Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 88/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a M. B.,

zastúpených JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, konajúca

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Magdy Poliačikovej, ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. 13 C

371/2004 z 8. februára 2011, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho rozsudkom sp. zn. 8

Co 201/2011 z 29. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 18. apríla

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. a M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013

doručená sťažnosť M. B. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Magda

Poliačiková, advokátka, s. r. o. Národná 17, Žilina, konajúca prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. Magdy Poliačikovej, ktorou namietajú porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2011

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 29. júna 2012 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom

postavení odporcov účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 8. februára 2011 určil za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľa

a zároveň rozhodol, že mu nepriznáva náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku

okresného súdu podali sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 29. júna 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 18. apríla 2013 dovolanie sťažovateľov odmietol a zároveň nepriznal

navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „v predmetnom súdnom konaní

okresný súd dospel k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzatvorená medzi

spoločnosťou ISTROFINAL s. r. o. a navrhovateľom je absolútne neplatný právny úkon.

Taktiež dospel k názoru, že kúpna zmluva uzatvorená medzi spoločnosťou ISTROFINAL

s. r. o. a Ľ. K. je absolútne neplatný právny úkon. Spoločnosť ISTROFINAL s. r. o. však

nebola účastníkom prvostupňového konania pred Okresným súdom v Žiline. Spoločnosť

ISTROFINAL s. r. o. žiadala, aby súd na základe jej návrhu pripustil jej vstup ako

vedľajšieho účastníka na strane odporcu. V zmysle o prípustnosti

vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Spoločnosť ISTROFINAL s. r. o. takýto

návrh podaním dňa 29. 05. 2012 urobila, avšak o tomto jej návrhu vôbec nebolo

rozhodnuté. Nemala možnosť sa oboznámiť so spisom, ani sa nijako vyjadriť. Samotná

skutočnosť, že Krajský súd v Žiline spoločnosť ISTROFINAL a. s. uviedol v záhlaví

rozsudku nič neznamená. Ľ. K. nebola účastníkom konania pred prvostupňovým ani

odvolacím súdom. Ak teda návrh vo veci samej na určenie práva neumožňuje jeho

prejednanie voči všetkým účastníkom neplatného právneho úkonu, pretože nie sú účastníci

konania, je potrebné takýto návrh na určenie práva zamietnuť.“.

Podľa názoru sťažovateľov „tým, že účastníkmi konania neboli všetci, ktorí mali byť,

neboli porušené len ich práva, ale aj naše, nakoľko máme právo konať so všetkými

účastníkmi konania a nie len s niektorými, účelovo vybranými navrhovateľom. Taktiež

skutočnosť, že účastníkmi konania neboli všetci, ktorí mali byť, je dôvodom na zamietnutie

žaloby, čím by naše právne postavenie bolo neporovnateľne lepšie oproti tomu dnešnému.

Okresný súd v Žiline spolu s Krajským súdom v Žiline ako aj Najvyšším súdom SR porušili

právo na spravodlivé, nezávislé a nestranné súdne konanie podľa

Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na

Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. ako aj v konaní vedenom na Krajskom

súde v Žiline pod sp. zn. ako aj v konaní vedenom na Najvyššom súd SR pod

sp. zn. .“.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Krajský súd v Žiline porušil právo na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v mojej prítomnosti podľa

Slovenskej republiky, podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na

Krajskom súde v Žiline, č. k. , nakoľko vec prejednal a rozhodol v mojej

neprítomnosti napriek skutkovej a právnej zložitosti veci... Keďže odvolací súd porušil svoju

povinnosť v zmysle § § 214 ods. 1 písm. c) O. s. p nariadiť odvolacie pojednávanie, nakoľko

to vyžaduje dôležitý verejný záujem, odňal mi tým ako účastníkovi konania možnosť konať

pred súdom.“

Sťažovatelia tiež argumentujú, že „nedostatok riadneho, dostatočného

a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, nakoľko účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... Nosnou časťou

odôvodnenia rozsudku musí byť úvaha súdu, na základe ktorej vyslovil konečné rozhodnutie

vo veci, zahŕňajúca vysvetlenie, ako dospel k jednotlivým hodnotiacim záverom, prečo

konkrétne dôkazy považoval za presvedčivé, iné za menej presvedčivé, ktoré považoval za

nevierohodné a podobné... Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným

požiadavkám vyššie uvedeným, je neurčité, nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie

rozhodujúcich skutočností predovšetkým z hľadiska skutočnosti, že sme v odvolaní

poukázali na viaceré právoplatné rozhodnutia súdov SR (tiež viazaných tými istými

právnymi predpismi ako aj Správa katastra Žilina a Okresný a Krajský súd v Žiline), s

ktorými sa odvolací súd v dovolaní napadnutom rozsudku dostatočným spôsobom

nevyporiadal.“.

Podľa názoru sťažovateľov «rozhodnutie súdu prvého stupňa ako i rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Keby bol odvolací súd

vec správne právne posúdil a správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy a moje

argumenty, nebol by rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na strohú úpravu do 31. 12. 2007 bolo potrebné všetky práva

a povinnosti účastníkov zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dohodnúť v písomnej

zmluve s poukazom na . Táto písomná zmluva uzatvorená bola dňa

19. 06.2003, pričom navrhovateľ svojím notársky overeným podpisom potvrdil, že si zmluvu

prečítal, jej obsahu porozumel a súhlasil s ním. Zároveň je v článku VI. dohodnutá

rozväzovacia podmienka v zmysle ktorej je vlastnícke právo k nehnuteľnosti špecifikovanej

v článku II. tejto zmluvy prevedené s rozväzovacou podmienkou splnenia zabezpečeného

záväzku. Účastníci zmluvy sa slobodne a vážne dohodli, že:

a) pri splnení záväzku do 19. 11. 2003 veriteľ opäť umožní dlžníkovi (žalobcovi)

výkon vlastníckeho práva

b) pri nesplnení záväzku do 19. 11. 2003 sa veriteľ definitívne stane vlastníkom

predmetnej nehnuteľnosti.

V zmysle „Ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi má právo

voľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak.“

V tomto prípade sa veriteľ a dlžník dohodli tak, že povinnosť splniť svoj dlh má

dlžník v čase do 19. 11. 2003 v peniazoch v zmysle dojednaných splátok apo 19. 11. 2003 je

povinnosť dlžníka splnená tým, že veriteľ sa stane vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

Tým, že súd vyhlásil predmetnú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za

neplatnú, neprimerane a neprípustné zasiahol do zmluvnej autonómie účastníkov tejto

zmluvy (zmluvných strán), čo je v rozpore so zmluvnou slobodou garantovanou SR,

v zmysle ktorej sú účastníci občiansko-právnych vzťahov oprávnení na všetko, čo zákon

nezakazuje.

Účastníci zmluvy si svoje vzájomné práva upravili v zmluve o zabezpečovacom

prevode práva, pričom žalobca uzatvoril túto zmluvu ako dlžník so spoločnosťou Istrofinal,

s. r. o., ako veriteľom a bol to práve žalobca, ktorý veriteľa požiadal o poskytnutie úveru

a nie veriteľ, ktorý požiadal žalobcu, aby bol taký ochotný a zobral si od veriteľa pôžičku.

Predmetná zmluva o pôžičke ako aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva je

právny úkon, ktorý je možný a dovolený a je preto potrebné, aby si každý účastník zmluvy,

ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s inými bol vedomý toho, že dohodnuté podmienky

zmlúv sa musia plniť, a to i vtedy, keď je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné.

Výrok súdu v napadnutom rozsudku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

neprípustným spôsobom zasahuje do nášho vlastníckeho práva k predmetnému bytu, ktoré

sme nadobudli v dobrej viere bez dôvodných pochybností, a je v hrubom rozpore s dobrými

mravmi.».

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M. B. a M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v ich prítomnosti upravené v , v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C

371/2004, Krajským súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. ,

Najvyšším súdom SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

, v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom

Žilina postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

, v Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Krajským súdom v Žiline

postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

, v ods. .1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Najvyšším súdom SR

postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Žiline, č. k.

zo dňa 08. 02. 2011.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k.

zo dňa 29. 06. 2012.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. zo dňa

18. 04. 2013.

M. B. a M. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €

(slovom stotisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR

povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa právnemu zástupcovi

JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o. Národná 17, Žilina, vo výške 487,32 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , a listiny a práva podľa dohovoru

namietaným postupom a rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú aj postup okresného súdu v namietanom konaní

a namietaný rozsudok okresného súdu vydaný v tomto konaní.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti

namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , a listiny a práva podľa dohovoru

namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd.

Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že

orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu

takého postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť

nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na

rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

Podľa , ako aj listiny každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal po

splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj

ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303-A, s. 12, ods. 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Podľa , ako aj listiny každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch

ustanovených zákonom.

Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí

všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd:

1. nekonal so všetkými subjektmi, ktoré podľa ich názoru mali byť účastníkmi

namietaného konania (ďalej len „prvá námietka“),

2. prerokoval a rozhodol vec bez nariadenia pojednávania (ďalej len „druhá

námietka“),

3. svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nesprávne aplikoval ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) o zabezpečovacom prevode práva a zániku záväzkov (ďalej len

„tretia námietka“).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení odporcov

podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2011,

ktorým okresný súd určil za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľa a rozhodol, že

mu náhradu trov konania nepriznáva. Krajský súd prvým výrokom rozsudku sp. zn.

z 29. júna 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokom

nepriznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.

II.2.1 K prvej námietke

Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd v napadnutom konaní nekonal so všetkými

subjektmi, ktoré podľa ich názoru mali byť účastníkmi namietaného konania, čím porušil

ich základné právo podľa a listiny, ako aj ich právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia dávajú namietané porušenie označených práv do súvislosti najmä s tým,

že krajský súd nerozhodol o návrhu obchodnej spoločnosti ISTROFINAL, a. s., na jej vstup

do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že výlučný

vlastník predmetného bytu (navrhovateľ v civilnoprávnom konaní) uzatvoril 19. júna 2003

ako dlžník s obchodnou spoločnosťou ISTROFINAL, s. r. o., ako veriteľom zmluvu

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ide o nehnuteľnosť, ktorá je

predmetom konania o určenie vlastníctva vedeného pod sp. zn. . Spoločnosť

ISTROFINAL, a. s. (akciová spoločnosť vznikla premenou ISTROFINAL, s. r. o. na

ISTROFINAL, a. s., v zmysle v znení

neskorších predpisov a na základe rozhodnutia Valného zhromaždenia spoločnosti

ISTROFINAL, s. r. o., o zmene právnej formy konaného 18. júla 2003), ktorá bola

pôvodným odporcom, previedla v priebehu konania vlastnícke právo k predmetnej

nehnuteľnosti na Ľ. K. z titulu kúpnej zmluvy. Následne Ľ. K. kúpnou zmluvou previedla

vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na sťažovateľov. Zo spisu tiež vyplýva, že

obchodná spoločnosť ISTROFINAL, a. s., podaním z 29. mája 2012 navrhla svoj vstup ako

vedľajšieho účastníka do odvolacieho konania na strane odporcov. Po oboznámení sa

s týmto návrhom účastníci vstup vedľajšieho účastníka nenamietali.

V zmysle (ďalej aj „OSP“) vedľajší

účastník do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov

urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na

návrh.

Z vyplýva, že vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie

aj bez rozhodnutia súdu, už tým, že doručil súdu oznámenie o svojom vstupe do konania.

Povinnosť súdu skúmať prípustnosť vedľajšieho účastníctva a rozhodnúť o nej je

podmienená návrhom niektorého z účastníkov konania.

Z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil,

že krajský súd plne akceptoval procesné postavenie obchodnej spoločnosti ISTROFINAL,

a. s., ako vedľajšieho účastníka konania na strane odporcov (o čom svedčí napríklad okrem

iného i skutočnosť, že ju uviedol v záhlaví svojho rozhodnutia).

Pokiaľ ide o vedľajšie účastníctvo Ľ. K., ústavný súd konštatuje, že táto fyzická

osoba nedoručila všeobecnému súdu návrh na vstup do konania ako vedľajšia účastníčka

a zároveň ju žiaden z účastníkov konania prostredníctvom súdu nevyzval, aby zaujala

procesné postavenie vedľajšej účastníčky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

v napadnutom odvolacom konaní postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou

občianskeho súdneho konania a v jeho postupe nenachádza žiadne procesné pochybenie.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci neexistuje medzi obsahom základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu

v napadnutom konaní v časti týkajúcej sa prvej námietky taká príčinná súvislosť, ktorá by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto v tejto časti v súlade so svojou konštantnou judikatúrou

vyhodnotil sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K druhej námietke

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd prerokoval a rozhodol vec bez nariadenia

pojednávania, čím podľa ich názoru porušil ich základné právo a

ods. 2 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v relevantnom znení v ostatných prípadoch možno

o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že odvolací súd mal nariadiť na prerokovanie

odvolania pojednávanie podľa ustanovenia «§ 214 ods. 1, písm. c) pretože to vyžaduje

dôležitý verejný záujem... Ak teda správa katastra ako štátny orgán povinný konať v zmysle

SR („Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) dospeje k záveru, že zmluva

o zabezpečovacom prevode práva (ktorou Istrofinal a. s. získal vlastnícke právo

k predmetnému bytu) je v súlade so zákonom a teda platná a iný štátny orgán - Okresný súd

v Žiline taktiež viazaný tými istými právnymi predpismi ako aj správa katastra

v prvostupňovom konaní dospeje k záveru, že zmluva je neplatná, ide tak o významný rozpor

v činnosti dvoch štátnych orgánov, oboch viazaných tými istými právnymi predpismi (napr.

- hl. ) a predovšetkým článkom 2 ods. 2 SR. že odstránenie

takéhoto rozporu určite a nepochybne musí byť dôležitým verejným záujmom... Z uvedeného

vyplýva, že v záujme právnej istoty ďalších potenciálnych nadobúdateľov - vlastníkov by

každé rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu malo byť preventívne preskúmané

príslušným súdom... Ide o dôležitý verejný záujem všetkých občanov na riadnom

a zákonnom výkone verejnej moci aj s ohľadom na skutočnosť, že v zmysle čl. 2 ods. 1

SR Štátna moc pochádza od občanov.».

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľov v prvom rade uvádza, že

zákonodarca v ustanovil pravidlo, podľa ktorého je odvolací súd povinný

nariadiť pojednávanie iba v taxatívne vymenovaných prípadoch. V ostaných prípadoch je

nariadenie pojednávania ponechané na vôľu súdu, preto ak odvolací súd rozhodne

o odvolaní bez nariadenia pojednávania, nemôže ísť o odňatie možnosti účastníkovi konať

pred súdom.

Dôležitý verejný záujem, na ktorý sa odvolávajú sťažovatelia, používa zákonodarca

ako pojem bez bližšieho naplnenia jeho obsahu (podľa dôvodovej správy k zákonu

č. , ktorým sa dopĺňa , sa pod pojmom dôležitý

verejný záujem rozumie napríklad záujem týkajúci sa väčšieho okruhu osôb, napr.

územného celku, obce). Bude preto záležať iba na posúdení súdu, či ide v danej veci

o dôležitý verejný záujem, alebo nie.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že postup, ktorý zvolil krajský súd, t. j. že rozhodol o odvolaní sťažovateľov bez nariadenia

pojednávania, možno subsumovať pod zákonom vymedzený rámec ( ) a je

z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom druhej námietky

sťažovateľov uplatnenej proti napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu a nimi

označenými základnými právami podľa a listiny a právom podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na

tomto základe ústavný súd aj časť sťažnosti týkajúcu sa druhej námietky považuje za zjavne

neopodstatnenú.

II.2.3 K tretej námietke

Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil

a nesprávne aplikoval ustanovenia o zabezpečovacom prevode

práva a zániku záväzkov, čím mal porušiť ich základné právo podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:

„Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd

v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, úplne a správne a z tohto

vyvodil aj správny právny záver, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Aj

odvolací súd (oboznámiac sa najmä s textom samotnej Zmluvy o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo dňa 19. 06. 2003) bol toho názoru, že zmluvné

dojednanie (v danom prípade obsiahnuté v článkoch II. A IV. zmluvy), ktoré umožňuje zánik

vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného

dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na navrhovateľa stane nepodmieneným,

svojím účelom a obsahom obchádza zákon, a preto je potrebné na takýto právny úkon

hľadieť ako na absolútne neplatný podľa . V konečnom

dôsledku presne tento istý záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré

poukázal navrhovateľ vo svojom vyjadrení. V tomto smere nie je rozhodujúce, že v čase

uskutočnenia sporného právneho úkonu platila iná právna úprava, oveľa strohejšia aká je

v súčasnosti ohľadom zabezpečovacieho prevodu práva. Vzhľadom na prijatý záver

o absolútnej neplatnosti právneho úkonu nie sú ani právne významné tvrdenia odvolateľa

o nutnosti, resp. potrebe rešpektovania zmluvnej voľnosti účastníkov konania. Za

nedôvodné odvolací súd považoval tiež námietky odvolateľov, že rozhodnutie okresného

súdu je nedostatočne odôvodnené, nespĺňajúce tak náležitosti riadneho rozhodnutia podľa §

157 ods. 2 Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodnutie okresného súdu

argumentačne dostatočne presvedčivé (vychádzajúce nielen z judikatúry slovenských súdov

ale súdov Českej republiky vzhľadom na podobnosť právnej úpravy - napr. Ro NS ČR sp.

zn. , Ro NS ČR sp. zn. ), pričom závery v ňom uvádzané

zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.“

Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza «na doplnenie

v súvislosti s ďalšími námietkami odporcov uvádzanými v podanom odvolaní odvolací súd

považuje za potrebné tiež poukázať na niektoré rozhodnutia či už Najvyššieho, resp.

Ústavného súdu SR a to vzhľadom na podobnosť prejednávaného prípadu.

V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

v ktorom bol zaujatý záver, že zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky

záložného veriteľa tým, že založená vec prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s

účelom záložného práva ( v spojení s až Ij

) a je neplatná, lebo obchádza zákon ( ).

Za ďalšie Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.

(publikovanom v Časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna

neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex

lége), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy

urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na

jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo

zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých

mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu

neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná" (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod

zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez

návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio).

Pokiaľ odporcovia vyslovili názor, že prvostupňový súd porušil ich práva

a oprávnené záujmy ako dobromyseľných nadobúdateľov je potrebné uviesť, že k otázke

vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010 sp. zn. (tiež NS

SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 30. marca 2011). Poukázal v ňom na zásadu

rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet) v zmysle

ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť

vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol

ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech

vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul

(„titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“,

je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten,

v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne

následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu

nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti

„prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších

nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je

významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinností oprávneného držiteľa

( a nasl. ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne

iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej

intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo.

Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má

skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Uvedené právne závery sú plne opodstatnené

a akceptovateľné aj v preskúmavanej veci. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa

prvý kupujúci (v preskúmavanej veci ním bola spoločnosť Istrofinal, a. s.) vlastníkom

nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov

(aj odporcov 1/ a 2/) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva

prvého kupujúceho. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť

k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane

vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za

uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých

v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má

sám. Predmetnú námietku odvolateľov považoval preto odvolací súd za nedôvodnú.

Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými v odporcami uvádzanými

rozhodnutiami najvyššieho súdu ( zo dňa 30. 03. 2010) a preskúmavanou

vecou je v tom, že právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom,

ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho

práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od „nevlastníka“, ale naopak od „vlastníka“ (prevod

vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého

predávajúceho podľa , prípadne môže ísť o situáciu

prevodu nehnuteľnosti pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení

príklepu). Naopak, v preskúmavanej veci ak je prvotná kúpna zmluva (Istrofinal, a. s. -Ľ.

K.) absolútne neplatná (v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom

prevode práva), nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej

ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by

malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych

skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je

individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus

acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe

absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda

platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže

dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o

ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné

za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých

v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má

sám.».

Podľa názoru krajského súdu „neobstojí ani argumentácia poukazujúca na

ustanovenie z ktorého dôvodu má byť napadnutý

rozsudok nespravodlivý a ochranu poskytujúci tomu, kto sám koná v rozpore s právom.

V zmysle výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené

ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva

je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu

uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už

existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku

vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie

a interpretácie iných ustanovení. Predmetom konania v preskúmavanej veci bolo tvrdenie,

že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, čoho sa domáhal podaným návrhom. Záujem

vlastníka na určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve (a

na zosúladení v katastri evidovaného stavu so stavom právnym) je záujem všeobecne

akceptovateľný. Takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými

mravmi. Nemožno preto zamietnuť návrh s odôvodnením, že výkon vlastníckeho práva

k navrhovateľa sa prieči dobrým mravom, alebo dokonca s odôvodnením, že došlo k zániku

vlastníctva navrhovateľa konaním v rozpore s dobrými mravmi ( § 3 Občianskeho

zákonníka viď. rozhodnutie sp. zn. ).“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľov,

s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,

ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení .

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným

právom podľa a listiny a právom podľa

dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti vo vzťahu k tretej

námietke na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Sumarizujúc svoje závery k jednotlivým námietkam sťažovateľov smerujúcich

k namietanému porušeniu ich základných práv podľa a ,

resp. čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol o odmietnutí

tejto časti ich sťažnosti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd v napadnutom konaní nekonal so všetkými

subjektmi, ktoré podľa ich názoru mali byť jeho účastníkmi, a preto podľa ich tvrdenia

porušil ich základné právo podľa a listiny, ako aj ich právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Táto námietka sťažovateľov je jedinou námietkou vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na časť II.2.1 tohto uznesenia, v ktorom v rámci preskúmania

prvej námietky sťažovateľov zaujal závery k namietanému porušeniu označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Tieto

závery sú primerane aplikovateľné aj na námietku sťažovateľov smerujúcu proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že s vedľajším účastníkom

konania na strane odporcov konal (okrem iného ho uviedol aj v záhlaví napadnutého

rozhodnutia), pričom vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľov, podľa ktorej k odňatiu

možnosti konať pred súdom „malo dôjsť aj postupom odvolacieho súdu tým, že nerozhodol

o návrhu spoločnosti ISTROFINAL, a. s. na jej vstup do konania ako vedľajšieho

účastníka“, uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že uvedená spoločnosť navrhla svoj vstup do

(odvolacieho) konania ako vedľajší účastník na strane odporcov podaním z 29. mája 2013

(čl.), ktorú skutočnosť odvolací súd oznámil účastníkom. Títo jej vstup do konania

nenamietali.

K vstupu vedľajšieho účastníka do konania môže dôjsť buď z vlastnej iniciatívy tejto

osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu (§ 93 ods. 3

) Vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu - už

tým, že súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a prípustnosťou vedľajšieho

účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom čo ten, ku ktorému sa pridal alebo jeho

odporca namietane neprípustnosť takéhoto postupu (pozri 57/2009).

Z uvedeného možno vyvodiť, že odvolací súd ani tým, že o prípustnosti vstupu do

konania spoločnosti ISTROFINAL, a. s. nerozhodoval a ako s vedľajším účastníkom s ňou

konal... neodňal odporcom možnosť konať pred súdom.“.

Citovaný právny názor najvyššieho súdu ústavný súd považuje za ústavne konformný

a na tomto základe dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľov podľa , resp. listiny a ani ich práva podľa

ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014