Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 668/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami z 5. marca 2012, 21. novembra 2011, 12. júna 2012, 3. februára 2012,

24. apríla 2012 a 12. júna 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami zo 6. augusta 2012, 7. augusta 2012, 8. augusta 2012

a 11. septembra 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra

2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2

a dohovoru postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len

„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami z 5. marca 2012, 21. novembra 2011, 12. júna 2012,

3. februára 2012, 24. apríla 2012 a 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného

súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu

postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami

zo 6. augusta 2012, 7. augusta 2012, 8. augusta 2012 a 11. septembra 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc,

ktoré obsahovali právny záväzok dlžníkov a v ktorých bola označená oprávnená osoba

(sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas

povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu

rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc S., a. s., B.

(ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán

pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály

rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažných

pohľadávok a uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudkov

Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky

spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená

domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade

exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd

vo veci vedenej pod sp. zn. () žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na základe odvolania

sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 6. augusta 2012. Vo veciach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ( – ) okresný súd poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo

exekúcie uzneseniami sp. zn. z 5. marca 2012, sp. zn.

z 21. novembra 2011, sp. zn. z 12. júna 2012, sp. zn.

z 3. februára 2012, sp. zn. z 24. apríla 2012 a sp. zn.

z 12. júna 2012 vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolaní sťažovateľky

boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského súdu

sp. zn. zo 6. augusta 2012, sp. zn. zo 7. augusta 2012,

sp. zn. z 8. augusta 2012, sp. zn. zo 6. augusta 2012

a sp. zn. z 11. septembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom

vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje

za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň

podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne

veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť,

že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým

prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa

(ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby

podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach

konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd

nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol

k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní... prakticky prevzal

závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia

nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu

preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym

spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie

jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu

a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň

jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného

súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie

(bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd

exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažností odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu

podala sťažovateľka dovolania, ktoré boli 1. októbra 2012, 15. januára 2013, 5. februára

2013, 27. februára 2013, 24. apríla 2013 a 28. augusta 2013 postúpené Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorých do dňa predbežného

prerokovania sťažností ako dovolací súd nerozhodol (okrem veci vedenej pod sp. zn.

).

Pri posudzovaní tejto časti sťažností ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd síce čiastočne akceptovala tým, že podala vo svojich veciach

dovolania (9. novembra 2012) ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa

. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu

judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo

iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich

oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu

sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj podaním sťažností podľa

vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie

právomoci dovolacieho súdu vo veciach sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. ).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala

zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho

súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa

v spojení s .

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že vo veci vedenej pod sp. zn.

sťažovateľka napriek tomu, že na titulnej strane sťažnosti uvádza

ako prílohy „dokumenty podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohe

nedoručila žiadne písomné podklady.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného

aj pri posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný

pri orgáne, ktorého úlohou je chrániť ústavnosť. Ústavný súd však zároveň zastáva názor,

že v okolnostiach danej veci nemožno o formalizme pri odmietnutí sťažnosti uvažovať.

Ústavný súd už totiž v minulosti nespočetnekrát vyzýval sťažovateľku v typovo (skutkovo

a právne) obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností z dôvodu,

že nespĺňali ani zákonom predpísané náležitosti. In concreto išlo aj o nepredloženie kópií

právoplatných rozhodnutí súdov, ktorých postup a rozhodnutia sťažovateľka namietala

a namieta (pozri napr. , , , ,

, , , ,

a iné). Sťažovateľka si preto musí byť vedomá toho, že ani táto sťažnosť nespĺňa zákonom

predpísané náležitosti, keďže kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu

ústavnému súdu nedoručila napriek tomu, že jej táto povinnosť výslovne vyplýva z § 50

ods. 2 .

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte

toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to,

že ústavný súd už v typovo zhodných veciach sťažovateľky vo svojich rozhodnutiach

poukázal aj na už identifikované nedostatky jej sťažností, ústavný súd túto sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013