Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 105/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. , ,

Rvp 14693/2012, , a sp. zn. , zastúpenej

obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom postupom Okresného súdu Partizánske a jeho uzneseniami sp. zn.

zo 7. novembra 2011 (), sp. zn.

zo 7. novembra 2011 (), Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a jeho

uznesením sp. zn. z 20. apríla 2012 (), postupom

Okresného súdu Prievidza a jeho uzneseniami sp. zn. z 10. novembra 2011

(), sp. zn. z 12. júla 2011 () a sp. zn.

zo 14. septembra 2011 () a postupom Krajského súdu

v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. z 30. augusta 2012

(), sp. zn. z 30. augusta 2012 (), sp. zn.

zo 7. augusta 2012 (), sp. zn. zo 7. augusta

2012 (), sp. zn. zo 7. augusta 2012 ()

a sp. zn. zo 7. augusta 2012 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , , ,

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

15., 28. novembra 2012 a 7. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“), práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Partizánske

a jeho uzneseniami sp. zn. zo 7. novembra 2011 (), sp. zn.

zo 7. novembra 2011 (), postupom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom a jeho uznesením sp. zn. z 20. apríla 2012

(), postupom Okresného súdu Prievidza a jeho uzneseniami sp. zn.

z 10. novembra 2011 (), sp. zn. z 12. júla

2011 () a sp. zn. zo 14. septembra 2011 (),

a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.

z 30. augusta 2012 (), sp. zn. z 30. augusta

2012 (), sp. zn. zo 7. augusta 2012 (),

sp. zn. zo 7. augusta 2012 (), sp. zn.

zo 7. augusta 2012 () a sp. zn. zo 7. augusta 2012

() (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,

že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli

na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné

konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi

pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré

sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky

začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom, Okresného súdu Partizánske a Okresného súdu Prievidza

(ďalej len „okresné súdy“) v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení

prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi

rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené

konania.

V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,

z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,

že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí

na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný

o svojich právach, navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada

kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci

preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov

konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý

na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa , práva podľa

ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami okresných súdov

a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené

uznesenia okresných súdov a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresným súdom

na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , ,

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu,

proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak,

ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení

exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka

aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,

ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré

v nich uviedol, napr. sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn.

z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012,

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012 a sp. zn.

z 15. januára 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, pri akceptovaní právnych

záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože

rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako to bolo v týchto prípadoch,

na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov

spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že

sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania

a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti

ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní

z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali

po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného

preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol

v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv

zaručených , dohovoru a charty, dodržaný, čím

k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

Prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti preto ústavný súd tieto sťažnosti

odmietol z rovnakých dôvodov bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014