Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 542/2013
PDF · 168.23 KB
No categories available
III. ÚS 542/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpeného spoločnosťou JUDr. M. F., advokát
s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. F., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 4/2011-24 z 21. februára 2012
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd/16/2012 zo 16. októbra
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2013 doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
3 S 4/2011-24 z 21. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžd/16/2012 zo 16. októbra 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ B., Okresný dopravný inšpektorát, Č. p.:
ORP-P-1020/V-OBCP-2010, zo dňa 16. 09. 2010 bola sťažovateľovi uložená pokuta vo
výške 200,- €, zákaz činnosti viesť motorové vozidlo po dobu 12 mesiacov a zároveň som
bol zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16,- €. Proti tomuto rozhodnutiu podal
žalobca odvolanie z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia, nakoľko sa priestupku, tak ako sa
mu kladie za vinu, nedopustil. Žalobca namietal, že najskôr sa mu kládlo za vinu
prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti spolu s požitím alkoholu pred jazdou. Napriek
tomu, že podal odvolanie aj proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu, odvolací
orgán nepreskúmal riadne celý spisový materiál a konštatoval, že zo spisu vyplýva nielen
požitie alkoholu, ale aj prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti, pričom prekročenie
rýchlosti z vyšetrovacieho spisu vôbec nevplývalo. Sťažovateľ tak v zmysle príslušných
ustanovení OSP podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v B., Krajský dopravný inšpektorát, B. (ďalej len „žalovaný“ alebo
„odvolací orgán“) zo dňa 29. 11. 2010, č. p.: KRP-P-100/DI-BCP-2010.
Konanie začalo podaním žaloby na Krajský súd v Bratislave, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. p. KRP-P100/DI-BCP-2010 zo dňa
29. 11. 2010, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ B. č. ORP-
1020/V-OBCP-2010 zo dňa 16. 09. 2010. Žaloba bola Krajskému súdu doručená dňa 11.
01. 2011. Rozsudkom zo dňa 21. 02. 2012 Krajský súd v Bratislave rozhodol, že žalobu
zamieta.
Po podaní odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 4/2011
rozhodol odvolací súd rozsudkom zo dňa 16. 10. 2012 tak, že uvedený rozsudok potvrdil ako
vecne správny a v súlade so zákonom.
Najvyšší súd SR, tento krát ako dovolací súd, uznesením sp. zn. 1 Sdo/26/2013 zo dňa
29. 5. 2013 rozhodol, že konanie zastavuje. Uvedené uznesenie bolo žalobcovi doručené
09. 07. 2013.
Nakoľko žalobca vyčerpal všetky právne prostriedky na ochranu svojich základných
práv a slobôd a ochrany týchto práv sa mu nedostalo na žiadnom štátnom orgáne, podáva
túto ústavnú sťažnosť v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia
rozhodnutia, proti ktorému už nie sú prípustné iné opravné prostriedky. Vychádzajúc
z judikatúry Ústavného súdu SR považujeme túto lehotu za zachovanú.
Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011, sp. zn. IV. ÚS
481/2011-19:
V prípadoch, ak sťažovateľ uplatni mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však
platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
Máme za to, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „Krajský súd“) ako
i Najvyššieho súdu SR, ako odvolacieho súdu (ďalej len „Najvyšší súd“), bolo porušené
žalobcovo právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Krajský súd sa nezaoberal námietkami žalobcu, ktorými poukazoval na nesprávny
postup žalovaného. Už v samotnom odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného žalobca
namietal, že vykonaná skúška alkoholu vdychu žalobcu nie je jeho. Žalovaný rovnako ako
súd žiadnym spôsobom nepreveril, či uvedený výpis zo zariadenia je žalobcov a to aj
s poukazom na čas vykonania skúšky a to napriek tomu, že súd priamo v rozhodnutí
konštatuje, že žalovaný (a rovnako tak aj súd, ktorý preskúmava zákonnosť napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu) je povinný vykonať všetky dôkazy svedčiace proti žalobcovi
ako aj v jeho prospech...
Pokiaľ ide o špekulatívne tvrdenie, že dôkazy o nameranej rýchlosti boli
neupotrebiteľné v spise sa mal nachádzať o tom doklad. Nie je zrejmé, prečo boli tieto
dôkazy neupotrebiteľné. Je bežnou praxou, že fotodokumentáciu motorového vozidla je
možné vykonať aj vo veľkej rýchlosti a vo veľkej vzdialenosti. Samotnou podstatou
prístrojov na meranie rýchlosti motorových vozidiel je tá, aby bolo možné túto rýchlosť
zmerať aj pri vysokej rýchlosti. Zo spisu nie je zrejmé, ako bola nameraná rýchlosť
o 59 km/h vyššia, akým prístrojom. Hliadka mala možnosť zastaviť žalobcu na diaľnici,
pokiaľ mali za to, že prekročil maximálnu povolenú rýchlosť. Žalobcu zastavili až
v podzemnom parkovisku obchodného domu. Nakoľko žalobca namietal dôkazy
nachádzajúce sa v spise, žalovaný sa nimi mal zaoberať...»
Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžd/16/2012 a rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 4/2011 a vrátil vec na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2
Ústavy SR.
V konaní si uplatňujeme náhradu trov konania vo výške 275,94 € za 2 úkony právnej
pomoci: 1/prevzatie a príprava dňa 30. 08. 2013, 2/ ústavná sťažnosť 02. 09. 2013 v zmysle
§ 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov (jeden úkon
právnej pomoci 130,16 € + 7,81 € režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 4/2011-24
z 21. februára 2012 a (potvrdzujúcim) rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd/16/2012
zo 16. októbra 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
1. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 4/2011-24 z 21. februára 2012,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto
súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd/16/2012. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažovateľ tvrdí, že „nakoľko... vyčerpal všetky právne prostriedky na ochranu
svojich základných práv a slobôd a ochrany týchto práv sa mu nedostalo na žiadnom
štátnom orgáne, podáva túto ústavnú sťažnosť v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov
odo dňa doručenia rozhodnutia, proti ktorému už nie sú prípustné iné opravné
prostriedky“.
Opravný prostriedok v správnom súdnictve je prípustný len vtedy, ak je to
ustanovené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (IV. ÚS 208/08).
Ústavný súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že „opravný prostriedok“ proti
rozsudku najvyššieho súdu (rozhodujúceho ako súdu odvolacieho, pozn.)
sp. zn. 1 Sžd/16/2012 zo 16. októbra 2012 musel podať z dôvodu, aby vyčerpal všetky jemu
dostupné opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv poskytuje,
pretože z ustanovenia § 246c ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne
vyplýva, že: „Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok
nie je prípustný“; to napokon potvrdzuje aj ustálená prax najvyššieho súdu.
Uvedená skutočnosť musela byť kvalifikovanému právnemu zástupcovi sťažovateľa,
ktorý ho zastupoval (už) počas trvania konania pred správnymi súdmi, známa, avšak napriek
tomu 8. januára 2013 podal v mene svojho klienta proti uvedenému rozsudku najvyššieho
súdu „opravný prostriedok“, ktorým sa domáhal, „aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
konal ako súd dovolací a aby napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zrušil ako vecne nesprávne“.
Ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd/16/2012
zo 16. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 6. decembra 2012.
Ani pri rešpektovaní materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd
zásadne nemožno v rozpore so zákonom korigovať nesprávny postup sťažovateľa, ktorý
uplatnil pri ochrane svojich práv garantovaných ústavou (IV. ÚS 306/2010).
Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 9. septembra
2013, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
ústavný súd ju v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
3. Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť mohla byť odmietnutá aj pre
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí. Sťažovateľ je v konaní zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Sťažnosť aj napriek tomu nemala všetky potrebné
obsahové náležitosti. V petite sťažnosti sa vôbec neuvádza, porušenie akých základných
práv sťažovateľ namieta; vyplýva to len z názvu a obsahu sťažnosti. V názve sťažnosti sa
uvádza, že sťažovateľ okrem základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
namieta aj porušenie čl. 36 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak
v tomto článku základné práva upravené nie sú. V petite sťažnosti chýbajú presné dátumy
rozsudkov, ktoré sťažovateľ navrhuje zrušiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2013