Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 546/2013
PDF · 282.46 KB
No categories available
II. ÚS 546/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Brezno a jeho uzneseniami
sp. zn. 7 Er 61/2007 z 19. marca 2012 a sp. zn. 5 Er 115/2007 z 19. marca 2012, ako
aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn.
43 CoE 151/2012 z 28. augusta 2012 a sp. zn. 43 CoE 183/2012 z 28. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14179/2012 a
sp. zn. Rvp 14180/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. decembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namietala porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Brezno (ďalej len
„okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 7 Er 61/2007 z 19. marca 2012 a sp. zn. 5 Er
115/2007 z 19. marca 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 43 CoE 151/2012 z 28. augusta 2012 a sp. zn. 43
CoE 183/2012 z 28. augusta 2012.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých bola
účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská
zmluva. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený
výkon rozhodnutia, t. j. exekúcie, pričom exekučným titulom bolo rozhodnutie
rozhodcovského súdu. V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými
rozhodnutiami exekúcie zastavil. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojimi
napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia.
3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia
relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa
na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka tvrdí, že
okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež uviedla, že „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho právo na
to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho
a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe
Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.
4. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je
jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
5. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje
a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše
„odvolací súd konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1 OSP, čím porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol
podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.
6. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) postupom a uznesením krajského súdu pričom poukázala najmä na
rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif
Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má
vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby
mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich
právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex
offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať
ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
a základného práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu, zrušil
napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým
by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.
II.
8. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o
spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 14179/2012 a sp. zn. Rvp 14180/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
III.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom
sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,
rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
20. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie
sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
21. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcií, boli porušené
jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje
rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie
relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok
sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka výrazne nevýhodné postavenie
a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami okresného súdu
22. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
23. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
24. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresného súdu sp. zn. 7 Er 61/2007
z 19. marca 2012 a sp. zn. 5 Er 115/2007 z 19. marca 2012, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu
25. Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky
sú totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd
tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných
veciach, v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 117/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, ako
aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske
zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými
v predmetných sťažnostiach.
26. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd
poukazuje na to, že tak ako uviedol napr. vo veci sťažovateľky I. ÚS 110/2013, účelom
a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho
dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie
podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi
a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci
nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj
relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade
povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad
rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy
o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného
prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára
sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP
zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania
(m. m. IV. ÚS 206/08).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú
z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať
prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo
viacerých nasledujúcich predpokladov:
a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (I. ÚS 110/2013, podobne
27. Krajský súd napr. v napadnutom uznesení sp. zn. 43 CoE 151/2012 z 28. augusta
2012 uviedol: „Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor
Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález, o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutne pre vydanie jeho rozhodnutia, môže
sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je
tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9
a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEUS (teraz článok 267 ZPEÚ) nepredstavuje
ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje
teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva
Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle
článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne
i bez návrhu.
V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva,
že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky
ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je
potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú
otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch,
keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na
vyriešenie sporu.
Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je
zverená v článku 267 ZPEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZPEÚ
Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže
sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho
dvora zo dňa 16. novembra 2010. Č-76/10, bod 60 a 79)...
Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je
možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku,
napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel. ktorý sa v základnom
konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom
exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon
priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).
Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia
konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú
byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky predložené, je odvolací súd,
(t. j. súd proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre
vydanie jeho rozhodnutia, a teda, ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným
spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a leda nie
je potrebný návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade
oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné
vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny
dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní súd neaplikuje priamo
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu
úpravu obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada
v prvej otázke, ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo
vnútroštátnom právnom poriadku, predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval
oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU
upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva
Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok. Ide o prípady, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora
EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné (tzv. acta
clair).
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny
z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O. s. p. pre prerušenie konania podľa
osobitného zákona, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania
zamietol.“
Podobne sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal krajský súd aj v napadnutom
uznesení sp. zn. 43 CoE 183/2012 z 28. augusta 2012.
28. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu
k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza,
že z namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že podanými návrhmi na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP sa krajský súd zaoberal, pričom v odôvodneniach
týchto svojich rozhodnutí vychádzal z dostatočne podrobne vyloženej judikatúry Súdneho
dvora, a uskutočneným právnym výkladom dostala sťažovateľka jednoznačnú a z pohľadu
ústavného súdu aj ústavne konformnú odpoveď.
29. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného
súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už
uviedol (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 338/2013), že novelizácia Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu
rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci
pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii
Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu
(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie
Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa nevzťahuje na prípady,
v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.
Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214
ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru
ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej
od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí
krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového
rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi
pojednávanie na prerokovanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru
ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
30. Sťažovateľka v doplnení sťažností namietala aj porušenie svojho práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11
z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že
sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania
a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov v uzneseniach okresného súdu, proti
ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z
exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po
doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajského súdu bolo
podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku
(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už
bolo uvedené, dodržané bolo.
Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského
súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu
a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
32. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013