Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 107/2014
PDF · 178.49 KB
No categories available
III. ÚS 107/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 14475/2012, Rvp 18674/2013,
Rvp 18675/2013, Rvp 19075/2013, Rvp 19076/2013, Rvp 19077/2013, Rvp 19078/2013,
Rvp 20742/2013 a sp. zn. Rvp 21672/2013, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Liptovský
Mikuláš a jeho uzneseniami sp. zn. 5 Er 1236/2005 z 21. apríla 2011 (Rvp 14475/2012),
sp. zn. 5 Er 263/2006 z 20. júna 2012 (Rvp 21672/2013), postupom Okresného súdu
Námestovo a jeho uzneseniami sp. zn. 4 Er 1678/2008 z 30. mája 2011 (Rvp 18674/2013),
Okresného súdu Dolný Kubín a jeho uznesením sp. zn. 7 Er/1029/2005 z 12. júna 2012
(Rvp 18675/2013), sp. zn. 10 Er/48/2004 zo 14. novembra 2011 (Rvp 19078/2013),
Okresného súdu Žilina a jeho uznesením sp. zn. 18 Er/114/2004 z 1. augusta 2012
(Rvp 19075/2013), sp. zn. 20 Er/376/2006 zo 7. augusta 2012 (Rvp 19076/2013), sp. zn.
20 Er/1396/2005 z 26. júna 2012 (Rvp 19077/2013), sp. zn. 20 Er/962/2004 zo 7. augusta
2012 (Rvp 20742/2013) a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn.
1 CoE/64/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 14475/2012), sp. zn. 8 CoE/86/2012 z 25. februára
2013 (Rvp 18674/2013), sp. zn. 20 CoE/191/2012 z 3. apríla 2013 (Rvp 18675/2013),
sp. zn. 20 CoE/19/2013 z 18. apríla 2013 (Rvp 19075/2013), sp. zn. 10 CoE/2/2013
z 27. marca 2013 (Rvp 19076/2013), sp. zn. 7 CoE/32/2013 z 28. marca 2013
(Rvp 19077/2013), sp. zn. 3 CoE/200/2012 z 11. apríla 2013 (Rvp 19078/2013), sp. zn.
21 CoE/58/2013 z 19. júna 2013 (Rvp 20742/2013) a sp. zn. 5 CoE/263/2006 z 20. júna
2012 (Rvp 21672/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 14475/2012, Rvp 18674/2013, Rvp 18675/2013, Rvp 19075/2013, Rvp 19076/2013,
Rvp 19077/2013, Rvp 19078/2013, Rvp 20742/2013 a sp. zn. Rvp 21672/2013 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 107/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
18., 21. februára 2013, 20. mája 2013, 20. a 28. júna 2013 doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie
čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš a jeho uzneseniami
sp. zn. 5 Er 1236/2005 z 21. apríla 2011 (Rvp 14475/2012), sp. zn. 5 Er 263/2006
z 20. júna 2012 (Rvp 21672/2012), postupom Okresného súdu Námestovo a jeho
uzneseniami sp. zn. 4 Er 1678/2008 z 30. mája 2011 (Rvp 18674/2013), Okresného súdu
Dolný Kubín a jeho uznesením sp. zn. 7 Er/1029/2005 z 12. júna 2012 (Rvp 18675/2013),
sp. zn. 10 Er/48/2004 zo 14. novembra 2011 (Rvp 19078/2013), Okresného súdu Žilina
a jeho uznesením sp. zn. 18 Er/114/2004 z 1. augusta 2012 (Rvp 19075/2013), sp. zn.
20 Er/376/2006 zo 7. augusta 2012 (Rvp 19076/2013), sp. zn. 20 Er/1396/2005 z 26. júna
2012 (Rvp 19077/2013), sp. zn. 20 Er/962/2004 zo 7. augusta 2012 (Rvp 20742/2013),
(ďalej aj „uznesenia okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE/64/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 14475/2012),
sp. zn. 8 CoE/86/2012 z 25. februára 2013 (Rvp 18674/2013), sp. zn. 20 CoE/191/2012
z 3. apríla 2013 (Rvp 18675/2013), sp. zn. 20 CoE/19/2013 z 18. apríla 2013
(Rvp 19075/2013), sp. zn. 10 CoE/2/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 19076/2013), sp. zn.
7 CoE/32/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 19077/2013), sp. zn. 3 CoE/200/2012 z 11. apríla
2013 (Rvp 19078/2013), sp. zn. 21 CoE/58/2013 z 19. júna 2013 (Rvp 20742/2013)
a sp. zn. 5 CoE/263/2006 z 20. júna 2012 (Rvp 21672/2013) (ďalej aj „uznesenia krajského
súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,
že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou
začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli
na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné
konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi
pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré
sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky
začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, Okresného súdu Námestovo, Okresného súdu Dolný Kubín,
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresné súdy“) v sťažovateľkou napadnutých konaniach
rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania
sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako
vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje
ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené
konania.
V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,
z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,
či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach, navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty postupom
a uzneseniami okresných súdov a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených
konaniach, zruší označené uznesenia okresných súdov a uznesenia krajského súdu, veci
vráti okresným súdom na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14475/2012, Rvp 18674/2013, Rvp 18675/2013, Rvp 19075/2013, Rvp 19076/2013,
Rvp 19077/2013, Rvp 19078/2013, Rvp 20742/2013 a sp. zn. Rvp 21672/2013 a z tohto
obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom
na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení
exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto
uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka
aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,
ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským
súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré
v nich uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011
z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011
z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013
z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, pri akceptovaní právnych
záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože
rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako to bolo v týchto prípadoch,
na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov
spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že
sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania
a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti
ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní
z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali
po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného
preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol
v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím
k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
Prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti preto ústavný súd tieto sťažnosti
odmietol z rovnakých dôvodov bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014