Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/311/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina

Vladika a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, v právnej veci žalobcu M.,

bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. M., advokátom v B., proti žalovaným 1/ I., bývajúcej

v S., 2/ Z., bývajúcej v S., 3/ M., bývajúcemu vo Z., a 4/ Z., bývajúcej vo Z., obaja žalovaní

3/ a 4/ zastúpení JUDr. I., advokátkou v B., o určenie vlastníckeho práva a neplatnosť

kúpnych zmlúv, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. -240,

o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. januára 2008,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu proti zmeňujúcemu zamietajúcemu výroku rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 23.januára 2008 sp. zn. z a m i e t a .

Dovolanie žalobcu proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 23. januára 2008 sp. zn. o d m i e t a .

Žalovaným 1/ a 2/ n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ náhradu trov dovolacieho konania v sume

954,82 eur k rukám alebo na účet JUDr. I., advokátky v B., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 5. júna 2007, č.k. -240 určil, že

vlastníkom nehnuteľností vedených Katastrálnym úradom Banská Bystrica, Správa katastra

Zvolen na LV č. X. pre kat. úz. Z., a to budovy súpisné číslo X. postavenej na parcele KNC č.

2

X., ako aj pozemkov parcelné číslo KNC X. - záhrada o výmere X. ma parcela parc. č. KNC

2

X. - zastavaná plocha o výmere X. mje žalobca, a tiež že kúpne zmluvy uzavreté medzi

žalovanou 1/ a žalovanou 2/ a následne medzi žalovanou 2/ a žalovanými 3/ a 4/, ktorých

vklady Katastrálny úrad v Banskej Bystrici, Správa katastra Zvolen právoplatne povolil pod č.

vkladov V. a V., na základe ktorých postupne prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

vedeným na LV č. X. pre kat. úz. Z. na žalovanú 2/ a následne na žalovaných 3/ a 4/, sú

neplatné. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Dospel k záveru, že žalobca platne odstúpil od kúpnej zmluvy, ktorú 27. marca 2002 uzavrel

so žalovanou 1/ a ktorou na ňu previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným

Katastrálnym úradom Banská Bystrica, Správa katastra Zvolen na LV č. X. pre kat. úz. Z.,

a to budove súpisné číslo X. postavenej na parcele KNC č. X., ako aj pozemkom parcelné

2

číslo KNC X. - záhrada o výmere X. ma parcela parc. č. KNC X. - zastavaná plocha

2

o výmere X. m. Keďže platným odstúpením došlo k zrušeniu zmluvy od začiatku (§ 48 ods.

2 O.z.), nebolo potrebné určovať, že kúpna zmluva je neplatná. Z dôvodu platného odstúpenia

od zmluvy o prevode nehnuteľností v zmysle § 517 ods.1 O.z. v spojení s § 48 O.z. došlo

k zániku záväzkovoprávneho vzťahu, ktorý takouto zmluvou vznikol. Nedošlo však k zániku

vecného práva, ktoré vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností po príslušnom konaní

a rozhodovaní správneho orgánu. Preto odstúpenie od kúpnej zmluvy žalobcom nie je samo

osebe dôvodom pre obnovenie jeho vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti v katastri

nehnuteľností. Tieto účinky môžu byť odstránené, keďže dohoda medzi účastníkmi

neprichádzala do úvahy, len na základe rozhodnutia súdu vydaného v konaní o určenie

vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia Vzhľadom k tomu súd, keďže

považoval odstúpenie od tejto kúpnej zmluvy za platné, rozhodol, že vlastníkom sporných

nehnuteľností je žalobca. Dôsledky odstúpenia od zmluvy posudzoval okresný súd podľa § 48

ods. 2 O.z., poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta

1997, sp. zn. . V zmysle uvedeného dospel k záveru, že platné odstúpenie od

zmluvy o prevode nehnuteľností má za následok zánik len záväzkovoprávneho vzťahu, ktorý

takouto zmluvou vznikol, a nie tiež zánik vecného práva, ktoré vzniklo vkladom do katastra

nehnuteľností. Preto má účastník konania v spore o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré bolo prevádzané zmluvou zaniknutou platným odstúpením od

zmluvy, naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, pretože len týmto spôsobom môžu

byť odstránené konštitutívne účinky vkladu do katastra nehnuteľností, ak k dohode účastníkov

v zmysle a nasl. o katastri nehnuteľností nedôjde. Pri

rozhodovaní o platnosti neskorších zmlúv o prevode nehnuteľností okresný súd konštatoval,

že odstúpením od zmluvy došlo k situácii a právnemu stavu, aký tu bol pred uzavretím

samotnej kúpnej zmluvy z 27. marca 2002, a to nielen z hľadiska obligačných účinkov

zmluvy, ale aj účinkov vecnoprávnych. Poukázal pritom na závery Najvyššího soudu České

republiky v rozsudku z 5. septembra 2000, sp. zn. , podľa ktorého zrušenie

zmluvy „od počiatku“ znamená, že boli odstránené aj účinky vkladu vlastníckeho práva

prevedeného na základe zmluvy, ktorá bola zrušená. Tieto účinky sa prejavujú aj v tom, že

vlastníkom sporných nehnuteľností je práve žalobca bez zreteľa k uzatvoreniu kúpnych

zmlúv, ktoré následne nastali. Podľa názoru súdu, ak teda odstúpil žalobca od zmluvy

o prevode nehnuteľností uzavretej so žalovanou 1/ po tom, ako ona previedla nehnuteľnosti

na ďalší subjekt, dochádza odstúpením od zmluvy k zrušeniu účinkov vkladu vlastníckeho

práva aj voči novému vlastníkovi, a teda ďalšiemu nadobúdateľovi. Ani samotná skutočnosť,

že žalovaní 3/ a 4/ boli pri uzatváraní zmluvy v dobrej viere, že nehnuteľnosť kupujú od

vlastníka (čo v prípade žalovanej v 2/ je dosť spochybnené vzhľadom k tomu, že sa jedná

o matku žalovanej 1/ a navyše všetky úkony súvisiace s predajom robila za ňu žalovaná 1/,

ktorá presne odpísala pôvodnú kúpnu zmluvu s rovnakou kúpnou cenou a následne bola

splnomocnená svojou matkou na sprostredkovanie ďalšej kúpy žalovanými 3/ a 4/), tu nie je

rozhodné, pretože samotná dobrá viera nadobúdateľov v tomto smere má právny význam len

vtedy, ak by to stanovil zákon. Práva žalovaných 2/, 3/ a 4/ na vrátenie plnenia

z bezdôvodného obohatenia nie sú dotknuté. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142

ods. 1 a 2 v spojení s .

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu, žalovanej 1/ a žalovaných 3/ a 4/

rozsudkom z 23. januára 2008, sp. zn. zmenil rozsudok okresného súdu vo

výrokoch, ktorými žalobe vyhovel tak, že žalobu zamietol. V zamietajúcom výroku rozsudok

potvrdil. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne posúdil účinky odstúpenia od zmluvy

zo strany žalobcu podľa ustanovení a , a preto

považoval za správne aj právne závery o platnom odstúpení od zmluvy uzavretej so žalovanou

1/ zo stany žalobcu vyslovené prvostupňovým súdom v rozsudku. Poukázal však na rozpor

v odôvodnení výrokov o určení vlastníckeho práva v prospech žalobcu a o neplatnosti

kúpnych zmlúv uzavretých medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ a medzi žalovanou 2/

a žalovanými 3/ a 4/, ktoré súd prvého stupňa oprel raz o rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 21. augusta 1997, sp. zn. , a potom o rozsudok

Nejvyššího soudu České republiky z 5. septembra 2000, sp. zn. . Odvolací

súd mal za to, že povolením vkladu vlastníckeho práva na základe zmluvy z 27. marca 2002

medzi žalobcom a žalovanou 1/ nadobudla zmluva uzavretá nimi (V X.) vecnoprávne účinky

a žalovaná 1/ bola oprávnená ďalej tieto nehnuteľnosti prevádzať. Rovnako tak povolením

vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej 2/ zmluvou č. V. a v prospech žalovaných 3/

a 4/ zmluvou z 15. januára 2003 pod č. V. nastali vecnoprávne následky týchto zmlúv

a žalovaní 3/ a 4/, ktorí stoja na konci radu zmlúv, nadobudli vlastnícke právo k prevádzaným

nehnuteľnostiam. V čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovanou 2/ a žalovanými 3/ a 4/,

ani v čase nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými 3/ a 4/ neexistovali žiadne dôvody,

pre ktoré by bolo možné kúpnu zmluvu V. z 15. januára 2003 považovať za neplatnú pre

rozpor so zákonom v zmysle . Odstúpenie od zmluvy (prvotnej)

uskutočnené žalobcom až v čase, kedy vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudli tretie

osoby, ktoré neboli účastníkmi pôvodného zmluvného vzťahu (medzi žalobcom a žalovanou

1/), nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Odstúpenie

od zmluvy nemôže mať vplyv na postavenie tretích osôb, ktoré v dobrej viere a v súlade s §

39 nadobudli vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom takejto

zmluvy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavního soudu České republiky

z 23. januára 2001, sp. zn. . Odvolací súd sa nestotožnil s názorom vysloveným

v rozsudku Nejvyššího soudu České republiky z 5. septembra 2000, sp. zn. ,

o ktorý sa opieral okresný súd. S poukazom na SR, Listiny práv a slobôd,

O.z. a SR dospel k záveru, že ak by súd ustálil, že prednosť má žalobcovo

základné právo vlastniť majetok oproti rovnakému základnému právu žalovaných 3/ a 4/,

mohlo by týmto rozhodnutím súdu dôjsť k obmedzeniu základného práva žalovaných 3/ a 4/,

čo je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu ( SR).

Niet totiž rozumného dôvodu, prečo by malo byť vlastnícke právo žalobcu ako pôvodného

prevodcu chránené viac ako vlastnícke právo žalovaných 3/ a 4/, ktorí sú vlastníkmi. Preto sa

priklonil k právnemu názoru vyslovenému v odlišnom stanovisku sudcov Nejvyššího soudu

České republiky uverejnenému v stanovisku občianskoprávneho kolégia a obchodného

kolégia Nejvyššího soudu České republiky z 19. apríla 2006 sp. zn. Cpjn 201/2005, podľa

ktorého s princípom právnej istoty a ústavnej ochrany vlastníckeho práva je v rozpore taký

výklad ust. , podľa ktorého stráca súčasný vlastník riadne

nadobudnuté vlastnícke právo len v dôsledku toho, že dodatočne odpadol právny dôvod, na

základe ktorého nadobudol vlastníctvo k veci ktorýkoľvek z jeho právnych predchodcov.

Žalobou o určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu na základe zaniknutej zmluvy

v dôsledku odstúpenia od nej (prípadne neplatnej zmluvy) sa obchádzajú ustanovenia

o vzájomnej reštitučnej povinnosti účastníkov zo zrušenej alebo

neplatnej zmluvy (§ 457 O.z.) a takejto žalobe pre nemožnosť vyjadriť vo výroku rozsudku

synalagmatický záväzok oboch účastníkov neplatnej či zrušenej zmluvy na vrátenie vzájomne

poskytnutého plnenia, nie je možné vyhovieť (Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek 1975

č. 26). Vychádzajúc z týchto úvah odvolací súd žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobcu

k predmetným nehnuteľnostiam zamietol. Rovnako zamietol aj žalobu o určenie, že následné

kúpne zmluvy uzatvárané medzi žalovanou 1/, žalovanou 2/ a žalovanými 3/ a 4/ sú neplatné,

pretože na určení neplatnosti zmlúv v konaní, kde sa zároveň domáha určenia vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam nemá v zmysle

naliehavý právny záujem, pretože otázka platnosti následných zmlúv by sa riešila ako otázka

predbežná pri rozhodovaní o nároku na určenie vlastníckeho práva žalobcu. Vo vzťahu

k námietke absolútnej neplatnosti druhej z radu kúpnych zmlúv (medzi žalovanou 1/

a žalovanou 2/ z 15. januára 2003) dospel odvolací súd k záveru, že v čase nadobúdania

nehnuteľnosti žalovanými 3/ a 4/ neexistovali žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné túto

kúpnu zmluvu považovať za neplatnú pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 O.z. O trovách

konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 150 Občianskeho súdneho

poriadku.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Žiadal, aby ho

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie,

a to v rozsahu zmeňujúceho výroku, ako aj v rozsahu výroku, ktorým odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. Prípustnosť dovolania následne založil v zmysle § 238 ods. 1

a Poukázal na to, že odvolací súd konanie zaťažil vadami podľa

, a , t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v , je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Nesprávnosť právneho

posúdenia veci žalobca videl v tom, že odvolací súd odstúpeniu od zmluvy priznal len

obligačnoprávne, a nie aj vecnoprávne účinky, tzn. že podľa názoru súdu dochádza k zániku

(zrušeniu) právneho vzťahu, nedochádza však k zániku vecného práva. Rovnako namietal

názor odvolacieho súdu, že je v rozpore s princípom právnej istoty a ústavnej ochrany

vlastníckeho práva taký výklad ust. § 48 ods. 2 O.z., podľa ktorého stráca vlastník riadne

nadobudnuté vlastnícke právo len v dôsledku toho, že dodatočne odpadol právny dôvod, na

základe ktorého nadobudol vlastníctvo k veci ktorýkoľvek z jeho právnych predchodcov.

Opačným výkladom, teda že vlastníkom scudzenej nehnuteľnosti by sa v tom prípade opäť

stal pôvodný vlastník, by v konaní nebola porušená ústavná zásada rovnakej ochrany

vlastníckeho práva účastníkov a tiež by nemohlo dôjsť k obmedzeniu vlastníckych práv

žalovaných. Poukázal na a 4 s tým, že toto

ustanovenie neumožňuje výklad, aký zaujal odvolací súd, pretože rozhodnutie

v občianskoprávnej veci o určení vlastníckeho práva nemožno považovať za myslené

nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Je presvedčený o tom, že si svojím konaním,

odstúpením od zmluvy, v zmysle citovaného ustanovenia SR a Občianskeho

zákonníka uplatnil svoje ústavné a zákonné právo a dôsledkom tohto práva bolo zrušenie

zmluvy od počiatku a obnova pôvodného stavu, ktorý existoval pred jej uzavretím. Podľa

žalobcu súd tiež nesprávne posúdil relevanciu dobrej viery žalovaných 3/ a 4/ pri nadobúdaní

nehnuteľnosti od žalovanej 2/, ktorú možno považovať za právne významnú len v prípadoch

ustanovených zákonom. Poukázal pritom na to, že v režime existuje

len jeden prípad, kedy je otázka dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva rozhodná pre

zachovanie jeho vlastníckeho práva, aj keď nadobúdal od nevlastníka, a to v prípade podľa

§ 486 O.z., t.j. pri dobromyseľnom nadobudnutí od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo

potvrdené. Namietal tiež stanovisko odvolacieho súdu, podľa ktorého nemožno vo veci

určenia vlastníckeho práva rozhodnúť v prospech žalobcu aj v dôsledku absencie

synalagmatického záväzku účastníkov konania. Podľa názoru žalobcu by otázka

synalagmatického vyporiadania vzájomných záväzkov bolo odôvodnená len v konaní,

predmetom ktorého by bolo právo na plnenie. Vo vzťahu k výroku, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, žalobca namietal, že odvolací súd nesprávnym

postupom neprihliadol na všetky zákonné dôvody neplatnosti prvej a druhej zmluvy v zmysle

§ 39 O.z., nesprávne právne posúdil prejudiciálnu otázku platnosti (neplatnosti) oboch zmlúv,

hoci túto mal skúmať z úradnej povinnosti. V konečnom dôsledku súd odňal žalobcovi

možnosť konať pred súdom nesprávnym rozhodnutím vo veci, keď potvrdil zamietnutie

žaloby súdom prvého stupňa v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvy

a zároveň zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej sa domáhal určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, že žalobu zamietol. Týmto postupom založil prekážku

rozhodnutej veci, čím mu odňal možnosť úspešne uplatniť svoje práva.

Žalované 1/ a 2/ sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.

Žalovaní 3/ a 4/ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu stotožnili s názormi

Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovenými v rozsudku z 23. januára 2008, sp. zn.

. Žiadali dovolanie žalobcu zamietnuť s tým, aby súd zaviazal žalobcu na

náhradu trov konania vo výške 954,82 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok v jeho zmeňujúcej časti bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( a ods. 1 ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu

proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti nie je dôvodné.

V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , a tiež z dôvodu, že dovolateľ namietal existenciu

vady konania v zmysle , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom

ustanovení (t.j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procese nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Existenciu vady konania v zmysle § 237 písm. f/

(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) vyvodil

dovolateľ zo skutočnosti, že súd nesprávnym rozhodnutím vo veci, keď potvrdil zamietnutie

žaloby súdom prvého stupňa, v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvy

a zároveň zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej sa domáhal určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, že žalobu zamietol, založil prekážku rozhodnutej veci,

čím mu odňal možnosť úspešne uplatniť svoje práva.

Vadou konania, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom, sa vo všeobecnosti

rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní, sťaží alebo

odníme realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu priznáva na

ochranu a obranu jeho práv a právnom chránených záujmov v danom konaní. Dovolacím

dôvodom a súčasne aj predpokladom prípustnosti dovolania sa takáto vada stáva len

v prípade, ak nedošlo k jej napraveniu v rámci riadneho konania vo veci.

Rozhodovanie súdov v občianskom súdnom konaní predpokladá vyslovovanie právneho

názoru na vec, a samozrejme, rozhodnutie veci. Pokiaľ v konaní nedošlo i iným závažným

pochybeniam (napr. odmietnutie odvolania ako oneskorene podaného v dôsledku nesprávneho

založenia fikcie doručenia), rozhodnutie vo veci a vyslovenie právneho názoru, s ktorým sa

účastník konania nestotožňuje, osebe, nie sú spôsobilé odňať mu jeho možnosť pred súdom

konať. Dovolateľ mal v konaní možnosť vyjadriť sa ku všetkým predneseným a tvrdeným

skutočnostiam, písomnosti súdu mu boli riadne doručované, nebol v žiadnom stupni ani inak

vylúčený z konania. Dovolací súd nezistil, že by právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

a konanie mu predchádzajúce boli zaťažené namietanou vadou podľa

Rovnako tak ani existencia žiadnej ďalšej z vád uvedených v nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke účinkov platného

odstúpenia od zmluvy, ktorou previedol svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na

žalovanú 1/, na nasledujúce zmluvné prevody nehnuteľnosti, ku ktorým došlo pred

odstúpením.

Podľa § 3 ods. 1 O.z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných

a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 48 ods. 1 O.z. od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo

v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

Podľa § 48 ods. 2 O.z. odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je

právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa § 457 O.z. ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov

povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 458 ods. 1 O.z. musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch,

musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Podľa SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa SR iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba

vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 11 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho

zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

Jeho výkon nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu a životné prostredie nad mieru

ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

náhradu.

Práva a povinnosti, ktoré vznikajú z právneho vzťahu, sa týkajú výlučne jeho

účastníkov. Vzťah medzi účastníkmi zmluvy, a to vrátane odstúpenia od zmluvy, sa teda

môže prejaviť len a len medzi nimi a nemôže mať vplyv na postavenie tretích osôb, ktoré

v súlade so zákonom nadobudli vlastnícke právo k veci. Účinným odstúpením od zmluvy sa

zmluva od počiatku zrušuje (§ 48 ods. 2 O.z.) a nastupuje režim vyplývajúci z bezdôvodného

obohatenia v zmysle § 457 O.z. Každý z účastníkov je teda povinný vrátiť druhému všetko,

čo podľa zmluvy dostal. Ak v prejednávanej veci žalobca platne odstúpil od zmluvy, ktorú

uzavrel so žalovanou 1/, vzniká medzi nimi vzájomná reštitučná povinnosť (§ 457 O.z.). Ak

to nie je dobre možné (žalovaná 1/ už nie je vlastníkom nehnuteľností), musí sa poskytnúť

peňažná náhrada. Nemožno teda bez ďalšieho vyvodiť, že odstúpenie od prvej z radu kúpnych

zmlúv o prevode nehnuteľností, vedie k obnoveniu vlastníckeho práva v prospech pôvodného

vlastníka na úkor každého ďalšieho vlastníka, ktorý vlastnícke právo nadobudol pred

odstúpením od zmluvy. Dovolací súd sa v tejto otázke stotožňuje s názorom odvolacieho

súdu, že by došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva neskorších vlastníkov, a to

postupom v rozpore s SR a Listiny základných práv

a slobôd.

Platnosť právneho úkonu je nutné posudzovať vždy podľa právneho stavu, kedy

k úkonu došlo. Nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými 3/ a 4/ treba posudzovať podľa

stavu v čase, kedy došlo k uzavretiu danej kúpnej zmluvy. Výkon práva žalobcu na vrátenie

plnenia po platnom odstúpení určenom žalovanej 1/ nesmie bez právneho dôvodu zasahovať

do práv a oprávnených záujmov žalovaných 3/ a 4/ a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi

(§ 3 O.z.). Títo sa stali vlastníkmi nehnuteľností po tom, ako sa žalobca rozhodol vzdať sa

svojho vlastníckeho práva - predal nehnuteľnosti žalovanej 1/. Jedine od nej má žalobca právo

domáhať sa vrátenia poskytnutého plnenia - vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Keďže

žalovaná 1/ už v čase odstúpenia nebola vlastníčkou nehnuteľností, môže od nej žiadať

peňažnú náhradu - kúpnu cenu. Žalobca však nemá priame právo voči ďalším

nadobúdateľom, ak nepreukáže neplatnosť / neúčinnosť právnych úkonov, na základe ktorých

vlastníctvo nadobudli. Jeho požiadavka prinavrátenia vlastníckeho práva od žalovaných 3/

a 4/ je v rozpore nielen s § 3 O.z., ale je aj, ako už bolo uvedené, zásahom do vlastníckeho

práva, a teda v rozpore s SR, Listiny základných práv a slobôd.

Predávajúci, ktorý uzatvára zmluvu o prevode nehnuteľnosti na iný subjekt, znáša istú

mieru zodpovednosti za obsah zmluvy a jej splnenie. Skutočnosť, že žalobca pri vstupe do

zmluvného vzťahu so žalovanou 1/ nepostupoval s dostatočnou opatrnosťou (napr. podal

návrh na vklad do katastra nehnuteľností bez toho, že by mu žalovaná 1/ bola zložila ½

kúpnej ceny, ako bolo dohodnuté v zmluve) a že jej dôveroval, nemôže negatívne ovplyvniť

postavenie žalovaných 3/ a 4/, ktorí si pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovanou 2/ splnili

svoje povinnosti, preverili si, či sú splnené zákonné podmienky pre prevod vlastníckeho práva

(o.i. či žalovaná 2/ je ako vlastník nehnuteľnosti zapísaná v katastri nehnuteľností). Výklad,

ktorý presadzuje žalobca, je v príkrom rozpore s požiadavkou právnej istoty. Ak raz niekto

nadobudne vlastnícke právo za určitých podmienok, ktoré sa bez jeho zavinenia spätne

zmenia, nesmie byť pre to postihnutý on, ale subjekty, ktoré nesú zodpovednosť za túto

zmenu (v prejednávanej veci žalovaná 1/, pretože nezaplatila kúpnu cenu a žalobca, pretože

sám v rozpore s ustanovením zmluvy podal návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľnosti bez toho, že by bola splnená podmienka zaplatenia ½ kúpnej ceny). Nemožno

neprihliadnuť na skutočnosť, že žalobca svoje vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam stratil dobrovoľne, na základe jeho scudzenia v prospech žalovanej 1/, zatiaľ

čo žalovaní 3/ a 4/ by v prípade akceptovania právneho názoru žalobcu, oň prišli v dôsledku

konania tretích subjektov, s ktorými neboli v žiadnom právnom vzťahu.

Čo sa týka relevancie dobrej viery žalovaných 3/ a 4/, dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky k záveru, že pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od osoby, ktorá je

aktuálne vedená v katastri nehnuteľností ako jej vlastník, nie je právne rozhodné, či je

nadobúdateľ dobromyseľný alebo nie, pretože táto otázka je relevantná pri nadobúdaní od

nevlastníka v prípadoch podľa . Žalovaní 3/ a 4/ nadobudli

nehnuteľnosti od osoby, ktorá v čase uzavretia kúpnej zmluvy a povolenia vkladu

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bola vlastníkom prevádzaných nehnuteľností.

S otázkou absolútnej neplatnosti v zmysle § 39 O.z. (Neplatný je právny úkon, ktorý

svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým

mravom.) sa odvolací súd vyporiadal zistením, že dôvody absolútnej neplatnosti kúpnej

zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ nie sú dané. Dovolací súd sa s týmto názorom

stotožnil.

Keď odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej vyhovel žalobe zmenil

tak, že žalobu zamietol, rozhodol vecne správne. Súčasne Najvyšší súd Slovenskej republiky

nezistil ďalšie vady konania uvedené v , pre ktoré by bolo potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť, a preto dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu

v jeho zmeňujúcej časti zamietol (§ 243b ods. 1).

Žalobca podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. januára

2008, sp. zn. , aj vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa z 5. júna 2007, č.k. -240, ktorým prvostupňový súd žalobu

žalobcu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( a ),

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl.

možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Tento mimoriadny opravný prostriedok je prípustný

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 237 písm. a/ až g/

a proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch ustanovených v

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, teda nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle ,

odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci

( ) a odvolací súd ani vo svojom výroku nevyslovil prípustnosť dovolania,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu ( ). Keďže

dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje žiaden zo

znakov uvedených v , je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny

poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť vždy prihliadnuť na prípadnú vadu konania v zmysle bez ohľadu

na to, či ju účastník konania namietal, alebo nie, neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti zrušujúcemu

rozsudku, ale zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

Ako je uvedené už skôr v tomto rozsudku, dovolací súd existenciu vád ustanovených

v , s osobitným prihliadnutím na dovolateľom namietanú vadu podľa

písm. f/ nezistil.

Keďže v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nie

je podľa prípustné a neboli zistené ani vady podľa , ktoré by jeho

prípustnosť založili, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v časti proti

potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu ako neprípustné odmietol (§ 234b ods. 5

v spojení s ). Vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho

konania sa už nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

Dovolací súd žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, hoci boli

v konaní úspešné, pretože v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( v spojení s

a ).

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Úspešní žalovaní 3/ a / v dovolacom konaní podali návrh

na uloženie povinnosť nahradiť trovy konania ( v spojení s

). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočívala v odmene advokátky JUDr. I. za

jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k dovolaniu vo výške 948,52 eur a režijný paušál

v sume 6,30 eur, t.j. spolu 954,82 eur (§ 13, 16 ods. 2 písm. c/ a § 17 ods. 4 vyhl. č. 655/2004

Z.z.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 30. marca 2010

JUDr. Martin V l a d i k , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková