Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 739/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d., Slovinsko, zastúpenej

JUDr. M. M..., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

31 CbPv/3/2005 a jeho rozsudkom zo 16. mája 2011, ako aj postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26.

septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., d. d. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. mája 2011 (ďalej

len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka bola spoločníčkou obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej aj

„žalovaná“), s 50 % podielom na základnom imaní. Sťažovateľka ako jedna zo zakladateľov

uvedenej obchodnej spoločnosti v spoločenskej zmluve vyslovila súhlas s názvom

obchodného mena a rovnako aj s predmetom jej činnosti. Následne, stále ako spoločníčka

uvedenej obchodnej spoločnosti, od nej požadovala, aby sa zdržala používania jej

ochranných známok, keďže tejto spoločnosti neudelila súhlas na ich používanie,

neuzatvorila s ňou licenčnú zmluvu a výslovne jej zakázala používanie ochranných známok.

Okrem toho sťažovateľka založila v roku 2004 na území Slovenskej republiky organizačnú

zložku zahraničnej osoby T., d. d., ktorá sama vykonávala podnikateľskú činnosť.

Sťažovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala, aby okresný súd vydal

rozhodnutie, ktorým by uložil obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., povinnosť zdržať sa

akéhokoľvek používania slovnej ochrannej známky T. číslo medzinárodného zápisu...

a kombinovanej ochrannej známky T. číslo medzinárodného zápisu..., ktorých majiteľom je

sťažovateľka, a to pre rovnaké alebo podobné tovary a služby a v spojení s rovnakými

tovarmi a službami, pre ktoré sú tieto ochranné známky zapísané do registra ochranných

známok. Ďalej tvrdila, že žalovaná sa dopúšťa nekalosúťažného konania, a to klamlivého

označenia tovaru a služieb, ako aj parazitovania na povesti sťažovateľky.

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol. Na základe

vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že cieľom založenia žalovanej ako

obchodnej spoločnosti bola propagácia výrobkov sťažovateľky na tuzemskom trhu, pričom

to bola práve sťažovateľka, ktorá pri zakladaní spoločnosti na území Slovenskej republiky

trvala na previazanosti obchodného mena žalovanej s jej obchodným menom. Okresný súd

nedospel k záveru ani o nekalosúťažnom konaní žalovanej. Podľa zistení okresného súdu

žalovaná dlhodobo a s vedomím sťažovateľky ako spoločníčky vykonávala obchodnú

činnosť, ktorej predmetom bola aj distribúcia tovarov a služieb pod označením, ktoré tvorí

ochrannú známku patriacu sťažovateľke, a zákaz možnosti používať ochrannú známku by

obmedzoval žalovanú v možnosti používať svoje obchodné meno. Okresný súd okrem toho

uviedol, že konanie žalovanej nespôsobuje sťažovateľke ujmu, pretože jej ako spoločníčke

vzniká nárok na podiel na zisku z činnosti žalovanej vo výške 50 %.

Sťažovateľka sa proti prvostupňovému rozsudku odvolala. Odvolanie odôvodnila

tým, že okresný súd mal na základe vykonaných dôkazov dospieť k nesprávnym skutkovým

zisteniam a vec nesprávne právne posúdiť. Podľa sťažovateľky okresný súd nedostatočne

rozlišoval medzi ochrannou známkou a obchodným menom spoločnosti a nezohľadnil ani

to, že sťažovateľka osobitným listom zakázala žalovanej používať svoje ochranné známky.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. V celom

rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, a preto sa v odôvodnení

obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu s prihliadnutím na tvrdenia

sťažovateľky v odvolaní krajský súd uviedol, že «sa nestotožnil s názorom žalobcu, že súd

prvého stupňa si v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil pojmy ochranná známka

a obchodné meno. Súd prvého stupňa ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia

tieto dva pojmy nepovažuje za totožné, ale jasne uviedol, že uložením povinnosti zdržať sa

používania ochranných známok T. by zároveň znemožnil žalovanému používať i jeho

obchodné meno. S touto argumentáciou súdu prvého stupňa sa stotožnil i odvolací súd,

pretože ochranné známky T. a obchodné meno žalovaného sú sčasti zhodné a to tak, že

slovo T., ktoré je chránené ochrannými známkami, zároveň tvorí súčasť obchodného mena

žalovaného a to ako podstatná zložka. Obchodné meno žalovaného je „T., spol. s r. o.“

a bez použitia slova T., by žalovaný mal nezmyselné obchodné meno „S., spol. s r. o.“ ako

správne tvrdí vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný. Súd prvého stupňa preto správne uzavrel,

že týmto by neprimerane zasiahol do podnikateľskej činnosti žalovaného. Odvolací súd

naviac zdôrazňuje, že žalovaný obchodné meno používa so súhlasom žalobcu, ktorý je jeho

spoločníkom a v spoločenskej zmluve súhlasil s takýmto obchodným menom, teda

i s použitím jeho ochrannej známky T.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalovaný

napriek upozorneniu žalobcu listom zo dňa 23. 5. 2005 naďalej bez jeho súhlasu porušuje

práva majiteľa ochranných známok. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku, že majiteľ ochranných známok dal súhlas s ich

používaním v spoločenskej zmluve spoločnosti žalovaného a tento súhlas môže odvolať len

zmenou spoločenskej zmluvy. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že konanie žalovaného je

v rozpore s dobrými mravmi hospodárskej súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi

(§ 44 ods. 1 Obch. zák.).

Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že žalobca sa návrhom na začatie konania

domáhal výkonu práva, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zo

skutkového stavu nepochybne vyplýva, že žalobca ako zakladajúci spoločník žalovaného s

podielom na základnom imaní spoločnosti 50 % v spoločenskej zmluve z 18. 1. 1995 sa

dohodol s ostatnými dvomi spoločníkmi na založení obchodnej spoločnosti s obchodným

menom „T., spol. s r. o.“ a to v čase, keď jeho ochranné známky boli zapísané. Žalobca do

vzniku spoločnosti žalovaného nemal na území SR žiadne zastúpenie, a preto spoločnosť

žalovaného ako vyplýva i z jeho predmetu činnosti nepochybne vznikla za účelom uvedenia

výrobkov žalobcu na trh v SR, čo žalovaný nepochybne úspešne vykonával takmer desať

rokov a počas tejto doby žalobca, ktorý o tejto činnosti vedel ako spoločník žalovaného ani

raz nenamietal porušovanie jeho ochranných známok. Práve naopak ako vyplýva

zo zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti z 28. 12. 2000 žalobca nemal žiadne

výhrady v tomto smere.

Žalobca až po zriadení svojej organizačnej zložky na území SR, t. j. po 12. 11. 2004

začal vyvíjať činnosť smerujúcu v podstate k likvidácii spoločnosti žalovaného.

Odvolací súd je toho právneho názoru, že i v prípade, ak by žalovaný používal

niektorú z ochranných známok žalobcu bez jeho súhlasu, nemohol by žalobcovi vyhovieť,

pretože by sa v zmysle ustanovenia § 265 Obch. zák. jednalo o výkon práva v rozpore

s poctivým obchodným stykom, a preto by nepožíval právnu ochranu.».

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému rozsudku krajského

súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby

ústavný súd vyslovil, že nimi bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa

, a zároveň sa domáha, aby ústavný súd napadnutý rozsudok okresného

súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným

súdom a krajským súdom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu. Nesprávne

právne posúdenie veci malo podľa sťažovateľky spočívať v prvom rade v tom závere

krajského súdu, že je neprípustné na základe spoločenskej zmluvy poskytnúť inému

subjektu vrátane samotnej žalovanej právo používať obchodnú známku, a ak by takýto

súhlas podľa sťažovateľky aj mal mať práve účinky, sťažovateľka musí mať možnosť tento

súhlas kedykoľvek odvolať. Podľa sťažovateľky neprichádza do úvahy taký výklad

príslušných ustanovení , v dôsledku ktorého by nemohla svoj súhlas

odvolať, keďže nedisponuje väčšinovým obchodným podielom. Krajský súd mal pochybiť

aj v tom, keď považoval výkon práva sťažovateľky za odporujúci zásadám poctivého

obchodného styku, keďže majiteľ ochrannej známky má právo zabrániť všetkým tretím

osobám používať ochrannú známku. Takýmto výkladom sa krajský súd podľa sťažovateľky

ústavne neudržateľným spôsobom odchýlil od znenia noriem , ako

aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok [Ú. v. EÚ L 299,

8. 11. 2008, s. 25 (ďalej len „smernica o ochranných známkach“)], pričom ale sťažovateľka

neuviedla, v čom konkrétne malo dôjsť k porušeniu predmetnej smernice.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti prvostupňovému

rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa prvej vety (obdobne napr.

, , , ).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky sú významné tie časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorých sa vysporadúva s tým, prečo nárok

sťažovateľky nie je dôvodný.

Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu by vyhovenie návrhu sťažovateľky

neprimerane zasiahlo do činnosti obchodnej spoločnosti žalovanej, keďže to by okrem iného

viedlo aj k nemožnosti používať jej obchodné meno. Krajský súd považoval za dôležité, že

sťažovateľka dala súhlas na použitie ochrannej známky aj vo vzťahu k obchodnému menu

žalovanej. Podľa krajského súdu aj v prípade, ak by žalovaná už nemala právo používať

ochrannú známku sťažovateľky bez jej súhlasu, nemohlo by byť žalobe sťažovateľky

vyhovené z toho dôvodu, že takýto výkon práva by bol v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, keďže sťažovateľka ako spoločníčka obchodnej spoločnosti – žalovanej,

aj po prvotnom súhlase s používaním ochrannej známky v spoločenskej zmluve dlhodobo

(minimálne desať rokov) akceptovala jej používanie žalovanou obchodnou spoločnosťou

a až po založení vlastnej organizačnej zložky začala vyvíjať činnosť smerujúcu

k ekonomickej likvidácii žalovanej.

Podľa výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, nepoužíva právnu ochranu.

Toto ustanovenie obsahujúce neurčitý právny pojem (zásady poctivého obchodného

styku) poskytuje široký priestor pre sudcovskú úvahu o tom, či určité ustanovenie zmluvy,

resp. určitý spôsob výkonu práva je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku

(m. m. ).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu limity ústavne konformného výkladu

a aplikácie neurčitého právneho pojmu neprekročil, a hoci odôvodnil aplikáciu predmetného

ustanovenia stroho, poukazom na dlhodobé používanie ochrannej známky, ako aj následnú

konkurenčnú činnosť sťažovateľky voči žalovanej a bez ohľadu na to, či ide o jediný možný

výklad predmetných ustanovení, uviedol dostatočné skutkové okolnosti, ako aj právne

závery, ktoré by mohli odôvodňovať právny následok vyplývajúci z § 265 Obchodného

zákonníka.

Navyše, ústavný súd pri posudzovaní otázky, či krajský súd neprekročil ústavne

udržateľný výklad neurčitého právneho pojmu, nemohol nezohľadniť okolnosti danej veci,

ktoré sú špecifické v tom, že obmedzenie možnosti používať ochrannú známku sa môže

dotýkať možnosti používať obchodné meno žalovanej, nepochybne by sa ale negatívne

dotklo jej obchodných aktivít, ktorej je sťažovateľka naďalej spoločníčkou a voči ktorej má

ako spoločníčka záväzok lojality. V tomto kontexte, ako aj v kontexte konštatovania

krajského súdu, že sťažovateľka vyvíjala od roku 2004 ekonomicky konkurenčnú činnosť

voči žalovanej, sa záver krajského súdu o nemožnosti vyhovieť žalobe z dôvodu, že by išlo

o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265

, a to i v prípade, že by žalovaná používala niektorú z ochranných

známok sťažovateľky bez jej súhlasu, nejaví ako protirečivý či popierajúci zmysel alebo

účel uplatnených právnych noriem.

S ohľadom na uvedené na tomto závere nič nemení ani názor sťažovateľky, podľa

ktorej neprichádza do úvahy taký výklad uplatnených právnych noriem, podľa ktorých by

nemohla svoj súhlas s použitím ochrannej známky odvolať, keďže nedisponuje väčšinovým

obchodným podielom, resp. tá jej námietka, že dojednaním v spoločenskej zmluve nemožno

súhlasiť s právom používať ochrannú známku, a teda že spoločenská zmluva nenahrádza

licenčnú zmluvu.

Ústavný súd poukazuje na to, že z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva,

že by sťažovateľka vôbec nemohla svoj súhlas odvolať, resp. že by žalovanej nepochybne

právo používať ochrannú známku prislúchalo na základe spoločenskej zmluvy. Práve

naopak, krajský súd posudzoval aj možnosť, že žalovaná používa ochrannú známku

neoprávnene. Vzhľadom na okolnosti prípadu dospel k záveru, že výkon práva sťažovateľky

– v prípade, ak by jej také právo skutočne patrilo – by bol v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku.

Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľky, ktoré

majú pre vec podstatný význam. Podľa názoru ústavného súdu dal krajský súd jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila.

Podľa názoru ústavného súdu nevyplýva iný záver ani z argumentácie sťažovateľky,

podľa ktorej sa krajský súd mal ústavne neudržateľným spôsobom odchýliť od smernice

o ochranných známkach, pričom sťažovateľka neuviedla, v čom konkrétne malo dôjsť

k porušeniu predmetnej smernice. Podľa názoru ústavného súdu nebol pre okolnosti danej

veci rozhodujúci samotný nárok sťažovateľky voči žalovanej, ktorá mala byť

porušovateľkou práv vyplývajúcich z ochranných známok. Ako už bolo uvedené, krajský

súd skúmal možnosť, že by žalovaná už skutočne nemala oprávnenie používať ochranné

známky. Dospel však k záveru (rozpor takého práva so zásadami poctivého obchodného

styku), pre ktorý nezohráva táto možnosť žiadnu relevanciu. Krajský súd preto nemusel

posudzovať, či právna úprava, ktorou je transponovaná smernica o ochranných známkach,

bola transponovaná dostatočne.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom

vyhodnotil, prečo považoval napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne správny,

osobitne s ohľadom na námietky sťažovateľky uplatnené v jej odvolaní. Sťažovateľka

neuviedla žiadne relevantné námietky, ktoré by spochybnili ústavnú konformitu záverov

krajského súdu. Z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje napadnutý rozsudok krajského súdu

za arbitrárny ani svojvoľný, či porušujúci zmysel a účel aplikovaných ustanovení

. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa a postupom krajského

súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní a jeho napadnutým rozsudkom. Z tohto dôvodu

sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013