Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 546/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia ,

základných práv podľa a , práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Brezno a jeho uzneseniami

sp. zn. z 19. marca 2012 a sp. zn. z 19. marca 2012, ako

aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn.

z 28. augusta 2012 a sp. zn. z 28. augusta 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. decembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namietala porušenie (ďalej len „“),

základných práv podľa a , práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Brezno (ďalej len

„okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 19. marca 2012 a sp. zn. 5 Er

115/2007 z 19. marca 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 28. augusta 2012 a sp. zn. 43

CoE 183/2012 z 28. augusta 2012.

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých bola

účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská

zmluva. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený

výkon rozhodnutia, t. j. exekúcie, pričom exekučným titulom bolo rozhodnutie

rozhodcovského súdu. V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými

rozhodnutiami exekúcie zastavil. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojimi

napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia.

3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia

relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa

na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka tvrdí, že

okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu ( SR) ale aj právo

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo na

to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho

a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe

Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje

rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.

4. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je

jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

5. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným

spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje

a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného

titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného

titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani

skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše

„odvolací súd konal v rozpore s ust. , čím porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR a právo na spravodlivý

súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol

podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

6. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením krajského súdu pričom poukázala najmä na

rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif

Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má

vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby

mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich

právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex

offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať

ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie a dohovoru a základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

a základného práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, zrušil

napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým

by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o

spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

III.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ustanovenia ústavný súd každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

13. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom

sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,

rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo

sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

20. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie

sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

21. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcií, boli porušené

jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje

rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie

relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutie dostatočne

neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok

sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie

a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu , základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami okresného súdu

22. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , ). Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

23. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

24. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 19. marca 2012 a sp. zn. z 19. marca 2012, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty

napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu

25. Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky

sú totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd

tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných

veciach, v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne

analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval

za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností

sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011,

sp. zn. zo 7. septembra 2011, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 12. septembra 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. zo 7. februára 2013,

sp. zn. z 13. februára 2013, sp. zn. z 20. februára 2013, ako

aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske

zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými

v predmetných sťažnostiach.

26. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že tak ako uviedol napr. vo veci sťažovateľky , účelom

a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho

dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie

podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi

a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci

nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj

relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade

povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad

rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného

prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára

sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na a 4 a ,

pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania

(m. m. ).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú

z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (, podobne

)

27. Krajský súd napr. v napadnutom uznesení sp. zn. z 28. augusta

2012 uviedol: „Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor

Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález, o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu

zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutne pre vydanie jeho rozhodnutia, môže

sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9

a 10 odôvodnenia uviedol, že ZEUS (teraz Ú) nepredstavuje

ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje

teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva

Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle

článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne

i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva,

že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky

ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je

potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú

otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch,

keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na

vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je

zverená v článku 267 Ú vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na

účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Ú

Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže

sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho

dvora zo dňa 16. novembra 2010. Č-76/10, bod 60 a 79)...

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je

možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti ,

napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel. ktorý sa v základnom

konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom

exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon

priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (), zákon

č. o konkurze a reštrukturalizácii (), ako aj zákon

č. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ().

Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania

podľa ust. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia

konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú

byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky predložené, je odvolací súd,

(t. j. súd proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, povinný obrátiť sa

na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre

vydanie jeho rozhodnutia, a teda, ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným

spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a leda nie

je potrebný návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade

oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné

vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny

dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní súd neaplikuje priamo

ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu

úpravu obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada

v prvej otázke, ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo

vnútroštátnom právnom poriadku, predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č.

. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval

oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU

upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva

Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok. Ide o prípady, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora

EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné (tzv. acta

clair).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny

z dôvodov uvedených v a pre prerušenie konania podľa

osobitného zákona, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania

zamietol.“

Podobne sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal krajský súd aj v napadnutom

uznesení sp. zn. z 28. augusta 2012.

28. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu

k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza,

že z namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že podanými návrhmi na prerušenie

konania podľa sa krajský súd zaoberal, pričom v odôvodneniach

týchto svojich rozhodnutí vychádzal z dostatočne podrobne vyloženej judikatúry Súdneho

dvora, a uskutočneným právnym výkladom dostala sťažovateľka jednoznačnú a z pohľadu

ústavného súdu aj ústavne konformnú odpoveď.

29. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už

uviedol (napr. uznesenie sp. zn. ), že novelizácia Exekučného poriadku

zavedená , ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu

rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci

pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii

Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu

(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie

Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa nevzťahuje na prípady,

v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.

Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť

pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z . Z ustanovenia

ods. 2 vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru

ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej

od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí

krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového

rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi

pojednávanie na prerokovanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru

ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a ani práva podľa dohovoru.

30. Sťažovateľka v doplnení sťažností namietala aj porušenie svojho práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že

sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania

a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov v uzneseniach okresného súdu, proti

ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z

exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po

doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajského súdu bolo

podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku

(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už

bolo uvedené, dodržané bolo.

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského

súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,

ktorý je obsahom práv zaručených , dohovoru a charty,

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu

a obsahom základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

32. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013