Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 521/2013
PDF · 257.43 KB
No categories available
III. ÚS 521/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., Ľ., zastúpenej advokátom
JUDr. V. H., R., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 13 Cob/74/2013 z 27. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob/74/2013 z 27.
júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky účastníčkou konania
o zaplatenie sumy 33 857,76 € vedeného pred Okresným súdom Martin (ďalej aj „okresný
súd“). Okresný súd rozsudkom č. k. 17 Cb/114/2009-299 z 22. júna 2012 v spojení
s opravným uznesením č. k. 17 Cb/114/2009-336 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
návrhu čiastočne vyhovel a vo zvyšku ho zamietol. Krajský súd napadnutým rozsudkom
rozsudok okresného súdu potvrdil a vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Sťažovateľka v sťažnosti opisuje právnu podstatu sporu, konkrétne že medzi ňou
a obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., bola uzavretá zmluva o podnájme nebytových
priestorov na dobu určitú od 1. januára 2005 do 31. decembra 2009. Podľa sťažovateľky
však počas celého konania nebolo dokázané, že by uvedená zmluva „mala nejakým
právnym aktom skončiť svoju účinnosť pred termínom 31. 12. 2009.
Krajský súd nakoniec rozhodol tak, čo vyplýva z odvolacieho Rozsudku str. 10,
že navrhovateľ mal predsa sám aktívne pristupovať k vzájomnému usporiadaniu vzťahov
vyplývajúcich z nájomnej zmluvy a že jeho právny titul bol v rozpore so zásadami poctivého
styku a tak rozhodol, že má nárok na nájomné iba za obdobie od mesiaca január 2009 - až
do mesiaca apríl 2009 a na druhej strane právnu ochranu (nepriznal mu právo na nájomné)
mu neposkytol za obdobie od mesiaca máj 2009 do mesiaca december 2009.
Treba konštatovať, že toto je svojvoľný postup odporcu. Na jednej strane odporca
považuje Zmluvu o podnájme platnú a na druhej strane neprizná navrhovateľovi z tohto
právneho titulu právo na nájomné za väčšinu obdobia t. j. od mája 2009 až do decembra
2009.
Sme toho názoru, že ide o porušenie zmluvnej voľnosti účastníkov, ktorú vyjadrili
v zmluve, ktorá zásahom súdnej moci bola obmedzená a to bez zákonného dôvodu.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka hodnotí právny názor krajského súdu o tom,
že „právny titul je v rozpore so zásadami poctivého styku“, ako absurdný. Vzhľadom na to
nepovažuje rozhodnutie za spravodlivé, keďže by nebola žiadna právna istota „o účinnosti
zmluvy, ktorú by mohol súd bez jasného a daného právneho dôvodu kedykoľvek vyhlásiť
za nepoctivú hoci je platná“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.
13 Cob/74/2013 z 27. júna 2013 „bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivé
prejednanie veci pred súdom a právo navrhovateľa na súdnu ochranu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,
s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s výkladom právnych noriem
relevantných v danom prípade a najmä s aplikáciou § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 265 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „obchodný
zákonník“).
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.
17 Cb/l14/2009-299 z 22. júna 2012 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 11 285,92 € a úrok z omeškania v rozsahu bližšie špecifikovanom
v rozsudku okresného súdu, ako aj v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku
zamietnutá, a vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V relevantnej časti napadnutého rozsudku
krajský súd zvýraznil, že „napadnutému rozsudku predchádzal rozsudok Krajského súdu
v Žiline č. k. 13 Cob/94/2011-280 zo dňa 19. januára 2012, ktorým bol rozsudok Okresného
súdu v Martine č. k. 17 Cb/114/2009-189 zo dňa 5. 11. 2010 v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 33.857,76 Eur s príslušenstvom a výrok
o trovách prvostupňového konania zrušený a vrátená vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. V odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k zrušujúcemu výroku rozsudku
prvostupňového súdu krajský súd vyslovil záver, že pokiaľ bola žalovaným v rámci konania
súdu prvého stupňa vznesená námietka konania žalobcu v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle ust. § 3 Občianskeho zákonníka, bolo potrebné i v tejto rovine okresným súdom
zhodnotiť samotné úkony a správanie sa účastníkov, s poukazom na obsah Zápisnice
o pojednávam pred okresným súdom na č. l. 132 - 134 spisu. Krajský súd vyslovil záver,
že nie je možné, aby zákonná úprava skončenia podnájmu a výkon práv z takéhoto
podnájomného vzťahu bola posudzovaná izolovane od ust. § 3 Občianskeho zákonníka
a § 265 Občianskeho zákonníka, keď zvýraznil, že na jednej strane je síce zákonná úprava
o spôsobe skončenia podnájomného vzťahu, ktorú je potrebné rešpektovať, ale súčasne je
nevyhnutné, aby v jednej rovine bol tento zákonný spôsob skončenia a nároky z toho
vyplývajúce posúdené cez ust. § 265 Obchodného zákonníka a ust. § 3 Občianskeho
zákonníka. V rámci nového konania uložil okresnému súdu vyhodnocovať samotné úkony,
správanie sa účastníkov, tak žalobcu, ako i žalovaného vo vzťahu k spôsobu (ďalšieho)
trvania podnájomného vzťahu cez ust. § 3 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného
zákonníka s tým, že okresný súd vyhodnotí jednotlivo úkony žalobcu, žalovaného, doplní
v tomto smere dokazovanie za dôkaznej povinnosti oboch sporových strán a následne
po zhodnotení dôkazného právneho stavu vo veci opätovne rozhodne.“.
Krajský súd sa napadnutým rozsudkom aplikujúc § 219 ods. 2 OSP stotožnil
s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach naň poukázal. Na zvýraznenie
vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedol tieto závery:
„K námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, a to zo strany žalobcu,
jeho konania v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keď zotrval na názore,
že v danom prípade išlo o legálny stav, keďže podnájomná zmluva medzi žalobcom
a žalovaným bola platne uzavretá do 31. 12. 2009, pričom dátum konca podnájomného
vzťahu bol dopredu jasný a vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalovaného, týkajúcemu sa
nesprávneho vyhodnotenia konania žalobcu cez úpravu v ust. § 3 Občianskeho zákonníka,
§ 265 Obchodného zákonníka, čo sa týka priznaného obdobia január až apríl 2009 s tým,
že nie je možné deliť obdobie uplatneného nároku žalobcu na cenu prenájmu na dve časti,
keďže zo správania sa účastníkov už zo začiatku januára 2009 bolo zrejmé, že nebytové
priestory boli žalobcovi odovzdané spolu s kľúčmi tak, že žalovaný do nich nemal prístup
a žalobca už vtedy avizoval prenájom predmetných nebytových priestorov, tak krajský súd
vo všeobecnosti, vo vzťahu k ust. § 3 Občianskeho zákonníka uvádza, že výkon (realizáciu)
občianskych práv treba odlišovať od aplikácie noriem občianskeho práva. Aplikáciou
noriem občianskeho práva je potrebné rozumieť používanie noriem. občianskeho práva
na to splnomocnenými orgánmi. Výkon práva ako jeden zo spôsobov realizácie práva
predpokladá uvádzanie noriem občianskeho práva do života prostredníctvom subjektov
občianskeho práva. Výkon práva musí byť právom dovolený (aprobovaný). Pre výkon
subjektívnych občianskych práv je potrebné vychádzať z ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných
a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Predmetné ustanovenie práve zakazuje taký
výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore so základnými pravidlami, pravidlami
morálky, princípom právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Tieto zásady je potrebné
premietnuť do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, do istého vzájomného
rešpektovania sa, potrebnej miery tolerancie, to všetko v spoločensky vhodnej miere
a únosnosti. Definícia dobrých mravov nikde nie je normatívne upravená, keď pod pojmom
dobré mravy možno rozumieť pravidlá takého charakteru, ktoré za určitých okolností môžu
nadobudnúť povahu právnej normy. Nemožno vylúčiť z hľadiska aplikácie ust. § 3
Občianskeho zákonníka, aby sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu prihliadlo,
hoci úplne výnimočne, aj na okolnosti spočívajúce v osobách alebo pomeroch účastníka,
ktorý sa domáha, ochrany proti neoprávnenému zásahu, ide o okolnosti, ktoré si svojou
závažnosťou tento ohľad vyžadujú vzhľadom i na zákonnú úpravu a okolnosti konkrétneho
prípadu. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedený záver poukazuje i na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010…“
Nadväzne na to krajský súd konštatoval, že zo strany okresného súdu nedošlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a vyjadril súhlas „so záverom prvostupňového
súdu, ktorý na základe zisteného skutkového stavu vyslovil, že medzi účastníkmi bola
uzatvorená Zmluva o podnájme nebytových priestorov zo dňa 29. 09. 2006, ktorej
predchádzala Dohoda o následníctve zo dňa 29. 09. 2006 a Zmluva o podnájme nebytových
priestorov zo dňa 30. 12. 2004 s dohodnutou dobou nájmu na dobu určitú, teda od 01. 01.
2005 do 31. 12. 2009. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že v
januári 2009 žalovaný nebytové priestory nevyužíval, odovzdal žalobcovi kľúče, ktoré
skutočnosti potvrdili i vypočuté svedkyne Jurkovičová a Ozaniaková, a zo Zápisnice o
pojednávaní pred okresným súdom z č. l. 132 - 134 spisu vyplynulo, že žalobca mal
vedomosť už v mesiaci november 2008 o skutočnosti avizovania ukončenia nájomnej zmluvy
zo strany žalovaného, ktoré ukončenie podľa žalobcu malo byť realizované finančným
odškodnením žalobcu za predčasné ukončenie nájmu, čo potvrdil i žalovaný. Rovnako z
vykonaného dokazovania bolo preukázané, že po opustení priestorov žalovaným dochádzalo
medzi, žalobcom a žalovaným k ústnym jednaniam, a naviac po opustení priestorov žalobca
predmetné priestory inzeroval na prenájom. Táto dokázaná skutková okolnosť bola
základom pre posúdenie, či výkon práva žalobcu na zaplatenie ceny nájmu za obdobie od
mesiaca január do mesiaca december 2009 je v súlade s ust. § 3 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 265 Obchodného zákonníka, a či k tomuto výkonu práva má súd poskytnúť
právnu ochranu vzhľadom na preukázané okolnosti daného prípadu, a to jednoznačne
neužívanie nebytových priestoroch žalovaným od mesiaca január 2009 s prihliadnutím na
zákonnú úpravu v § 9 zákona č. 116/1990 Zb., ktorá upravuje možnosti ukončenia nájmu na
dobu určitú tak vo vzťahu k prenajímateľovi, ako aj vo vzťahu k nájomcovi. Bolo zrejmé,
že na strane žalovaného nebol naplnený žiaden z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 9 zákona
č. 116/1990 Zb. pre vypovedanie nájomnej zmluvy na dobu určitú a správanie sa
účastníkov, i keď smerovalo k usporiadaniu vzájomných vzťahov, sa nenaplnilo, a preto
správne postupoval prvostupňový súd, ak skúmal, či nastal výpovedný dôvod na strane
žalobcu v zmysle zákonnej úpravy. Stotožňuje sa odvolací súd so záverom prvostupňového
súdu, že bolo preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením nájomného, čím
vzniklo žalobcovi právo v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. písomne
vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas, ktoré právo však žalobca nevyužil a neuplatnil ho,
naopak, napriek vedomosti o neužívaní priestorov žalovaným, ich opustením a vrátením
kľúčov domáhal sa zmluvného plnenia - platenia nájomného za čas do skončenia nájmu
uplynutím času. Práve táto reálna skutočnosť bola preto vzhľadom na správanie sa
účastníkov konania, ich prebiehajúcich vzájomných jednaní určujúcou i pre odvolací súd
vo väzbe na posúdenie, či výkonu práva žalobcu, v danom prípade práva na nájomné
za obdobie od mesiaca január 2009 do mesiaca december 2009, má poskytnúť právnu
ochranu. V tejto súvislosti zhodnocoval i odvolací súd správanie sa oboch sporových strán,
tak žalobcu, ako i žalovaného, ktorý vzhľadom k tomu, že na jeho strane vznikol dôvod
pre skončenie nájmu, a to kúpa vedľajšej nehnuteľnosti v roku 2008, mal podľa názoru
krajského súdu iniciatívne pristúpiť k jednaniu a vyriešeniu situácie, ktorá nastala
so žalobcom. Pokiaľ mal žalovaný uzavretý nájom na dobu určitú do 31. 12. 2009 a na jeho
strane nebol naplnený žiaden zo zákonných dôvodov pre vypovedanie zmluvy, mal predsa
on sám aktívne pristupovať k vzájomnému usporiadaniu si vzťahov vyplývajúcich z tejto
nájomnej zmluvy, a preto pokiaľ týmto spôsobom nepostupoval, nebolo možné toto bremeno
prenášať výlučne len na žalobcu. Bolo potrebné, tak ako správne vykonal okresný súd,
na jednej strane rešpektovať zákonný spôsob skončenia nájmu, avšak vo väzbe na
posúdenie cez § 3 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 265 Obchodného zákonníka.
Preto postup okresného súdu, ktorý zistený skutkový stav k nároku žalobcu na zaplatenie
nájomného za obdobie od mesiaca január 2009 do mesiaca apríl 2009 zhodnocoval cez
zákonnú úpravu v ust. § 9 ods. 2 písm. b) v spojení s ust. § 12 zákona č. 116/1990 Zb. a
výkonu práva žalobcu - t. j. práva na nájomné za obdobie od mesiaca máj 2009 do mesiaca
december 2009, neposkytol právnu ochranu cez úpravu v ust. § 3 Občianskeho zákonníka v
spojení s ust. § 265 Obchodného zákonníka, bol vyhodnotený ako vecne správny a krajským
súdom potvrdený.
K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že išlo o legálny stav a uzavretá zmluva bola platne
uzavretá na dobu určitú a nebolo možné zasiahnuť do práva žalobcu a skonštatovať, že jeho
právny titul je v rozpore so zásadami poctivého styku, tak krajský súd uvádza vzhľadom
na zistenú skutkovú okolnosť, a to konanie prenajímateľa, ktorý napriek reálnej vedomosti
o opustení nebytových priestorov žalovaným, prebiehajúcich jednaní o usporiadaní
vzťahov, za trvania nájomnej zmluvy a plnenia znej domáhal, tak takýto postup (výkon
práva) prenajímateľa nepovažoval odvolací súd za konanie v súlade so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže nie je možné brať na zreteľ len záujem žalobcu na pripútanie
žalovaného k predmetnej nehnuteľnosti napriek zmeneným okolnostiam, ktoré v danej veci
nastali, a to. keď primárne žalovaný prejavil vôľu opustiť predmetný nebytový priestor,
ktorú vôľu nakoniec žalobca rešpektoval tým, že mu boli odovzdané kľúče - t. j. žalovanému
už plnenie spočívajúce v užívaní predmetu nájmu neposkytoval, na čo následne došlo
i k inzercii zo strany žalobcu prenajať predmetnú nehnuteľnosť ďalšiemu subjektu. Za tejto
situácie, pokiaľ samotné správanie sa účastníkov po opustení priestorov žalovaným
smerovalo k ukončeniu tohto nájomného vzťahu, tak trvanie nájomnej zmluvy potom
na dojednanú dobu v zmluve, teda na dobu určitú bolo v danom prípade právne
neudržateľné.
Odvolací súd konštatuje, že práve pre spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi
žalobcom a žalovaným bolo potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy § 9 ods. 2 písm. b)
v spojení s ust. § 12 zákona č. 116/1990 Zb. v spojení s ust. § 3 Občianskeho zákonníka.
Zároveň zvýrazňuje i úpravu v § 265 Obchodného zákonníka, keď má za to, že je namieste
poskytovať ochranu nielen tomu, vo vzťahu ku ktorému sa vykonáva právo, o ktorom
žalovaný tvrdí, že je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ale právnu
ochranu požíva i ten, kto dojednané právo vyplývajúce z obchodného záväzkového vzťahu
vykonáva. Práve pre zachovanie pomeru výkonu práva oproti stojacej povinnosti preto bolo
možné súdom ingerovať do zmluvnej voľnosti účastníkov, ktorú pri kreovaní ich
záväzkového vzťahu vyjadrili v zmluve.“.
Aj keď sa krajský súd stotožnil s rozsudkom okresného súdu a v podrobnostiach
na jeho závery odkázal, z citovaných častí napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že
sa dostatočne venoval okolnostiam podstatným pre rozhodnutie, či výkon práva
sťažovateľky možno hodnotiť ako rozporný so zásadami poctivého obchodného styku,
v dôsledku čoho v zmysle § 265 Obchodného zákonníka uzavrel, že tento výkon práva
s uvedenými zásadami poctivého obchodného styku rozporný je. Vzhľadom na obšírnosť
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu mohol ústavný súd k tomuto názoru
dospieť aj bez toho, aby bol nútený podrobnejšie sa oboznamovať s obsahom odôvodnenia
rozsudku okresného súdu. Krajský súd pritom odôvodnil svoje závery konkrétnymi
skutkovými okolnosťami vyvodenými z vykonaného dokazovania, ktoré podrobne popísal
a z ktorých vyvodil, že sťažovateľka v existujúcom právnom vzťahu so žalovanou
vykonávala svoje právo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. v rozpore
s dobrými mravmi. Ústavný súd preto konštatuje, že tento postup krajského súdu zodpovedá
obsahu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta.
Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy je
nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú
založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti
môžu byť netypické, čo však nezbavuje všeobecné súdy povinnosti urobiť všetko pre
spravodlivé riešenie. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri svojom rozhodovaní
prihliadal na špecifické okolnosti prípadu, keď sa neriadil len úzko vykladanou zákonnou
úpravou podnájomného právneho vzťahu, ale výkon práv vyplývajúcich z tohto právneho
vzťahu podrobil ich hodnoteniu z hľadiska súladu s dobrými mravmi a poctivým
obchodným stykom. Je totiž v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov medzi
sťažovateľkou a žalovanou, aby zo strany všeobecného súdu bola preskúmaná
uplatniteľnosť príslušnej zákonnej úpravy na posudzovaný prípad, a to v spojení
s posúdením otázky, či poskytnutie právnej ochrany zaručujúce sťažovateľke finančné
plnenie od žalovanej za v okolnostiach prípadu neposkytované služby (nájom), ktoré tvorilo
predmet zmluvy o podnájme nebytových priestorov a ktoré od sťažovateľky už zjavne
žalovaná nepožadovala, zodpovedá zásadám poctivého obchodného styku, resp. dobrým
mravom a v širšom kontexte aj zásade spravodlivosti, ktorá tvorí súčasť materiálne
chápaného princípu právneho štátu. K obdobným záverom o potrebe prihliadať
pri rozhodovaní súdov o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov na zásady
poctivého obchodného styku ako aj dobré mravy ústavný súd dospel okrem krajským súdom
zmieňovaného nálezu sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010 aj v ďalších svojich
rozhodnutiach (napr. I. ÚS 501/2010, I. ÚS 33/2012, IV. ÚS 54/2012).
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že aplikácia zákonov a ostatných
právnych predpisov dopadajúcich na prerokúvaný prípad (v danom prípade § 265
Obchodného zákonníka a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je vecou všeobecných súdov,
pričom úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na posúdenie jej ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti tejto aplikácie. Ústavný súd totiž nie je opravným súdom právnych názorov
všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných
súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by
mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by bol tento
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).
Ústavný súd preto v závere konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne
odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná
intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor
krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí,
ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný
súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa
želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozsudku
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu z ústavne významných hľadísk
dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy ani jemu porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na absenciu
priamej súvislosti medzi sťažovateľkou označenými právami na jednej strane a napadnutým
rozsudkom krajského súdu považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú,
a preto ju bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013