Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 668/2013
PDF · 216.45 KB
No categories available
IV. ÚS 668/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené
pod sp. zn. Rvp 13234/2012, sp. zn. Rvp 13630/2012, sp. zn. Rvp 13631/2012, sp. zn.
Rvp 13632/2012, sp. zn. Rvp 13633/2012 a sp. zn. Rvp 13634/2012, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 488/2011, sp. zn. 2 Er 1896/2008, sp. zn.
4 Er 2379/2008, sp. zn. 4 Er 1246/2008, sp. zn. 2 Er 1473/2008 a sp. zn. 4 Er 2692/2008
a jeho uzneseniami z 5. marca 2012, 21. novembra 2011, 12. júna 2012, 3. februára 2012,
24. apríla 2012 a 12. júna 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 2 CoE 142/2012, sp. zn. 23 CoE 186/2012,
sp. zn. 8 CoE 103/2012, sp. zn. 17 CoE 111/2012, sp. zn. 2 CoE 170/2012 a sp. zn.
2 CoE 226/2012 a jeho uzneseniami zo 6. augusta 2012, 7. augusta 2012, 8. augusta 2012
a 11. septembra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13234/2012,
sp. zn. Rvp 13630/2012, sp. zn. Rvp 13631/2012, sp. zn. Rvp 13632/2012, sp. zn.
Rvp 13633/2012 a sp. zn. Rvp 13634/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 13234/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra
2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len
„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 488/2011, sp. zn. 2 Er 1896/2008,
sp. zn. 4 Er 2379/2008, sp. zn. 4 Er 1246/2008, sp. zn. 2 Er 1473/2008 a sp. zn.
4 Er 2692/2008 a jeho uzneseniami z 5. marca 2012, 21. novembra 2011, 12. júna 2012,
3. februára 2012, 24. apríla 2012 a 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného
súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 2 CoE 142/2012, sp. zn. 23 CoE 186/2012, sp. zn. 8 CoE 103/2012, sp. zn.
17 CoE 111/2012, sp. zn. 2 CoE 170/2012 a sp. zn. 2 CoE 226/2012 a jeho uzneseniami
zo 6. augusta 2012, 7. augusta 2012, 8. augusta 2012 a 11. septembra 2012 (ďalej
aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc,
ktoré obsahovali právny záväzok dlžníkov a v ktorých bola označená oprávnená osoba
(sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas
povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu
rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc S., a. s., B.
(ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán
pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály
rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažných
pohľadávok a uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudkov
Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky
spoločne s príslušenstvom.
Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená
domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade
exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd
vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Er 488/2011 (Rvp 13234/2012) žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na základe odvolania
sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského
súdu sp. zn. 2 CoE 142/2012 zo 6. augusta 2012. Vo veciach vedených pod sp. zn.
2 Er 1896/2008, sp. zn. 4 Er 2379/2008, sp. zn. 4 Er 1246/2008, sp. zn. 2 Er 1473/2008
a sp. zn. 4 Er 2692/2008 (Rvp 13630/2012 – Rvp 13634/2012) okresný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo
exekúcie uzneseniami sp. zn. 5 Er 488/2011 z 5. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1896/2008
z 21. novembra 2011, sp. zn. 4 Er 2379/2008 z 12. júna 2012, sp. zn. 4 Er 1246/2008
z 3. februára 2012, sp. zn. 2 Er 1473/2008 z 24. apríla 2012 a sp. zn. 4 Er 2692/2008
z 12. júna 2012 vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolaní sťažovateľky
boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského súdu
sp. zn. 23 CoE 186/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 8 CoE 103/2012 zo 7. augusta 2012,
sp. zn. 17 CoE 111/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 170/2012 zo 6. augusta 2012
a sp. zn. 2 CoE 226/2012 z 11. septembra 2012.
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom
vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje
za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň
podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne
veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť,
že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým
prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby
podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach
konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd
nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol
k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní... prakticky prevzal
závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu
preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym
spôsobom neodôvodnil“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu
a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň
jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13234/2012, sp. zn. Rvp 13630/2012, sp. zn. Rvp 13631/2012, sp. zn. Rvp 13632/2012,
sp. zn. Rvp 13633/2012 a sp. zn. Rvp 13634/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného
súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie
(bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým
postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd
exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu
podala sťažovateľka dovolania, ktoré boli 1. októbra 2012, 15. januára 2013, 5. februára
2013, 27. februára 2013, 24. apríla 2013 a 28. augusta 2013 postúpené Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorých do dňa predbežného
prerokovania sťažností ako dovolací súd nerozhodol (okrem veci vedenej pod sp. zn.
Pri posudzovaní tejto časti sťažností ústavný súd taktiež vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd síce čiastočne akceptovala tým, že podala vo svojich veciach
dovolania (9. novembra 2012) ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu
judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo
iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich
oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu
sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj podaním sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu
(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie
právomoci dovolacieho súdu vo veciach sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci
ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala
zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací
súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho
súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 13234/2012 sťažovateľka napriek tomu, že na titulnej strane sťažnosti uvádza
ako prílohy „dokumenty podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohe
nedoručila žiadne písomné podklady.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného
aj pri posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný
pri orgáne, ktorého úlohou je chrániť ústavnosť. Ústavný súd však zároveň zastáva názor,
že v okolnostiach danej veci nemožno o formalizme pri odmietnutí sťažnosti uvažovať.
Ústavný súd už totiž v minulosti nespočetnekrát vyzýval sťažovateľku v typovo (skutkovo
a právne) obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností z dôvodu,
že nespĺňali ani zákonom predpísané náležitosti. In concreto išlo aj o nepredloženie kópií
právoplatných rozhodnutí súdov, ktorých postup a rozhodnutia sťažovateľka namietala
a namieta (pozri napr. I. ÚS 283/2012, I. ÚS 284/2012, III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012,
III. ÚS 282/2012, III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 500/2012, IV. ÚS 526/2012
a iné). Sťažovateľka si preto musí byť vedomá toho, že ani táto sťažnosť nespĺňa zákonom
predpísané náležitosti, keďže kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu
ústavnému súdu nedoručila napriek tomu, že jej táto povinnosť výslovne vyplýva z § 50
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte
toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to,
že ústavný súd už v typovo zhodných veciach sťažovateľky vo svojich rozhodnutiach
poukázal aj na už identifikované nedostatky jej sťažností, ústavný súd túto sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013