Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 627/2013
PDF · 183.58 KB
No categories available
I. ÚS 627/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. L. – M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., K.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L. – M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta
2013 doručená sťažnosť M. L. – M. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla
2013
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o zaplatenie 1 659, 70 € s príslušenstvom
vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 75/2011.
Okresný súd rozsudkom z 23. novembra 2011 žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov
nepriznal náhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľa z 10. januára 2012 rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013, ktorým potvrdil prvostupňový
rozsudok.
3. Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok krajského súdu... nie je v súlade
s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces a predstavuje protiústavný zásah do
práva sťažovateľa na súdnu ochranu...
... rozhodnutie krajského súdu neobsahuje dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie,
v dôsledku čoho je toto rozhodnutie nepreskúmateľným, arbitrárnym a svojvoľným súdnym
rozhodnutím...“
Rozsudok považuje sťažovateľ „za zmätočný a obsahujúci protichodné tvrdenia...
poprel právny záver súdu prvého stupňa, svoj záver o odstúpení žalovaného od zmluvy však
logicky, presvedčivo ani zrozumiteľne nevysvetlil“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy... a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom
Krajského súdu... č. k. 3 Co/174/2012-132 z 29. 4. 2013 porušené bolo.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. 3 Co/174/2012-132 z 29. 4.
2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
275,94 EUR...“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
7. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013.
8. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
9. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
10. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom
garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého
rozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok uvedených v bode 3 a sťažovateľom
označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru existuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala
opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie,
či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní
rozsudkom sp. zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy (resp. dohovoru).
13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,
náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného
skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský
súd [v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (pozri tiež bod 3)] oboznámil
prvostupňové rozhodnutie, odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného
k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
„Krajský súd... ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Súd prvého stupňa dospel správne k skutkovému záveru, že medzi účastníkmi konania
došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo značky...
Súd prvého stupňa tiež správne uzavrel, že v súvislosti s kúpnou zmluvou nedošlo k
platnému uzavretiu vedľajšieho dojednania o výhrade vlastníctva podľa § 601 Občianskeho
zákonníka, pretože takéto dojednanie musí byť uzavreté v písomnej forme. Z uvedeného
vyplýva, že k prechodu vlastníckeho práva na žalovaného došlo odovzdaním motorového
vozidla.
Rozhodnutie o tom, že žalovaný nie je povinný zaplatiť doplatok kúpnej ceny
odôvodnil súd prvého stupňa tým, že došlo k účinnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy.
Odvolací súd uvádza, že nie je správny právny záver súdu prvého stupňa o tom, že
platným dôvodom pre odstúpenie od kúpnej zmluvy mohlo byť omeškanie žalobcu pri
poskytnutí súčinnosti pri zápise zmeny vlastníka motorového vozidla na dopravnom
inšpektoráte.
Odvolací súd konštatuje, že zákon č. 315/96 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách je predpisom verejného práva, ktorý okrem iného upravuje práva
a povinnosti fyzických osôb, fyzických osôb oprávnených na podnikanie i právnických osôb
ako aj pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí na úseku cestnej premávky (§ 1 zák.
č. 315/1996 Z. z.). Povinnosť držiteľa vozidla vyplývajúca z ust. § 90 ods. 1 a písm. a/
citovaného zákona, teda povinnosť oznámiť prevod držby vozidla na inú osobu je
povinnosťou vyplývajúcou z tohto predpisu verejného práva a jej porušenie nemôže mať
v zásade vplyv na obsah práv a povinností zo súkromnoprávneho vzťahu vyplývajúceho
z uzavretej kúpnej zmluvy. Porušenie tejto povinnosti by mohlo byť dôvodom na odstúpenie
od zmluvy jedine v prípade, ak by došlo k uzavretiu výslovnej dohody medzi účastníkmi
kúpnej zmluvy o tom, že nesplnenie tejto povinnosti je dôvodom pre odstúpenie od zmluvy.
Odvolací súd však poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorej prvostupňový súd konštatuje jednoznačne prejavenú vôľu žalovaného ukončiť
zmluvný vzťah, čo zrealizoval odstavením motorového vozidla v mieste bydliska a sídla
žalobcu, o čom bol žalobca preukázateľne upovedomený.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sám žalovaný žiadnym spôsobom
bližšie nešpecifikoval dôvod odstúpenia od zmluvy, došlo iba k faktickému prejavu vôle
smerujúceho k vráteniu motorového vozidla, o čom bol upovedomený žalobca i jeho
manželka.“
Po citovaní ustanovení § 35 ods. 3 a § 48 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov krajský súd ďalej uviedol:
„Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný od
zmluvy odstúpil. K odstúpeniu od zmluvy došlo v máji 2010, keď žalovaný vrátil motorové
vozidlo žalobcovi. Ako už bolo konštatované, žalovaný sám neuviedol žiaden dôvod pre
odstúpenie od zmluvy, na druhej strane však z konania pred súdom prvého stupňa
vyplynulo, že žalobca tento úkon žalovaného akceptoval. O tejto skutočnosti svedčí ďalší
postoj žalobcu vo vzťahu k motorovému vozidlu, keď sa nepochybne správal ako jeho
vlastník.
Žalobca vedel o tom, že najneskôr od 13. 7. 2010 boli vykonané exekučné blokácie
motorového vozidla a následne dňa 21. 11. 2011 na exekučnej dražbe došlo k predaju
motorového vozidla, kedy sa vlastníkom vozidla stala dokonca matka žalobcu. Žalobca
nevykonal žiadne úkony na zabránenie predaja motorového vozidla v exekučnej dražbe,
v jej priebehu netvrdil, že vlastníkom vozidla je žalovaný a ani neumožnil žalovanému
využiť právo namietať vlastníctvo k motorovému vozidlu. Z týchto konaní žalobcu je možné
jednoznačne vyvodiť, že akceptoval navrátenie vlastníckeho práva motorového vozidla
v prospech svojej osoby.
Za uvedenej situácie je odvolací súd toho názoru, že aj keď žalovaný neuviedol
dôvod pre odstúpenie od zmluvy, žalobca svojím postojom prejavil vôľu akceptovať takéto
odstúpenie od zmluvy a preto došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy. Je preto správny záver súdu
prvého stupňa o tom, že z neexistujúcej zmluvy sa žalobca nemôže domáhať ďalšieho
plnenia podanou žalobou.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.
3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013