Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 555/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B.

F., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením sp. zn. z 25. októbra

2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. januára

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namietala porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 25. októbra

2012.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá

inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe

zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, na zabezpečenie ktorého bola účastníkmi

zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská zmluva. Súdny

exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia,

t. j. exekúciu, pričom exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu.

V priebehu exekučného konania okresný súd uznesením sp. zn. zo 4.

januára 2012 exekúciu „vyhlásil za neprípustnú, resp. ju zastavil“. Sťažovateľka uviedla, že

krajský súd na jej odvolanie svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom

vydané prvostupňové rozhodnutie.

2. Ústavný súd uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 25. októbra 2012, ktoré sťažovateľka označila v petite sťažností vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , je uznesením, ktorým odvolací súd odmietol

odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 4. januára 2012, ktorým okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonania exekúcie.

Sťažovateľka teda v petite sťažností označila uznesenie krajského súdu, ktoré sa netýka

vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ale ktorej predmetom bolo odvolanie

proti uzneseniu o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.

3. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. sťažovateľka namieta postup

okresného súdu a postup krajského súdu v označenom konaní a uvádza, že po podaní

odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu podala aj „návrh na prerušenie konania

postupom podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ“.

Sťažovateľka ďalej uviedla: „Porušovateľ v prvom rade a ani porušovateľ v druhom rade

nerozhodli do skončenia konania o návrhu sťažovateľa na prerušene konania... Práve

chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu

sťažovateľa na prerušenie konania postupom podľa ust. a

Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie a tvrdení sťažovateľa

vo vzťahu k nutnosti súdu konať položením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru

Európskej únie, zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa, konkrétne:

- základné právo zaručené (práva na súdu

ochranu);

- základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľka uviedla: «Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je

nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie.... Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom ...bol podaný

legitímne a bolo nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.»

4. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. sťažovateľka namieta postup

krajského súdu a jeho uznesenie sp. zn. z 25. októbra 2012. Sťažovateľka

tvrdí, že označeným postupom a uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „ignoroval ust. ZoRK (

Z. z. o rozhodcovskom konaní, pozn.) a po podaní odvolania sťažovateľom postupoval tak,

ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné. Konštatovanie porušovateľa uvedené

v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné

a to ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa § 45 ods. 3 ZoRK je v priamom

rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou!“.

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. z 25. októbra 2012,

zrušil napadnuté uznesene, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby

ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného

uznesenia krajského súdu.

II.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

4. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný

súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

III.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ustanovenia ústavný súd každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

11. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. Podľa o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)

(1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných

predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského

rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom.

(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

(3) Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

15. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o namietanom porušení jej

základných práv napadnutým postupom okresného súdu a postupom krajského súdu tým,

že tieto všeobecné súdy v exekučnom konaní neprerušili konanie na účely predloženia

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojich základných práv uznesením krajského súdu

o odmietnutí odvolania podaného proti uzneseniu o vylúčení súdneho exekútora z výkonu

exekúcie. Podľa sťažovateľky krajský súd vydal svoje rozhodnutie na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva bez aplikácie

relevantnej právnej normy.

A. K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým postupom okresného súdu

16. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , ). Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

17. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

18. Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že tento postup mohla sťažovateľka namietať v rámci

odvolania ako riadneho opravného prostriedku (sťažovateľka v sťažnosti výslovne uvádza,

že proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie aj podala), a preto sťažnosť v tejto časti

bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

B. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského

súdu

19. Krajský súd ako odvolací súd namietaným uznesením sp. zn.

z 25. októbra 2012 odmietol odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 4. januára 2012 o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.

20. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že tak ako uviedol napr. vo veci sťažovateľky sp. zn. ,

účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry

Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ.

Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi

a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci

nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj

relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade

povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad

rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného

prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára

sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na a 4 a ,

pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania

(m. m. ).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú

z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (, podobne

)

21. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že len zásadné

a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré

môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008). ()

22. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky je zároveň nutné poznamenať,

že hoci sťažovateľka tvrdí, že návrh na prerušenie konania z dôvodu potreby položenia

prejudiciálnej otázky podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ

príslušnému súdu podala, toto svoje tvrdenie v konaní pred ústavným súdom žiadnym

spôsobom nepreukázala a písomné podanie v tomto zmysle ústavnému súdu nepredložila.

23. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal

spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom

na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej

otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru

položí (napr. , , ), ako aj to, či sú splnené

predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. , ).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil, že by namietaným postupom

krajského súdu, v rámci ktorého neprerušil konanie a nepredložil prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru podľa §109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,

došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

24. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažovateľkinou námietkou týkajúcou

sa prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 25. októbra 2012 k prípustnosti odvolania

proti uzneseniu o vylúčení súdneho exekútora uviedol:

„Podľa , odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu

v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov). ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani

proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 30 ods. 1 exekučného poriadku o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov exekútor je vylúčený

z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie,

k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 2 exekučného poriadku dôvodom na vylúčenie exekútora nie

sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe exekútora v exekučnom konaní. Ak sa námietka

zaujatosti týka len týchto okolností, súd na ňu neprihliada.

Podľa § 30 ods. 3 exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže

exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad; to neplatí, ak ide

o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona

č. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov.

Podľa § 30 ods. 7 exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu

o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd

do desiatich dní od predloženia veci. Podľa § 30 ods. 10 exekučného poriadku proti

rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie je prípustný opravný prostriedok.

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že súd rozhoduje o vylúčení

súdneho exekútora buď na základe oznámenia súdneho exekútora o tom, že zistil

skutočnosť, pre ktorú je vylúčený, alebo na základe námietky účastníka exekučného

konania. V uvedenom prípade súd prvého stupňa po oboznámení sa s obsahom vyššie

uvedeného nálezu Ústavného súdu sp. zn. zo dňa 13.4.2011 a

vyjadreniami účastníkov dospel k záveru, že pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora

pre pomer k oprávnenému z dôvodu, že oprávnený bol v minulosti jeho zamestnávateľom tu

existujú, a preto rozhodol tak, že súdneho exekútora z predmetnej exekúcie vylúčil.

Rozhodnutie druhovo totožné s tým napádaným v prejednávanej veci by tak bolo

možno odvolaním napadnúť (účinne) len v prípade jeho vydania zamestnancom súdu

(súdnym úradníkom), ani o taký prípad však v tejto veci nešlo (napádané uznesenie vydal

sudca). Na tom nemohlo nič zmeniť ani poučenie o odvolaní odporujúce právnej úprave

(uvedenie, že odvolanie možno podať a to do 15 dní od doručenia uznesenia).

Odvolanie kohokoľvek (nielen odvolania oprávneného a vylúčeného súdneho

exekútora zjavne sa riadiacej nesprávnym poučením v napádanom uznesení súdu prvého

stupňa) smerujúce tak proti výroku vylúčení súdneho exekútora z predmetnej exekúcie tak

nebolo prípustné a odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než takéto odvolanie

po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania s poukazom na ustanovenie § 251 ods. 4,

, odmietnuť.“

25. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že podstata uznesenia

odvolacieho súdu spočívala v právnom názore, že sťažovateľkou podané odvolanie nie je

prípustné podľa citovaných ustanovení Exekučného poriadku.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Na uvedenom nič nemení ani

argumentácia sťažovateľky, ktorá poukazuje na ustanovenie § 45 ods. 3 zákona

o rozhodcovskom konaní, keďže toto ustanovenie sa netýka opravných prostriedkov proti

uzneseniu o vylúčení súdneho exekútora.

Z napadnutého uznesenia jednoznačne vyplývajú odôvodnené závery týkajúce

sa právneho posúdenia veci. Právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie

krajského súdu, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru.

26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

a obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

27. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013