Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 658/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 21. novembra

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bc. R. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra

2013 doručená sťažnosť Bc. R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 21. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľ uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 21. augusta 2012 v spojení s napadnutým

rozsudkom bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa , za čo mu bol uložený peňažný trest

800 eur a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu mu bol uložený náhradný trest

odňatia slobody vo výmere štyri mesiace.

Podľa sťažovateľa nebolo vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa

preukázané, že sa dopustil skutku tak, ako bol formulovaný v enunciáte rozsudku súdu

prvého stupňa, a že jeho konanie je potrebné kvalifikovať ako trestný čin. Odvolací súd mal

napriek tomu za preukázané, že spáchal uvedený trestný čin, lebo v rozpore s povinnosťami

policajta vstúpil do objasňovania priestupku Ing. A. R. Sťažovateľ podal proti rozsudku

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dovolanie, majúc ten názor,

že je daný dôvod podľa , namietajúc, že okresný

súd, ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili skutok kladený mu za vinu, pretože

„tak ako som uvádzal v rámci svojich tvrdení pred súdom ako aj v rámci svojho odvolania

podstata pochybenia odvolacieho súdu o otázke nesprávnosti právneho posúdenia spočíva

v tom, že správne malo byť prijaté rozhodnutie o nevine obžalovaného, lebo verdikt o vine

obžalovaného a na to nadväzujúci výrok súdu II. stupňa o uloženom treste (najmä preto,

že pôvodným rozhodnutím súdu I. stupňa som bol spod obžaloby v celom rozsahu

oslobodený) je založený len na takých hodnotiacich úvahách, ktoré sú nesprávne

a nezodpovedajúce takému skutkového stavu, ktorý by bol čo do dôkazného súboru

jednotlivo a v súhrne spôsobilý na prijatie absolútne nespochybniteľného záveru o vine.

V nadväznosti na posledne uvedené nie je správny názor a následne

je nesprávne právne posúdenie skutku, že obžalovaný konal neštandardne

dávaním pokynov podriadenému Bc. K., aby vypracoval záznam o nepoužiteľnosti

resp. neupotrebiteľnosti videa pre priestupkové konanie, a teda že som nemal právomoc

konať ako priestupkový orgán vediac, že v tomto prípade môže svojim konaním zvýhodniť A.

R.“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“) odmietol dovolanie

uznesením sp. zn. z 9. júla 2013 podľa ,

keď konštatoval, že nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, lebo správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

pričom dovolateľ uvádza iba námietky voči hodnoteniu vykonaných dôkazov a nahrádza

ich svojimi vlastnými úvahami.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd porušil jeho práva tým,

že sa dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami, poukazujúc na to, že:

- jeho obvinenie bolo od začiatku vykonštruované, súdy nebrali do úvahy jeho

námietky, že autentický zvukovo-obrazový záznam zmazal z policajnej kamery R. a jeho

skopírovanie na súkromný USB kľúč nemožno považovať za dôkaz zákonný a vierohodný

a okrem toho, tento záznam nemá takú výpovednú a dôkaznú hodnotu, aby usvedčoval

Ing. A. R. zo spáchania priestupku, čo potvrdili vo svojich svedeckých výpovediach

JUDr. B. a JUDr. S., a v prospech tohto názoru nasvedčuje aj výpoveď svedka JUDr. L.;

- pri dokumentovaní udalosti spojenej s jazdou Ing. A. R. zo 14. februára 2010 bolo

prítomných šesť policajtov, každý z nich napísal o tom úradný záznam, čo on nemohol

nijako ovplyvniť. Navyše Ing. A. R. nepozná, nebol na mieste udalosti 14. februára 2010,

úvahy krajského súdu o jeho ovplyvnení konaním Mgr. B. sú iba domnienkami, a nie

preukázanými skutočnosťami a nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch;

- úvaha odvolacieho súdu, že dôkazy potvrdzujú jeho snahu vyhovieť či už

pod nátlakom podriadených (správne má byť zrejme nadriadených, pozn.), prípadne

priestupcu zjavne so značným vplyvom v tzv. vyšších kruhoch so snahou zmazať

priestupok, sa nezakladá na vykonaných dôkazoch a odvolací súd neuviedol, ako dospel

k tomuto záveru; ďalej namieta: „úvaha o tom, že priestupok by mal zrejme po zákonnom

posúdení pre osobu Ing. R. za následok dlhodobejší zákaz činnosti čo by bolo urážkou

pre jeho osobu so značným obmedzením v jeho ďalšom osobnom a pracovnom živote...

taktiež nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a s mojou sobou nemá žiadny súvis, pretože

nemôžem zodpovedať za konanie iných orgánov napr: v tom, že aj mojim údajným

nezákonným postupom sa Ing. R. dostáva do výhody a prípadné premlčanie priestupku

Ing. R. je tým prospechom ktorý som mu mal zadovážiť. Takéto právne úvahy súdu

II. stupňa vôbec neobstoja, nie sú ničím podložené a predstavujú pre celý priebeh trestného

stíhania absolútne nóvum, ktoré nie je ani predmetom skutkovej vety obžaloby ani skutkovej

vety odsudzujúceho rozsudku, a pre mňa znamenajú zásah do môjho ústavne garantovaného

práva na spravodlivý proces a spravodlivé rozhodnutie, lebo judikujú existenciu takých

skutočností v môj neprospech, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred súdom,

čo je zjavne nezákonné.“;

- konečné právoplatné rozhodnutie vo veci priestupku Ing. A. R. je základnou

prejudiciálnou otázkou pre rozhodnutie o jeho vine alebo nevine a ak „neexistuje

právoplatné rozhodnutie o priestupku A. R., potom logicky nemôže byť rozhodnuté o tom,

že som konal v jeho prospech zavineným konaním, majúcom znaky trestného činu“.

Sťažovateľ uvádza: „Trestné konanie proti mne vedené považujem stále za neúplné

a tým aj za nespravodlivé, pretože z obsahu trestného spisu je zistiteľné, že viaceré moje

dôkazné návrhy a moje tvrdenia, ktoré jednoznačne úzko súvisia s požiadavkou riadneho

zistenia skutkového stavu a s požiadavkou spravodlivého rozhodnutia neboli akceptované.“

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

«1.) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2

a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. ,

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 21. 11. 2012

porušené bolo.

2.) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

21. 11. 2012 sa zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.) Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania (ako budú

vyčíslené v konaní) na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ústavný súd

sa preto môže zaoberať sťažnosťou v rozsahu, ktorý vymedzí sťažovateľ v petite svojej

sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , , ).

Sťažovateľ podal sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od doručenia uznesenia

najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania, pričom namieta porušenie svojich práv

rozsudkom krajského súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší

súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53

ods. 3 považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla

o rozhodnutie odvolacieho súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci

zjavne vylučujú (napr. m. m. , , , ,

).

Ústavný súd preto považoval sťažnosť proti rozsudku krajského súdu za podanú

v zákonom ustanovenej lehote a na predbežnom prerokovaní sa zaoberal jej preskúmaním

v sťažovateľom vymedzenom rozsahu. Pre tento účel sa oboznámil aj s obsahom trestného

spisu vo veci sťažovateľa.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojich práv tým, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, súd hodnotil vykonané dôkazy

jednostranne v jeho neprospech a nevykonal ním navrhované dôkazy. Sťažovateľ tvrdí,

že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že konal v úmysle spôsobiť inému škodu

alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, a preto neboli splnené obligatórne

znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Sťažovateľ tak žiada od ústavného súdu, aby hodnotil skutkové závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli na základe nimi vykonaného dokazovania a ktoré považuje za nesprávne.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej

moci v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery orgánu verejnej

moci môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ).

Argumentácia sťažovateľa však pre tento záver nesvedčí. Sťažovateľ bol odsúdený

za to, že ako riaditeľ obvodného oddelenia konal tak, aby správny orgán nemal k dispozícii

všetky dôkazy zabezpečené počas objasňovania priestupku, pričom vzhľadom na svoju prax

a služobné postavenie musel vedieť, že tým môže zmariť objasnenie priestupku, čo by bolo

na prospech priestupcu. Sťažovateľ v priebehu celého trestného konania aj v konaní pred

ústavným súdom namieta preceňovanie dôkaznej hodnoty videozáznamu z objasňovania

priestupku a považuje ho za dôkaz v priestupkovom konaní nepoužiteľný pre jeho

nezákonnosť. Svoj názor odôvodňuje obsahom videozáznamu. Sťažovateľ však pritom

opomína, že jeho názor bol pre priestupkové konanie irelevantný a týmto postupom konal

v rozpore so zákonom. Súdy vyhodnotili obranu sťažovateľa ako účelovú s odôvodnením,

že zákonnosť a obsah dôkazu mohol posúdiť jedine príslušný správny orgán.

Nepostihnutie priestupcu v priestupkovom konaní a ani nepostihnutie inej osoby

zúčastnenej na objasňovaní priestupku za prípadné porušenie služobných povinností nemá

vplyv na posudzovanie trestnej veci sťažovateľa. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto

názorom najvyššieho súdu vyjadreným nad rámec odôvodnenia odmietnutia dovolania

v závere jeho uznesenia. Rovnako krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku

konštatoval, že „... v prvom rade obžalovaný nemal dôvod špekulovať o použiteľnosti alebo

nepoužiteľnosti dôkazu, zabezpečeného na mieste priestupku, či už vo forme úradných

záznamov alebo spomínaného obrazovo-zvukového záznamu zabezpečenia z vykonávania

úkonu. Nebolo v jeho právomoci jednoznačne vyhodnocovať obrazovo-zvukový záznam

aj z pohľadu jeho použiteľnosti či už všeobecne alebo ako dôkaz pri prejednávaní

priestupku, pretože nebol orgánom príslušným na prejednanie tohto priestupku a v tomto

smere je absolútne nezaujímavý aj názor jeho nadriadeného JUDr. M. S. z KR PZ B.,

prípadne iných príslušníkov polície, ktorí sa dostali do styku s predmetným záznamom.

Pokiaľ bolo jeho služobnou povinnosťou vykonať nejaké úkony ako priamo nadriadeného

príslušníkov, ktorí zabezpečovali dôkazy pri zadržaní A. R., malo to byť nariadenie v zmysle

spísania zápisnice a úradných záznamov všetkých prítomných príslušníkov polície,

či už v počiatku alebo pri následnom realizovaní za prítomnosti obrazovo-vzukového

prístroja, pri monitorovaní tohto zákroku a tieto dôkazy potom postúpiť bezodkladne

príslušnému orgánu polície z hľadiska miestnej a vecnej príslušnosti Polície v B.“.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený hodnotiť jednotlivé dôkazy, ktoré boli

vykonané v trestnom konaní, táto právomoc prislúcha len tomu orgánu, v konaní pred

ktorým boli dôkazy vykonané. V okolnostiach danej veci by prichádzalo do úvahy prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie len v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi skutkovými

zisteniami, ktoré sú výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov, a právnymi závermi,

ku ktorým súd dospel pri aplikácii hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav,

resp. zistenie, že skutkové závery sú v zjavnom rozpore s ich odôvodnením alebo

by skutkové závery z odôvodnenia nevyplývali a tento nedostatok by dosahoval

intenzitu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Vo veci sťažovateľa

však takýto nesúlad zistený nebol.

Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy postupovali pri hodnotení vykonaných

dôkazov v súlade so zásadami trestného procesu, ich skutkové a právne závery sú logicky

odôvodnené, vyplývajú z vykonaného dokazovania, týkajú sa všetkých obligatórnych

znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a súdy

neopomenuli ani svoju povinnosť vysporiadať sa s dôkazmi a návrhmi obvineného a jeho

obhajcu. Skutkové a právne závery krajského súdu preto nemožno považovať za svojvoľné

či arbitrárne.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa ,

v sťažnosti však neuviedol žiadne námietky, ktoré by ústavný súd mohol posúdiť

v súvislosti s obsahom označeného základného práva (porušenie zásad ústnosti a verejnosti

v trestnom konaní, právo na konanie bez zbytočných prieťahov). Ústavný súd konštatuje,

že tieto neboli obsahom sťažovateľom podaného dovolania, z ktorého by ústavný súd mohol

zistiť námietky sťažovateľa proti postupu krajského súdu. Odôvodnenie v tejto časti

sťažnosti tak nie je v príčinnej súvislosti s obsahom toho práva, ktorého porušenie

sťažovateľ namieta, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenej.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,

postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením jeho práv a napadnutým

rozhodnutím, odmietol sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013