Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 3/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť R. P., a obchodnej

spoločnosti HOPE DEVELOPMENT, s. r. o., Hýľov 157, zastúpených Advokátskou

kanceláriou GOREJ Legal, s. r. o., Žižkova 6, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Romana Goreja, vo veci namietaného porušenia ich základných práv

podľa a 4 a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -237 z 23. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. a obchodnej spoločnosti HOPE DEVELOPMENT, s. r. o.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013

doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ 1“) a obchodnej spoločnosti HOPE

DEVELOPMENT, s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4

(ďalej len „“) a na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -237 z 23. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej aj „okresný

súd“) vydal na návrh P. B. (ďalej len „navrhovateľ“) zmenkový platobný rozkaz č. k.

-19 z 15. mája 2012, ktorým uložil sťažovateľovi 1 zaplatiť navrhovateľovi

do troch dní od jeho doručenia zmenkovú sumu 331 939,19 eur s úrokom 6 % ročne

od 22. decembra 2010 do zaplatenia a zmenkovú odmenu 1 106,46 eur, ako aj trovy

konania, alebo aby v tej istej lehote podal námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu.

Sťažovateľ 1 podal námietky 28. mája 2012, v ktorých namietal neplatnosť zmenky,

vzniesol námietku započítania a poukázal, že mu zmenka nebola predložená na platenie ani

nebol navrhovateľom vyzvaný na platenie.

Okresný súd rozhodol 26. júna 2012 na základe návrhu navrhovateľa uznesením

č. k. -116 o nariadení predbežného opatrenia (ďalej aj „označené uznesenie

okresného súdu“), ktorým nariadil sťažovateľovi 1, aby až do právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej nenakladal s obchodnými podielmi v spoločnostiach AGRO AGNUS, s. r. o.,

Nováčany 145, a HOPE DEVELOPMENT, s. r. o., aby nenakladal s pohľadávkou, ktorá

vznikla na základe zmluvy o zriadení záložného práva k zmluve o pôžičke z 12. apríla 2004

uzavretej medzi sťažovateľom 1 ako veriteľom a Športovým klubom CASSOSPORT

Košice ako dlžníkom, a aby nenakladal s jeho nehnuteľnosťou, bytom... bytového domu

súp. č..., a k nemu patriacim podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

domu a na pozemku zastavanom bytovým domom, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV...

Okresný súd zároveň predbežným opatrením nariadil spoločnosti HOPE

DEVELOPMENT, s. r. o., aby až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej nenakladala

s obchodnými podielmi v spoločnostiach BYTY KRÁSNA spol. s r. o., Pri Prachárni 11,

Košice, KRÁSNA PRI JAZERE spol. s r. o., Pri Prachárni 11, Košice, a KRÁSNA

INVEST s. r. o., Štúrova 27, Košice, ako aj s pozemkami označenými v tomto predbežnom

opatrení.

Sťažovatelia podali proti uzneseniu okresného súdu o predbežnom opatrení

odvolanie, ktorým namietali, že „navrhovateľ neosvedčil nebezpečenstvo bezprostredne

hroziacej ujmy, pretože tá môže byť daná iba časovo a vecne relevantným správaním

Sťažovateľa 1 smerujúcim k zmenšeniu jeho majetku, čo v tomto prípade nenastalo.

Sťažovatelia ďalej namietali, že navrhovateľ neosvedčil ani dôvodnosť jeho nároku,

poukazujúc pritom na zásadné námietky Sťažovateľa 1 proti zmenkovému platobnému

rozkazu. Sťažovateľ 1 totiž namietal nielen neplatnosť zmenky, ale vzniesol proti nároku

navrhovateľa aj kauzálne námietky, ktoré riadne preukázal, ako aj námietku započítania

a námietku nedlhu.

Sťažovatelia vo svojich odvolaniach namietali aj to, že predbežná ochrana

poskytovaná navrhovateľovi predbežným opatrením je zjavne neprimeraná, poukazujúc

na rozsah majetku postihovaného nariadeným predbežným opatrením ako aj na skutočnosť,

že Sťažovateľ 2 nie je účastníkom konania, preto s odkazom na ustanovenie § 76 odsek 2

nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby trpel obmedzenie s dispozíciou jeho

majetku v rozsahu určenom predbežným opatrením.“.

Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. -237

z 23. novembra 2012 tak, že napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovatelia namietajú, že uznesením krajského súdu boli porušené ich práva,

čo odôvodnili tým, že:

„- napádaným rozhodnutím bolo potvrdené predbežné opatrenie napriek skutočnosti,

že navrhovateľ neosvedčil nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,

- napádaným rozhodnutím bolo potvrdené predbežné opatrenie napriek skutočnosti,

že navrhovateľ vo svetle námietok Sťažovateľa 1 proti zmenkovému platobnému rozkazu

neosvedčil danosť ním uplatneného nároku,

- napádaným rozhodnutím v spojení s predbežným opatrením bola navrhovateľovi

poskytnutá predbežná ochrana v neprimeranom rozsahu.“

K námietke neosvedčenia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy sťažovatelia

uviedli, že predbežné opatrenie bolo vydané na základe informácie navrhovateľa,

že sťažovateľ 1 previedol na svoju manželku obchodný podiel v spoločnosti CASSOSPORT

Košice, s. r. o. Sťažovateľ 1 tvrdí, že prevod obchodného podielu bol odplatný a nemal

časový ani vecný súvis s vydaním zmenkového platobného rozkazu, pretože bol

pripravovaný od konca roka 2011 a návrh na zápis tejto zmeny bol podaný 3. mája 2012,

t. j. pred vydaním zmenkového platobného rozkazu z 15. mája 2012 a jeho doručením

sťažovateľovi 1 25. mája 2012, čo podľa sťažovateľa vyvracia tvrdenie navrhovateľa o jeho

úmysle zbavovať sa svojho majetku.

Krajský súd posúdil uvedenú námietku ako nedôvodnú, keď uviedol, že existencia

bezprostredne hroziacej ujmy vyplýva už z dátumu splatnosti zmenky a zo skutočnosti,

že zmenka bola sťažovateľovi riadne prezentovaná a sťažovateľ bol výzvami z 2. septembra

2011 a 12. septembra 2011 vyzvaný na plnenie zo zmenky. Sťažovatelia s argumentáciou

krajského súdu nesúhlasia; sťažovateľ 1 popiera doručenie predžalobných výziev. Rovnako

sťažovatelia nesúhlasia s odôvodnením, v ktorom krajský súd poukázal na plány

sťažovateľa 1 prevádzať obchodné podiely v označených spoločnostiach a nakladať

s označenými pozemkami, ktoré vyvodil z vyjadrení sťažovateľa 1 v odvolaní

a zo skutočnosti, že došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľa 1 a jeho

manželky. V sťažnosti „Sťažovatelia namietajú, že Porušiteľ práva vyššie uvedeným

tendenčným tvrdením postavil výkon podnikateľskej činnosti Sťažovateľov na roveň

účelovému zbavovaniu sa majetku, čo je nenáležité. Snaha o získanie investícií do realizácie

veľkých podnikateľských projektov cestou čiastočného predaja majetku investorovi,

či predajom časti majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti, je bežnou podnikateľskou

praxou. Okrem uvedeného, z načrtnutej argumentácie Porušiteľa práva vyplýva

neobhájiteľný zákaz akéhokoľvek scudzovania majetku zo strany podnikateľských subjektov

len preto, že boli protistranou označení za dlžníkov, a to pod hrozbou, že takéto konanie

môže byť súdom považované za účelové nakladanie s majetkom.“.

V súvislosti s námietkou nedostatočného osvedčenia dôvodnosti nároku navrhovateľa

sťažovatelia poukazujú na to, že súdy uprednostnili tvrdenie navrhovateľa pred ich tvrdením

založeným na tom, že pred nariadením predbežného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie

v rozsahu ako pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, čím postupovali v rozpore

so zásadou rovnosti účastníkov v konaní.

K námietke neprimeraného rozsahu predbežnej ochrany sťažovatelia uvádzajú,

že predbežným opatrením je postihnutý ich majetok v rozsahu podstatne väčšom ako

zodpovedá výške proti nim uplatneného nároku. Za zvlášť nedôvodné považujú postihnutie

majetku sťažovateľa 2, ktorý nie je účastníkom súdneho konania a ktorému boli uložené

obmedzenia pri nakladaní s jeho majetkom napriek tomu, že hodnota majetku sťažovateľa 1

postihnutá predbežným opatrením je podľa názoru sťažovateľa 1 dostatočná vo vzťahu

k navrhovateľom tvrdenému nároku. Sťažovatelia v tejto súvislosti namietajú, že súdy

aplikovali (ďalej aj „OSP“) ústavne

nekonformným spôsobom. Sú toho názoru, že od sťažovateľa 2 nemožno spravodlivo

požadovať, aby strpel povinnosť nenakladať so svojím majetkom, a odôvodnenie uznesenia

v tejto časti považujú za nedostatočné.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„- Základné právo Sťažovateľov vlastniť majetok a disponovať s ním podľa čl. 20

ods. 1 a ods. 4 , základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského

súdu v Košiciach č. k.: -237 zo dňa 23. 11. 2012 vydanom v odvolacom

konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.: , porušené

bolo.

- Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k: -237 zo dňa

23. 11. 2012 vydané v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach

pod sp. zn.: sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

- Priznáva sťažovateľovi R. P. primerané finančnú zadosťučinenie

vo výške 50.000,- eur a sťažovateľovi HOPE DEVELOPMENT, s. r. o. primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 200.000,- eur, ktoré im je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť

v lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

- Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy konania Sťažovateľov v sume

331,13 EUR na účet ich právneho zástupcu GOREJ Legal, s. r. o., konajúci

prostredníctvom JUDr. Roman Gorej − advokát a konateľ, Žižkova 6, 040 01 Košice v

lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavnému súdu bolo 30. decembra 2013 doručené podanie P. B., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta

JUDr. Milana Šulvu, Hlučínska 1/11, Bratislava, v ktorom žiada o pripustenie vstupu

do konania o sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. ako vedľajší

účastník. Svoj návrh odôvodňuje tým, že ako jediný navrhovateľ vo veci vedenej Okresným

súdom Košice I pod sp. zn. má právny záujem na výsledku tohto konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s právnym záverom krajského súdu

uvedeným v jeho napadnutom uznesení, ktorým ako vecne správne potvrdil označené

uznesenie okresného súdu, podľa ktorého v konaní o nároku navrhovateľa zo zmenky boli

splnené podmienky na nariadenie predbežného opatrenia podľa ,

a to aj s použitím vo vzťahu k sťažovateľovi 2, ktorý nie je účastníkom

súdneho konania. Sťažovatelia tvrdia, že navrhovateľ neosvedčil hrozbu zmarenia výkonu

súdneho rozhodnutia, neosvedčil svoj nárok zo zmenky a predbežným opatrením mu bola

poskytnutá ochrana neprimeraná k rozsahu obmedzení uložených sťažovateľom. Námietky

sťažovateľov obsiahnuté v sťažnosti sú svojím obsahom totožné s odvolacími námietkami,

ktoré predložili krajskému súdu a od ústavného súdu žiadajú vlastné právne posúdenie

dôvodnosti návrhu na vydanie predbežného opatrenia v spojení s ich odvolacími

námietkami. V tejto súvislosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke svojej právomoci stabilne uvádza,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ). Ústavný

súd je súčasne vo svojej judikatúre zdržanlivý v prieskume uznesení, ktorými sa len

rozhoduje o predbežných opatreniach ().

Sťažovatelia nenamietajú aplikáciu nesprávnej právnej úpravy ani nesprávneho

výkladu relevantnej právnej úpravy (s výhradou výkladu ), ani opomenutie

krajského súdu reagovať na niektorú z odvolacích námietok, ale porušenie svojich práv

namietajú v súvislosti s nesprávnou aplikáciou právnej úpravy na daný skutkový stav.

Ústavný súd sa preto zameral pri predbežnom prerokovaní na preskúmanie, či rozhodnutie

krajského súdu poskytuje dostatok dôvodov na potvrdenie uznesenia okresného súdu

o nariadení predbežného opatrenia a či sa krajský súd ústavne konformným spôsobom

vysporiadal s tými odvolacími námietkami sťažovateľov, ktoré boli spôsobilé zmeniť záver

o splnení podmienok na nariadenie predbežného opatrenia. Ústavný súd tak posudzoval,

či krajský súd v odôvodnení na tieto námietky reagoval a či jeho právne závery

k jednotlivým námietkam nenesú známky svojvôle, t. j. takého výkladu a aplikácie právnej

normy, ktoré sú v rozpore s jej významom a účelom.

Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej judikatúry, podľa ktorej je integrálnou

súčasťou základného práva podľa a práva podľa dohovoru

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Povinnosťou všeobecného súdu je preto uviesť

v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej

stránky rozhodnutia (m. m. , ). Obdobne tak z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že právo na spravodlivé

konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne

ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol,

že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 23. novembra 2012 uviedol:

„Pokiaľ ide o osvedčenie existencie nároku navrhovateľa, odvolací súd má za to, že tento

je možné pre potreby predbežného opatrenia považovať za osvedčený, pokiaľ sa ním

uplatňujú zmenkové práva zo zmenky. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvého

stupňa v zmysle návrhu navrhovateľa vydal zmenkový platobný rozkaz, proti ktorému síce

odporca podal námietky s tvrdením, že zmenka je neplatná ako aj zmenkové vyhlásenie

a neexistuje zákonom dovolená kauza, avšak, v tomto štádiu konania súdu prvého stupňa

nemožno tvrdiť, že ide o zrejmé bezúspešne uplatňovanie práva. Odvolací súd má za to,

že vykonanie dokazovania na posúdenie dôvodnosti podaných námietok v rámci konania

o vydanie predbežného opatrenia nie je dôvodné, ale uvedené je možné vzhľadom

na vznesené námietky v zmenkovom konaní...

To, že obava o zmarenie budúceho výkonu súdneho rozhodnutia je oprávnená a súd

má preto predbežným opatrením poskytnúť dočasnú ochranu, vyplýva aj z toho,

že po podaní návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu a zaplatenia zmenkovej

sumy (7. 3. 2012) odporca návrhom na zápis zmeny zapísaných údajov o spoločnosti

CASSOSPORT Košice s. r. o. zo dňa 3. 5. 2012 previedol celý svoj obchodný podiel

v spoločnosti CASSOSPORT Košice s. r. o. na svoju manželku A. P., čo potvrdil aj sám

odporca v odvolaní. Pokiaľ odporca v odvolaní tvrdil, že prevod jeho obchodného podielu

v spoločnosti CASSOSPORT Košice s. r. o. nemal žiadny časový ani vecný súvis s vydaním

zmenkového platobného rozkazu, pretože nemal a nemohol mať vedomosť o podanom

návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, odvolací súd sa s týmto názorom

odvolateľa nestotožňuje a dodáva, vychádzajúc aj z predložených listinným dôkazov

navrhovateľom, že skutočnosť, že zmenka, v ktorej je v postavení povinného sa stala

zročnou už dňa 22. 12. 2010, nakoľko bola splnená podmienka pre vyplnenie dátumu

zmenky navrhovateľom podľa písomnej dohody o splatnosti zmenky, bola odporcovi riadne

prezentovaná a odporca bol predžalobnými výzvami doručenými dňa 2. 9. 2011

a 12. 9. 2011 písomne vyzvaný na plnenie z tejto zmenky, čo odporca vo svojich podaniach

nerozporoval.

Plány scudzovať obchodné podiely vyplývajú aj zo samotného odvolania odporcu,

keď tento tvrdil, že by v budúcnosti mohol previesť svoje obchodné podiely

a nakladať s jeho pozemkami a tomuto správaniu nepriamo zodpovedá aj zrušenie

bezpodielového spoluvlastníctva odporcu a jeho manželky v čase už splatnej pohľadávky

t. j. dňa 12. 12. 2011. Tým, že odporca celý svoj obchodný podiel v spoločnosti

CASSOSPORT Košice s. r. o. previedol na svoju manželku došlo ku kvalitatívnej zmene

majetkovej podstaty odporcu, pretože sa už nemôže podieľať na príjmoch a riadení tohto

podniku a keďže ohrozenie výkonu rozhodnutia môže spočívať nielen v tom, že sa majetková

podstata potencionálneho povinného zmení kvantitatívne (zmenší), ale i v tom, že sa táto

majetková podstata zmení kvalitatívne (zloženie majetku) aj tvrdenie odporcu,

že na manželku nebolí prevádzané žiadne cenné majetkové hodnoty, ale iba podiely

v spoločnosti bez majetku s podstatnou hodnotou, považoval odvolací súd za bezvýznamné.

Pokiaľ ide o primeranosť predbežnej ochrany, odvolací súd má za to, že predbežné

opatrenie v znení napadnutého uznesenia nenaruší žiadnym spôsobom podnikateľskú

činnosť odporcu a ani ho neobmedzí žiadnym spôsobom vo výkone vlastníckeho práva,

pokiaľ aj sám uviedol v odvolaní, že takýto úkon, ktorým by zmenšil svoj majetok,

ani uskutočniť nemieni...

Podľa , predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomu

inému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

Citované zákonné ustanovenie umožňuje, aby súd uložil povinnosť aj inej osobe

ako účastníkovi konania ak to možno od neho spravodlivo žiadať, nie je však vylúčené,

aby išlo o uloženie inej povinnosti, než povinností súčinnostných.

V danom prípade sa navrhovateľ domáhal aplikácie uvedeného ustanovenia,

pričom aj navrhol, aby požadovaná súčinnosť bola uložená spoločnosti HOPE

DEVELOPMENT s. r. o. popri povinnosti uloženej odporcovi, pretože táto spoločnosť

je personálne prepojená s odporcom − účastníkom konania, keďže jej jediným spoločníkom

a konateľom je sám odporca, ktorý prostredníctvom tejto spoločnosti by mohol ďalej

nakladať s majetkom tejto spoločnosti. Odporca totiž prípadnými ďalšími dispozíciami

by mohol zaťažiť aktíva spoločnosti vrátane majetku patriaceho tejto spoločnosti a tým

by aj zmaril význam predbežnej ochrany uloženej v napadnutom uznesení o zákaze odporcu

nenakladať s obchodným podielom tejto spoločnosti. Keďže táto spoločnosť je personálne

prepojená s odporcom, aj odvolací súd má za to, že v danom prípade bolo možné toto od nej

spravodlivo požadovať. Uvedené predbežné opatrenie, ktorým sa tak odporcovi ako

aj spoločnosti HOPE DEVELOPMENT s. r. o. ukladá len nenakladať s obchodnými

podielmi spoločnosti a nehnuteľnosťami, nemôže mať negatívny vplyv na ich podnikateľskú

činnosť, keďže táto nie je zameraná len na podnikanie na realitnom a stavebnom trhu,

ako tvrdia odvolatelia, čo nepochybne vyplýva z výpisov obchodného registra príslušného

súdu ako aj z výpisu zo živnostenského registra odporcu. Takto požadovaná ochrana len

pred nakladaním s obchodným podielom a nehnuteľnosťou nenaruší ani ich bežnú činnosť,

ktorá je nevyhnutná pre plnenie ich úloh a neobmedzí ani ich ekonomickú činnosť. Navyše

tvrdenie odvolateľov, že pri zachovaní predbežného opatrenia je spoločnosť HOPE

DEVELOPMENT s. r. o. vystavená riziku značnej škody, nebolo žiadnym spôsobom

preukázané a zdokladované a zostalo len v rovine tvrdenia.

K námietke odvolateľa − spoločnosti HOPE DEVELOPMENT s. r. o., prečo

predbežný zákaz nakladať s majetkom uložený iba odporcovi, nebol považovaný

za dostatočný a prečo popri tomto zákaze bolo potrebné obmedziť nakladanie s majetkom

spoločnosti HOPE DEVELOPMENT s. r. o. a to s poukazom na hodnotu majetku odporcu,

odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na tvrdenie odporcu v podanom odvolaní, keď sám

uviedol, že šije vedomý skutočnosti, že výška základného imania spoločnosti AGRO

AGNUS s. r. o. a HOPE DEVELOPMENT s. r. o. nemusí mať výpovednú hodnotu aj o výške

ich obchodného majetku a zároveň odvolací súd dodáva, že predovšetkým výška pohľadávky

navrhovateľa a doba omeškania s jej úhradou odo dňa splatnosti a v nadväznosti na to,

aj správame sa odporcu (prevod obchodného podielu z majetku odporcu na jeho manželku

ako aj ďalšie blízke osoby, zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva s manželkou, samotné

tvrdenie odporcu o ďalších možných prevodoch obchodných podielov práve

prostredníctvom spoločnosti HOPE DEVELOPMENT s. r. o., ktorej je jediným spoločníkom

a konateľom), je spôsobilá vyvolať u navrhovateľa obavu, že budúci výkon rozhodnutia

súdu je ohrozený a že majetkové hodnoty, na ktoré sa má vzťahovať predbežné opatrenie

sú nedostatočné. K tejto obave prispieva aj skutočnosť, že na nehnuteľnosti odporcu

je zriadené záložné právo v prospech tretích subjektov, navyše záložné právo v prospech

tretích subjektov je zriadené aj na majetok spoločnosti HOPE DEVELOPMENT s. r. o.

a AGRO AGNUS s. r. o., čím sa reálne znižuje možnosť úspešného vymoženia pohľadávky.“

V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu

na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, ).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu,

kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,

proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu

spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia

o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené.

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo

zabezpečí dôkaz.

Podľa pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,

ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by

výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa opodstatnenosti nariadenia

predbežného opatrenia ústavný súd poukazuje na právny názor vyjadrený v komentári

k (KRAJČO, J. a kol. –

komentár. V. aktualizované znenie. Bratislava : Eurounion, 2010, s. 416), v zmysle ktorého

aj obavu, že výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený, možno interpretovať tak, že zahŕňa

potrebu dočasnej úpravy pomerov, aj keď tento dôvod expressis verbis

neuvádza, keďže aj pre konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa

sa primerane použije , ktorý považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný.

Podľa názoru ústavného súdu citované odôvodnenie uznesenia krajského súdu jasne

a bez akýchkoľvek rozporov prostredníctvom sledu logických argumentov objasňuje, ktoré

skutočnosti považoval krajský súd za osvedčené pre záver nevyhnutný na nariadenie

predbežného opatrenia, a to, že sťažovateľ l vykonal po splatnosti zmenky úkony (prevod

celého obchodného podielu v obchodnej spoločnosti, ktorá vlastní nehnuteľný majetok,

na manželku, zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov), ktorých dôsledkom

je zmena stavu jeho majetku, ktorý by mohol byť postihnutý výkonom budúceho

rozhodnutia. Sťažovateľ 1 rozporuje úmysel zmenšiť svoj majetok v súvislosti s daným

súdnym konaním, avšak tieto tvrdenia nie sú spôsobilé spochybniť záver, že po splatnosti

zmenky, z ktorej nároky sťažovateľ 1 popiera, reálne došlo k scudzeniu jeho majetku

postihnuteľného núteným výkonom rozhodnutia a tieto úkony mohli u neho dôvodne

vzbudiť obavu z reálneho ohrozenia úspešnosti vymoženia svojho nároku v prípade jeho

prisúdenia.

Vo vzťahu k názoru krajského súdu o osvedčení nároku navrhovateľa pre potreby

predbežného opatrenia sťažovateľ 1 neuviedol okrem nesúhlasu s týmto názorom žiadnu

právne relevantnú argumentáciu, ktorá by uvedený názor vychádzajúci z právnej úpravy

predbežného opatrenia podľa spochybnila.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy predbežného opatrenia,

ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľov s rozhodnutím

krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným. Navyše, nie v situácii, keď je sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie, ktoré nie je rozhodnutím o veci samej a ani nijako rozhodnutie o veci samej

neprejudikuje.

Ústavný súd tak aj vzhľadom na nedostatok ústavnoprávne relevantnej argumentácie,

keďže sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom len opakovali skutkovú a právnu

argumentáciu prednesenú v konaní pred krajským súdom, nezistil žiadne ústavnoprávne

vady napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah ústavného súdu

do sťažovateľmi namietaného porušenia ich práv podľa a

dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,

postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , , ). Ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

Krajský súd sa vysporiadal aj s namietaným neprimeraným rozsahom obmedzenia

vlastníckych práv sťažovateľov (ktorých porušenie sťažovatelia namietajú prostredníctvom

a 4 ), ako aj s nesprávnou aplikáciou , keď v uznesení

presvedčivo odôvodnil uloženie povinnosti sťažovateľovi 2 personálnym prepojením

sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 a uviedol aj akceptovateľné argumenty proti námietkam

sťažovateľov o dostatočnom zabezpečení vymožiteľnosti pohľadávky vzhľadom na hodnotu

ich majetku odkazom na záložné práva tretích osôb k tomuto majetku.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a 4

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , ako aj právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46

ods. 1 a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi

označených základných práv podľa a 4 . V opačnom prípade

by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd

by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne

normy (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a základnými právami podľa a 4 neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a z týchto dôvodov aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti, ako aj o návrhu

na pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014