Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 306/2010
PDF · 220.32 KB
No categories available
IV. ÚS 306/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom
JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R, a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008.
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je „právnickou
osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Podnikanie najskôr vykonával pod
obchodným menom P., a. s., od 1. januára 2009 podniká pod obchodným menom R., a. s.
Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti uvádza:
„Národná banka Slovenska je subjektom, ktorý podľa zák. č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom v znení neskorších predpisov je oprávnený vykonávať
dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľom.
Národná banka Slovenska začala dňa 30. 4. 2007 výkon dohľadu na mieste nad
poisťovacou činnosťou P., a. s. podľa zák. č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve v znení
neskorších predpisov a zákona o dohľade nad finančným trhom. V rámci tohto dohľadu
zamestnanci Národnej banky Slovenska požadovali od P., a. s. množstvo obchodných
informácií, ktoré so štandardným dohľadom podľa zákona nemajú nič spoločné. P., a. s. má
dlhodobé indície o organizovanom úsilí a réžii niektorých osôb o donútenie akcionárov
spoločnosti odpredať relevantnú časť podielu zahraničnému investorovi. Pretože obchodné
informácie požadované zamestnancami Národnej banky Slovenska boli významné skôr pre
prípravu tejto transakcie, než pre výkon štandardného bankového dohľadu, P., a. s. podala
trestné oznámenie podozrenia zo spáchania trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej
súťaži, trestného činu ohrozenia obchodného tajomstva, trestného činu zneužívania
informácií v obchodnom styku, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
a trestného činu korupcie. Zároveň s podaním trestného oznámenia P., a. s. podala
námietku zaujatosti proti siedmym zamestnancom Národnej banky Slovenska pre ich vzťah
k predmetu dohľadu a dohliadanému subjektu na čele s Ing. J. F., vedúcim oddelenia
dohľadu pre poisťovacie skupiny.“
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Banková rada Národnej banky Slovenska ako
príslušný orgán podľa § 7 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím OVS-1644/2007 zo dňa 12. júna 2007 tak, že
námietku zaujatosti v časti týkajúcej sa Ing. J. F. zamietla a v časti týkajúcej sa ostatných
zamestnancov Národnej banky Slovenska nerozhodla.“.
Sťažovateľka predmetné rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska
(ďalej len „Banková rada NBS“) č. OVS-1644/2007 napadla žalobou o preskúmanie
rozhodnutia v správnom súdnictve a zároveň žiadala o pozastavenie jeho vykonateľnosti.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 konanie o žalobe
sťažovateľky zastavil z dôvodu, že „napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt
nebolo vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by
bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu
žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné
rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. súd nepreskúmava.“.
Sťažovateľka podala proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009
tak, že ho odmietol s poukazom na § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“).
Podľa názoru sťažovateľky odmietnutím prístupu k súdu a s ním spätej súdnej
ochrany v dôsledku zastavenia konania uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007
z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa
§ 248 písm. a) OSP a potom odmietnutím odvolania proti tomuto rozhodnutiu uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 165/2008 došlo k porušeniu jej základného práva na prístup
k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka
v nadväznosti na tento svoj právny názor ďalej najmä argumentuje:
«Ústavný súd SR vyslovil, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu bez ohľadu na jeho
druh alebo formálne označenie dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho
preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené
z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
a iných zákonov (III. ÚS 138/03. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky 2003 - II. polrok, s. 1702 - 1709). V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal žalobu
na Najvyšší súd SR, aby dosiahol ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces,
uplatnil právo na výkon dohľadu nestranným a nezaujatým subjektom Národnej banky
Slovenska. Najvyšší súd SR neposkytol ochranu uplatnenému základnému právu
s odôvodnením, že ide o rozhodnutie podľa § 248 písm. a) OSP, ktoré podľa Občianskeho
súdneho poriadku nepodliehajú prieskumu všeobecným súdom. Takto Najvyšší súd SR
postupoval opakovane, pri rozhodovaní o žalobe predloženej sťažovateľom, aj pri
rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým Najvyšší súd SR zastavil
konanie o sťažovateľovej žalobe.
Sťažovateľ predložil Najvyššiemu súdu SR žalobu, ktorou sa uchádzal o ochranu
svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR pred
výkonom dohľadu zaujatým subjektom Národnej banky Slovenska.
Námietku zaujatosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov možno
vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona.
Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa
§ 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení
z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný
prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).
Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý
v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred Národnou bankou
Slovenska. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že
o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil:
„Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno
podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta)
Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány
vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na Národnú banku Slovenska pri
výkone jej správnych právomocí vrátane výkonu dohľadu podľa zák. č. 747/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená,
ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný
opravný prostriedok, nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je
výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva
na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam
sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným,
formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva,
ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému
sťažovateľom.»
V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľka na konštantnú judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (cituje
právne názory vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 143/02, I. ÚS 54/02, III. ÚS 138/03,
II. ÚS 171/05, I. ÚS 148/03) a následne tieto právne názory sumarizuje, keď uvádza:
«Podľa zaužívanej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR ďalej pre výklad
a uplatňovanie základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie, obe tieto práva „sú výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako
celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od
pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov; prípadné pochybenia v jednom
štádiu môžu byť napravené v ďalšom konaní (II. ÚS 307/06. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 2006, s. 924). V spojitosti s tým ústavný súd zastáva
názor, že postup súdu by mohol zakladať porušenie práv označených sťažovateľom len
v prípade, ak by bol spojený s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre
sťažovateľa, ktorý by bol týmto postupom spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok
musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom
procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (II. ÚS 307/06. Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2006, s. 924; zhodne IV. ÚS 322/09-19,
s. 11).
V okolnostiach prípadu sa splnili všetky tieto podmienky. Sťažovateľ sa obrátil na
Najvyšší súd SR, aby ako príslušný orgán súdnej moci preskúmal, či rozhodnutie Bankovej
rady Národnej banky Slovenska, ktorým Banková rada Národnej banky Slovenska
nevyhovela námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom, bolo v súlade so základným
právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, alebo či ním Banková rada Národnej
banky Slovenska porušila základné právo sťažovateľa. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby
tak urobil, odmietol vykonať prieskum ohľadne dodržania základného práva sťažovateľa.»
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:
„1. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2
a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia
1 Sdo 165/2008 zo dňa 23. septembra 2009 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Sdo 165/2008 zo dňa
23. septembra 2009 sa ruší.
3. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2
a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia
3 Sž 62/2007 zo dňa 28. januára 2008 porušené bolo.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sž 62/2007 zo dňa 28. januára
2008 sa ruší.
5. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva primerané finančné
zadosťučinenie 2.000 (slovom: dvetisíc) euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný
vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej
republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.
7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 euro,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do
dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej JUDr. J. D.
uvedie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007
z 28. januára 2008
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažovateľka tvrdí, že «predkladá Ústavnému súdu Slovenskej republiky svoju
sťažnosť v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne
poskytuje. Odvolanie, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu 3 Sž/62/2007, bolo opravným
prostriedkom, ktoré sťažovateľ musel uplatniť, aby vyčerpal opravné prostriedky priznané
zákonom na ochranu jeho základných práv. Preto zákonom ustanovená lehota pre podanie
sťažnosti proti uzneseniu 3 Sž/62/2007 nezačala sťažovateľovi plynúť 28. januára 2008, ale
až rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, ktorým je
uznesenie 1 Sdo 165/2008. Sťažovateľ má právo namietnuť porušenie svojho základného
práva oboma týmito uzneseniami naraz. Sťažovateľ toto svoje právo uplatňuje podaním
sťažnosti, ktorou zároveň namieta porušenie svojho základného práva dvomi nadväzujúcimi
uzneseniami Najvyššieho súdu SR.».
Tvrdenie sťažovateľky o tom, že odvolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 musela podať, aby vyčerpala opravné prostriedky priznané
na ochranu jej základných práv, v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neobstojí,
keďže z § 246c ods. 1 tretej vety OSP (aplikovateľného na vec sťažovateľky) zjavne
vyplýva, že „Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok
nie je prípustný.“. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pre plynutie lehoty na podanie
sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 je
relevantný deň nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 nadobudlo právoplatnosť 18. apríla 2008,
pričom sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu doručila až 14. decembra 2009, t. j. zjavne
po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala
porušenie svojich ústavou garantovaných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 165/2008
z 23. septembra 2009
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 odmietol
odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára
2008, pričom v odôvodnení uviedol: «... Podľa § 246c ods. 1 veta druhá (správne malo byť
„veta tretia“, pozn.) OSP proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na § 246 ods. 1 (správne malo
byť „§ 246c“, pozn.) OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolanie odmietol.»
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
V danom prípade predstavovalo ustanovenie § 246c ods. 1 OSP relevantnú právnu
normu, na základe ktorej mohol a mal najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodnúť, čo
v odôvodnení namietaného uznesenia aj výslovne (síce stručne, ale zrozumiteľne) vyjadril.
Podľa názoru ústavného súdu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 165/2008
z 23. septembra 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy.
Uvedeným záverom ústavný súd nespochybňuje argumentáciu sťažovateľky citovanú
v časti I tohto rozhodnutia, ktorá vyúsťuje do konštatovania, že „nepripustenie súdneho
preskúmania rozhodnutia správneho orgánu (v danom prípade Bankovej rady NBS, pozn.)
je výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného
práva na spravodlivý proces“. V tejto súvislosti ale ústavný súd podotýka, že v konkrétnych
okolnostiach prípadu bolo potrebné uchádzať sa o ústavnú ochranu tohto práva v lehote
ustanovenej zákonom o ústavnom súde, a to vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008, a nie až po rozhodnutí najvyššieho súdu o odvolaní proti
tomuto uzneseniu, keďže Občiansky súdny poriadok v danom prípade podanie opravného
prostriedku výslovne vylučuje (nepripúšťa). Táto skutočnosť totiž vzhľadom na
jednoznačnú dikciu ustanovenia tretej vety § 246c ods. 1 OSP zakladala právo na uplatnenie
ochrany prostredníctvom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (čl. 46 ods. 2 v spojení
s čl. 127 ods. 1 ústavy) už potom, ako bolo sťažovateľke doručené uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008. Opravným prostriedkom, ktorým je podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý
v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne
rozvinúť procesné vzťahy v príslušnom konaní, ktoré vedú k meritórnemu prerokovaniu
a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. II. ÚS 77/06).
Za daných okolností ústavný súd aj pri rešpektovaní materiálneho prístupu k ochrane
základných práv a slobôd nemohol v rozpore so zákonom korigovať nesprávny postup
sťažovateľky pri uplatnení ochrany jej ústavou garantovaných práv.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy, odmietol pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2010