Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 739/2013
PDF · 243.22 KB
No categories available
IV. ÚS 739/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d., Slovinsko, zastúpenej
JUDr. M. M..., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
31 CbPv/3/2005 a jeho rozsudkom zo 16. mája 2011, ako aj postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/340/2011 a jeho rozsudkom z 26.
septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 31 CbPv/3/2005 a jeho rozsudkom zo 16. mája 2011 (ďalej
len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/340/2011 a jeho rozsudkom
z 26. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil tieto skutočnosti:
Sťažovateľka bola spoločníčkou obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej aj
„žalovaná“), s 50 % podielom na základnom imaní. Sťažovateľka ako jedna zo zakladateľov
uvedenej obchodnej spoločnosti v spoločenskej zmluve vyslovila súhlas s názvom
obchodného mena a rovnako aj s predmetom jej činnosti. Následne, stále ako spoločníčka
uvedenej obchodnej spoločnosti, od nej požadovala, aby sa zdržala používania jej
ochranných známok, keďže tejto spoločnosti neudelila súhlas na ich používanie,
neuzatvorila s ňou licenčnú zmluvu a výslovne jej zakázala používanie ochranných známok.
Okrem toho sťažovateľka založila v roku 2004 na území Slovenskej republiky organizačnú
zložku zahraničnej osoby T., d. d., ktorá sama vykonávala podnikateľskú činnosť.
Sťažovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala, aby okresný súd vydal
rozhodnutie, ktorým by uložil obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., povinnosť zdržať sa
akéhokoľvek používania slovnej ochrannej známky T. číslo medzinárodného zápisu...
a kombinovanej ochrannej známky T. číslo medzinárodného zápisu..., ktorých majiteľom je
sťažovateľka, a to pre rovnaké alebo podobné tovary a služby a v spojení s rovnakými
tovarmi a službami, pre ktoré sú tieto ochranné známky zapísané do registra ochranných
známok. Ďalej tvrdila, že žalovaná sa dopúšťa nekalosúťažného konania, a to klamlivého
označenia tovaru a služieb, ako aj parazitovania na povesti sťažovateľky.
Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol. Na základe
vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že cieľom založenia žalovanej ako
obchodnej spoločnosti bola propagácia výrobkov sťažovateľky na tuzemskom trhu, pričom
to bola práve sťažovateľka, ktorá pri zakladaní spoločnosti na území Slovenskej republiky
trvala na previazanosti obchodného mena žalovanej s jej obchodným menom. Okresný súd
nedospel k záveru ani o nekalosúťažnom konaní žalovanej. Podľa zistení okresného súdu
žalovaná dlhodobo a s vedomím sťažovateľky ako spoločníčky vykonávala obchodnú
činnosť, ktorej predmetom bola aj distribúcia tovarov a služieb pod označením, ktoré tvorí
ochrannú známku patriacu sťažovateľke, a zákaz možnosti používať ochrannú známku by
obmedzoval žalovanú v možnosti používať svoje obchodné meno. Okresný súd okrem toho
uviedol, že konanie žalovanej nespôsobuje sťažovateľke ujmu, pretože jej ako spoločníčke
vzniká nárok na podiel na zisku z činnosti žalovanej vo výške 50 %.
Sťažovateľka sa proti prvostupňovému rozsudku odvolala. Odvolanie odôvodnila
tým, že okresný súd mal na základe vykonaných dôkazov dospieť k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdiť. Podľa sťažovateľky okresný súd nedostatočne
rozlišoval medzi ochrannou známkou a obchodným menom spoločnosti a nezohľadnil ani
to, že sťažovateľka osobitným listom zakázala žalovanej používať svoje ochranné známky.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. V celom
rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, a preto sa v odôvodnení
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu s prihliadnutím na tvrdenia
sťažovateľky v odvolaní krajský súd uviedol, že «sa nestotožnil s názorom žalobcu, že súd
prvého stupňa si v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil pojmy ochranná známka
a obchodné meno. Súd prvého stupňa ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia
tieto dva pojmy nepovažuje za totožné, ale jasne uviedol, že uložením povinnosti zdržať sa
používania ochranných známok T. by zároveň znemožnil žalovanému používať i jeho
obchodné meno. S touto argumentáciou súdu prvého stupňa sa stotožnil i odvolací súd,
pretože ochranné známky T. a obchodné meno žalovaného sú sčasti zhodné a to tak, že
slovo T., ktoré je chránené ochrannými známkami, zároveň tvorí súčasť obchodného mena
žalovaného a to ako podstatná zložka. Obchodné meno žalovaného je „T., spol. s r. o.“
a bez použitia slova T., by žalovaný mal nezmyselné obchodné meno „S., spol. s r. o.“ ako
správne tvrdí vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný. Súd prvého stupňa preto správne uzavrel,
že týmto by neprimerane zasiahol do podnikateľskej činnosti žalovaného. Odvolací súd
naviac zdôrazňuje, že žalovaný obchodné meno používa so súhlasom žalobcu, ktorý je jeho
spoločníkom a v spoločenskej zmluve súhlasil s takýmto obchodným menom, teda
i s použitím jeho ochrannej známky T.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalovaný
napriek upozorneniu žalobcu listom zo dňa 23. 5. 2005 naďalej bez jeho súhlasu porušuje
práva majiteľa ochranných známok. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku, že majiteľ ochranných známok dal súhlas s ich
používaním v spoločenskej zmluve spoločnosti žalovaného a tento súhlas môže odvolať len
zmenou spoločenskej zmluvy. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že konanie žalovaného je
v rozpore s dobrými mravmi hospodárskej súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi
(§ 44 ods. 1 Obch. zák.).
Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že žalobca sa návrhom na začatie konania
domáhal výkonu práva, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zo
skutkového stavu nepochybne vyplýva, že žalobca ako zakladajúci spoločník žalovaného s
podielom na základnom imaní spoločnosti 50 % v spoločenskej zmluve z 18. 1. 1995 sa
dohodol s ostatnými dvomi spoločníkmi na založení obchodnej spoločnosti s obchodným
menom „T., spol. s r. o.“ a to v čase, keď jeho ochranné známky boli zapísané. Žalobca do
vzniku spoločnosti žalovaného nemal na území SR žiadne zastúpenie, a preto spoločnosť
žalovaného ako vyplýva i z jeho predmetu činnosti nepochybne vznikla za účelom uvedenia
výrobkov žalobcu na trh v SR, čo žalovaný nepochybne úspešne vykonával takmer desať
rokov a počas tejto doby žalobca, ktorý o tejto činnosti vedel ako spoločník žalovaného ani
raz nenamietal porušovanie jeho ochranných známok. Práve naopak ako vyplýva
zo zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti z 28. 12. 2000 žalobca nemal žiadne
výhrady v tomto smere.
Žalobca až po zriadení svojej organizačnej zložky na území SR, t. j. po 12. 11. 2004
začal vyvíjať činnosť smerujúcu v podstate k likvidácii spoločnosti žalovaného.
Odvolací súd je toho právneho názoru, že i v prípade, ak by žalovaný používal
niektorú z ochranných známok žalobcu bez jeho súhlasu, nemohol by žalobcovi vyhovieť,
pretože by sa v zmysle ustanovenia § 265 Obch. zák. jednalo o výkon práva v rozpore
s poctivým obchodným stykom, a preto by nepožíval právnu ochranu.».
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému rozsudku krajského
súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby
ústavný súd vyslovil, že nimi bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, a zároveň sa domáha, aby ústavný súd napadnutý rozsudok okresného
súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným
súdom a krajským súdom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu. Nesprávne
právne posúdenie veci malo podľa sťažovateľky spočívať v prvom rade v tom závere
krajského súdu, že je neprípustné na základe spoločenskej zmluvy poskytnúť inému
subjektu vrátane samotnej žalovanej právo používať obchodnú známku, a ak by takýto
súhlas podľa sťažovateľky aj mal mať práve účinky, sťažovateľka musí mať možnosť tento
súhlas kedykoľvek odvolať. Podľa sťažovateľky neprichádza do úvahy taký výklad
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, v dôsledku ktorého by nemohla svoj súhlas
odvolať, keďže nedisponuje väčšinovým obchodným podielom. Krajský súd mal pochybiť
aj v tom, keď považoval výkon práva sťažovateľky za odporujúci zásadám poctivého
obchodného styku, keďže majiteľ ochrannej známky má právo zabrániť všetkým tretím
osobám používať ochrannú známku. Takýmto výkladom sa krajský súd podľa sťažovateľky
ústavne neudržateľným spôsobom odchýlil od znenia noriem Obchodného zákonníka, ako
aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok [Ú. v. EÚ L 299,
8. 11. 2008, s. 25 (ďalej len „smernica o ochranných známkach“)], pričom ale sťažovateľka
neuviedla, v čom konkrétne malo dôjsť k porušeniu predmetnej smernice.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti prvostupňovému
rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr.
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky sú významné tie časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorých sa vysporadúva s tým, prečo nárok
sťažovateľky nie je dôvodný.
Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu by vyhovenie návrhu sťažovateľky
neprimerane zasiahlo do činnosti obchodnej spoločnosti žalovanej, keďže to by okrem iného
viedlo aj k nemožnosti používať jej obchodné meno. Krajský súd považoval za dôležité, že
sťažovateľka dala súhlas na použitie ochrannej známky aj vo vzťahu k obchodnému menu
žalovanej. Podľa krajského súdu aj v prípade, ak by žalovaná už nemala právo používať
ochrannú známku sťažovateľky bez jej súhlasu, nemohlo by byť žalobe sťažovateľky
vyhovené z toho dôvodu, že takýto výkon práva by bol v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže sťažovateľka ako spoločníčka obchodnej spoločnosti – žalovanej,
aj po prvotnom súhlase s používaním ochrannej známky v spoločenskej zmluve dlhodobo
(minimálne desať rokov) akceptovala jej používanie žalovanou obchodnou spoločnosťou
a až po založení vlastnej organizačnej zložky začala vyvíjať činnosť smerujúcu
k ekonomickej likvidácii žalovanej.
Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, nepoužíva právnu ochranu.
Toto ustanovenie obsahujúce neurčitý právny pojem (zásady poctivého obchodného
styku) poskytuje široký priestor pre sudcovskú úvahu o tom, či určité ustanovenie zmluvy,
resp. určitý spôsob výkonu práva je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku
(m. m. I. ÚS 221/2010).
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu limity ústavne konformného výkladu
a aplikácie neurčitého právneho pojmu neprekročil, a hoci odôvodnil aplikáciu predmetného
ustanovenia stroho, poukazom na dlhodobé používanie ochrannej známky, ako aj následnú
konkurenčnú činnosť sťažovateľky voči žalovanej a bez ohľadu na to, či ide o jediný možný
výklad predmetných ustanovení, uviedol dostatočné skutkové okolnosti, ako aj právne
závery, ktoré by mohli odôvodňovať právny následok vyplývajúci z § 265 Obchodného
zákonníka.
Navyše, ústavný súd pri posudzovaní otázky, či krajský súd neprekročil ústavne
udržateľný výklad neurčitého právneho pojmu, nemohol nezohľadniť okolnosti danej veci,
ktoré sú špecifické v tom, že obmedzenie možnosti používať ochrannú známku sa môže
dotýkať možnosti používať obchodné meno žalovanej, nepochybne by sa ale negatívne
dotklo jej obchodných aktivít, ktorej je sťažovateľka naďalej spoločníčkou a voči ktorej má
ako spoločníčka záväzok lojality. V tomto kontexte, ako aj v kontexte konštatovania
krajského súdu, že sťažovateľka vyvíjala od roku 2004 ekonomicky konkurenčnú činnosť
voči žalovanej, sa záver krajského súdu o nemožnosti vyhovieť žalobe z dôvodu, že by išlo
o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265
Obchodného zákonníka, a to i v prípade, že by žalovaná používala niektorú z ochranných
známok sťažovateľky bez jej súhlasu, nejaví ako protirečivý či popierajúci zmysel alebo
účel uplatnených právnych noriem.
S ohľadom na uvedené na tomto závere nič nemení ani názor sťažovateľky, podľa
ktorej neprichádza do úvahy taký výklad uplatnených právnych noriem, podľa ktorých by
nemohla svoj súhlas s použitím ochrannej známky odvolať, keďže nedisponuje väčšinovým
obchodným podielom, resp. tá jej námietka, že dojednaním v spoločenskej zmluve nemožno
súhlasiť s právom používať ochrannú známku, a teda že spoločenská zmluva nenahrádza
licenčnú zmluvu.
Ústavný súd poukazuje na to, že z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva,
že by sťažovateľka vôbec nemohla svoj súhlas odvolať, resp. že by žalovanej nepochybne
právo používať ochrannú známku prislúchalo na základe spoločenskej zmluvy. Práve
naopak, krajský súd posudzoval aj možnosť, že žalovaná používa ochrannú známku
neoprávnene. Vzhľadom na okolnosti prípadu dospel k záveru, že výkon práva sťažovateľky
– v prípade, ak by jej také právo skutočne patrilo – by bol v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku.
Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľky, ktoré
majú pre vec podstatný význam. Podľa názoru ústavného súdu dal krajský súd jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila.
Podľa názoru ústavného súdu nevyplýva iný záver ani z argumentácie sťažovateľky,
podľa ktorej sa krajský súd mal ústavne neudržateľným spôsobom odchýliť od smernice
o ochranných známkach, pričom sťažovateľka neuviedla, v čom konkrétne malo dôjsť
k porušeniu predmetnej smernice. Podľa názoru ústavného súdu nebol pre okolnosti danej
veci rozhodujúci samotný nárok sťažovateľky voči žalovanej, ktorá mala byť
porušovateľkou práv vyplývajúcich z ochranných známok. Ako už bolo uvedené, krajský
súd skúmal možnosť, že by žalovaná už skutočne nemala oprávnenie používať ochranné
známky. Dospel však k záveru (rozpor takého práva so zásadami poctivého obchodného
styku), pre ktorý nezohráva táto možnosť žiadnu relevanciu. Krajský súd preto nemusel
posudzovať, či právna úprava, ktorou je transponovaná smernica o ochranných známkach,
bola transponovaná dostatočne.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom
vyhodnotil, prečo považoval napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne správny,
osobitne s ohľadom na námietky sťažovateľky uplatnené v jej odvolaní. Sťažovateľka
neuviedla žiadne relevantné námietky, ktoré by spochybnili ústavnú konformitu záverov
krajského súdu. Z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje napadnutý rozsudok krajského súdu
za arbitrárny ani svojvoľný, či porušujúci zmysel a účel aplikovaných ustanovení
Obchodného zákonníka. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a postupom krajského
súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní a jeho napadnutým rozsudkom. Z tohto dôvodu
sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013