Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 521/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., Ľ., zastúpenej advokátom

JUDr. V. H., R., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 27. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27.

júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky účastníčkou konania

o zaplatenie sumy 33 857,76 € vedeného pred Okresným súdom Martin (ďalej aj „okresný

súd“). Okresný súd rozsudkom č. k. -299 z 22. júna 2012 v spojení

s opravným uznesením č. k. -336 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

návrhu čiastočne vyhovel a vo zvyšku ho zamietol. Krajský súd napadnutým rozsudkom

rozsudok okresného súdu potvrdil a vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok

okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti opisuje právnu podstatu sporu, konkrétne že medzi ňou

a obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., bola uzavretá zmluva o podnájme nebytových

priestorov na dobu určitú od 1. januára 2005 do 31. decembra 2009. Podľa sťažovateľky

však počas celého konania nebolo dokázané, že by uvedená zmluva „mala nejakým

právnym aktom skončiť svoju účinnosť pred termínom 31. 12. 2009.

Krajský súd nakoniec rozhodol tak, čo vyplýva z odvolacieho Rozsudku str. 10,

že navrhovateľ mal predsa sám aktívne pristupovať k vzájomnému usporiadaniu vzťahov

vyplývajúcich z nájomnej zmluvy a že jeho právny titul bol v rozpore so zásadami poctivého

styku a tak rozhodol, že má nárok na nájomné iba za obdobie od mesiaca január 2009 - až

do mesiaca apríl 2009 a na druhej strane právnu ochranu (nepriznal mu právo na nájomné)

mu neposkytol za obdobie od mesiaca máj 2009 do mesiaca december 2009.

Treba konštatovať, že toto je svojvoľný postup odporcu. Na jednej strane odporca

považuje Zmluvu o podnájme platnú a na druhej strane neprizná navrhovateľovi z tohto

právneho titulu právo na nájomné za väčšinu obdobia t. j. od mája 2009 až do decembra

2009.

Sme toho názoru, že ide o porušenie zmluvnej voľnosti účastníkov, ktorú vyjadrili

v zmluve, ktorá zásahom súdnej moci bola obmedzená a to bez zákonného dôvodu.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka hodnotí právny názor krajského súdu o tom,

že „právny titul je v rozpore so zásadami poctivého styku“, ako absurdný. Vzhľadom na to

nepovažuje rozhodnutie za spravodlivé, keďže by nebola žiadna právna istota „o účinnosti

zmluvy, ktorú by mohol súd bez jasného a daného právneho dôvodu kedykoľvek vyhlásiť

za nepoctivú hoci je platná“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. júna 2013 „bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivé

prejednanie veci pred súdom a právo navrhovateľa na súdnu ochranu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,

s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s výkladom právnych noriem

relevantných v danom prípade a najmä s aplikáciou Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „obchodný

zákonník“).

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

17 Cb/l14/2009-299 z 22. júna 2012 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 11 285,92 € a úrok z omeškania v rozsahu bližšie špecifikovanom

v rozsudku okresného súdu, ako aj v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku

zamietnutá, a vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V relevantnej časti napadnutého rozsudku

krajský súd zvýraznil, že „napadnutému rozsudku predchádzal rozsudok Krajského súdu

v Žiline č. k. -280 zo dňa 19. januára 2012, ktorým bol rozsudok Okresného

súdu v Martine č. k. -189 zo dňa 5. 11. 2010 v napadnutom výroku

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 33.857,76 Eur s príslušenstvom a výrok

o trovách prvostupňového konania zrušený a vrátená vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. V odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k zrušujúcemu výroku rozsudku

prvostupňového súdu krajský súd vyslovil záver, že pokiaľ bola žalovaným v rámci konania

súdu prvého stupňa vznesená námietka konania žalobcu v rozpore s dobrými mravmi

v zmysle ust. , bolo potrebné i v tejto rovine okresným súdom

zhodnotiť samotné úkony a správanie sa účastníkov, s poukazom na obsah Zápisnice

o pojednávam pred okresným súdom na č. l. 132 - 134 spisu. Krajský súd vyslovil záver,

že nie je možné, aby zákonná úprava skončenia podnájmu a výkon práv z takéhoto

podnájomného vzťahu bola posudzovaná izolovane od ust.

a , keď zvýraznil, že na jednej strane je síce zákonná úprava

o spôsobe skončenia podnájomného vzťahu, ktorú je potrebné rešpektovať, ale súčasne je

nevyhnutné, aby v jednej rovine bol tento zákonný spôsob skončenia a nároky z toho

vyplývajúce posúdené cez ust. a ust. Občianskeho

zákonníka. V rámci nového konania uložil okresnému súdu vyhodnocovať samotné úkony,

správanie sa účastníkov, tak žalobcu, ako i žalovaného vo vzťahu k spôsobu (ďalšieho)

trvania podnájomného vzťahu cez ust. , Obchodného

zákonníka s tým, že okresný súd vyhodnotí jednotlivo úkony žalobcu, žalovaného, doplní

v tomto smere dokazovanie za dôkaznej povinnosti oboch sporových strán a následne

po zhodnotení dôkazného právneho stavu vo veci opätovne rozhodne.“.

Krajský súd sa napadnutým rozsudkom aplikujúc stotožnil

s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach naň poukázal. Na zvýraznenie

vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedol tieto závery:

„K námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, a to zo strany žalobcu,

jeho konania v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keď zotrval na názore,

že v danom prípade išlo o legálny stav, keďže podnájomná zmluva medzi žalobcom

a žalovaným bola platne uzavretá do 31. 12. 2009, pričom dátum konca podnájomného

vzťahu bol dopredu jasný a vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalovaného, týkajúcemu sa

nesprávneho vyhodnotenia konania žalobcu cez úpravu v ust. ,

, čo sa týka priznaného obdobia január až apríl 2009 s tým,

že nie je možné deliť obdobie uplatneného nároku žalobcu na cenu prenájmu na dve časti,

keďže zo správania sa účastníkov už zo začiatku januára 2009 bolo zrejmé, že nebytové

priestory boli žalobcovi odovzdané spolu s kľúčmi tak, že žalovaný do nich nemal prístup

a žalobca už vtedy avizoval prenájom predmetných nebytových priestorov, tak krajský súd

vo všeobecnosti, vo vzťahu k ust. uvádza, že výkon (realizáciu)

občianskych práv treba odlišovať od aplikácie noriem občianskeho práva. Aplikáciou

noriem občianskeho práva je potrebné rozumieť používanie noriem. občianskeho práva

na to splnomocnenými orgánmi. Výkon práva ako jeden zo spôsobov realizácie práva

predpokladá uvádzanie noriem občianskeho práva do života prostredníctvom subjektov

občianskeho práva. Výkon práva musí byť právom dovolený (aprobovaný). Pre výkon

subjektívnych občianskych práv je potrebné vychádzať z ust. § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných

a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Predmetné ustanovenie práve zakazuje taký

výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore so základnými pravidlami, pravidlami

morálky, princípom právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Tieto zásady je potrebné

premietnuť do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, do istého vzájomného

rešpektovania sa, potrebnej miery tolerancie, to všetko v spoločensky vhodnej miere

a únosnosti. Definícia dobrých mravov nikde nie je normatívne upravená, keď pod pojmom

dobré mravy možno rozumieť pravidlá takého charakteru, ktoré za určitých okolností môžu

nadobudnúť povahu právnej normy. Nemožno vylúčiť z hľadiska aplikácie ust. § 3

, aby sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu prihliadlo,

hoci úplne výnimočne, aj na okolnosti spočívajúce v osobách alebo pomeroch účastníka,

ktorý sa domáha, ochrany proti neoprávnenému zásahu, ide o okolnosti, ktoré si svojou

závažnosťou tento ohľad vyžadujú vzhľadom i na zákonnú úpravu a okolnosti konkrétneho

prípadu. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedený záver poukazuje i na Nález Ústavného

súdu SR sp. zn. z 8. decembra 2010…“

Nadväzne na to krajský súd konštatoval, že zo strany okresného súdu nedošlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a vyjadril súhlas „so záverom prvostupňového

súdu, ktorý na základe zisteného skutkového stavu vyslovil, že medzi účastníkmi bola

uzatvorená Zmluva o podnájme nebytových priestorov zo dňa 29. 09. 2006, ktorej

predchádzala Dohoda o následníctve zo dňa 29. 09. 2006 a Zmluva o podnájme nebytových

priestorov zo dňa 30. 12. 2004 s dohodnutou dobou nájmu na dobu určitú, teda od 01. 01.

2005 do 31. 12. 2009. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že v

januári 2009 žalovaný nebytové priestory nevyužíval, odovzdal žalobcovi kľúče, ktoré

skutočnosti potvrdili i vypočuté svedkyne Jurkovičová a Ozaniaková, a zo Zápisnice o

pojednávaní pred okresným súdom z č. l. 132 - 134 spisu vyplynulo, že žalobca mal

vedomosť už v mesiaci november 2008 o skutočnosti avizovania ukončenia nájomnej zmluvy

zo strany žalovaného, ktoré ukončenie podľa žalobcu malo byť realizované finančným

odškodnením žalobcu za predčasné ukončenie nájmu, čo potvrdil i žalovaný. Rovnako z

vykonaného dokazovania bolo preukázané, že po opustení priestorov žalovaným dochádzalo

medzi, žalobcom a žalovaným k ústnym jednaniam, a naviac po opustení priestorov žalobca

predmetné priestory inzeroval na prenájom. Táto dokázaná skutková okolnosť bola

základom pre posúdenie, či výkon práva žalobcu na zaplatenie ceny nájmu za obdobie od

mesiaca január do mesiaca december 2009 je v súlade s ust. v

spojení s , a či k tomuto výkonu práva má súd poskytnúť

právnu ochranu vzhľadom na preukázané okolnosti daného prípadu, a to jednoznačne

neužívanie nebytových priestoroch žalovaným od mesiaca január 2009 s prihliadnutím na

zákonnú úpravu v , ktorá upravuje možnosti ukončenia nájmu na

dobu určitú tak vo vzťahu k prenajímateľovi, ako aj vo vzťahu k nájomcovi. Bolo zrejmé,

že na strane žalovaného nebol naplnený žiaden z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 9 zákona

č. pre vypovedanie nájomnej zmluvy na dobu určitú a správanie sa

účastníkov, i keď smerovalo k usporiadaniu vzájomných vzťahov, sa nenaplnilo, a preto

správne postupoval prvostupňový súd, ak skúmal, či nastal výpovedný dôvod na strane

žalobcu v zmysle zákonnej úpravy. Stotožňuje sa odvolací súd so záverom prvostupňového

súdu, že bolo preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením nájomného, čím

vzniklo žalobcovi právo v zmysle ust. písomne

vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas, ktoré právo však žalobca nevyužil a neuplatnil ho,

naopak, napriek vedomosti o neužívaní priestorov žalovaným, ich opustením a vrátením

kľúčov domáhal sa zmluvného plnenia - platenia nájomného za čas do skončenia nájmu

uplynutím času. Práve táto reálna skutočnosť bola preto vzhľadom na správanie sa

účastníkov konania, ich prebiehajúcich vzájomných jednaní určujúcou i pre odvolací súd

vo väzbe na posúdenie, či výkonu práva žalobcu, v danom prípade práva na nájomné

za obdobie od mesiaca január 2009 do mesiaca december 2009, má poskytnúť právnu

ochranu. V tejto súvislosti zhodnocoval i odvolací súd správanie sa oboch sporových strán,

tak žalobcu, ako i žalovaného, ktorý vzhľadom k tomu, že na jeho strane vznikol dôvod

pre skončenie nájmu, a to kúpa vedľajšej nehnuteľnosti v roku 2008, mal podľa názoru

krajského súdu iniciatívne pristúpiť k jednaniu a vyriešeniu situácie, ktorá nastala

so žalobcom. Pokiaľ mal žalovaný uzavretý nájom na dobu určitú do 31. 12. 2009 a na jeho

strane nebol naplnený žiaden zo zákonných dôvodov pre vypovedanie zmluvy, mal predsa

on sám aktívne pristupovať k vzájomnému usporiadaniu si vzťahov vyplývajúcich z tejto

nájomnej zmluvy, a preto pokiaľ týmto spôsobom nepostupoval, nebolo možné toto bremeno

prenášať výlučne len na žalobcu. Bolo potrebné, tak ako správne vykonal okresný súd,

na jednej strane rešpektovať zákonný spôsob skončenia nájmu, avšak vo väzbe na

posúdenie cez v spojení s ust. .

Preto postup okresného súdu, ktorý zistený skutkový stav k nároku žalobcu na zaplatenie

nájomného za obdobie od mesiaca január 2009 do mesiaca apríl 2009 zhodnocoval cez

zákonnú úpravu v ust. v spojení s ust. a

výkonu práva žalobcu - t. j. práva na nájomné za obdobie od mesiaca máj 2009 do mesiaca

december 2009, neposkytol právnu ochranu cez úpravu v ust. v

spojení s ust. , bol vyhodnotený ako vecne správny a krajským

súdom potvrdený.

K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že išlo o legálny stav a uzavretá zmluva bola platne

uzavretá na dobu určitú a nebolo možné zasiahnuť do práva žalobcu a skonštatovať, že jeho

právny titul je v rozpore so zásadami poctivého styku, tak krajský súd uvádza vzhľadom

na zistenú skutkovú okolnosť, a to konanie prenajímateľa, ktorý napriek reálnej vedomosti

o opustení nebytových priestorov žalovaným, prebiehajúcich jednaní o usporiadaní

vzťahov, za trvania nájomnej zmluvy a plnenia znej domáhal, tak takýto postup (výkon

práva) prenajímateľa nepovažoval odvolací súd za konanie v súlade so zásadami poctivého

obchodného styku, keďže nie je možné brať na zreteľ len záujem žalobcu na pripútanie

žalovaného k predmetnej nehnuteľnosti napriek zmeneným okolnostiam, ktoré v danej veci

nastali, a to. keď primárne žalovaný prejavil vôľu opustiť predmetný nebytový priestor,

ktorú vôľu nakoniec žalobca rešpektoval tým, že mu boli odovzdané kľúče - t. j. žalovanému

už plnenie spočívajúce v užívaní predmetu nájmu neposkytoval, na čo následne došlo

i k inzercii zo strany žalobcu prenajať predmetnú nehnuteľnosť ďalšiemu subjektu. Za tejto

situácie, pokiaľ samotné správanie sa účastníkov po opustení priestorov žalovaným

smerovalo k ukončeniu tohto nájomného vzťahu, tak trvanie nájomnej zmluvy potom

na dojednanú dobu v zmluve, teda na dobu určitú bolo v danom prípade právne

neudržateľné.

Odvolací súd konštatuje, že práve pre spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi

žalobcom a žalovaným bolo potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy § 9 ods. 2 písm. b)

v spojení s ust. v spojení s ust. .

Zároveň zvýrazňuje i úpravu v , keď má za to, že je namieste

poskytovať ochranu nielen tomu, vo vzťahu ku ktorému sa vykonáva právo, o ktorom

žalovaný tvrdí, že je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ale právnu

ochranu požíva i ten, kto dojednané právo vyplývajúce z obchodného záväzkového vzťahu

vykonáva. Práve pre zachovanie pomeru výkonu práva oproti stojacej povinnosti preto bolo

možné súdom ingerovať do zmluvnej voľnosti účastníkov, ktorú pri kreovaní ich

záväzkového vzťahu vyjadrili v zmluve.“.

Aj keď sa krajský súd stotožnil s rozsudkom okresného súdu a v podrobnostiach

na jeho závery odkázal, z citovaných častí napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že

sa dostatočne venoval okolnostiam podstatným pre rozhodnutie, či výkon práva

sťažovateľky možno hodnotiť ako rozporný so zásadami poctivého obchodného styku,

v dôsledku čoho v zmysle uzavrel, že tento výkon práva

s uvedenými zásadami poctivého obchodného styku rozporný je. Vzhľadom na obšírnosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu mohol ústavný súd k tomuto názoru

dospieť aj bez toho, aby bol nútený podrobnejšie sa oboznamovať s obsahom odôvodnenia

rozsudku okresného súdu. Krajský súd pritom odôvodnil svoje závery konkrétnymi

skutkovými okolnosťami vyvodenými z vykonaného dokazovania, ktoré podrobne popísal

a z ktorých vyvodil, že sťažovateľka v existujúcom právnom vzťahu so žalovanou

vykonávala svoje právo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. v rozpore

s dobrými mravmi. Ústavný súd preto konštatuje, že tento postup krajského súdu zodpovedá

obsahu práv zaručených a dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta.

Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy je

nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú

založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti

môžu byť netypické, čo však nezbavuje všeobecné súdy povinnosti urobiť všetko pre

spravodlivé riešenie. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri svojom rozhodovaní

prihliadal na špecifické okolnosti prípadu, keď sa neriadil len úzko vykladanou zákonnou

úpravou podnájomného právneho vzťahu, ale výkon práv vyplývajúcich z tohto právneho

vzťahu podrobil ich hodnoteniu z hľadiska súladu s dobrými mravmi a poctivým

obchodným stykom. Je totiž v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov medzi

sťažovateľkou a žalovanou, aby zo strany všeobecného súdu bola preskúmaná

uplatniteľnosť príslušnej zákonnej úpravy na posudzovaný prípad, a to v spojení

s posúdením otázky, či poskytnutie právnej ochrany zaručujúce sťažovateľke finančné

plnenie od žalovanej za v okolnostiach prípadu neposkytované služby (nájom), ktoré tvorilo

predmet zmluvy o podnájme nebytových priestorov a ktoré od sťažovateľky už zjavne

žalovaná nepožadovala, zodpovedá zásadám poctivého obchodného styku, resp. dobrým

mravom a v širšom kontexte aj zásade spravodlivosti, ktorá tvorí súčasť materiálne

chápaného princípu právneho štátu. K obdobným záverom o potrebe prihliadať

pri rozhodovaní súdov o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov na zásady

poctivého obchodného styku ako aj dobré mravy ústavný súd dospel okrem krajským súdom

zmieňovaného nálezu sp. zn. z 8. decembra 2010 aj v ďalších svojich

rozhodnutiach (napr. , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že aplikácia zákonov a ostatných

právnych predpisov dopadajúcich na prerokúvaný prípad (v danom prípade § 265

a ) je vecou všeobecných súdov,

pričom úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na posúdenie jej ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti tejto aplikácie. Ústavný súd totiž nie je opravným súdom právnych názorov

všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných

súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by

mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by bol tento

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis ).

Ústavný súd preto v závere konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne

odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná

intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor

krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí,

ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný

súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa

želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietanie porušenia základného práva (napr. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozsudku

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu z ústavne významných hľadísk

dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu zaručeného ani jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na absenciu

priamej súvislosti medzi sťažovateľkou označenými právami na jednej strane a napadnutým

rozsudkom krajského súdu považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú,

a preto ju bolo potrebné podľa odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013