Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 69/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátom

JUDr. Ladislavom Csákóom, Advokátska kancelária, Hviezdoslavova 4, Rožňava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 30. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu Banská

Bystrica sp. zn. zo 16. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. mája 2013

a rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. októbra 2013 a žiada vydať tento nález:

„1/ Základné právo P. K. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 30. 5. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo 16. 10. 2013 porušené boli.

2/ Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 30. 5. 2013

a rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. zo 16. 10. 2013 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3/ P. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré

je Okresný súd Banská Bystrica povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4/ Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť P. K. trovy konania v sume

331,16 € (slovom tristotridsaťjeden eur a šestnásť centov) do desiatich dní

od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Csákóa.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ bol ako odporca

účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa

domáhala mal. L. K. proti nemu zvýšenia výživného pre maloleté dieťa. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2013 uložil sťažovateľovi povinnosť prispievať

na výživu mal. L. K. zvýšeným výživným zo sumy 80 € na sumu 110 € mesačne, počnúc

dňom 1. február 2013, k rukám matky.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2013 a rozsudok okresného súdu zmenil

tak, že sťažovateľ je povinný platiť zvýšené výživné v období do 1. februára 2013

do 16. augusta 2013 k rukám matky a v období od 17. augusta 2013 k rukám L. K.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie s odôvodnením, že

rozsudok krajského súdu bol odôvodnený spôsobom nezodpovedajúcim zákonným

náležitostiam súdnych rozhodnutí. O dovolaní sťažovateľa nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2013 a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2013 odôvodnil tým, že všeobecné

súdy sa vecou riadne nezaoberali, iba mechanicky odcitovali jednostranné a ničím

nepreukázané tvrdenia matky mal. L. K. o zmene pomerov. Z odôvodnenia rozsudku

okresného súdu nemožno zistiť, z akých skutkových záverov rozhodnutie vychádza a aké

právne závery z nich okresný súd urobil, neposkytuje sťažovateľovi jasnú, právne korektnú

a zrozumiteľnú odpoveď, na podklade akých skutočností a dôkazov okresný súd dospel

k záveru o zmene pomerov. Krajský súd sa riadne odvolacími námietkami sťažovateľa

nezaoberal, v odôvodnení svojho rozhodnutia iba konštatuje, že sa stotožnil v plnom

rozsahu s názorom okresného súdu a odkazuje na dôvody jeho rozhodnutia. Rozsudok

okresného súdu bol potvrdený bez toho, aby pre takýto postup boli splnené zákonné

podmienky. Navyše, obsah odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu i krajského súdu

nezodpovedá požiadavkám .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru jednak rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2013 a jednak rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2013.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2013.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2013, a dospel k záveru, že

vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu.

Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 16. októbra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému

patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. mája 2013,

pre nedostatok právomoci.

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu krajského súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudku z 30. mája 2013 z hľadiska rešpektovania

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v a

ods. 1 dohovoru, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáha tak v konaní pred

ústavným súdom, ako aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie

krajskému súdu.

V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri

ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej právnej veci dovolanie ešte

predtým, ako doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa . V okolnostiach

daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať

sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány

verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd

napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak

ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj

sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014