Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 69/2014
PDF · 161.63 KB
No categories available
II. ÚS 69/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátom
JUDr. Ladislavom Csákóom, Advokátska kancelária, Hviezdoslavova 4, Rožňava, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 32 P 41/2013 z 30. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 17 CoP 44/2013 zo 16. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 P 41/2013 z 30. mája 2013
a rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
17 CoP 44/2013 zo 16. októbra 2013 a žiada vydať tento nález:
„1/ Základné právo P. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32 P/41/2013
z 30. 5. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.
17 CoP/44/2013 zo 16. 10. 2013 porušené boli.
2/ Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32 P/41/2013 z 30. 5. 2013
a rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17 CoP/44/2013 zo 16. 10. 2013 zrušuje
a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
3/ P. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré
je Okresný súd Banská Bystrica povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4/ Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť P. K. trovy konania v sume
331,16 € (slovom tristotridsaťjeden eur a šestnásť centov) do desiatich dní
od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Csákóa.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ bol ako odporca
účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 32 P 41/2013, v ktorom sa
domáhala mal. L. K. proti nemu zvýšenia výživného pre maloleté dieťa. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 32 P 41/2013 z 30. mája 2013 uložil sťažovateľovi povinnosť prispievať
na výživu mal. L. K. zvýšeným výživným zo sumy 80 € na sumu 110 € mesačne, počnúc
dňom 1. február 2013, k rukám matky.
Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 17 CoP 44/2013 zo 16. októbra 2013 a rozsudok okresného súdu zmenil
tak, že sťažovateľ je povinný platiť zvýšené výživné v období do 1. februára 2013
do 16. augusta 2013 k rukám matky a v období od 17. augusta 2013 k rukám L. K.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie s odôvodnením, že
rozsudok krajského súdu bol odôvodnený spôsobom nezodpovedajúcim zákonným
náležitostiam súdnych rozhodnutí. O dovolaní sťažovateľa nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 32 P 41/2013 z 30. mája 2013 a rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 17 CoP 44/2013 zo 16. októbra 2013 odôvodnil tým, že všeobecné
súdy sa vecou riadne nezaoberali, iba mechanicky odcitovali jednostranné a ničím
nepreukázané tvrdenia matky mal. L. K. o zmene pomerov. Z odôvodnenia rozsudku
okresného súdu nemožno zistiť, z akých skutkových záverov rozhodnutie vychádza a aké
právne závery z nich okresný súd urobil, neposkytuje sťažovateľovi jasnú, právne korektnú
a zrozumiteľnú odpoveď, na podklade akých skutočností a dôkazov okresný súd dospel
k záveru o zmene pomerov. Krajský súd sa riadne odvolacími námietkami sťažovateľa
nezaoberal, v odôvodnení svojho rozhodnutia iba konštatuje, že sa stotožnil v plnom
rozsahu s názorom okresného súdu a odkazuje na dôvody jeho rozhodnutia. Rozsudok
okresného súdu bol potvrdený bez toho, aby pre takýto postup boli splnené zákonné
podmienky. Navyše, obsah odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu i krajského súdu
nezodpovedá požiadavkám § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 32 P 41/2013 z 30. mája 2013 a jednak rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 17 CoP 44/2013 zo 16. októbra 2013.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči rozsudku
okresného súdu sp. zn. 32 P 41/2013 z 30. mája 2013.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči
rozsudku okresného súdu sp. zn. 32 P 41/2013 z 30. mája 2013, a dospel k záveru, že
vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie
jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.
Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.
17 CoP 44/2013 zo 16. októbra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému
patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 32 P 41/2013 z 30. mája 2013,
pre nedostatok právomoci.
Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu krajského súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 32 P 41/2013 a jeho rozsudku z 30. mája 2013 z hľadiska rešpektovania
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáha tak v konaní pred
ústavným súdom, ako aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie
krajskému súdu.
V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri
ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej právnej veci dovolanie ešte
predtým, ako doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach
daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať
sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány
verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd
napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa
ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však
platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote
nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak
ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel
k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť
pre jej oneskorenosť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú
pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014