Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 542/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpeného spoločnosťou JUDr. M. F., advokát

s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. F., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -24 z 21. februára 2012

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. októbra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2013 doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-24 z 21. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ B., Okresný dopravný inšpektorát, Č. p.:

ORP-P-1020/V-OBCP-2010, zo dňa 16. 09. 2010 bola sťažovateľovi uložená pokuta vo

výške 200,- €, zákaz činnosti viesť motorové vozidlo po dobu 12 mesiacov a zároveň som

bol zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16,- €. Proti tomuto rozhodnutiu podal

žalobca odvolanie z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia, nakoľko sa priestupku, tak ako sa

mu kladie za vinu, nedopustil. Žalobca namietal, že najskôr sa mu kládlo za vinu

prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti spolu s požitím alkoholu pred jazdou. Napriek

tomu, že podal odvolanie aj proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu, odvolací

orgán nepreskúmal riadne celý spisový materiál a konštatoval, že zo spisu vyplýva nielen

požitie alkoholu, ale aj prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti, pričom prekročenie

rýchlosti z vyšetrovacieho spisu vôbec nevplývalo. Sťažovateľ tak v zmysle príslušných

ustanovení podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v B., Krajský dopravný inšpektorát, B. (ďalej len „žalovaný“ alebo

„odvolací orgán“) zo dňa 29. 11. 2010, č. p.: KRP-P-100/DI-BCP-2010.

Konanie začalo podaním žaloby na Krajský súd v Bratislave, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. p. KRP-P100/DI-BCP-2010 zo dňa

29. 11. 2010, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ B. č. ORP-

1020/V-OBCP-2010 zo dňa 16. 09. 2010. Žaloba bola Krajskému súdu doručená dňa 11.

01. 2011. Rozsudkom zo dňa 21. 02. 2012 Krajský súd v Bratislave rozhodol, že žalobu

zamieta.

Po podaní odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

rozhodol odvolací súd rozsudkom zo dňa 16. 10. 2012 tak, že uvedený rozsudok potvrdil ako

vecne správny a v súlade so zákonom.

Najvyšší súd SR, tento krát ako dovolací súd, uznesením sp. zn. zo dňa

29. 5. 2013 rozhodol, že konanie zastavuje. Uvedené uznesenie bolo žalobcovi doručené

09. 07. 2013.

Nakoľko žalobca vyčerpal všetky právne prostriedky na ochranu svojich základných

práv a slobôd a ochrany týchto práv sa mu nedostalo na žiadnom štátnom orgáne, podáva

túto ústavnú sťažnosť v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia

rozhodnutia, proti ktorému už nie sú prípustné iné opravné prostriedky. Vychádzajúc

z judikatúry Ústavného súdu SR považujeme túto lehotu za zachovanú.

Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011, sp. zn. IV. ÚS

481/2011-19:

V prípadoch, ak sťažovateľ uplatni mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Máme za to, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „Krajský súd“) ako

i Najvyššieho súdu SR, ako odvolacieho súdu (ďalej len „Najvyšší súd“), bolo porušené

žalobcovo právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Krajský súd sa nezaoberal námietkami žalobcu, ktorými poukazoval na nesprávny

postup žalovaného. Už v samotnom odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného žalobca

namietal, že vykonaná skúška alkoholu vdychu žalobcu nie je jeho. Žalovaný rovnako ako

súd žiadnym spôsobom nepreveril, či uvedený výpis zo zariadenia je žalobcov a to aj

s poukazom na čas vykonania skúšky a to napriek tomu, že súd priamo v rozhodnutí

konštatuje, že žalovaný (a rovnako tak aj súd, ktorý preskúmava zákonnosť napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu) je povinný vykonať všetky dôkazy svedčiace proti žalobcovi

ako aj v jeho prospech...

Pokiaľ ide o špekulatívne tvrdenie, že dôkazy o nameranej rýchlosti boli

neupotrebiteľné v spise sa mal nachádzať o tom doklad. Nie je zrejmé, prečo boli tieto

dôkazy neupotrebiteľné. Je bežnou praxou, že fotodokumentáciu motorového vozidla je

možné vykonať aj vo veľkej rýchlosti a vo veľkej vzdialenosti. Samotnou podstatou

prístrojov na meranie rýchlosti motorových vozidiel je tá, aby bolo možné túto rýchlosť

zmerať aj pri vysokej rýchlosti. Zo spisu nie je zrejmé, ako bola nameraná rýchlosť

o 59 km/h vyššia, akým prístrojom. Hliadka mala možnosť zastaviť žalobcu na diaľnici,

pokiaľ mali za to, že prekročil maximálnu povolenú rýchlosť. Žalobcu zastavili až

v podzemnom parkovisku obchodného domu. Nakoľko žalobca namietal dôkazy

nachádzajúce sa v spise, žalovaný sa nimi mal zaoberať...»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a rozsudok Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. a vrátil vec na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2

SR.

V konaní si uplatňujeme náhradu trov konania vo výške 275,94 € za 2 úkony právnej

pomoci: 1/prevzatie a príprava dňa 30. 08. 2013, 2/ ústavná sťažnosť 02. 09. 2013 v zmysle

vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov (jeden úkon

právnej pomoci 130,16 € + 7,81 € režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu č. k. -24

z 21. februára 2012 a (potvrdzujúcim) rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

1. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. -24 z 21. februára 2012,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Takýmto

súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. . V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Sťažovateľ tvrdí, že „nakoľko... vyčerpal všetky právne prostriedky na ochranu

svojich základných práv a slobôd a ochrany týchto práv sa mu nedostalo na žiadnom

štátnom orgáne, podáva túto ústavnú sťažnosť v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov

odo dňa doručenia rozhodnutia, proti ktorému už nie sú prípustné iné opravné

prostriedky“.

Opravný prostriedok v správnom súdnictve je prípustný len vtedy, ak je to

ustanovené v piatej časti ().

Ústavný súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že „opravný prostriedok“ proti

rozsudku najvyššieho súdu (rozhodujúceho ako súdu odvolacieho, pozn.)

sp. zn. zo 16. októbra 2012 musel podať z dôvodu, aby vyčerpal všetky jemu

dostupné opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv poskytuje,

pretože z ustanovenia tretej vety jednoznačne

vyplýva, že: „Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok

nie je prípustný“; to napokon potvrdzuje aj ustálená prax najvyššieho súdu.

Uvedená skutočnosť musela byť kvalifikovanému právnemu zástupcovi sťažovateľa,

ktorý ho zastupoval (už) počas trvania konania pred správnymi súdmi, známa, avšak napriek

tomu 8. januára 2013 podal v mene svojho klienta proti uvedenému rozsudku najvyššieho

súdu „opravný prostriedok“, ktorým sa domáhal, „aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

konal ako súd dovolací a aby napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zrušil ako vecne nesprávne“.

Ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 6. decembra 2012.

Ani pri rešpektovaní materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd

zásadne nemožno v rozpore so zákonom korigovať nesprávny postup sťažovateľa, ktorý

uplatnil pri ochrane svojich práv garantovaných ().

Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 9. septembra

2013, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v ,

ústavný súd ju v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa

ako podanú oneskorene.

3. Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť mohla byť odmietnutá aj pre

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí. Sťažovateľ je v konaní zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Sťažnosť aj napriek tomu nemala všetky potrebné

obsahové náležitosti. V petite sťažnosti sa vôbec neuvádza, porušenie akých základných

práv sťažovateľ namieta; vyplýva to len z názvu a obsahu sťažnosti. V názve sťažnosti sa

uvádza, že sťažovateľ okrem základného práva na súdnu ochranu podľa

namieta aj porušenie čl. 36 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak

v tomto článku základné práva upravené nie sú. V petite sťažnosti chýbajú presné dátumy

rozsudkov, ktoré sťažovateľ navrhuje zrušiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013