Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 306/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom

JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. septembra 2009 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. januára 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R, a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa v spojení s a (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. septembra 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2008.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je „právnickou

osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Podnikanie najskôr vykonával pod

obchodným menom P., a. s., od 1. januára 2009 podniká pod obchodným menom R., a. s.

Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti uvádza:

„Národná banka Slovenska je subjektom, ktorý podľa

o dohľade nad finančným trhom v znení neskorších predpisov je oprávnený vykonávať

dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľom.

Národná banka Slovenska začala dňa 30. 4. 2007 výkon dohľadu na mieste nad

poisťovacou činnosťou P., a. s. podľa o poisťovníctve v znení

neskorších predpisov a zákona o dohľade nad finančným trhom. V rámci tohto dohľadu

zamestnanci Národnej banky Slovenska požadovali od P., a. s. množstvo obchodných

informácií, ktoré so štandardným dohľadom podľa zákona nemajú nič spoločné. P., a. s. má

dlhodobé indície o organizovanom úsilí a réžii niektorých osôb o donútenie akcionárov

spoločnosti odpredať relevantnú časť podielu zahraničnému investorovi. Pretože obchodné

informácie požadované zamestnancami Národnej banky Slovenska boli významné skôr pre

prípravu tejto transakcie, než pre výkon štandardného bankového dohľadu, P., a. s. podala

trestné oznámenie podozrenia zo spáchania trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej

súťaži, trestného činu ohrozenia obchodného tajomstva, trestného činu zneužívania

informácií v obchodnom styku, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa

a trestného činu korupcie. Zároveň s podaním trestného oznámenia P., a. s. podala

námietku zaujatosti proti siedmym zamestnancom Národnej banky Slovenska pre ich vzťah

k predmetu dohľadu a dohliadanému subjektu na čele s Ing. J. F., vedúcim oddelenia

dohľadu pre poisťovacie skupiny.“

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Banková rada Národnej banky Slovenska ako

príslušný orgán podľa v znení neskorších predpisov

o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím OVS-1644/2007 zo dňa 12. júna 2007 tak, že

námietku zaujatosti v časti týkajúcej sa Ing. J. F. zamietla a v časti týkajúcej sa ostatných

zamestnancov Národnej banky Slovenska nerozhodla.“.

Sťažovateľka predmetné rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska

(ďalej len „Banková rada NBS“) č. OVS-1644/2007 napadla žalobou o preskúmanie

rozhodnutia v správnom súdnictve a zároveň žiadala o pozastavenie jeho vykonateľnosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2008 konanie o žalobe

sťažovateľky zastavil z dôvodu, že „napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt

nebolo vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by

bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu

žalovaného na mieste podľa Ide o procesné

rozhodnutie, ktoré v zmysle súd nepreskúmava.“.

Sťažovateľka podala proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 23. septembra 2009

tak, že ho odmietol s poukazom na (ďalej aj

„OSP“).

Podľa názoru sťažovateľky odmietnutím prístupu k súdu a s ním spätej súdnej

ochrany v dôsledku zastavenia konania uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa

a potom odmietnutím odvolania proti tomuto rozhodnutiu uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. došlo k porušeniu jej základného práva na prístup

k súdu podľa v spojení s a . Sťažovateľka

v nadväznosti na tento svoj právny názor ďalej najmä argumentuje:

«Ústavný súd SR vyslovil, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu bez ohľadu na jeho

druh alebo formálne označenie dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho

preskúmanie nesmie byť podľa vylúčené

z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia

a iných zákonov (. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky 2003 - II. polrok, s. 1702 - 1709). V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal žalobu

na Najvyšší súd SR, aby dosiahol ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces,

uplatnil právo na výkon dohľadu nestranným a nezaujatým subjektom Národnej banky

Slovenska. Najvyšší súd SR neposkytol ochranu uplatnenému základnému právu

s odôvodnením, že ide o rozhodnutie podľa , ktoré podľa Občianskeho

súdneho poriadku nepodliehajú prieskumu všeobecným súdom. Takto Najvyšší súd SR

postupoval opakovane, pri rozhodovaní o žalobe predloženej sťažovateľom, aj pri

rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým Najvyšší súd SR zastavil

konanie o sťažovateľovej žalobe.

Sťažovateľ predložil Najvyššiemu súdu SR žalobu, ktorou sa uchádzal o ochranu

svojho základného práva zaručeného v spojení s SR pred

výkonom dohľadu zaujatým subjektom Národnej banky Slovenska.

Námietku zaujatosti podľa v znení neskorších predpisov možno

vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona.

Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa

§ 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení

z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný

prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý

v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred Národnou bankou

Slovenska. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že

o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil:

„Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno

podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta)

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány

vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na Národnú banku Slovenska pri

výkone jej správnych právomocí vrátane výkonu dohľadu podľa

v znení neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená,

ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný

opravný prostriedok, nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je

výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva

na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam

sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa SR sa uspokojil s povrchným,

formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva,

ale ustanovenie bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému

sťažovateľom.»

V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľka na konštantnú judikatúru ústavného

súdu týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu podľa (cituje

právne názory vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. , , ,

, ) a následne tieto právne názory sumarizuje, keď uvádza:

«Podľa zaužívanej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR ďalej pre výklad

a uplatňovanie základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie, obe tieto práva „sú výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako

celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od

pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov; prípadné pochybenia v jednom

štádiu môžu byť napravené v ďalšom konaní (. Zbierka nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky 2006, s. 924). V spojitosti s tým ústavný súd zastáva

názor, že postup súdu by mohol zakladať porušenie práv označených sťažovateľom len

v prípade, ak by bol spojený s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre

sťažovateľa, ktorý by bol týmto postupom spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok

musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom

procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (. Zbierka nálezov

a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2006, s. 924; zhodne -19,

s. 11).

V okolnostiach prípadu sa splnili všetky tieto podmienky. Sťažovateľ sa obrátil na

Najvyšší súd SR, aby ako príslušný orgán súdnej moci preskúmal, či rozhodnutie Bankovej

rady Národnej banky Slovenska, ktorým Banková rada Národnej banky Slovenska

nevyhovela námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom, bolo v súlade so základným

právom sťažovateľa podľa SR, alebo či ním Banková rada Národnej

banky Slovenska porušila základné právo sťažovateľa. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby

tak urobil, odmietol vykonať prieskum ohľadne dodržania základného práva sťažovateľa.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„1. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2

a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia

zo dňa 23. septembra 2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

23. septembra 2009 sa ruší.

3. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2

a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia

zo dňa 28. januára 2008 porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. januára

2008 sa ruší.

5. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva primerané finančné

zadosťučinenie 2.000 (slovom: dvetisíc) euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný

vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej

republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 euro,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do

dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej JUDr. J. D.

uvedie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že «predkladá Ústavnému súdu Slovenskej republiky svoju

sťažnosť v lehote ustanovenej o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne

poskytuje. Odvolanie, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu 3 , bolo opravným

prostriedkom, ktoré sťažovateľ musel uplatniť, aby vyčerpal opravné prostriedky priznané

zákonom na ochranu jeho základných práv. Preto zákonom ustanovená lehota pre podanie

sťažnosti proti uzneseniu 3 Sž/62/2007 nezačala sťažovateľovi plynúť 28. januára 2008, ale

až rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, ktorým je

uznesenie . Sťažovateľ má právo namietnuť porušenie svojho základného

práva oboma týmito uzneseniami naraz. Sťažovateľ toto svoje právo uplatňuje podaním

sťažnosti, ktorou zároveň namieta porušenie svojho základného práva dvomi nadväzujúcimi

uzneseniami Najvyššieho súdu SR.».

Tvrdenie sťažovateľky o tom, že odvolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2008 musela podať, aby vyčerpala opravné prostriedky priznané

na ochranu jej základných práv, v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neobstojí,

keďže z tretej vety (aplikovateľného na vec sťažovateľky) zjavne

vyplýva, že „Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok

nie je prípustný.“. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pre plynutie lehoty na podanie

sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2008 je

relevantný deň nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. januára 2008 nadobudlo právoplatnosť 18. apríla 2008,

pričom sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu doručila až 14. decembra 2009, t. j. zjavne

po uplynutí lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala

porušenie svojich garantovaných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2008, odmietol podľa

z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2009

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 23. septembra 2009 odmietol

odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára

2008, pričom v odôvodnení uviedol: «... Podľa § 246c ods. 1 veta druhá (správne malo byť

„veta tretia“, pozn.) proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný

prostriedok nie je prípustný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na § 246 ods. 1 (správne malo

byť „“, pozn.) v spojení s odvolanie odmietol.»

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ).

V danom prípade predstavovalo ustanovenie relevantnú právnu

normu, na základe ktorej mohol a mal najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodnúť, čo

v odôvodnení namietaného uznesenia aj výslovne (síce stručne, ale zrozumiteľne) vyjadril.

Podľa názoru ústavného súdu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

v spojení s a .

Uvedeným záverom ústavný súd nespochybňuje argumentáciu sťažovateľky citovanú

v časti I tohto rozhodnutia, ktorá vyúsťuje do konštatovania, že „nepripustenie súdneho

preskúmania rozhodnutia správneho orgánu (v danom prípade Bankovej rady NBS, pozn.)

je výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného

práva na spravodlivý proces“. V tejto súvislosti ale ústavný súd podotýka, že v konkrétnych

okolnostiach prípadu bolo potrebné uchádzať sa o ústavnú ochranu tohto práva v lehote

ustanovenej , a to vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2008, a nie až po rozhodnutí najvyššieho súdu o odvolaní proti

tomuto uzneseniu, keďže v danom prípade podanie opravného

prostriedku výslovne vylučuje (nepripúšťa). Táto skutočnosť totiž vzhľadom na

jednoznačnú dikciu ustanovenia tretej vety zakladala právo na uplatnenie

ochrany prostredníctvom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (čl. 46 ods. 2 v spojení

s ) už potom, ako bolo sťažovateľke doručené uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. januára 2008. Opravným prostriedkom, ktorým je podľa

podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý

v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne

rozvinúť procesné vzťahy v príslušnom konaní, ktoré vedú k meritórnemu prerokovaniu

a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. ).

Za daných okolností ústavný súd aj pri rešpektovaní materiálneho prístupu k ochrane

základných práv a slobôd nemohol v rozpore so zákonom korigovať nesprávny postup

sťažovateľky pri uplatnení ochrany jej garantovaných práv.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa

v spojení s a , odmietol pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010