Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 658/2013
PDF · 216.16 KB
No categories available
IV. ÚS 658/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 113/2012 z 21. novembra
2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Bc. R. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2013 doručená sťažnosť Bc. R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 113/2012 z 21. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Sťažovateľ uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 73/2011 z 21. augusta 2012 v spojení s napadnutým
rozsudkom bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest
800 eur a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu mu bol uložený náhradný trest
odňatia slobody vo výmere štyri mesiace.
Podľa sťažovateľa nebolo vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa
preukázané, že sa dopustil skutku tak, ako bol formulovaný v enunciáte rozsudku súdu
prvého stupňa, a že jeho konanie je potrebné kvalifikovať ako trestný čin. Odvolací súd mal
napriek tomu za preukázané, že spáchal uvedený trestný čin, lebo v rozpore s povinnosťami
policajta vstúpil do objasňovania priestupku Ing. A. R. Sťažovateľ podal proti rozsudku
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dovolanie, majúc ten názor,
že je daný dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, namietajúc, že okresný
súd, ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili skutok kladený mu za vinu, pretože
„tak ako som uvádzal v rámci svojich tvrdení pred súdom ako aj v rámci svojho odvolania
podstata pochybenia odvolacieho súdu o otázke nesprávnosti právneho posúdenia spočíva
v tom, že správne malo byť prijaté rozhodnutie o nevine obžalovaného, lebo verdikt o vine
obžalovaného a na to nadväzujúci výrok súdu II. stupňa o uloženom treste (najmä preto,
že pôvodným rozhodnutím súdu I. stupňa som bol spod obžaloby v celom rozsahu
oslobodený) je založený len na takých hodnotiacich úvahách, ktoré sú nesprávne
a nezodpovedajúce takému skutkového stavu, ktorý by bol čo do dôkazného súboru
jednotlivo a v súhrne spôsobilý na prijatie absolútne nespochybniteľného záveru o vine.
V nadväznosti na posledne uvedené nie je správny názor a následne
je nesprávne právne posúdenie skutku, že obžalovaný konal neštandardne
dávaním pokynov podriadenému Bc. K., aby vypracoval záznam o nepoužiteľnosti
resp. neupotrebiteľnosti videa pre priestupkové konanie, a teda že som nemal právomoc
konať ako priestupkový orgán vediac, že v tomto prípade môže svojim konaním zvýhodniť A.
R.“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“) odmietol dovolanie
uznesením sp. zn. 4 Tdo 18/2013 z 9. júla 2013 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku,
keď konštatoval, že nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku, lebo správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť,
pričom dovolateľ uvádza iba námietky voči hodnoteniu vykonaných dôkazov a nahrádza
ich svojimi vlastnými úvahami.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd porušil jeho práva tým,
že sa dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami, poukazujúc na to, že:
- jeho obvinenie bolo od začiatku vykonštruované, súdy nebrali do úvahy jeho
námietky, že autentický zvukovo-obrazový záznam zmazal z policajnej kamery R. a jeho
skopírovanie na súkromný USB kľúč nemožno považovať za dôkaz zákonný a vierohodný
a okrem toho, tento záznam nemá takú výpovednú a dôkaznú hodnotu, aby usvedčoval
Ing. A. R. zo spáchania priestupku, čo potvrdili vo svojich svedeckých výpovediach
JUDr. B. a JUDr. S., a v prospech tohto názoru nasvedčuje aj výpoveď svedka JUDr. L.;
- pri dokumentovaní udalosti spojenej s jazdou Ing. A. R. zo 14. februára 2010 bolo
prítomných šesť policajtov, každý z nich napísal o tom úradný záznam, čo on nemohol
nijako ovplyvniť. Navyše Ing. A. R. nepozná, nebol na mieste udalosti 14. februára 2010,
úvahy krajského súdu o jeho ovplyvnení konaním Mgr. B. sú iba domnienkami, a nie
preukázanými skutočnosťami a nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch;
- úvaha odvolacieho súdu, že dôkazy potvrdzujú jeho snahu vyhovieť či už
pod nátlakom podriadených (správne má byť zrejme nadriadených, pozn.), prípadne
priestupcu zjavne so značným vplyvom v tzv. vyšších kruhoch so snahou zmazať
priestupok, sa nezakladá na vykonaných dôkazoch a odvolací súd neuviedol, ako dospel
k tomuto záveru; ďalej namieta: „úvaha o tom, že priestupok by mal zrejme po zákonnom
posúdení pre osobu Ing. R. za následok dlhodobejší zákaz činnosti čo by bolo urážkou
pre jeho osobu so značným obmedzením v jeho ďalšom osobnom a pracovnom živote...
taktiež nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a s mojou sobou nemá žiadny súvis, pretože
nemôžem zodpovedať za konanie iných orgánov napr: v tom, že aj mojim údajným
nezákonným postupom sa Ing. R. dostáva do výhody a prípadné premlčanie priestupku
Ing. R. je tým prospechom ktorý som mu mal zadovážiť. Takéto právne úvahy súdu
II. stupňa vôbec neobstoja, nie sú ničím podložené a predstavujú pre celý priebeh trestného
stíhania absolútne nóvum, ktoré nie je ani predmetom skutkovej vety obžaloby ani skutkovej
vety odsudzujúceho rozsudku, a pre mňa znamenajú zásah do môjho ústavne garantovaného
práva na spravodlivý proces a spravodlivé rozhodnutie, lebo judikujú existenciu takých
skutočností v môj neprospech, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred súdom,
čo je zjavne nezákonné.“;
- konečné právoplatné rozhodnutie vo veci priestupku Ing. A. R. je základnou
prejudiciálnou otázkou pre rozhodnutie o jeho vine alebo nevine a ak „neexistuje
právoplatné rozhodnutie o priestupku A. R., potom logicky nemôže byť rozhodnuté o tom,
že som konal v jeho prospech zavineným konaním, majúcom znaky trestného činu“.
Sťažovateľ uvádza: „Trestné konanie proti mne vedené považujem stále za neúplné
a tým aj za nespravodlivé, pretože z obsahu trestného spisu je zistiteľné, že viaceré moje
dôkazné návrhy a moje tvrdenia, ktoré jednoznačne úzko súvisia s požiadavkou riadneho
zistenia skutkového stavu a s požiadavkou spravodlivého rozhodnutia neboli akceptované.“
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
«1.) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.,
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 113/2012 zo dňa 21. 11. 2012
porušené bolo.
2.) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 113/2012 zo dňa
21. 11. 2012 sa zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3.) Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania (ako budú
vyčíslené v konaní) na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ústavný súd
sa preto môže zaoberať sťažnosťou v rozsahu, ktorý vymedzí sťažovateľ v petite svojej
sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným
advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ podal sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od doručenia uznesenia
najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania, pričom namieta porušenie svojich práv
rozsudkom krajského súdu.
Podľa judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla
o rozhodnutie odvolacieho súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci
zjavne vylučujú (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010,
Ústavný súd preto považoval sťažnosť proti rozsudku krajského súdu za podanú
v zákonom ustanovenej lehote a na predbežnom prerokovaní sa zaoberal jej preskúmaním
v sťažovateľom vymedzenom rozsahu. Pre tento účel sa oboznámil aj s obsahom trestného
spisu vo veci sťažovateľa.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojich práv tým, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, súd hodnotil vykonané dôkazy
jednostranne v jeho neprospech a nevykonal ním navrhované dôkazy. Sťažovateľ tvrdí,
že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že konal v úmysle spôsobiť inému škodu
alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, a preto neboli splnené obligatórne
znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Sťažovateľ tak žiada od ústavného súdu, aby hodnotil skutkové závery všeobecných súdov,
ku ktorým dospeli na základe nimi vykonaného dokazovania a ktoré považuje za nesprávne.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej
moci v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery orgánu verejnej
moci môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Argumentácia sťažovateľa však pre tento záver nesvedčí. Sťažovateľ bol odsúdený
za to, že ako riaditeľ obvodného oddelenia konal tak, aby správny orgán nemal k dispozícii
všetky dôkazy zabezpečené počas objasňovania priestupku, pričom vzhľadom na svoju prax
a služobné postavenie musel vedieť, že tým môže zmariť objasnenie priestupku, čo by bolo
na prospech priestupcu. Sťažovateľ v priebehu celého trestného konania aj v konaní pred
ústavným súdom namieta preceňovanie dôkaznej hodnoty videozáznamu z objasňovania
priestupku a považuje ho za dôkaz v priestupkovom konaní nepoužiteľný pre jeho
nezákonnosť. Svoj názor odôvodňuje obsahom videozáznamu. Sťažovateľ však pritom
opomína, že jeho názor bol pre priestupkové konanie irelevantný a týmto postupom konal
v rozpore so zákonom. Súdy vyhodnotili obranu sťažovateľa ako účelovú s odôvodnením,
že zákonnosť a obsah dôkazu mohol posúdiť jedine príslušný správny orgán.
Nepostihnutie priestupcu v priestupkovom konaní a ani nepostihnutie inej osoby
zúčastnenej na objasňovaní priestupku za prípadné porušenie služobných povinností nemá
vplyv na posudzovanie trestnej veci sťažovateľa. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto
názorom najvyššieho súdu vyjadreným nad rámec odôvodnenia odmietnutia dovolania
v závere jeho uznesenia. Rovnako krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku
konštatoval, že „... v prvom rade obžalovaný nemal dôvod špekulovať o použiteľnosti alebo
nepoužiteľnosti dôkazu, zabezpečeného na mieste priestupku, či už vo forme úradných
záznamov alebo spomínaného obrazovo-zvukového záznamu zabezpečenia z vykonávania
úkonu. Nebolo v jeho právomoci jednoznačne vyhodnocovať obrazovo-zvukový záznam
aj z pohľadu jeho použiteľnosti či už všeobecne alebo ako dôkaz pri prejednávaní
priestupku, pretože nebol orgánom príslušným na prejednanie tohto priestupku a v tomto
smere je absolútne nezaujímavý aj názor jeho nadriadeného JUDr. M. S. z KR PZ B.,
prípadne iných príslušníkov polície, ktorí sa dostali do styku s predmetným záznamom.
Pokiaľ bolo jeho služobnou povinnosťou vykonať nejaké úkony ako priamo nadriadeného
príslušníkov, ktorí zabezpečovali dôkazy pri zadržaní A. R., malo to byť nariadenie v zmysle
spísania zápisnice a úradných záznamov všetkých prítomných príslušníkov polície,
či už v počiatku alebo pri následnom realizovaní za prítomnosti obrazovo-vzukového
prístroja, pri monitorovaní tohto zákroku a tieto dôkazy potom postúpiť bezodkladne
príslušnému orgánu polície z hľadiska miestnej a vecnej príslušnosti Polície v B.“.
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený hodnotiť jednotlivé dôkazy, ktoré boli
vykonané v trestnom konaní, táto právomoc prislúcha len tomu orgánu, v konaní pred
ktorým boli dôkazy vykonané. V okolnostiach danej veci by prichádzalo do úvahy prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie len v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi skutkovými
zisteniami, ktoré sú výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov, a právnymi závermi,
ku ktorým súd dospel pri aplikácii hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav,
resp. zistenie, že skutkové závery sú v zjavnom rozpore s ich odôvodnením alebo
by skutkové závery z odôvodnenia nevyplývali a tento nedostatok by dosahoval
intenzitu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Vo veci sťažovateľa
však takýto nesúlad zistený nebol.
Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy postupovali pri hodnotení vykonaných
dôkazov v súlade so zásadami trestného procesu, ich skutkové a právne závery sú logicky
odôvodnené, vyplývajú z vykonaného dokazovania, týkajú sa všetkých obligatórnych
znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a súdy
neopomenuli ani svoju povinnosť vysporiadať sa s dôkazmi a návrhmi obvineného a jeho
obhajcu. Skutkové a právne závery krajského súdu preto nemožno považovať za svojvoľné
či arbitrárne.
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
v sťažnosti však neuviedol žiadne námietky, ktoré by ústavný súd mohol posúdiť
v súvislosti s obsahom označeného základného práva (porušenie zásad ústnosti a verejnosti
v trestnom konaní, právo na konanie bez zbytočných prieťahov). Ústavný súd konštatuje,
že tieto neboli obsahom sťažovateľom podaného dovolania, z ktorého by ústavný súd mohol
zistiť námietky sťažovateľa proti postupu krajského súdu. Odôvodnenie v tejto časti
sťažnosti tak nie je v príčinnej súvislosti s obsahom toho práva, ktorého porušenie
sťažovateľ namieta, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenej.
Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,
postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012).
Vzhľadom na to, že ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením jeho práv a napadnutým
rozhodnutím, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013