
vyšetrovania Nové Mesto nad Váhom, pracovisko Myjava (ďalej len „odbor skráteného
vyšetrovania“), uznesením sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 22. marca 2008 (ďalej
len „uznesenie z 22. marca 2008“) podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné
oznámenie sťažovateľa odmietol, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na
postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Proti označenému uzneseniu podal
sťažovateľ 7. apríla 2008 sťažnosť, o ktorej rozhodol poverený príslušník odboru skráteného
vyšetrovania uznesením sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 20. mája 2008 podľa
§ 190 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku tak, že jej vyhovel a sťažnosťou napadnuté
uznesenie z 22. marca 2008 zrušil v celom rozsahu.
Na základe uznesenia sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 20. mája 2008 bolo
podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku 10. júna 2008 opätovne začaté trestné stíhanie za
prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Trestného
zákona. V jeho ďalšom priebehu poverený príslušník odboru skráteného vyšetrovania vydal
uznesenie sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 20. januára 2009, ktorým bol podľa
§ 142 ods. 1 Trestného poriadku do konania pribratý znalec z odboru ekonómie
a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva na vypracovanie znaleckého posudku.
Proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej okresná prokuratúra
uznesením č. k. 1 Pv 534/08-15 z 19. februára 2009 rozhodla tak, že ju v súlade s § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú. Na základe podania
sťažovateľa z 23. marca 2009, ktorým sa domáhal rozšírenia znaleckého dokazovania,
prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) preskúmal
vyšetrovací spis sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 a vyzval sťažovateľa na doplnenie
podania; sťažovateľ ho doplnil podaním 3. júna 2009. Následne prokurátor krajskej
prokuratúry v súvislosti s vybavovaním podania sťažovateľa v prípise č. 1 KPt 597/09
z 30. júna 2009 uviedol, že jeho podnet na rozšírenie znaleckého dokazovania je dôvodný,
v dôsledku čoho bolo uznesením povereného príslušníka odboru skráteného vyšetrovania
sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 z 10. augusta 2009 rozšírené znalecké
dokazovanie.
Napriek uvedenému bolo uznesením povereného príslušníka Policajného zboru
sp. zn. ČVS: ORP-484/5-OSV-TN-2008 zo 4. februára 2010 podľa § 215 ods. 4 Trestného
poriadku s poukazom na § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie za prečin
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Trestného zákona
zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 9. marca 2010 sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra
uznesením č. k. 1 Pv 534/08-36 z 30. marca 2010 zamietla ako podanú oneskorene.
Na základe ďalšieho podania sťažovateľa z 21. júna 2010 adresovaného orgánom
prokuratúry a vybavovaného prípisom prokurátorky krajskej prokuratúry č. 1 KPt 597/09-26
z 22. augusta 2010 bolo vyšetrovateľkou Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Novom Meste nad Váhom, odboru justičnej a kriminálnej polície, oddelenia justičnej
polície Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „vyšetrovateľka okresného riaditeľstva“),
4. novembra 2010 opätovne začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania zločinu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 3 písm. b)
Trestného zákona. Následne bolo trestné stíhanie uznesením vyšetrovateľky okresného
riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-464/JP-NM-2010 z 2. augusta 2011 podľa § 215 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku zastavené s odôvodnením, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné
stíhanie, sa nestal. Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľky okresného riaditeľstva podal
sťažovateľ 8. augusta 2011 sťažnosť, o ktorej rozhodla prokurátorka okresnej prokurátorky
uznesením č. k. 1 Pv 534/08-74 z 24. augusta 2011 tak, že ju zamietla podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
Na základe podnetu sťažovateľa z 26. septembra 2011 mu prokurátor krajskej
prokuratúry prípisom č. k. 1 KPt 597/2009-36 z 15. novembra 2011 oznámil, že vo veci
budú vykonané ďalšie úkony (vypočutie súdnej znalkyne a prípadné doplnenie znaleckého
posudku). Následne prokurátorka okresnej prokuratúry vydala podľa § 230 ods. 2 písm. a)
Trestného poriadku pokyn č. k. 1 Pv 534/08-104 zo 4. mája 2012 Okresnému riaditeľstvu
Policajného zboru, odboru kriminálnej polície, oddeleniu ekonomickej kriminality Trenčín
(ďalej len „Okresné riaditeľstvo Trenčín“), na základe ktorého vyšetrovateľ Okresného
riaditeľstva Trenčín uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1344/OEK-TN-2011 z 9. mája 2012
pribral do konania znalca z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva
a daňovníctva Ing. E. J. na vypracovanie znaleckého posudku. Proti tomuto uzneseniu
Okresného riaditeľstva Trenčín podal sťažovateľ sťažnosť, «ktorú Okresná prokuratúra v
Trenčíne uznesením sp. zn. 1 Pv 534/08-117 zo 14. 06. 2012 zamietla ako nedôvodnú, hoci v
jeho odôvodnení konštatuje príslušná prokurátorka, že vo vydanom uznesení sú pisárske
chyby, ktoré si vyšetrovateľ odstráni opravným uznesením.
Krajská prokuratúra v Trenčíne svojim prípisom dňa 28. 05. 2012 pod sp. zn.
1 KPt 597/09-43 reagovala na moje podanie - sťažnosť z 23. 04. 2012 a konštatovala, že
moje podanie je dôvodné, najmä čo sa týka prieťahov v konaní.
Krajská prokuratúra v Trenčíne svojim prípisom dňa 19. 09. 2012 pod sp. zn.
1 KPt 597/09-50 reagovala na moje podanie z 20. 08. 2012 a konštatovala nedostatky
v konaní prokurátorky okresnej prokuratúry a aj vyšetrovateľa PZ.
Po oboznámení sa so znaleckým posudku znalca Ing. J., kde aj sám znalec uvádza
chýbajúce finančné prostriedky na účte „spoločenstva“ som vypracoval písomnú analýzu k
tomuto posudku, pričom som vychádzal z údajov použitých samotným znalcom Ing. J. a
dožadoval som sa doplnenia znaleckého posudku v konkrétnostiach. Zároveň som poukázal
na pochybenie znalca Ing. J. v tom, že ako znalec nie je oprávnený v znaleckom posudku
hodnotiť právne otázky, konkrétne že... „nedošlo k sprenevere“, pričom ale znalec ničím v
posudku nezdôvodnil skutočný stav a dôvody, ktoré viedli k finančnému schodku, na ktorý
schodok sám znalec v uvedenom znaleckom posudku dospel.
Napriek môjmu namietaniu záverov znaleckého posudku Ing. J. a bez vykonania
ďalších navrhovaných dôkazov, ktorými boli okrem iného aj navrhované výsluchy ďalších
svedkov - poškodených členov „spoločenstva“ vyšetrovateľ PZ uznesením pod
ČVS: ORP-1344/OEK-TN-2011 zo dňa 28. 01. 2013 podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona zastavil trestné stíhanie s odôvodnením, že vo veci nejde o trestný čin a nie je dôvod
na postúpenie veci. Toto uznesenie mi bolo doručené dna 04. 02. 2013 a okamžite som v ten
istý deň proti tomuto uzneseniu podal písomnú sťažnosť s uvedením, že keďže ide
o rozsiahlejšiu a náročnejšiu vec tak podrobné zdôvodnenie mojej sťažnosti pošlem
vyšetrovateľovi najneskôr do 10 dní doporučene poštou. Podrobné písomné zdôvodnenie
podanej sťažnosti som vyšetrovateľovi zaslal doporučene už dňa 11. 02. 2013, teda už po
siedmych dňoch.
Dňa 13. 02. 2013 mi bolo doručené uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry
Trenčín zo dna 11. 02. 2013 pod sp. zn. 1 Pv 534/08-159, ktorým podľa § 193 ods. 1
písm. c/ Trestného poriadku zamieta mnou podanú sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
PZ pod ČVS: ORP-1344/OEK-TN-2011 zo dňa 28. 01. 2013 o zastavení trestného stíhania
ako nie dôvodnú. V písomnom odôvodnení prokurátorka okrem iného uvádza, že som
v podanej sťažnosti neuviedol žiadne dôvody a že som v sťažnosti uviedol, že svoju sťažnosť
bližšie písomne zdôvodním, čo sa do dňa kedy prokurátorka rozhodla nestalo. Pani
prokurátorka pokiaľ ale moju sťažnosť čítala, tak musela vidieť, že sťažnosť som podal dňa
04. 02. 2013 a že uvádzam aj konkrétnu lehotu, že ju dodatočne odôvodním do 10 dní, teda
maximálne do 14. 02. 2013, pričom ale ona už dňa 11. 02. 2013 o sťažnosti rozhodla.
Neakceptovaním možnosti odôvodnenia mojej sťažnosti už samotným vyšetrovateľom ale
dokonca aj prokurátorkou Okresnej prokuratúry v Trenčíne došlo k porušeniu môjho práva
ako poškodeného v trestnom konaní, ale aj k porušeniu môjho ústavného práva ako občana
na súdnu a „inú právnu ochranu“.
Dňa 21.02.2013 som na základe uvedeného písomne podal podnet na Krajskú
prokuratúru v Trenčíne na preskúmanie správnosti postupu prokurátorky Okresnej
prokuratúry Trenčín... v súvislosti s ňou vydaným uznesením sp. zn. 1 Pv 534/08-159
z 11. 02. 2013, ktorým predčasne zamietla moju sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ
Okresného riaditeľstva PZ Trenčín zo dňa 28. 01. 2013 pod ČVS: ORP-1344/OEK-TN-
2011, ktorým vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného
poriadku vo veci zločinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237
ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona a súčasne som žiadal aj o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa OR PZ Trenčín... hlavne z toho dôvodu, že počas trestného stíhania sa vôbec
nevysporiadal s mojimi písomnými návrhmi na vykonanie ďalších dôkazov za účelom
zistenia objektívnej pravdy, nevyžiadal doplnenie znaleckého posudku Ing. J., prípadne aj
formou vypočutia tohto znalca, pričom znalec Ing. J. v závere znaleckého posudku v
rozpore so zákonom sa vyjadril k právnej otázke, na čo ako znalec nie je vôbec oprávnený a
vyšetrovateľ a ani prokurátorka sa týmto porušením zákona vôbec nezaoberali a v
konečnom dôsledku po tom, ako som v zákonnej lehote podal proti uzneseniu o zastavení
písomnú sťažnosť s výslovným vyhlásením, že túto moju sťažnosť v lehote do 10 dní
podrobne odôvodním, tak vyšetrovateľ na moje odôvodnenie vôbec nepočkal, úmyselne
sťažnosť bez môjho avizovaného dodatočného odôvodnenia zaslal prokurátorke
a prokurátorka ešte v lehote, počas ktorej som mal možnosť sťažnosť písomne odôvodniť ju
ako neodôvodnenú zamietla.
Krajská prokuratúra v Trenčíne mi prípisom zo dňa 03. 04. 2013 pod sp. zn.
1 KPt 597/09-63 oznámila, že tento môj podnet nie je dôvodný a moje podanie odložila.
Na základe uvedeného som dňa 24. 04. 2013 podal podnet na generálnu prokuratúru
SR na preskúmanie správnosti postupu Krajskej prokuratúry v Trenčíne a súčasne aj návrh
na postup generálneho prokurátora SR podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Dňa
08. 07. 2013 mi bolo doručené rozhodnutie generálnej prokuratúry SR pod sp. zn.
IV/6 GPt 99/13-7 zo dňa 27. 06. 2013 ktorým príslušný prokurátor moje podanie vyhodnotil
ako opakovaný podnet a bez toho aby sa bližšie zaoberal jednotlivými bodmi môjho podania
toto odložil.
Dôrazne odmietam konštatovanie prokurátora generálnej prokuratúry SR, že sa
v danej veci jednalo o opakovaný podnet. Svoj podnet na generálnu prokuratúru SR som
podal nie ako opakovaný podnet ale ako reakciu na nezákonný postup vyšetrovateľa PZ,
prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne a prokurátorky Krajskej prokuratúry
v Trenčíne v súvislosti s upretím môjho práva ako poškodeného podávať v rámci trestného
konania návrhy, podnety a opravné prostriedky v súlade s ustanovením § 46 ods. 1, ods. 5
Prokurátor generálnej prokuratúry SR sa ani slovom nezmienil o mojej sťažnosti
proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ a hlavne o mojom písomnom vyjadrení, že podanú
sťažnosť v konkrétnej lehote doplním, čo som aj vykonal. Neberie sa do úvahy ani
niekoľkonásobne potvrdená nečinnosť či už zo strany povereného príslušníka PZ,
vyšetrovateľov a aj prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne.
Z tohto dôvodu svoju sťažnosť podávam aj za porušenie môjho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Napokon rozhodnutie generálnej prokuratúry SR považujem za nezákonné aj preto,
že ho nepodpísal osobne generálny prokurátor SR ale v z. prokurátor, čo je podľa môjho
presvedčenia nielen v rozpore so zákonom o prokuratúre č. 153/2005 Z. z. v platnom znení
ale aj so zákonom o vybavovaní sťažností č. 757/2004 Z. z. v platnom znení.».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a následne takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa F. B. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl.
46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá neodstránila nezákonnosť postupu vyšetrovateľa
PZ a nižších stupňov prokuratúry porušené bolo.
2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného
trestného oznámenia znovu konala a rozhodla o vykonaní riadneho vyšetrovania
a dokazovania a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva F. B. na súdnu a
inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
3. Podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Dohovoru
sa sťažovateľovi F. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie.
4. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. P... sa priznáva náhrada trov
právneho zastupovania... 223,46,- € špecifikovaná v prílohe.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z petitu sťažnosti, ako aj jej obsahu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej
prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13, ktorý súvisel so spôsobom
vybavovania jeho podania z 24. apríla 2013; toto podanie sťažovateľa generálna prokuratúra
vyhodnotila ako opakovaný podnet.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy postupom generálnej prokuratúry
vo veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy postupom generálnej prokuratúry pri
vybavovaní jeho opakovaného podnetu „na preskúmanie postupu prokurátorky Krajskej
prokuratúry v Trenčíne v súvislosti s jej rozhodnutím pod sp. zn. 1 KPt 597/09-63 zo dňa
3. apríla 2013 o doložení môjho podnetu a súčasne návrh na postup generálneho
prokurátora SR podľa § 363 ods. 1 trestného poriadku – podanie“ vo veci vedenej pod
sp. zn. IV/6 GPt 99/13 ústavný súd zo sťažnosti a k nej priložených príloh zistil, že
generálna prokuratúra ho prípisom č. k. IV/6 GPt 99/13-7 z 27. júna 2013 odložila ako
nedôvodný.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade nie
je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také
rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo
postupom, ktorý vydaniu samotného rozhodnutia predchádzal. Skutkové a právne závery
príslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v postavení
oznamovateľa a zároveň poškodeného podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 3
písm. b) Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Trenčíne, odboru kriminálnej polície, oddelenia ekonomickej kriminality Trenčín
sp. zn. ČVS: ORP-1344/OEK-TN-2011 z 28. januára 2013 (ďalej len „uznesenie
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Trenčín z 28. januára 2013“) bolo v súlade s § 215
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie vo veci podozrenia zo spáchania
uvedeného trestného činu zastavené s odôvodnením, že nejde o trestný čin a nie je dôvod na
postúpenie veci bez toho, aby bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe. O sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Trenčín z 28. januára 2013
prokurátorka okresnej prokuratúry rozhodla tak, že túto ako nedôvodnú uznesením
č. k. 1 Pv 534/08-159 z 11. februára 2013 zamietla (ďalej len „uznesenie prokurátorky
okresnej prokuratúry z 11. februára 2013“), pričom preskúmala označené uznesenie
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Trenčín, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo. Na
základe podnetu sťažovateľa z 21. februára 2013 prokurátorka krajskej prokuratúry
prípisom č. k. 1 KPt 597/09-63 z 3. apríla 2013 (ďalej len „prípis prokurátorky krajskej
prokuratúry z 3. apríla 2013“) preskúmala zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Trenčín z 28. januára 2013, ako aj uznesenie prokurátorky okresnej prokuratúry
z 11. februára 2013 a dospela k záveru, že podnet sťažovateľa nie je dôvodný. Generálna
prokuratúra vo veci vedenej pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13 prípisom z 27. júna 2013 vybavila
opakovaný podnet sťažovateľa z 29. apríla 2013, v ktorom sa domáhal preskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a prokurátorky krajskej
prokuratúry vo veci jeho trestného oznámenia. Z obsahu označeného prípisu generálnej
prokuratúry vyplýva, že prokurátor generálnej prokuratúry sa opakovaným podnetom
sťažovateľa riadne zaoberal a po preskúmaní kompletného spisového materiálu dospel
k záveru, že je nedôvodný, a preto ho odložil.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že
v obdobných prípadoch, ako je aj vec sťažovateľa, už viackrát vyslovil právny názor,
v zmysle ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe
podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom
nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Uvedený článok ústavy garantuje ochranu pred
protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje
o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp.
opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou
tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu,
resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu
nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému
podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06,
IV. ÚS 28/06 atď.).
Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že tento nie je vôbec
aplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným
poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa
(Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. októbra 2006, č. 29858/03, oddiel 1).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatoval, že v posudzovanom
prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže generálna prokuratúra sa zákonom ustanoveným
spôsobom zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľa a na základe svojich zistení ho
prípisom č. k. IV/6 GPt 99/13-7 z 27. júna 2013 odložila.
Nad rámec už uvedeného a v nadväznosti na sťažovateľom prezentované námietky,
ktoré v konečnom dôsledku súvisia s otázkou právneho posúdenia ním oznámených
skutočností o trestnej činnosti orgánmi činnými v trestnom konaní, ústavný súd
poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov
väčšiny členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických
znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie
páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.
Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či
bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie
tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie
bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu
(m. m. I. ÚS 68/2012).
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/6 GPt 99/13-7
z 27. júna 2013 „nepodpísal osobne generálny prokurátor“, čím zároveň spochybňuje
právomoc prokurátora generálnej prokuratúry konať a vybaviť opakovaný podnet
sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na ustanovenia zákona o prokuratúre (§ 31 a nasl.),
podľa ktorého sa sťažovateľ môže originálnym (prvotným) podnetom domáhať
preskúmania zákonnosti takéhoto postupu prokurátora generálnej prokuratúry samotným
generálnym prokurátorom, príp. prvým námestníkom generálneho prokurátora, ktorý
po posúdení veci, ak zistí, že prokurátor generálnej prokuratúry nemal právomoc konať,
môže sám túto právomoc vykonať (k tomu pozri aj II. ÚS 394/08).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 99/13
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06)
vychádzajúca z rozhodovacej činnosti ESĽP (rozhodnutie ESĽP vo veci Krumpel
a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005), ktorá sa týka základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípadoch, keď jeho porušenie
namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda,
sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci trestného konania v predmetnej veci bez
vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať vyslovenia porušenia označeného
základného práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie
obvinenia konkrétnej osobe je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom
konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho
poškodenia, a teda z neho robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má
nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
V namietanom trestnom konaní, v rámci ktorého nedošlo ku vzneseniu obvinenia
konkrétnej osobe, bol sťažovateľ v procesnom postavení svedka — poškodeného, a preto
s poukazom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a ESĽP nemohol v relevantnom čase
„profitovať“ zo záruk podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z podstaty a účelu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd aj túto časť sťažnosti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto
dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol
(obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 286/2011).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2013