Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 88/2014
PDF · 365.98 KB
No categories available
IV. ÚS 88/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a M. B.,
zastúpených JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, konajúca
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Magdy Poliačikovej, ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 a jeho rozsudkom sp. zn. 13 C
371/2004 z 8. februára 2011, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho rozsudkom sp. zn. 8
Co 201/2011 z 29. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013 a jeho uznesením sp. zn. 7 Cdo 67/2013 z 18. apríla
2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. a M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013
doručená sťažnosť M. B. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Magda
Poliačiková, advokátka, s. r. o. Národná 17, Žilina, konajúca prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. Magdy Poliačikovej, ktorou namietajú porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 371/2004 a jeho rozsudkom sp. zn. 13 C 371/2004 z 8. februára 2011
(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 201/2011 z 29. júna 2012 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013 a jeho uznesením
sp. zn. 7 Cdo 67/2013 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom
postavení odporcov účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 371/2004. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
13 C 371/2004 z 8. februára 2011 určil za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľa
a zároveň rozhodol, že mu nepriznáva náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku
okresného súdu podali sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd rozsudkom
sp. zn. 8 Co 201/2011 z 29. júna 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
7 Cdo 67/2013 z 18. apríla 2013 dovolanie sťažovateľov odmietol a zároveň nepriznal
navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „v predmetnom súdnom konaní
okresný súd dospel k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzatvorená medzi
spoločnosťou ISTROFINAL s. r. o. a navrhovateľom je absolútne neplatný právny úkon.
Taktiež dospel k názoru, že kúpna zmluva uzatvorená medzi spoločnosťou ISTROFINAL
s. r. o. a Ľ. K. je absolútne neplatný právny úkon. Spoločnosť ISTROFINAL s. r. o. však
nebola účastníkom prvostupňového konania pred Okresným súdom v Žiline. Spoločnosť
ISTROFINAL s. r. o. žiadala, aby súd na základe jej návrhu pripustil jej vstup ako
vedľajšieho účastníka na strane odporcu. V zmysle § 93 ods. 3 O. s. p. o prípustnosti
vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Spoločnosť ISTROFINAL s. r. o. takýto
návrh podaním dňa 29. 05. 2012 urobila, avšak o tomto jej návrhu vôbec nebolo
rozhodnuté. Nemala možnosť sa oboznámiť so spisom, ani sa nijako vyjadriť. Samotná
skutočnosť, že Krajský súd v Žiline spoločnosť ISTROFINAL a. s. uviedol v záhlaví
rozsudku nič neznamená. Ľ. K. nebola účastníkom konania pred prvostupňovým ani
odvolacím súdom. Ak teda návrh vo veci samej na určenie práva neumožňuje jeho
prejednanie voči všetkým účastníkom neplatného právneho úkonu, pretože nie sú účastníci
konania, je potrebné takýto návrh na určenie práva zamietnuť.“.
Podľa názoru sťažovateľov „tým, že účastníkmi konania neboli všetci, ktorí mali byť,
neboli porušené len ich práva, ale aj naše, nakoľko máme právo konať so všetkými
účastníkmi konania a nie len s niektorými, účelovo vybranými navrhovateľom. Taktiež
skutočnosť, že účastníkmi konania neboli všetci, ktorí mali byť, je dôvodom na zamietnutie
žaloby, čím by naše právne postavenie bolo neporovnateľne lepšie oproti tomu dnešnému.
Okresný súd v Žiline spolu s Krajským súdom v Žiline ako aj Najvyšším súdom SR porušili
právo na spravodlivé, nezávislé a nestranné súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na
Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 13 C 371/2004 ako aj v konaní vedenom na Krajskom
súde v Žiline pod sp. zn. 8 Co 201/2011 ako aj v konaní vedenom na Najvyššom súd SR pod
sp. zn. 7 Cdo 67/2013.“.
Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Krajský súd v Žiline porušil právo na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v mojej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na
Krajskom súde v Žiline, č. k. 8 Co 201/2011, nakoľko vec prejednal a rozhodol v mojej
neprítomnosti napriek skutkovej a právnej zložitosti veci... Keďže odvolací súd porušil svoju
povinnosť v zmysle § § 214 ods. 1 písm. c) O. s. p nariadiť odvolacie pojednávanie, nakoľko
to vyžaduje dôležitý verejný záujem, odňal mi tým ako účastníkovi konania možnosť konať
pred súdom.“
Sťažovatelia tiež argumentujú, že „nedostatok riadneho, dostatočného
a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, nakoľko účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... Nosnou časťou
odôvodnenia rozsudku musí byť úvaha súdu, na základe ktorej vyslovil konečné rozhodnutie
vo veci, zahŕňajúca vysvetlenie, ako dospel k jednotlivým hodnotiacim záverom, prečo
konkrétne dôkazy považoval za presvedčivé, iné za menej presvedčivé, ktoré považoval za
nevierohodné a podobné... Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným
požiadavkám vyššie uvedeným, je neurčité, nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie
rozhodujúcich skutočností predovšetkým z hľadiska skutočnosti, že sme v odvolaní
poukázali na viaceré právoplatné rozhodnutia súdov SR (tiež viazaných tými istými
právnymi predpismi ako aj Správa katastra Žilina a Okresný a Krajský súd v Žiline), s
ktorými sa odvolací súd v dovolaní napadnutom rozsudku dostatočným spôsobom
nevyporiadal.“.
Podľa názoru sťažovateľov «rozhodnutie súdu prvého stupňa ako i rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Keby bol odvolací súd
vec správne právne posúdil a správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy a moje
argumenty, nebol by rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na strohú úpravu § 553 OZ do 31. 12. 2007 bolo potrebné všetky práva
a povinnosti účastníkov zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dohodnúť v písomnej
zmluve s poukazom na § 553 ods. 2 OZ. Táto písomná zmluva uzatvorená bola dňa
19. 06.2003, pričom navrhovateľ svojím notársky overeným podpisom potvrdil, že si zmluvu
prečítal, jej obsahu porozumel a súhlasil s ním. Zároveň je v článku VI. dohodnutá
rozväzovacia podmienka v zmysle ktorej je vlastnícke právo k nehnuteľnosti špecifikovanej
v článku II. tejto zmluvy prevedené s rozväzovacou podmienkou splnenia zabezpečeného
záväzku. Účastníci zmluvy sa slobodne a vážne dohodli, že:
a) pri splnení záväzku do 19. 11. 2003 veriteľ opäť umožní dlžníkovi (žalobcovi)
výkon vlastníckeho práva
b) pri nesplnení záväzku do 19. 11. 2003 sa veriteľ definitívne stane vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti.
V zmysle § 561 ods. 1 OZ „Ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi má právo
voľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak.“
V tomto prípade sa veriteľ a dlžník dohodli tak, že povinnosť splniť svoj dlh má
dlžník v čase do 19. 11. 2003 v peniazoch v zmysle dojednaných splátok apo 19. 11. 2003 je
povinnosť dlžníka splnená tým, že veriteľ sa stane vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Tým, že súd vyhlásil predmetnú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za
neplatnú, neprimerane a neprípustné zasiahol do zmluvnej autonómie účastníkov tejto
zmluvy (zmluvných strán), čo je v rozpore so zmluvnou slobodou garantovanou Ústavou SR,
v zmysle ktorej sú účastníci občiansko-právnych vzťahov oprávnení na všetko, čo zákon
nezakazuje.
Účastníci zmluvy si svoje vzájomné práva upravili v zmluve o zabezpečovacom
prevode práva, pričom žalobca uzatvoril túto zmluvu ako dlžník so spoločnosťou Istrofinal,
s. r. o., ako veriteľom a bol to práve žalobca, ktorý veriteľa požiadal o poskytnutie úveru
a nie veriteľ, ktorý požiadal žalobcu, aby bol taký ochotný a zobral si od veriteľa pôžičku.
Predmetná zmluva o pôžičke ako aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva je
právny úkon, ktorý je možný a dovolený a je preto potrebné, aby si každý účastník zmluvy,
ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s inými bol vedomý toho, že dohodnuté podmienky
zmlúv sa musia plniť, a to i vtedy, keď je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné.
Výrok súdu v napadnutom rozsudku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
neprípustným spôsobom zasahuje do nášho vlastníckeho práva k predmetnému bytu, ktoré
sme nadobudli v dobrej viere bez dôvodných pochybností, a je v hrubom rozpore s dobrými
mravmi.».
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo M. B. a M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v ich prítomnosti upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C
371/2004, Krajským súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 201/2011,
Najvyšším súdom SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013 porušené bolo.
Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom
Žilina postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 porušené bolo.
Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Krajským súdom v Žiline
postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 201/2011 porušené bolo.
Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. .1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Najvyšším súdom SR
postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013 porušené bolo.
Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Žiline, č. k. 13 C 371/2004
zo dňa 08. 02. 2011.
Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 8 Co 201/2011
zo dňa 29. 06. 2012.
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 7 Cdo 67/2013 zo dňa
18. 04. 2013.
M. B. a M. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €
(slovom stotisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR
povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa právnemu zástupcovi
JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o. Národná 17, Žilina, vo výške 487,32 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom a rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovatelia sťažnosťou napádajú aj postup okresného súdu v namietanom konaní
a namietaný rozsudok okresného súdu vydaný v tomto konaní.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti
namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd.
Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že
orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu
takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť
nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na
rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po
splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj
ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria
A, č. 303-A, s. 12, ods. 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch
ustanovených zákonom.
Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí
všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd:
1. nekonal so všetkými subjektmi, ktoré podľa ich názoru mali byť účastníkmi
namietaného konania (ďalej len „prvá námietka“),
2. prerokoval a rozhodol vec bez nariadenia pojednávania (ďalej len „druhá
námietka“),
3. svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nesprávne aplikoval ustanovenia
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“) o zabezpečovacom prevode práva a zániku záväzkov (ďalej len
„tretia námietka“).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení odporcov
podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 371/2004 z 8. februára 2011,
ktorým okresný súd určil za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľa a rozhodol, že
mu náhradu trov konania nepriznáva. Krajský súd prvým výrokom rozsudku sp. zn.
8 Co 201/2011 z 29. júna 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokom
nepriznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.
II.2.1 K prvej námietke
Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd v napadnutom konaní nekonal so všetkými
subjektmi, ktoré podľa ich názoru mali byť účastníkmi namietaného konania, čím porušil
ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia dávajú namietané porušenie označených práv do súvislosti najmä s tým,
že krajský súd nerozhodol o návrhu obchodnej spoločnosti ISTROFINAL, a. s., na jej vstup
do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 371/2004 ústavný súd zistil, že výlučný
vlastník predmetného bytu (navrhovateľ v civilnoprávnom konaní) uzatvoril 19. júna 2003
ako dlžník s obchodnou spoločnosťou ISTROFINAL, s. r. o., ako veriteľom zmluvu
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ide o nehnuteľnosť, ktorá je
predmetom konania o určenie vlastníctva vedeného pod sp. zn. 13 C 371/2004. Spoločnosť
ISTROFINAL, a. s. (akciová spoločnosť vznikla premenou ISTROFINAL, s. r. o. na
ISTROFINAL, a. s., v zmysle § 69b zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov a na základe rozhodnutia Valného zhromaždenia spoločnosti
ISTROFINAL, s. r. o., o zmene právnej formy konaného 18. júla 2003), ktorá bola
pôvodným odporcom, previedla v priebehu konania vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti na Ľ. K. z titulu kúpnej zmluvy. Následne Ľ. K. kúpnou zmluvou previedla
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na sťažovateľov. Zo spisu tiež vyplýva, že
obchodná spoločnosť ISTROFINAL, a. s., podaním z 29. mája 2012 navrhla svoj vstup ako
vedľajšieho účastníka do odvolacieho konania na strane odporcov. Po oboznámení sa
s týmto návrhom účastníci vstup vedľajšieho účastníka nenamietali.
V zmysle § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vedľajší
účastník do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov
urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.
Z § 93 ods. 3 OSP vyplýva, že vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie
aj bez rozhodnutia súdu, už tým, že doručil súdu oznámenie o svojom vstupe do konania.
Povinnosť súdu skúmať prípustnosť vedľajšieho účastníctva a rozhodnúť o nej je
podmienená návrhom niektorého z účastníkov konania.
Z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil,
že krajský súd plne akceptoval procesné postavenie obchodnej spoločnosti ISTROFINAL,
a. s., ako vedľajšieho účastníka konania na strane odporcov (o čom svedčí napríklad okrem
iného i skutočnosť, že ju uviedol v záhlaví svojho rozhodnutia).
Pokiaľ ide o vedľajšie účastníctvo Ľ. K., ústavný súd konštatuje, že táto fyzická
osoba nedoručila všeobecnému súdu návrh na vstup do konania ako vedľajšia účastníčka
a zároveň ju žiaden z účastníkov konania prostredníctvom súdu nevyzval, aby zaujala
procesné postavenie vedľajšej účastníčky.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd
v napadnutom odvolacom konaní postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou
občianskeho súdneho konania a v jeho postupe nenachádza žiadne procesné pochybenie.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci neexistuje medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu
v napadnutom konaní v časti týkajúcej sa prvej námietky taká príčinná súvislosť, ktorá by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto v tejto časti v súlade so svojou konštantnou judikatúrou
vyhodnotil sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.2 K druhej námietke
Sťažovatelia namietajú, že krajský súd prerokoval a rozhodol vec bez nariadenia
pojednávania, čím podľa ich názoru porušil ich základné právo čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP v relevantnom znení v ostatných prípadoch možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že odvolací súd mal nariadiť na prerokovanie
odvolania pojednávanie podľa ustanovenia «§ 214 ods. 1, písm. c) pretože to vyžaduje
dôležitý verejný záujem... Ak teda správa katastra ako štátny orgán povinný konať v zmysle
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR („Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) dospeje k záveru, že zmluva
o zabezpečovacom prevode práva (ktorou Istrofinal a. s. získal vlastnícke právo
k predmetnému bytu) je v súlade so zákonom a teda platná a iný štátny orgán - Okresný súd
v Žiline taktiež viazaný tými istými právnymi predpismi ako aj správa katastra
v prvostupňovom konaní dospeje k záveru, že zmluva je neplatná, ide tak o významný rozpor
v činnosti dvoch štátnych orgánov, oboch viazaných tými istými právnymi predpismi (napr.
občiansky zákonník - hl. § 39) a predovšetkým článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. že odstránenie
takéhoto rozporu určite a nepochybne musí byť dôležitým verejným záujmom... Z uvedeného
vyplýva, že v záujme právnej istoty ďalších potenciálnych nadobúdateľov - vlastníkov by
každé rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu malo byť preventívne preskúmané
príslušným súdom... Ide o dôležitý verejný záujem všetkých občanov na riadnom
a zákonnom výkone verejnej moci aj s ohľadom na skutočnosť, že v zmysle čl. 2 ods. 1
Ústavy SR Štátna moc pochádza od občanov.».
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľov v prvom rade uvádza, že
zákonodarca v § 214 ods. 1 OSP ustanovil pravidlo, podľa ktorého je odvolací súd povinný
nariadiť pojednávanie iba v taxatívne vymenovaných prípadoch. V ostaných prípadoch je
nariadenie pojednávania ponechané na vôľu súdu, preto ak odvolací súd rozhodne
o odvolaní bez nariadenia pojednávania, nemôže ísť o odňatie možnosti účastníkovi konať
pred súdom.
Dôležitý verejný záujem, na ktorý sa odvolávajú sťažovatelia, používa zákonodarca
ako pojem bez bližšieho naplnenia jeho obsahu (podľa dôvodovej správy k zákonu
č. 384/2008 Z. z., ktorým sa dopĺňa Občiansky súdny poriadok, sa pod pojmom dôležitý
verejný záujem rozumie napríklad záujem týkajúci sa väčšieho okruhu osôb, napr.
územného celku, obce). Bude preto záležať iba na posúdení súdu, či ide v danej veci
o dôležitý verejný záujem, alebo nie.
Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že postup, ktorý zvolil krajský súd, t. j. že rozhodol o odvolaní sťažovateľov bez nariadenia
pojednávania, možno subsumovať pod zákonom vymedzený rámec (§ 214 OSP) a je
z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom druhej námietky
sťažovateľov uplatnenej proti napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu a nimi
označenými základnými právami podľa ústavy a listiny a právom podľa dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na
tomto základe ústavný súd aj časť sťažnosti týkajúcu sa druhej námietky považuje za zjavne
neopodstatnenú.
II.2.3 K tretej námietke
Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil
a nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o zabezpečovacom prevode
práva a zániku záväzkov, čím mal porušiť ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:
„Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd
v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, úplne a správne a z tohto
vyvodil aj správny právny záver, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Aj
odvolací súd (oboznámiac sa najmä s textom samotnej Zmluvy o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo dňa 19. 06. 2003) bol toho názoru, že zmluvné
dojednanie (v danom prípade obsiahnuté v článkoch II. A IV. zmluvy), ktoré umožňuje zánik
vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného
dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na navrhovateľa stane nepodmieneným,
svojím účelom a obsahom obchádza zákon, a preto je potrebné na takýto právny úkon
hľadieť ako na absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V konečnom
dôsledku presne tento istý záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré
poukázal navrhovateľ vo svojom vyjadrení. V tomto smere nie je rozhodujúce, že v čase
uskutočnenia sporného právneho úkonu platila iná právna úprava, oveľa strohejšia aká je
v súčasnosti ohľadom zabezpečovacieho prevodu práva. Vzhľadom na prijatý záver
o absolútnej neplatnosti právneho úkonu nie sú ani právne významné tvrdenia odvolateľa
o nutnosti, resp. potrebe rešpektovania zmluvnej voľnosti účastníkov konania. Za
nedôvodné odvolací súd považoval tiež námietky odvolateľov, že rozhodnutie okresného
súdu je nedostatočne odôvodnené, nespĺňajúce tak náležitosti riadneho rozhodnutia podľa §
157 ods. 2 O. s. p. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodnutie okresného súdu
argumentačne dostatočne presvedčivé (vychádzajúce nielen z judikatúry slovenských súdov
ale súdov Českej republiky vzhľadom na podobnosť právnej úpravy - napr. Ro NS ČR sp.
zn. 33 Odo 38/2006, Ro NS ČR sp. zn. 31 Odo 495/2006), pričom závery v ňom uvádzané
zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.“
Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza «na doplnenie
v súvislosti s ďalšími námietkami odporcov uvádzanými v podanom odvolaní odvolací súd
považuje za potrebné tiež poukázať na niektoré rozhodnutia či už Najvyššieho, resp.
Ústavného súdu SR a to vzhľadom na podobnosť prejednávaného prípadu.
V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 U Cdo 2/2006,
v ktorom bol zaujatý záver, že zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky
záložného veriteľa tým, že založená vec prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s
účelom záložného práva (§ 552 Občianskeho zákonníka v spojení s § 151a až § 15 Ij
Občianskeho zákonníka) a je neplatná, lebo obchádza zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Za ďalšie Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995
(publikovanom v Časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna
neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex
lége), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy
urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na
jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo
zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých
mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu
neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná" (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod
zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez
návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio).
Pokiaľ odporcovia vyslovili názor, že prvostupňový súd porušil ich práva
a oprávnené záujmy ako dobromyseľných nadobúdateľov je potrebné uviesť, že k otázke
vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10 (tiež NS
SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 144/2010 zo dňa 30. marca 2011). Poukázal v ňom na zásadu
rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet) v zmysle
ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť
vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol
ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech
vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul
(„titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“,
je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten,
v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne
následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu
nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti
„prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších
nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je
významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinností oprávneného držiteľa
(§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne
iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej
intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo.
Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má
skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Uvedené právne závery sú plne opodstatnené
a akceptovateľné aj v preskúmavanej veci. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa
prvý kupujúci (v preskúmavanej veci ním bola spoločnosť Istrofinal, a. s.) vlastníkom
nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov
(aj odporcov 1/ a 2/) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva
prvého kupujúceho. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť
k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane
vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za
uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má
sám. Predmetnú námietku odvolateľov považoval preto odvolací súd za nedôvodnú.
Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými v odporcami uvádzanými
rozhodnutiami najvyššieho súdu (2 Cdo 311/2008 zo dňa 30. 03. 2010) a preskúmavanou
vecou je v tom, že právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom,
ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho
práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od „nevlastníka“, ale naopak od „vlastníka“ (prevod
vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého
predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne môže ísť o situáciu
prevodu nehnuteľnosti pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení
príklepu). Naopak, v preskúmavanej veci ak je prvotná kúpna zmluva (Istrofinal, a. s. -Ľ.
K.) absolútne neplatná (v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva), nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej
ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by
malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych
skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je
individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus
acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe
absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda
platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže
dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o
ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné
za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má
sám.».
Podľa názoru krajského súdu „neobstojí ani argumentácia poukazujúca na
ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka z ktorého dôvodu má byť napadnutý
rozsudok nespravodlivý a ochranu poskytujúci tomu, kto sám koná v rozpore s právom.
V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené
ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva
je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu
uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už
existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku
vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie
a interpretácie iných ustanovení. Predmetom konania v preskúmavanej veci bolo tvrdenie,
že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, čoho sa domáhal podaným návrhom. Záujem
vlastníka na určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve (a
na zosúladení v katastri evidovaného stavu so stavom právnym) je záujem všeobecne
akceptovateľný. Takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Nemožno preto zamietnuť návrh s odôvodnením, že výkon vlastníckeho práva
k navrhovateľa sa prieči dobrým mravom, alebo dokonca s odôvodnením, že došlo k zániku
vlastníctva navrhovateľa konaním v rozpore s dobrými mravmi ( § 3 Občianskeho
zákonníka viď. rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 144/2010).“.
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľov,
s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na
základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti vo vzťahu k tretej
námietke na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Sumarizujúc svoje závery k jednotlivým námietkam sťažovateľov smerujúcich
k namietanému porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol o odmietnutí
tejto časti ich sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd v napadnutom konaní nekonal so všetkými
subjektmi, ktoré podľa ich názoru mali byť jeho účastníkmi, a preto podľa ich tvrdenia
porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Táto námietka sťažovateľov je jedinou námietkou vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje na časť II.2.1 tohto uznesenia, v ktorom v rámci preskúmania
prvej námietky sťažovateľov zaujal závery k namietanému porušeniu označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Tieto
závery sú primerane aplikovateľné aj na námietku sťažovateľov smerujúcu proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že s vedľajším účastníkom
konania na strane odporcov konal (okrem iného ho uviedol aj v záhlaví napadnutého
rozhodnutia), pričom vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľov, podľa ktorej k odňatiu
možnosti konať pred súdom „malo dôjsť aj postupom odvolacieho súdu tým, že nerozhodol
o návrhu spoločnosti ISTROFINAL, a. s. na jej vstup do konania ako vedľajšieho
účastníka“, uviedol:
„Z obsahu spisu vyplýva, že uvedená spoločnosť navrhla svoj vstup do
(odvolacieho) konania ako vedľajší účastník na strane odporcov podaním z 29. mája 2013
(čl.), ktorú skutočnosť odvolací súd oznámil účastníkom. Títo jej vstup do konania
nenamietali.
K vstupu vedľajšieho účastníka do konania môže dôjsť buď z vlastnej iniciatívy tejto
osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu (§ 93 ods. 3
O. s. p.) Vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu - už
tým, že súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a prípustnosťou vedľajšieho
účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom čo ten, ku ktorému sa pridal alebo jeho
odporca namietane neprípustnosť takéhoto postupu (pozri 57/2009).
Z uvedeného možno vyvodiť, že odvolací súd ani tým, že o prípustnosti vstupu do
konania spoločnosti ISTROFINAL, a. s. nerozhodoval a ako s vedľajším účastníkom s ňou
konal... neodňal odporcom možnosť konať pred súdom.“.
Citovaný právny názor najvyššieho súdu ústavný súd považuje za ústavne konformný
a na tomto základe dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a ani ich práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014