Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 627/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. L. – M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., K.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. apríla 2013, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. – M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta

2013 doručená sťažnosť M. L. – M. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. apríla

2013

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o zaplatenie 1 659, 70 € s príslušenstvom

vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom z 23. novembra 2011 žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľa z 10. januára 2012 rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 29. apríla 2013, ktorým potvrdil prvostupňový

rozsudok.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok krajského súdu... nie je v súlade

s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces a predstavuje protiústavný zásah do

práva sťažovateľa na súdnu ochranu...

... rozhodnutie krajského súdu neobsahuje dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie,

v dôsledku čoho je toto rozhodnutie nepreskúmateľným, arbitrárnym a svojvoľným súdnym

rozhodnutím...“

Rozsudok považuje sťažovateľ „za zmätočný a obsahujúci protichodné tvrdenia...

poprel právny záver súdu prvého stupňa, svoj záver o odstúpení žalovaného od zmluvy však

logicky, presvedčivo ani zrozumiteľne nevysvetlil“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 ... a na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru... rozsudkom

Krajského súdu... č. k. -132 z 29. 4. 2013 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. -132 z 29. 4.

2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

275,94 EUR...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

7. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2013.

8. Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

9. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

10. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich a dohovorom

garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého

rozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok uvedených v bode 3 a sťažovateľom

označeným základným právom podľa , resp. právom podľa dohovoru existuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala

opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie,

či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

rozsudkom sp. zn. z 29. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovoru).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský

súd [v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (pozri tiež bod 3)] oboznámil

prvostupňové rozhodnutie, odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného

k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd... ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) podľa , preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Súd prvého stupňa dospel správne k skutkovému záveru, že medzi účastníkmi konania

došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo značky...

Súd prvého stupňa tiež správne uzavrel, že v súvislosti s kúpnou zmluvou nedošlo k

platnému uzavretiu vedľajšieho dojednania o výhrade vlastníctva podľa § 601 Občianskeho

zákonníka, pretože takéto dojednanie musí byť uzavreté v písomnej forme. Z uvedeného

vyplýva, že k prechodu vlastníckeho práva na žalovaného došlo odovzdaním motorového

vozidla.

Rozhodnutie o tom, že žalovaný nie je povinný zaplatiť doplatok kúpnej ceny

odôvodnil súd prvého stupňa tým, že došlo k účinnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy.

Odvolací súd uvádza, že nie je správny právny záver súdu prvého stupňa o tom, že

platným dôvodom pre odstúpenie od kúpnej zmluvy mohlo byť omeškanie žalobcu pri

poskytnutí súčinnosti pri zápise zmeny vlastníka motorového vozidla na dopravnom

inšpektoráte.

Odvolací súd konštatuje, že zákon č. 315/96 Z. z. o premávke na pozemných

komunikáciách je predpisom verejného práva, ktorý okrem iného upravuje práva

a povinnosti fyzických osôb, fyzických osôb oprávnených na podnikanie i právnických osôb

ako aj pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí na úseku cestnej premávky (§ 1 zák.

č. ). Povinnosť držiteľa vozidla vyplývajúca z ust. a písm. a/

citovaného zákona, teda povinnosť oznámiť prevod držby vozidla na inú osobu je

povinnosťou vyplývajúcou z tohto predpisu verejného práva a jej porušenie nemôže mať

v zásade vplyv na obsah práv a povinností zo súkromnoprávneho vzťahu vyplývajúceho

z uzavretej kúpnej zmluvy. Porušenie tejto povinnosti by mohlo byť dôvodom na odstúpenie

od zmluvy jedine v prípade, ak by došlo k uzavretiu výslovnej dohody medzi účastníkmi

kúpnej zmluvy o tom, že nesplnenie tejto povinnosti je dôvodom pre odstúpenie od zmluvy.

Odvolací súd však poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa,

v ktorej prvostupňový súd konštatuje jednoznačne prejavenú vôľu žalovaného ukončiť

zmluvný vzťah, čo zrealizoval odstavením motorového vozidla v mieste bydliska a sídla

žalobcu, o čom bol žalobca preukázateľne upovedomený.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sám žalovaný žiadnym spôsobom

bližšie nešpecifikoval dôvod odstúpenia od zmluvy, došlo iba k faktickému prejavu vôle

smerujúceho k vráteniu motorového vozidla, o čom bol upovedomený žalobca i jeho

manželka.“

Po citovaní ustanovení a a Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov krajský súd ďalej uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný od

zmluvy odstúpil. K odstúpeniu od zmluvy došlo v máji 2010, keď žalovaný vrátil motorové

vozidlo žalobcovi. Ako už bolo konštatované, žalovaný sám neuviedol žiaden dôvod pre

odstúpenie od zmluvy, na druhej strane však z konania pred súdom prvého stupňa

vyplynulo, že žalobca tento úkon žalovaného akceptoval. O tejto skutočnosti svedčí ďalší

postoj žalobcu vo vzťahu k motorovému vozidlu, keď sa nepochybne správal ako jeho

vlastník.

Žalobca vedel o tom, že najneskôr od 13. 7. 2010 boli vykonané exekučné blokácie

motorového vozidla a následne dňa 21. 11. 2011 na exekučnej dražbe došlo k predaju

motorového vozidla, kedy sa vlastníkom vozidla stala dokonca matka žalobcu. Žalobca

nevykonal žiadne úkony na zabránenie predaja motorového vozidla v exekučnej dražbe,

v jej priebehu netvrdil, že vlastníkom vozidla je žalovaný a ani neumožnil žalovanému

využiť právo namietať vlastníctvo k motorovému vozidlu. Z týchto konaní žalobcu je možné

jednoznačne vyvodiť, že akceptoval navrátenie vlastníckeho práva motorového vozidla

v prospech svojej osoby.

Za uvedenej situácie je odvolací súd toho názoru, že aj keď žalovaný neuviedol

dôvod pre odstúpenie od zmluvy, žalobca svojím postojom prejavil vôľu akceptovať takéto

odstúpenie od zmluvy a preto došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy. Je preto správny záver súdu

prvého stupňa o tom, že z neexistujúcej zmluvy sa žalobca nemôže domáhať ďalšieho

plnenia podanou žalobou.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa “

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa (resp. dohovoru). S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013